Veľká Noc v Moldavsku (I. časť)

Z Čiernej nad Tisou sme išli do Čopu večerným osobným vlakom, v ktorom sme boli okrem ďalšej dvojice úplne sami. Ukrajinská policajtka na hranici, vidiac ako účel cesty v mojej imigračnej karte „tranzit“ a destináciu Moldavsko sa trocha zháčila a začala sa radiť s kolegyňou, čo v takomto prípade. Nakoniec mi dali do pasu ešte jednu pečiatku – „TRANZIT“. Hneď v Čope nás však čakalo nemilé prekvapenie – lístky do Kišineva neboli. Boli iba zo Žmerinky, avšak len na vlak, ktorý odtiaľ odchádzal hodinu pred našim príchodom. Iné spojenie nebolo, keďže sme nechceli ísť cez Odesu a Podnestersko. Nervózna pokladníčka sa na nás ešte oborila, že prečo chodíme na výlet práve vetdy, keď sú na Ukrajine sviatky, na čo sme jej povedali že veď Veľká Noc je u nich až za týždeň. Ona však povedala, že raz za štyri roky vyjde Veľká Noc tak, že je v rovnakom termíne ako u nás. S ďalšími otázkami na vlakové spojenie nás poslala do informačnej kancelárie („dovidkove bjuro“), kde sme sa za pár hrivien v podstate dozvedeli, že iné spojenie naozaj nie je, lebo do úvahy prichádzajúce spoje sú už vypredané (zaujímavé je, že tá istá informátorka tiež hlási odchody vlakov v stanici Čop, takže nie je nezvyklé, keď jej počas podávania informácií cestujúcemu zazvoní telefón a ona zoberie mikrofón a zahlási vlak). Pokladníčka nám ešte odporučila kúpiť si lístky do Vinnice alebo Žmerinky (tam sa prestupuje smer Odesa aj Kišinev) a tam skúsiť hodinu pred odchodom, či nebudú voľné lístky – vraj bývajú, lebo ľudia si ich rezervujú a potom nekúpia, čím sa vracajú do rezervačného systému. Nevedela nám ani predať lístky z Kišineva na spiatočnú cestu s odôvodnením, že je to už iná republika. Keďže vlak, ktorým sme mali naplánované ísť do Žmerinky (tzv. charkovský – z Čopu totiž v noci odchádzajú smer Kyjev dva podstatné vlaky – charkovský a moskovský, tieto názvy sú všeobecne používané pokladníčkami aj cestujúcimi), vychádzal o 1:23 z Užhorodu, rozhodli sme sa namiesto niekoľkohodinového čakania odviezť sa tam, čím by sme sa dostali do vlaku ako aj k spánku skôr a teoreticky by sme mohli skúsiť šťastie s lístkami aj v Užhorode a navyše aspoň nejako zabijeme čas vozením sa tam a naspäť. Hneď nám išiel „passažirskij pojizd“ Solotvino – Ľvov a keďže to bolo len na polhodinu cesty, zvolili sme najlacnejšiu triedu obščij (ešte nikdy som tým necestoval). Je to v podstate ako v triede plackartnyj, akurát s tým, že nemá rezerváciu miest, čiže kto prv príde, ten sedí (našťastie teraz v noci išiel aspoň v úseku do Užhorodu prázdny).

V Užhorode sme naozaj len zo srandy skúsili vyžiadať si lístky do Kišineva, pričom najprv pokladníčka povedala, že miesta už nie sú, ale nakoniec po úpornom hľadaní v rezervačnom systéme na naše veľké prekvapenie našla dve miesta v plackartnom vozni pre úsek Žmerinka – Kyjev, keďže ju to však nejako nechcelo pustiť ďalej, lístok nebol vydaný na konkrétne miesto, ale s poznámkou „mesta ukazyvaet provodnik“. Čo bolo ešte prekvapujúcejšie, našla nám aj spojenie naspäť, hoci s tým bol ešte väčší boj s počítačom, skúšala rôzne možné trasy, až nám nakoniec vydala lístok Kišinev – Korosten (až na mape sme zistili, že je to mesto až pri bieloruských hraniciach a na okraji čiernobyľskej zóny) a Korosten – Užhorod (na vlak Kyjev – Užhorod, jazdiaci „vrchnou“ trasou). Takže aby sme sa dostali domov, museli sme použiť takéto netradičné spojenie cez pol Ukrajiny navyše, čo však bolo vítané, keďže v tých končínách sme ešte nikdy neboli. Poučenie – ex-sovietsky rezervačný systém dokáže vydať lístky snáď z hocijakého miesta v ex-ZSSR do hocijakého miesta a to aj pre cestu naspäť, vydávať tzv. úsekové lístky a pod., navyše pokiaľ je obsluha ochotná, dokáže skoro zázraky a rýchlo nájde aj také spojenie, ktoré by mi vôbec nenapadlo. Pokiaľ sa teda niekde „nedá“, stojí za zváženie presunúť sa inde a skúsiť tam.

V Užhorode sme kúpili niečo na cestu a pred jednou sa začala „posjadka“ do nášho vlaku. Mali sme lístky síce do triedy kupejnyj, avšak boli sme radi, že nejaké lístky vôbec máme. V Čope pristúpil mladý pár, cestujúci z práce v Budapešt až do Simferopola. Za Čopom sme zaspali a zobudili sme sa až v Ľvove. Tam sme mali asi hodinu prestávku, pričom náš priamy vagón Užhorod – Simferopol poposunovali k vlaku do Simferopola. Vyšiel som sa prejsť trocha do staničnej budovy aj na námestie pred ňou a kúpiť niečo na jedenie a čítanie. Sprievodca mi ešte vysvetlil, že keď prídem, náš vagón bude v inom vlaku na inom nástupišti. Našťastie som ho potom aj našiel. Zaujímavé je, že v tomto vlaku sme neplatili za posteľné prádlo, asi preto, že v triede kupejnyj je to zrejme už v cene lístka.

Zhruba o pol štvrtej sme dorazili do Žmerinky. Hoci sme tade už viackrát prechádzali, nikdy sme nemali možnosť sa tam porozhliadať. Navyše sme mali tri a pol hodiny času, tak sme sa rozhodli troch preskúmať „mesto“. Samotné mesto tvorí v podstate len centrálne námestie, pričom už ďalšie ulice majú skoro úplne vidiecky ráz a mnohé nemajú ani asfaltový povrch. Na námestí je aj tabuľa cti s fotografiami najlepších pracovníkov. Hoci v Žmerinke nebola žiadna pamätihodnosť, prechádzka po nej bola zaujímavá práve pre to, že je to také typické sovietske mesto (odlišné napr. od Kyjeva Užhorodu, Ľvova). Miestna stanica je ešte nezrekonštruovaná, taká pravá sovietska. Pod ňou je doslova labyrint tmavých dlhých chodieb, ktorými som sa dostal zo štvrtého nástupišťa popod staničnú budovu až kamsi do kotolne a potom po schodoch na opačný koniec stanice.

V Žmerinke sme podvečer nastúpili na rýchlik St. Petersburg – Kišinev. Vlak bol tvorený skoro výlučne moldavskými vozňami (MČ/MŽD). Na základe nášho lístka nám provodnik určil naše miesta. Trať zo Žmerinky do Moldavska je neelektrifikovaná a cesta bola o čosi pomalšia. Vlak bol plný moldavských gastarbeitrov, ktorí sa vracali z Ruska na sviatky domov. Všetci mali obrovských plyšových medveďov a iné hračky, ktoré viezli zrejme svojim deťom. Po vlaku chodili veksláci so zväzkami bankoviek, ktorí ponúkali zmenu rubľov, hrivien na moldavské lei. Celkom dobrá a užitočná služba. Vo vlaku sme boli jediní cudzinci, keďže do Moldavska, ak už vôbec niekto ide, sa cestuje asi skôr cez Odesu. Po desiatej večer sme dorazili na ukrajinskú stranu hranice do stanice Mogilev Podilskij. Ukrajinská kontrola bola úplne pohodová, policajt, kontrolujúci pasy, sa zaujímal kam ideme, odkiaľ sme, či už nepotrebujeme víza do Moldavska a pod. Ukrajinský colník so psom sa rozhodol skontrolovať objemnú batožinu ostatných cestujúcich, pričom na otázku „Čo máte v tej taške?“ dostal vždy odpoveď „Iba osobné veci“. „Iba osobné veci, hej?“ „Presne tak!“, pričom obe strany sa usmievali a mysleli si každý svoje. Kontrola batožiny teda ešte je, ale už výlučne formálna. Aj na Ukrajine sa to začína blížiť v tejto oblasti k štandardom. Po ukrajinskej kontrole sme prešli cez rieku Dnester a prišli sme do moldavskej stanice Valcita (po rusky Velchinec). S prechodom hranice zmizla aj ukrajinčina a nastúpila moldavčina, resp. rumunčina. Hoci moldavský colník na požiadanie plynule prešiel do ruštiny, aj jeho pozdrav už bol „Buena sera“ a najprv hovoril po moldavsky. Kontrola pasov prebehla bez jedinej otázky, pričom pasy sa skenovali na notebookoch, vybavených čítačkou (i keď tieto zariadenia boli podľa nálepky zakúpené z prostriedkov EÚ, vyzeralo to profesionálnejšie ako napr. naša kontrola v Čiernej nad Tisou). Pomedzi policajtov a colníkov sa motali ďalší veksláci, tentoraz už aj s ponukou SIM-kariet. Trh funguje aj tu. Hneď za hranicou sme ešte dlhšie stáli v stanici Oknica. Nazrel som aj do staničnej budovy, ale podľa cestovných poriadku je tu veľmi riedka doprava.

Ráno sme sa zobudili pred Kišinevom, všade naokolo samé sady a vinice. Do Kišineva sme prišli ako je v týchto končinách zvykom načas. Kišinevská stanica je veľmi pekná a čistá, hoci z nej za deň odchádza len pár rýchlikov a osobných vlakov. Zo stanice sme sa vydali hľadať nejaké ubytovanie. Primárne sme hľadali hotel „Meridian“, keďže podľa niektorých informácií mal byť suverénne najlacnejší, avšak tento už bol zrušený a prerobený na trhovisko. Nakoľko iné hotely boli príšerne drahé (v desiatkach USD za noc v sovietskom hoteli), skončili sme opäť na stanici v „komnate otdycha“ za zhruba 440 korún za noc. Ubytovanie bolo moderné, pohodlné, čisté, akurát za sprchu sa muselo doplatiť cca 40 korún. V samotnom Kišineve toho veľa na pozeranie nie je – široký hlavný bulvár, nejaké pravoslávne chrámy, pekné parky. My sme sa vybrali ešte trolejbusom na koniec mesta do botanickej záhrady, ktorá bola celkom pekná. Samotnú MHD v Kišineve zabezpečuje veľmi hustá sieť trolejbusov, ktoré jazdia veľmi často a maršrútky. Trolejbusy sú strašne rozbité a staré (hoci videl som aj jeden nízkopodlažný), jedna jazda stojí cca 2 Sk (platí sa za jazdy dežurnej). Cesta maršrútkou stojí cca 6 Sk, jazdia však často veľmi plné. Trolejbusom som sa veľmi rád vozil, lebo je to extrémne lacné, veľa ľudí ním necestuje a je to vhodné na spoznanie mesta.

Večer sme išli skoro spať, lebo na druhý deň nás čakal náročný a zaujímavý výlet s neistým výsledkom do separatistickej Podnesterskej moldavskej republiky.

Ceny:

Čop – Užhorod: 5,73 UAH (obščij)
Užhorod – Žmerinka: 68,17 UAH (kupejnyj)
Žmerinka – Kišinev: cca 100 UAH( kupejnyj), cca 60 UAH (plackartnyj)
Posteľné prádlo: 8 UAH

(1 UAH = cca 5 Sk)