Miniokruh európskou časťou Ruska

Nakoľko na vstup do RF sú nevyhnutné víza a na ich získanie je potrebné pozvanie, cesta sa vlastne začala asi dva mesiace pred plánovaným dňom odchodu. Po vybavení potrebných formalít sme usúdili, že by bola škoda navštíviť len Moskvu a dať košom iným kútom tejto veľkej zeme. Vybavili sme si teda lístky OSŽD a naplánovali si menší okruh aby sme mali šancu lepšie preniknúť do ruských obyčajov.

Cesta začala bez komplikácií: v Košiciach sme sa stretli a zamierili osobákom na ukrajinskú hranicu. Kontrolu sme zvládli hladko, rovnako aj zaujatie miest v lôžku T3, na ktoré sme mali zakúpené lístky vopred za 657Sk/os. Sprievodcom v tomto vlaku z Budapešti do Moskvy bol starší Gruzínec a Ruska, ktorá práve oslavovala  narodeniny. Cesta bola vcelku komfortná a v polospánku prebehla aj ruská pasová kontrola. Ráno po 10tej sme dorazili do Moskvy na Kyjevskú stanicu.

Po uložení batožín na Lenigradskej stanici sme sa tešili na rituály spojené s nákupom cestovných dokladov na vlak do Petrohradu. Na naše prekvapenie to išlo pomerne hladko. Asi na 6. pokus nás poslali do medzinárodnej pokladnice na poschodie. A keďže nami vybratý vlak bol už vypredaný, vydali nám 3 lôžkové lístky na nasledujúci. Celé to netrvalo vari ani hodinu. Len cena bola o čosi vyššia ako sme čakali.

Centru Moskvy sme veľa času neobetovali, len sme prebehli Červeným námestím. Voloďa Iľjič aj tak neordinoval, aby bol v top forme na blížiace sa oslavy Dňa víťazstva.  Potom sme sa previezli monorailom, nakukli do areálu VDNCH a zamierili na severovýchodné predmestie Mytišči. Z konečnej metra Medvedkovo sme išli asi ešte 20 minút autobusom, kým sme sa ocitli pred modernou, ale útulnou ľadovou arénou. K metru je asi zbytočné sa vyjadrovať, len nás zarazilo, že keď tam odpadol muž na dlažbu- pani s nesporne dôležitou prácou sledovať ľudí na eskalátoroch tomu nevenovala najmenšiu pozornosť, dokonca sa odvrátila.

Po hokeji sme sa uložili vo vlaku do Petrohradu. Lístky sme mali do pomerne nového salónneho vozňa .V kupé sme mali staršie Rusky. Ráno sme sa zobudili v metropole na Neve. Po obligátnej úschove batožín sme pohľadali pokladnicu, ktorá sa nenachádzala priamo v budove stanice. Tu už nákup lôžkových lístkov na nami vybratý vlak do Volgogradu neprebiehal zďaleka tak hladko ako v Moskve. Najprv na nás pozerali ako na vyslancov z kozmu, potom nás poslali k pokladnici, kde mala pani práve pol hodinovú prestávku a keď sme jej po skončení prestávky ukázali naše lístky - tak si na pomoc zavolala postupne až 5 kolegýň a vyzeralo to ako hromadné štúdium predpisov, striedané nevraživými pohľadmi naším smerom. Po asi hodine a trištvrte som predsa len držal v rukách vytúžené lístky. Radosť však bola predčasná, vzápätí sa pani rozkričala, že čo sme jej to dali za peniaze, že sú falošné, a že zavolá milíciu. Ocitol som sa teda bez peňazí aj bez lístkov, navyše sám lebo parťáci už ten nápor nevydržali a išli navštíviť miestne toalety.

Bolo mi jasné, len to že peniaze musia byť ok, keďže sme ich vyberali z bankomatu.. Ukázal som jej teda potvrdenku a čakal čo bude. Po hodnej chvíli to vzdala a hodila mi naspäť naše lístky.

V Petrohrade nás privítalo nie príliš vľúdne počasie. 3°C /zrejme vo vestibule/ a sychravo. Počas prehliadky hlavných dominánt začalo snežiť a tak nám prišli vhod baranice, ktoré sme si kúpili pri Ermitáži za hriešne nízku cenu /teda aspoň podľa vyjadrenia predavača/. Metrom sme sa presunuli k múzeu železničnej techniky, o existencii ktorého sme sa dozvedeli práve na týchto stránkach. Cestou sme natrafili na hypermarket, kde mali akciu: vodka za 50 rubľov. Predtým sme absolvovali školenie nákupu vodky v Rusku: čím krajšia fľaška - tým je väčšia šanca že ráno vyjde slnko aj pre nás. Táto mala celkom peknú,“butylku“, tak sme to teda riskli...

V múzeu od nás bábuška pýtala hriešnych 150 rubľov, nuž sme jej dali režinky s vysvetlením, že sme študenti -  a šli sme za 80 ako sa na študentov patrí. V múzeu bolo celkom čo pozerať, teda aspoň nám sa páčilo až na to počasie. Skoro všetko bolo ako sa na sovietske stroje patrí - veľké. A „najvzácnejšie“ exponáty boli zrejme: drezína a klasický „uhlák“- ten ozaj nesmie chýbať v žiadnom múzeu...

Na stanici sme posedeli v reštaurácii pri polievke a kúpili si ešte čosi do vlaku na 35 hodinovú cestu do Volgogradu. Cesta vlakom v Rusku je nesporne zážitkom. Jeho kvalita dosť záleží od toho koho osud pridelí za spolucestujúceho. Ten náš nastúpil asi po 4 hodinách a mali sme šťastie. Jednalo sa o 29 ročného kapitána Ozbrojených síl Ruskej  Federácie  Dimitrija. Bol to pilot MIGu 31 a cestoval na dovolenku do Volgogradu odkiaľ pochádzal. Po chvíľke sme sa dali do reči a zistili základné informácie o ňom a jeho rodine. Najprv vyzeral že nepasuje do ruskej schémy, že vodku veľmi neobľubuje, popíjal pivo a po chvíli vybral notebook na ktorom sme podstatnú časť cesty sledovali letecké nehody za posledné dekády, spolu s podrobným výkladom či sa jednalo a technickú poruchu alebo chybu pilotáže.

Na druhý deň ráno na stanici nakúpil pár pív, k čomu sme sa pridali a priebežne sme dopĺňali zásoby počas dlhších zastávok. Kúpili sme aj celú sušenú rybu, ktorú odborne vykostil - my by sme ju asi schrúmali aj s chvostom. Keď sa vybila v počítači baterka, zaplatil 100 rubľov a dal do zásuvky adaptér a šou mohla pokračovať.

Postupne nám porozprával mnoho o živote v súčasnom Rusku. Ukázal fotky ženy, príbuzenstva a pochválil sa že na dači dopestuje maliny asi dvojnásobnej veľkosti ako je tomu u nás. Prezradil aj že by chcel ísť slúžiť na Sibír, lebo tam majú príplatky za zimu a vzdialenosť od domova. No za 12 000 rubľov by sme do MIGu nesadli, a to ani so sibírskymi príplatkami.

Keď sme dopili pivá a chystali sa na spánok zaklopal ktosi na dvere. Bol tam ďaľší kapitán, tentoraz proviaňťák Saša a jeho manželka radistka Aňa, ktorej rodičia slúžili aj v Československu. Poznala aj naše najfrekventovanejšie slovo, nuž sme trochu poupravili slovník. V kupé sme sa teda ocitli traja slovenskí železničiari a traja ruskí vojaci. Keď sa fľaša vodky minula, vystúpili kapitáni na najbližšej stanici a doniesli ďaľšiu, čo sa pár krát zopakovalo - vďaka tomu že sme prešli na ruský štýl požívania vodky, kombinovaný mohutným zajedaním sme to ako tak zvládali. Aňi sme sa opýtali, koľko asi tak manžel vypije, kým sa opije. Ona sa na nás len začudovane pozrela že ona ho ešte opitého nevidela, ani keď vypil 2 litre.

Okolo piatej ráno sme už postupne rozpustili posedenie a o šiestej sme svieži vystupovali - teda svieži... my ešte ako tak ale pilot, nemal taký tréning ako jeho kolega a vyzeral dosť zle. A to ho na peróne čakala manželka aj so svokrou. Nejako sa dostal na perón ale mobil si nechal v kupé – našťastie som si to všimol a zastihol ho ale svokra dosť nepekne pozerala.

Našim hlavným cieľom vo Volgograde /predtým Stalingrad, ešte predtým Caricyn/ bol pamätník Matka Vlasť volá - jedna z najväčších sôch na svete. Najprv sme si samozrejme išli kúpiť lístky ale museli sme počkať kým otvoria Service center, čo sme využili na obhliadku nie veľkej ale z tých čo sme mali možnosť vidieť najkrajšej ruskej stanice. V tom centre nás už čakala pani a nečakaný komfort - dali sme jej lístky a pasy a ona nás usadila na pohodlnú sedaciu súpravu a zapla nám televízor, teda TV nešiel ale ovládačom šťukla. Po chvíli nám oznámila cenu, ktorá sa nám vôbec nepozdávala. Nakoľko sa jednalo o vyššiu kategóriu vlaku mali sme platiť za ten “kúsok“ cesty viac ako 1 300 rubľov. Našťastie išiel po ňom aj druhý na ktorý sme si kúpili lístky tradične do kupé pre štyroch za zhruba polovičný obnos.

Vydali sme sa do mesta k spomínanej soche ktorá sa týči nad mestom na Mamajovej mohyle od roku 1967 a je venovaná obetiam bojov o Stalingrad, najkrvavejšej bitky v ľudských dejinách. Cestovali sme električkou, ktorá centrom mesta prechádza podzemne a pripomína teda trochu metro. Aj tu bola evidentná typická ruská prezamestnanosť, okrem vodiča bola v každom vozni aj sprievodkyňa, ktorá predávala lístky a každú druhú zastávku nastúpil revízor. A na podzemných zastávkach bol samozrejme ďalší nepostrádateľný personál. Potom sme zamierili do múzea na brehu Volgy, ktoré je v susedstve Domu Pavlova o ktorý sa zvádzali urputné boje medzi červenoarmejcami a wehrmachtom. Zas sme si kúpili lístky pre zahraničných študentov a zhliadli pôsobivú panoramatickú expozíciu. Potom sme sa šli najesť do bistra, ktoré nám odporučil náš spolucestujúci. Boli sme spokojní - príjemné prostredie a vyšlo to pre jedného spolu s pivom asi na 80 rubľov.

Potom sme ešte posedeli na slniečku pri Volge a zamierili na stanicu. Vo vlaku sme nemali miesta spolu ale sprievodkyňa nám povedala, že sa môžeme vymeniť. Tak sme poprosili učiteľa na penzii čo mal byť s nami v kupé. Zostali sme teda  traja spolu s jedným mladíkom, ktorý mal ázijské črty. Reč s ním veľmi nebola, ale aspoň sme mali možnosť vychutnávať ruské hitovky ktoré hrali v rádiu a pomaly sme im prichádzali na chuť. Do Moskvy sme prišli o 14:05 a mali sme v úmysle zhliadnuť ešte jeden zápas s Bielorusmi so začiatkom o 16:15. Bola pred nami neľahká úloha prejsť skrz Moskvu za 2 hodiny.

Po presune z Paveleckej stanice na Kyjevskú sme nestrácali čas a šli kúpiť lístky.  Nakoniec sme zohnali len do 3. triedy /plackartnyj/  kde je asi 56 priční. Vozeň je priechodzieho usporiadania bez dverí a veľkosť postele sa nám videla dosť poddimenzovaná. /Zdeno Chára by si konečne prišiel na svoje/.

Len nevieme, prečo sme si ich nemohli kúpiť na predchádzajúce spoje, keď sme si ich so snahou ušetriť vyslovene  pýtali. No ale na druhej strane to za 250 rubľov to z Moskvy až do Čopu nebolo až také zlé, keďže jeden z najväčších ruských výdobytkov, samovar, bol aj tu.

Potom sme si uložili batohy, ktoré boli skoro rovnaké ale zriadenec usúdil že 2 sú veľké a jeden malý a museli sme teda zaplatiť viac. Ponáhľali sme sa na hokej tak nám to bolo jedno. Jemu sa však asi stále málilo a tak si prilepšil mojim švajčiarskym nožíkom. Na hokej sme prišli na chlp presne len sme ešte nemali lístky. V autobuse sme stretli známych zo zápasu s Kanadou, ktorí boli ešte unavení po oslave víťazstva nad Čechmi, ktoré sme žiaľ nevideli. Boli tam ešte tri Lotyšky, ktoré boli tiež zvedavé na našich krasokorčuliarov.

Lístky sme nakoniec kúpili o čosi drahšie ako na Kanadu a ponáhľali sa dnu. Naši mali ešte v nohách ťažký zápas s Čechmi čo bolo na nich  jasne vidieť. Nakoniec so šťastím zvíťazili a po doznení tónov hymny sme zamierili smer domov. Na stanici a aj v metre sme pútali v slovenských dresoch značnú pozornosť.

Vlak z Kyjevskej stanice odišiel tradične včas. Po večernej hygiene sme zaspali a zobudili sa až na hranici, teda zobudili nás. Ale aj tak sme veľmi nespali, lebo sme si ešte nezvykli na zmenu z pomerne komfortného kupejného na plackartnyj. Pôvodne sme mali v pláne aj návštevu Kyjeva nakoniec sme sa ale  rozhodli ísť priamo, nakoľko sme minuli veľa prostriedkov na suveníry /vodka, matriošky, baranice, pivo/. Po ceste sme sa ešte zbavovali posledných dolárov a zjednali sme 7 pív za 4 USD. Nebola to bohvieaká cena za to pivo ale nakoniec nás aj tak bábuška ošmejdila, vyparila sa ako blesk a pív nechala len 6. Vlak sa pomaly zapĺňal, väčšina cestovala do Ľvova.

Do Čopu sme dorazili po polnoci a vo vozni sme boli skoro sami. Pred priestormi na pasovú a colnú kontrolu na stanici sa tiesnila partia Čechov s pádlami. Napriek neskorej nočnej hodine sme vydedukovali že sú asi vodáci. Do odchodu vlaku na Slovensko zostávalo pár minút a kontrola sa stále nezačala. Česi už boli dosť nervózni. Keď však kontrola začala, išlo to pomerne svižne a vlak odišiel aj s nami. Zaujímavá bola súprava, do ktorej sme nastúpili: jeden vozeň s vytrhanými sedadlami. Vlak z Čopu do Čiernej zastavil asi viackrát ako z Moskvy do Kyjeva. Zakaždým nastúpil colník, najprv k rušňovodičovi, potom s baterkou obišiel vozeň a nakoniec pristúpil k nám. To sa opakovalo asi tri krát. V Čiernej sme už chceli ísť do pristaveného vlaku do Košíc ale ešte nás čakala slovenská kontrola. Keďže na nás bolo vidieť odkiaľ ideme, bola kontrola vcelku príjemná. Odpovedali sme na pár otázok: ako hrali naši, koľko nás to vyšlo a tak podobne. Len sa čudovali, prečo nemáme každý po kartóne cigariet. V Košiciach sme ukončili akciu, každý nastúpil na svoj vlak a zamierili  sme domov.

Po širokom rozchode sme precestovali o čosi viac ako 7000km za necelých 9 dní.

Celkovo sa počas cesty nevyskytli žiadne väčšie komplikácie, dokonca ani podplatený nikto nechcel byť od nás. Len došlo k istým nedorozumeniam, ktoré sme považovali radšej za kultúrne rozdiely: keď pani v pokladni v Moskve na nás pozerala a ťukala si na čelo, zrejme nám chcela dať najavo že rozmýšľa čo jej sily stačia aby nám vydala správny cestovný doklad. A Bieloruský mladík chcel určite vztýčeným prostredníkom povedať, že naši hokejisti sú v jeho očiach jedničky a majú na to aby zabojovali o prvenstvo na svetovom šampionáte.

No a ešte sme mali šťastie aj na značne podguráženého Rusa menom Paša, ktorý použil na peróne zdvorilostnú frázu: Zlož si okuliare... zrejme takto prejavuje sympatie a obdiv voči nemeckým turistom, za ktorých nás z neznámeho dôvodu považoval.

Kurz 1 Skk = 1Ruský rubeľ /približne/