Tam okolo Strečna...

Železnica preťala okolitú krajinu v roku 1871. Bola to známa Košicko-bohumínska železnica (KBŽ), ktorá sa postupne stala jednou z najdôležitejších tratí na Slovensku. Pre jednokoľajnú trať bolo potrebné postaviť most cez Váh a tunel dlhý 524 m (dnes tunel Strečno III). V roku 1938 bol úsek medzi Žilinou a Vrútkami zdvojkoľajnený. Vymenený bol aj most cez Váh v jestvujúcej koľaji a postavil sa nový most pre druhú koľaj, ako aj druhý tunel (Strečno II) vedľa pôvodného. Jestvujúci tunel a most tak neboli zdvojkoľajnené, ale postavila sa druhá koľaj na samostatnej trase. Zdvojkoľajnenie si vyžiadalo tiež výstavbu dvojkoľajného tunela Strečno I, smerom k Vrútkam, pre „narovnanie“ oblúkov. 

Všetky uvedené stavby a ráz krajiny ponúkli železničným fotografom veľa možností na nádherné zábery vlaku v krajine. Strečnianska úžina bola fotograficky zdokumentovaná aj po druhej svetovej vojne, kedy bolo potrebné tento úsek opraviť po totálnej likvidácii ustupujúcimi nemeckými vojskami. Následne to bol prvý úsek s elektrickou prevádzkou trakčnej sústavy 3000 V= vo vtedajšom Československu (1953) a tiež prvý úsek vybavený automatickým blokom (1953). Stanica Varín v tom čase dostala reléové staničné zabezpečovacie zariadenie dovezené z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Vo Varíne bola postavená tiež vápenka, do ktorej sa materiál z lomu vozil lanovkou až z Polomu pri Stráňavách. Neskôr bola lanovka nahradená transportným pásovým dopravníkom. V lome sa nachádzalo niekoľko zaujímavých úzkorozchodných železničiek a pozemná lanovka. Okolie je z pohľadu železníc známe aj dodnes nedostavanou zriaďovacou stanicou Žilina-Teplička a pomerne novou vlečkou do automobilky Kia.

Popri všetkom vyššie spomenutom sa stále málo pozornosti venuje ďalšej zaujímavosti okolia – ťažbe prírodného asfaltu. Ťažba asfaltu (nazývaná miestnymi obyvateľmi smolenec) prebiehala v bani severovýchodne od súčasnej železničnej zastávky Strečno pri Nezbudskej Lúčke približne od začiatku 20. storočia do konca tridsiatych rokov. Podľa literatúry [4] išlo o jediné nálezisko prírodného asfaltu v Strednej Európe. Objem ťažby si vyžiadal aj napojenie na koľajovú sieť, aby sa produkt rýchlo (a zrejme aj lacno) dostal ku zákazníkom.

Ešte som nepátral, či pri vzniku KBŽ bolo Strečno stanicou, ale je to možné. Medzi Varínom a Vrútkami to mohla byť jediná stanica umožňujúca križovanie vlakov na jednokoľajnej trati (Dubná Skala zrejme bola iba nákladiskom so zastávkou). Po zdvojkoľajnení trate Žilina – Vrútky v roku 1938 už význam Strečna nebol veľký. Zostala tu iba zastávka a dve koľaje nákladiska, ktoré zrejme slúžili ako odovzdávkové koľajisko vlečky „Varínasfalt”. Spolu s jednoduchou koľajovou spojkou medzi traťovými koľajami tu bolo celkom 9 výhybiek.

Spomenutá normálnerozchodná vlečka firmy „Varínasfalt” odbočovala z nákladiska výhybkou č. 5 a prudkým stúpaním prekračovala vrstevnice severovýchodným smerom. Po približne 400 m slepo končila pri tehlovej budove drviča (mlyna) a násypky. Zrejme nepoužívala vlastné hnacie vozidlá, vozne privážali a odvážali stroje od manipulačných vlakov.

Pre obdobie okolo rokov 1942 až 1943 sa podľa literatúry [5] uvádza Strečno ako staničný úrad významu „D“, pričom bolo obsadené „sklad. manip. vedúcim“ (meno „Vincenc Macák“) a jedným pomocným zamestnancom. V období okolo roku 1940 sa uvádza krytie nákladiska so zastávkou (teda nie stanice) mechanickými návestidlami štvorcového alebo obdĺžnikového tvaru terča z obidvoch strán pri správnej koľaji. Označené boli písmenami „P“ a „L“, čo sa vtedy používalo pre vchodové návestidlá. Neuvádzajú sa však predzvesti. Mohlo ísť o nejaký druh krycích alebo ešte dištančných návestidiel. Vzhľadom na zdvojkoľajnenie museli byť inštalované alebo aspoň premiestnené v roku 1938 pri zdvojkoľajnení trate. Tiež sa uvádza jedna koľajová váha s nosnosťou 30 t.

Koľajisko stanice/nákladiska sa nachádzalo približne medzi km 237,5 až 238,0 trate Košice – Žilina. Po zdvojkoľajnení sa na žilinskej strane postavil cestný podjazd, na vrútockej strane nástupíšť podchod pre cestujúcich.

V súčasnosti je zastávka Strečno (aj keď by vzhľadom na polohu pri Nezbudskej Lúčke, ktorá mala svoj Miestny národný výbor v povojnovom období, mohla niesť aj názov Nezbudská Lúčka) bez výhybiek. Odovzdávkové koľajisko, ako aj vlečka, sú vytrhané, po telese vlečky vedie asfaltová cesta k rodinným domom. V pokračovaní cesty sa hustým porastom dá pešo prejsť až k ruine tehlovej stavby drviča a násypníka, ktorá pri vhodnom nasvietení pripomína niečo ako krajinu po výbuchu atómovej bomby. Pri detailnejšom pohľade však vidieť množstvo komunálneho odpadu, čo zas pripomína skôr smetisko... Neďaleko tejto stavby sa nachádza nevinne vyzerajúce jazierko s lovom rýb. Nevinne preto, pretože sa uvádza jeho hĺbka okolo 100 m. Na povrchu ohriata voda skrýva studenú hlbokú vodu, ktorá si vyžiadala už nejednu obeť z radov kúpajúcich sa. Aj pohyb popri jazierku môže byť v prípade mokrej trávy nebezpečný na zošmyknutie. Jazierko vlastne tvorí zatopená baňa, údajne aj s pôvodnými koľajnicami lomovej železničky, ktorá privážala vyťažený materiál k drviču.

Historické fotografie momentálne nemám k dispozícii, dúfam, že potešia aspoň tie z nedávnej doby. Objasnenie histórie banskej železničky môže priniesť určite veľa zaujímavých poznatkov, aj keď sa tu zrejme hnacie vozidlá nepoužívali. Samotné nákladisko na dvojkoľajnej hlavnej trati zas môže byť vhodným námetom na stavbu modelového koľajiska, kde sa hlavná trať bude strácať v strečnianskych tuneloch...

Poznámky:

K dĺžkam tunelov je možné uviesť napr. dĺžky uvádzané v literatúre [3]:

V literatúre [1] sa však uvádza dĺžka tunela Strečno III 524 m. Zrejme bol pri zdvojkoľajňovaní trate a obnove po vojne predlžovaný, keďže cesta, ktorá úrovňovo križovala trať pri vrútockom portáli, bola presunutá nad portál. Dosiahlo sa tak mimoúrovňové križovanie.

Literatúra:

1. Ing. Mojmír Krejčiřík: Po stopách našich železnic, Nadas, Praha, 1991
2. Prof. Ing. Josef Hons: Dejiny dopravy na území ČSSR, Alfa, Bratislava 1975
3. Rudolf Kukučík, Pavol Kukučík: Železničné a cestné tunely. Vydali: Železnice Slovenskej republiky, Generálne riaditeľstvo, odbor pre prácu s verejnosťou, Bratislava 2002. ISBN 80-968864-0-1
4. Miroslav Pavlík: Požehnanie aj trest Varína. Žsemafor č. 10/1999 str. 4, 5.
5. Ročenka štátnych a súkromných železníc Slovenskej republiky pre rok 1942 – 43. Vydala redakcia ročenky v Ministerstve dopravy a verejných prác, v rezorte železničnom, tlačou Slovenskej ľudovej kníhtlače v Bratislave, Špitálska 18.
6. Technické materiály ŽSR/ČSD/SŽ