Furka Pass

4.9.2007 16:57 Tomáš Votava

Furka Pass je miesto, ktoré sa nachádza vo Švajčiarsku, teda je pekné a dá sa od r. 1914 zdolať vlakom. Presnejšie povedané, dalo sa zdolať vlakom okrem zimných mesiacov až do r.1982. Do tohto roku to bola súčasť trate Brig - Andermatt - Goeschenen, patriacej vtedy spoločnosti Furka – Oberalp a je to pôvodná trasa Glacier Express-u Zermatt - St. Moritz.

Dodnes má jedno problematické lavínové miesto. Problematické dosť značne a riešené skladacím mostom, ľubozvučne Steffenbachbrucke, ktorý sa musí na zimu zbaliť až do odchodu poslednej lavíny na jar. Má to trvať 15 hodín 9-tim ľuďom, na starých záberoch to robia ručným vrátkom, momentálne už sa mi zdá, že motorizácia postúpila. V roku 1982 bol otvorený Furka Basis Tunel, vtedy najdlhší úzkorozchodný (15km) na svete, ktorý vyriešil problém s lavínami obídením úseku Oberwald – Gletsch – Realp a tento bol tým pádom zrušený. Našťastie ale nie znesený a od r. 1985 sa ho láskavo ujala sp. Dampfbahn Furka Bergstrecke a tá sa stará o premávku, ktorú nerozoznáte od roku 1942, teda pred elektrifikáciou. Trať má rozchod 1000mm, sklon do 12%, používa systém Abt a v štyridsať ročnom období 11000V / 16 2/3 Hz. Toho času chýba do kompletnej dĺžky zrekonštruovať ešte asi 5 km trate Oberwald - Gletsch, aj vo Switzerlande môže mať niečo sklz, predsa len DFB je spoločnosť žijúca z dotácií a donácií.

Keď obídem niekoľko detailov, v jedno sobotné ráno naša dvojčlenná skupinka vyrazila z hotela na stanicu v Oberwalde, čo by bol začiatok našej trasy, zatiaľ to ale ešte rieši miestny linkový autobus nach Gletsch, pokiaľ tam nepostúpi kompletná rekonštrukcia trate. Nie je úplne jednoduché naň zohnať miestenky zo SK (len telefonicky), takže bolo milé, keď sme doň nastúpili my dvaja a horár (ten ale v polovici kopca vystúpil). Vyviezol nás po hrozných serpentínach do stanice Gletsch, kde sme mali zo dve hodiny na obhliadku horného, ešte nezreparovaného úseku trate. Deň predtým sme si pešo prešli trať zdola nad Oberwaldom, aby sme videli, ako obnova postupuje. Tento úsek je kompletne ozubnicový a je tu krásny špirálový tunel so zachovalou trolejou. Je zatvárací, ale bolo otvorené. Okolo trate, ako v celej krajine, vedie príslušná vyhliadková turistická značka, pre krajšie pohľady. Červená. Potom sme zistili, že všetky sú červené, miestny zvyk.

Gletsch predstavuje približne dva hotely, reštauráciu a starú bytovku ( ?), ale je to seriózna stanička aj s depíčkom, vlak vždy oplýva aj miestnou I. klasse. Pozná sa podľa usporiadania 1+2, II. klasse je v 2+2 sedadlá. Ak máte rezerváciu, je vypísaná na kartónovej tabuľke a zavesená na okne. Všetko je štýlové a dobové, počas jazdy je možné zakúpiť občerstvenie (aspoň v I. klasse). Rieši to pán sprievodca so svojím pomocníkom, starším pánom z Japonska, ktorý takto trávi svoju penziu, na čo sú jeho miestni kolegovia patrične hrdí. Pokiaľ trávite jazdu príjemne, s vínom v ruke, pri nalievaní odporúčam použiť postup na snímku, lokomotíva č.4. ťahá veľmi odhodlane a dosť to hádže. Inak je jazda veselá, ako je tu zvykom, všetci mávajú vlaku a z vlaku mávajú im, na priecestiach sa fotí a rôzne po trati railfans filmujú. Vlak sa dopracuje k 2km vrcholovému tunelu, pred ktorým je krátka zastávka, vhodná na fotenie a hlavne zatvorenie okien- to je v tuneli s parnou lokomotívou veľmi užitočné. Na druhej strane je taktiež zastávka, tu sa križuje s vlakom zo stanice Realp a času na fotenie dosť, minimálne 30minút.

Vo vedľajšom stane sa dá najesť a hrá k tomu hudba, aká ide pod snehovými správami z alpských web kamier, nakoniec sa nachádzame 2100m vysoko tamtiež. Odtiaľto sa zjazduje do Realpu a prechádzame cez slávny skladací Steffenbachbrucke, bohužiaľ sa tu nezastavuje, zrejme sa DFB takto snaží znížiť prípadnú úrazovosť, zábradlia nie sú a spadnúť je kam. Jazda dole kopcom je tiež veselá, kantonálne ovečky s čiernou hlavou sú okolo trati prestriedávané kantonálnymi kravičkami s predpisovo-obrovskými zvoncami. Do 50m precengajú aj lokomotívu č.4 a to sme boli prvý vozeň za ňou. V stanici Realp je ako pomník vystavený vagónik z Vietnamu, pripomínajúci, že tri stroje tam boli odpredané v r.1947 ako nadbytočné a r. 1990 sa vrátili späť. Každý, kto niekedy na vietnamskom vidieku kupoval a prevážal do Európy dajaké lokomotívy, vám potvrdí, že to nejde príliš jednoducho. Podľa starých záberov má taký pobyt na lokomotívy dosť deštruktívny dopad, na stroji č.1 (modrá lokomotíva) to však nepoznať, renovácia je dokonalá, taká švajčiarska.

Na záver by som ešte poďakoval Ľubošovi, vedúcemu zájazdu za organizáciu a iné, a slečne manželke, ktorá mi nebráni vo výletoch.
Čo som nepopísal, snažil som sa vyfotiť.