Cesta k Ochridskému jazeru alebo Macedónsko 2007 – I. časť (10. – 16.10.2007)

Z toho dôvodu som sa aj ja rozhodol obetovať posledné dni tohtoročnej dovolenky návšteve Macedónska, najvýchodnejšej republiky bývalej Juhoslávie, krajiny, na pomedzí Balkánu a Orientu. Cestu som absolvoval vlakom, čiastočne autobusom a autom, potrebné cestovné lístky FIP – Maďarsko (MÁV), Srbsko (ŽS), Macedónsko (CFARYM).

TRASA CESTY:

Bratislava-Petržalka – SK/RAK – Kittsee – Bruck a. d. Leitha – Nickelsdorf – RAK/MAĎ – Hegyeshalom – Budapest – Kelebia – MAĎ/SRB – Subotica – Beograd – Niš – Preševo – SRB/MAC – Tabanovci – Skopje – Tetovo – Kičevo – Ohrid – Ljubaništa (Sv. Naum) – Ohrid – Bitola – Veles – Skopje – MAC/SRB – Beograd – Novi Sad – Beograd – SRB/MAĎ – Budapest – Szob – MAĎ/SK – Štúrovo – Bratislava hl. st.

VZDIALENOSTI:

Bratislava-Petržalka – Bruck a. d. Leitha = 32 km (vlak)
Bruck a. d. Leitha – Budapest-Keleti pu. = 220 km (vlak)
Budapest-Keleti pu. – Beograd = 374 km (vlak)
Beograd – Skopje = 517 km (vlak)
Skopje – Kičevo = 163 km (vlak)
Kičevo – Ohrid = 66 km (bus)
Ohrid – Ljubaništa (Sv. Naum) = 31 km (auto)
Ohrid – Bitola = 73 km (bus)
Bitola – Skopje = 239 km (vlak)
Beograd – Novi Sad = 89 km (vlak)
Budapest-Keleti pu. – Bratislava hl. st. = 226 km (vlak)

NIEKOĽKO ZAUJÍMAVÝCH ÚDAJOV O MOJEJ CESTE:

• celkový počet dní – 7
• celkový počet nocí – 6, z toho vo vlaku – 4, v apartmáne – 2
• celkový počet precestovaných kilometrov – 3041 km, z toho vlakom – 2840 km, autobusom – 139 km, autom – 62 km
• navštívené mestá – Beograd, Novi Sad, Skopje, Ohrid, Bitola
• navštívené štáty – Rakúsko, Maďarsko, Srbsko, Macedónsko

ZÁKLADNÉ ÚDAJE O NAVŠTÍVENÝCH ŠTÁTOCH:

SRBSKO

Počet obyvateľov: 8 170 566
Rozloha: 91 324 km2
Hl. mesto: Belehrad
Štát. zriadenie: republika, 2 autonómne oblasti – Vojvodina a Kosovo-Metohija
Vznik štátu: 4.2.2003
Úradný jazyk: srbský, píše sa latinkou aj cyrilikou
Mena: srbský dinar RSD, 1 € = 77 RSD, 1 RSD = 0,43 Sk
Náboženstvo: pravoslávni, moslimovia
Vízová povinnosť: nie

MACEDÓNSKO

Počet obyvateľov: 2 022 547
Rozloha: 25 333 km2
Hl. mesto: Skopje
Štát. zriadenie: republika
Vznik štátu: 17.11.1991
Úradný jazyk: macedónčina, albánčina
Mena: macedónsky denar MKD, 1 € = 61 MKD, 1 MKD = 0.56 Sk
Náboženstvo: pravoslávni, moslimovia
Vízová povinnosť: nie

DENNÍK:

1. deň – 10.10.2007 streda.

Z Bratislavy-Petržalky odchádzam vlakom REX 7636 (rakúska el. jednotka Talent 4024 008-7 ÖBB) o 19.40 hod. do Bruck an der Leitha s príchodom o 20.13 hod. Tu prestupujem na D 347/738 Dácia Expres, Wien Westbhf. – Bucuresti Nord, s odchodom o 20.44 hod. Vlak ťahá maďarský Taurus 1047 008-6 MÁV, za ktorým sú radené dva maďarské kupákové vozne do Budapešti, rakúsky vozeň 1. triedy, reštauračný vozeň, rumunský kupákový a ležadlový vozeň do Bukurešti a ležadlá do Belehradu a Sofie. Sadám si do maďarského vozňa, ktorý je poloprázdny. Ideme cez Hegyeshalom, Győr a pomaly naberáme meškanie. Do Budapest-Keleti pu. prichádzame o 23.13 hod., 20 min. zmeškaní. Tu sa vlak rozdeľuje, z 8. perónu prechádzam na 13-ty, kde sa zostavuje Ex 790/341 Beograd. Vlak má ležadlá do Sofie a Belehradu a dva juhoslovanské kupákové vozne označené síce ako 1. trieda, ale sú to dvojky. Ja by som ich označil ako vozne 3. triedy, lebo je v nich veľký neporiadok a špina, ich životnosť už dávno skončila. Inak sedadlá sú celkom pohodlné, rozťahovacie a tak si pripravujem kupé na spanie. Vlak je poloprázdny, z Budapešti odchádzame o 23.45 hod., s 20 minútovým meškaním.

2. deň – 11.10.2007 štvrtok.

V Kelebii ma budia maďarskí pasováci: „Jó reggelt kívánok! Igazolvány, kérem“. Zobúdzam sa spotený, keďže vagón kúri na maximum, regulácia funguje iba pomocou otvárania okna. Po pasovej kontrole a „Viszontlátásra“ opúšťam Európsku úniu a pokračujem do Subotici, kde ma víta dážď. Srbskí colníci sa pýtajú, či nemam ništa za carinjenje (preclenie). Ukazujem pasoš a odpovedám – nemam ništa. Po srbskej pasovej kontrole opäť líham v kupé a zobúdzam sa až pred Belehradom. Do Belehradu prichádzame o 6.44 hod., 15 min. zmeškaní, je zamračené, padá kiša (prší). Dobro jutro! Od mojej poslednej návštevy r. 2002 sa tu takmer nič nezmenilo. Vlak sa vlečie do stanice, vchodová rýchlosť 10 km/h, staré nástupištia. Na stanici v menjačnici (zmenáreň) si zamieňam peniaze v kurze 1 € = 77 RSD (srbských dinárov). Ruksak si odkladám do garderóby (úschovňa) za 90 RSD (40 Sk). Dážď pomaly ustáva a tak dnešný deň venujem prehliadke Belehradu, hlavnému mestu Srbska, ktoré leží na sútoku Sávy s Dunajom. Zo stanice smerujem najskôr ku kostolu Sv. Marka na triede Bulevar Kralja Aleksandra, pri ktorom je pekný park so športovým areálom Tašmajdan. Je tu aj pomník osvietenca Vuka Karadžiča, tvorcu spisovného srbochorvátskeho jazyka. Ďalším zaujímavým svätostánkom je chrám Sv. Sávy, ktorý zvonku pôsobí veľmi majestátne, zvnútra to však vyzerá skôr ako na stavenisku. Zrejme pre nedostatok peňazí nie je možné dotiahnuť túto novodobú stavbu do konečnej podoby. Potom moje kroky vedú na Námestie Republiky (Trg Republike), ktoré je takým centrom Belehradu. Na námestie nadväzuje pešia zóna kniežaťa Michala (Kneza Mihajla) s mnohými obchodmi, ktorá vyúsťuje do pevnosti Kalemegdan. Táto pevnosť s opevnením a parkom sa týči na skale priamo nad sútokom Dunaja a Sávy a je z nej dobrý výhľad na Nový Belehrad, časť Zemun a okolie. Daždivé počasie a zamračená obloha mi ho však veľmi nedopriali. Nachádza sa tu vojenské múzeum. Z pevnosti pokračujem k hlavnému pravoslávnemu chrámu – Saborna crkva, oproti ktorej je budova srbského patriarchátu. Prehliadku zakončím v mestskej tržnici, pri ktorej na okolitých chodníkoch a v podchodoch sú rozložení na kartónových škatuliach pouliční predavači s rozličným pochybným tovarom. Zrazu nastáva bleskurýchle balenie a chodníky sú prázdne. Okolo prechádza policajná hliadka. Všetci sa tvária úplne prirodzene, akoby nič. Len čo sa policajti stratia z dohľadu, v zlomku sekundy sú chodníky opäť plné predávajúcich.

Vraciam sa na stanicu, vyberám ruksak z úschovne a počúvam staničný rozhlas: Ekspresni voz za Skopje postaven na drugi kolosek. Idem teda k vlaku, len neviem do ktorého vozňa nastúpiť, keďže nie sú označené smerovkami. „Izvinite gospodine, koji voz vozi za Skopje?“, pýtam sa okoloidúceho železničiara, ktorý mi potom vysvetľuje, že v prednej časti vlaku sú vozne do Skopje, Thessaloník a zadná časť sa v Niši odpája a ide do Sofie. O 21.00 hod. odchádzam vlakom Hellas Expres 335 Beograd – Thessaloniki. V kupé si robím lôžkovú úpravu, chystám sa spať, načo prichádza policajt a upozorňuje ma aby som úplne nezaspal, lebo v tomto vlaku sa dosť kradne. Hvala lijepa! , ďakujem za upozornenie. Sretan put i laku noč! , lúči sa so mnou policajt.

3. deň – 12.10.2007 piatok.

V noci mi do kupé pristúpili nejaký Srb so slepou Srbkou a iné nerobili len lúskali slnečnicové jadierka a rozhadzovali ich po celom kupé, takže o chvíľu to tam vyzeralo ako na smetisku. Potom vystúpili, ale nadránom asi o 5.30 hod. mi vošlo do kupé desať cigániek s deťmi a ďalších päť stálo medzi dvermi na chodbičke. Bol som už hore, myslel som si, že už bude Skopje, vôbec som si nevšimol, že meškáme a že sme ešte v Srbsku. Zrazu na mňa hľadelo tridsať očí, najstaršia cigánka si zapálila cigaretu, čo mi celkom vyhovovalo, aspoň som necítil ten smrad, ktorý z nich išiel. Sedel som ako prikovaný, držal som si batoh. V kupé bolo nejako veľa rúk, keby sa do mňa pustili rozoberú ma ako lego. Myslel som si, že toto je môj koniec. Našťastie však prišiel sprievodca, ktorý ich zrejme poznal a v nasledujúcej stanici – Preševe vystúpili. Povedali, že idú za džamiju (do mešity). Od sprievodcu si ešte vypýtali aj cigaretu, načo mu z celého srdca zaďakovali – da ti bog zdravlje za deti, za ženu. Uf, ale sa mi uľavilo aj driemoty ma celkom prešli. O 7.30 hod. sme v Tabanovci, prichádzajú macedónski colníci a musím vyplniť vstupnú kartičku – vlez (vstup). O 8.30 hod. prichádzame do Skopje, hl. mesta Macedónska skoro tri hodiny zmeškaní. Stanica na mňa pôsobí otrasným dojmom, je to betónový monument bez zmyslu pre estetiku. Takisto interiér je v zanedbanom stave, nič tu nie je. Overujem si cestovný poriadok vlakov, ktorý mám stiahnutý z internetu (www.mz.com.mk) a zisťujem, že viaceré vlaky sú zrušené. Aj vlak Motoren 6900 s odchodom 6.20 hod. do Kičeva, ktorým som chcel pôvodne cestovať má zmenený odchod na 4.04 hod. Idem na vedľajšiu autobusovú stanicu, ktorá je na celkom inej úrovni. Sú tu obchodíky, informácie, zmenáreň (menuvačnica). Zamieňam si peniaze v kurze 1 € = 61 MKD (macedónskych denarov). Ruksak odkladám do úschovne za 50 MKD (28 Sk). Pred stanicou odmietam otravných taxikárov a idem pešo do centra, nie je to ďaleko asi 15 min. Popri parlamente (Sobranije na Makedonija), pred ktorým majú rozložené stany hladovkári sa dostávam ku katedrále Sv. Klimenta Ochridského. Je to moderný svätostánok s prekrásnym ikonostasom vo vnútri.

Ďalej pokračujem k sídlu vlády a hlavnej pošte s pozoruhodnou budovou, až prichádzam na námestie Makedonija. Odtiaľto vedie starý osmanský most zo 14. storočia cez rieku Vardar, ktorá preteká cez Skopje. Rieka Vardar pretekajúca naprieč celým Macedónskom sa vlieva neďaleko Thessalonik v Grécku do Egejského mora. Kúsok od námestia je veľké moderné nákupné centrum City shopping center s množstvom obchodov. V modernej a lacnej samoobsluhe si kupujem nejaké potraviny a 43% Strumičkatu mastiku. Na nálepke sa dozvedám, že Strumičkata mastika e tradicionalen makedonski pijalak. Chutí ako grécke ouzo (anízová pálenka). Takže Živjeli Makedonija! Na druhej strane rieky na kopci sa vypína hrad Skopsko Kale. Prechádzam cez most, po pravej strane sú zachovalé turecké kúpele pašu Dauta (Daut-paša hamam) z 15. stor., dnes tu sídli Umelecká galéria. Prichádzam do starého centra – orientálnej časti, ktoré tvorí čaršija – trhovisko s množstvom obchodíkov, hlavne zlatníctiev, rôznych dielní a kaviarní. Je tu však ľudoprázdno, moslimovia majú sviatok, tzv. Ramadan Bajram, i oni ne rade (nepracujú). Toto sa dozvedám až od predavačov na Bit-pazare (trhovisko so zeleninou), ktorých je tu veľmi poskromne. Oni sú však pravoslávni, takže pracovať môžu. Kúsok nad čaršijou stojí najväčšia moslimská svätyňa v Skopje, džamija pašu Mustafu, ktorá je však v rekonštrukcii, uzavretá, nedá sa do nej dostať. Autobusom za 20 MKD sa vraciam na železničnú stanicu. Vyberám batoh z úschovne a idem na perón, kde skupina kosovských Albáncov čaká na vlak do Prištiny (Brz 892) s odchodom o 16.13 hod. Práve ho pristavujú, má dva vagóny a ťahá ho kanadský 6-osí diesel 661- 410 MŽ, Co'-Co'. Mám chuť doňho nastúpiť a ísť sa pozrieť do Kosova, avšak nemám to v pláne a ani neviem, či sa môže do Kosova voľne cestovať.