Svetelné návestidlá na ŽSR (ČSD) - 1. časť: Tie súčasné na ústupe

Často sa však „strácajú“ v tieni mechanických návestidiel, ktoré sa u nás používajú podstatne dlhšie. Nie len mechanické návestidlá postupne miznú zo siete ŽSR. Aj svetelné návestidlá starších konštrukcií sa nenápadne presúvajú do kovošrotov a len veľmi málo z nich skončí v niektorom múzeu.

Tak sa stalo aj v roku 2006 v Šalkovej a Hornej Štubni, kam som sa vybral v marci 2007 práve za svetelnými návestidlami starších konštrukcií. Samozrejme, že som prišiel neskoro – Šalková ako stanica bola zrušená (premena na napojenie vlečky na trať – nákladisko) a v Štubni som našiel už iba repasované návestidlá AŽD vzoru 70. Je teda dobrý dôvod na konečné spísanie toho, po čom som viac ako 20 rokov pátral. 

Na ucelene spracovanú históriu konštrukčného vývoja svetelných návestidiel som zatiaľ „nenaďabil“, preto som si musel pomôcť zostavovaním krátkych poznámok z množstva časopisov, propagačných materiálov, kníh, fotografií a zabezpečovacích schém. Považujte preto prosím ďalší text za prvý pokus spracovať históriu svetelných návestidiel, kde môžu byť ešte rôzne chyby. Za pripomienky, opravu a doplnenia budem vďačný. 

Tiež som sa dlho rozhodoval, ako celý článok písať. Či začať súčasnými návestidlami a potom tými, ktoré sa už nepoužívajú, alebo spracovať súvislú históriu od začiatku až po súčasnosť. Vzhľadom na neúplné informácie o tých najstarších typoch a veľa atypických konštrukciách do zavedenia „jednotného“ typu (vzoru), som sa rozhodol pre prvý variant – napísať o súčasných najrozšírenejších, potom o tých starších a nakoniec o niekoľkých výnimkách a atypických konštrukciách a rekonštrukciách.

Problematika konštrukčných typov návestidiel ma začala zaujímať najmä z modelárskeho hľadiska, preto sa v ďalšom texte sústredím najmä na vonkajšie vyhotovenie návestidiel a ich použitie. Uvedený text však umožní aj lepšie pochopenie histórie železničnej zabezpečovacej techniky na Slovensku, ktorej spracovanie by malo postupne nasledovať (pokiaľ mi to čas dovolí). 

Situácia so svetelnými návestidlami

Pred druhou svetovou vojnou bolo na území vtedajšieho Československa inštalovaných niekoľko typov svetelných návestidiel rôznych výrobcov, ktoré sa skúšali v prevádzke. Išlo vlastne o prototypy alebo „vzorové“ ukážky, aby si ČSD mohli vybrať smer, ktorým sa náhrada mechanických návestidiel bude uberať. Vojna znamenala síce zo začiatku nádej na modernizáciu zabezpečovacích zariadení (narastala intenzita dopravy), čoskoro však nedostatok materiálov (napr. medi na vodiče) vyústil do pravého opaku.

V zavádzaní svetelných návestidiel sa pokračovalo po vojne. Najskôr to boli opäť rôzne výrobky európskych výrobcov (napr. v žst. Kráľova Lehota sa inštalovalo reléové SZZ firmy Ericsson), politická orientácia na Sovietsky zväz však spôsobila zavádzanie jednotného typu návestidiel používaného v ZSSR (ďalej vzor SSSR). Po dovoze kompletného zariadenia sa postupne začali niektoré prvky vyrábať aj v Československu, konkrétne v podniku Elektrosignál (ESP), neskôr výhradne v podniku AŽD, ktorý bol určený ako projektový, konštrukčný a výrobný podnik pre zabezpečovacie a oznamovacie zariadenia pre celé Československo. Znamenalo to takmer úplnú unifikáciu svetelných návestidiel.

Z vyššie uvedeného textu je možné rozdeliť historický vývoj svetelných návestidiel na dve obdobia – prvé do zavedenia svetelných návestidiel vzoru SSSR, druhé od zavedenia svetelných návestidiel vzoru SSSR. V časovom slede sa tento zlom uskutočnil v päťdesiatych rokoch. Pritom je potrebné brať do úvahy, že existovalo prechodné obdobie, kedy sa montovali aj návestidlá vzoru SSSR, aj ešte iné konštrukcie (napr. návestidlá ESP sa montovali až do konca päťdesiatych rokov). Zavedenie návestidiel vzoru SSSR ešte neznamenalo okamžitú náhradu ostatných typov návestidiel týmto typom (nechávali sa bežne v prevádzke až do prestavieb staníc, resp. SZZ, čím sa v niektorých prípadoch zachovali do roku 2006). Prelomovým obdobím bolo zrejme aj zavedenie rýchlostnej návestnej sústavy (1962), kedy sa staršie konštrukcie svetelných návestidiel už nerekonštruovali (zostali teda v prevádzke iba v tých staniciach, kde nebola rýchlosť vyššia ako 40 km/h), sovietsky vzor už bol prispôsobený aj na umožnenie návestenia rýchlostnej sústavy. Z pohľadu použitia na SZZ sa sovietsky vzor návestidiel používal k reléovým SZZ, ktoré sa pôvodne dovážali tiež zo Sovietskeho zväzu, návestidlá ESP sa používali k elektrodynamickým SZZ domácej konštrukcie.

Vzor SSSR

Svetelné návestidlá vzoru SSSR sa mi podľa vonkajšieho vzhľadu zatiaľ podarilo zaradiť do nasledujúcich skupín:

1. pôvodné návestidlá dovážané zo SSSR. Išlo o svetelné návestidlá skladané z dvoch typov návestných štítov – z dvojsvetlových a z trojsvetlových, z ktorých bolo možné realizovať kombinácie pre umožnenie rýchlostnej sústavy (t.j. aj štvorsvetlové a viacsvetlové návestidlá). Podľa potreby ich bolo možné doplniť rýchlostnými pruhmi, indikátormi a pod. Zrejme neskôr sa zaviedla svetelná privolávacia návesť, ktorá predstavovala namontovanie samostatného bieleho svetla pod návestné štíty (mechanické návestidlá boli vybavované „trojuholníkom“ s tromi bielymi svetlami usporiadanými v tvare trojuholníka). Na návestidlách bol prístup k svetlám spoločný pre každý návestný štít (t.j. spoločný pre dve alebo tri svetlá). Skrinka pre transformátory bola robustnej liatej konštrukcie, na ktorú sa pripevňoval stožiar. Uvádzal sa na nej nápis „SVETOFOR“ v azbuke a rok výroby. Podobné nápisy sa uvádzali aj na dvierkach k svetlám.

Tieto návestidlá sa na Slovensko dostali zrejme ako súčasťprvých reléových SZZ a prvého automatickému bloku dovezených zo Sovietskeho zväzu (roky 1952 až 1953, RSZZ Varín, Banská Bystrica, AB Žilina – Vrútky atď.)

2. takmer identický typ návestidla vzoru SSSR začal podľa sovietskej dokumentácie vyrábať závod ESP (Elektrosignál Praha). Nápisy v azbuke sa nahradili logom ESP, rok výroby na transformátorovej skrinke a veku svietidlovej dosky sa uvádzal naďalej.

V súčasnej dobe ho je ešte možné vidieť na niektorých tratiach (či vlastne staniciach) ŽSR, napr. Zemianske Kostoľany, Zlatovce, donedávna Šenkvice a pod. Pochádzajú najmä z roku 1958.

3. typ návestidla vzoru SSSR je vlastne 2. typ, ktorého výrobu od Elektrosignálu prevzal novovytvorený podnik Automatizace železniční dopravy (AŽD). Zmenil sa vlastne iba popis, kde namiesto loga ESP sa na transformátorovú skrinku a dvierka k svetlám umiestňovalo označenie AŽD.

Tento typ sa inštaloval okolo rokov 1960 až 1965 a je ho možné vidieť ešte v niektorých staniciach.

Pri prvom alebo druhom type už bolo použité tienidlo „československého“ tvaru, teda nie pôvodné SSSR, ktoré je dodnes charakteristické najmä preliačením v strednej časti (pôsobí oproti našim tienidlám „sploštene“), inak bolo tienidlo najmä ohľadom svojej dĺžky takmer bez zmeny oproti tienidlu SSSR.

Rúrový stožiar priemeru 133 mm sa vyrábal zvyčajne v dĺžkach 5000 až 9300 mm. Hore bol zakrytý strieškou. Stožiar sa pripevňoval k betónovému základu pomocou podstavca a objímky. Na stožiar sa pripevňoval jeden alebo dva návestné štíty, prípadne rýchlostné svetelné pásy, indikátory, samostatné privolávacie svetlá a pod. Návestný štít sa skladal z matnej čiernej dosky (smer návestenia, z opačnej strany bol šedý), ktorá bola pripevnená na liate puzdro pre jedno, dve alebo tri svietidlá zatienené tienidlami. Tienidlo návestnej optiky malo dĺžku 750 mm. Dvojsvetlové a trojsvetlové puzdro aj s tienidlami sa pripevnilo dvoma konzolami na stožiar pomocou strmeňov. Tým bolo možné nastavovať horizontálnu aj vertikálnu výchylku celého puzdra. Na stožiar sa ešte umiestňoval štítok s vyznačením čísla návestidla (označenia).

Prívod elektrického prúdu sa riešil vedením kábla z káblového uzáveru pri päte návestidla do transformátora 230 V/12 V a z neho vnútrom stožiaru a pancierovou hadicou do svietidiel.

Prístup k svetlám bol umožnený po rebríku širokom 270 mm z pásoviny orientovaného zvyčajne priečne ku koľajam v šikmej polohe (dĺžky zvyčajne 4520 a 6320 mm). Tam, kde to prechodový prierez neumožňoval, sa rebrík umiestnil rovnobežne s koľajou a zvislo nahor (bez sklonu). V niektorých prípadoch sa na konci rebríka pri návestnom štíte umiestnila malá plošina.

Náter návestidla zodpovedal platným predpisom a druhu návestidla. Transformátorová skrinka bola čierna, zvyčajne doplnená o žlté lemovanie hrán. Stožiar bol smerom k strane návestenia natretý podľa druhu návestidla – červeno-biele, modro-biele alebo červeno-modro-biele pruhy pre vchodové, odchodové, cestové, krycie, oddielové, zriaďovacie, spádoviskové, vložené návestidlá, šedý pre predzvesti a biely pre návestidlá automatického bloku. Proti smeru návestenia bol stožiar, ako aj návestný štít, držiaky, pancierované hadice káblov a rebrík šedé. Návestný štít smerom návestenia a tienidlá boli čierne. Rebrík bol podľa normy natieraný v spodnej časti aj žlto-čiernou farbou (výstražné pruhy). Štítok označenia bol vo farbe červenej, modrej, čiernej alebo bielej podľa druhu návestidla, písmo potom biele, resp. čierne v prípade bieleho podkladu (návestidlá automatického bloku).

Sovietske návestidlá, ktoré sa dovážali aj k nám a z ktorých pokračovala typová výroba v podniku ESP, neskôr aj v AŽD, používali namiesto asferických šošoviek už stupňovité (Fresnelove) šošovky. Konštrukcia optiky využívala hneď dve stupňovité šošovky, vnútorná bola farebná priemeru 139 mm, vonkajšia bezfarebná priemeru 212 mm. Viditeľnosť svetla v mieste tesne pred návestidlom zabezpečovalo vložené rozptylné sklo. Žiarovky 12 V/15 W, prípadne 25 W, mali jednotnú výšku 100 mm, priemer banky 50 mm. Umiestňovali sa do liatych puzdier pre tri, dve alebo jedno svetlo.

Trpasličie návestidlá vznikli zo stožiarových vynechaním návestného štítu a pripevnením priamo k betónovému základu. Vonkajšia šošovka však mala menší priemer – iba 166 mm. Optická os bola sklonená oproti horizontále o 5 stupňov smerom hore. Transformátory sa umiestnili priamo do liateho puzdra. V prípade potreby viac ako trojsvetlového návestidla sa použili dve puzdra umiestnené vedľa seba na spoločnom základe. Podobné konštrukcie návestidiel boli dovážané zo ZSSR aj do Rumunska, kde sa postupne rozšírili ako u nás výrobky AŽD.

Zaujímavosťou bola náhrada mechanických predzvestí týmito návestidlami. Do zavedenia rýchlostnej návestnej sústavy (1962) boli pre svetelnú predzvesť potrebné aj dve svietiace svetlá – žltá + zelená (vchod odbočkou). Typ SSSR sa preto pre predzvesti použil trojsvetlový, pričom stredné svetlo predstavovalo návestnú vložku (nezapojené svetlo). Tak sa dosiahlo rozšírenie vzdialenosti medzi dvoma svetlami, aby nedošlo k ich splynutiu. Tieto predzvesti potom zostali v prevádzke aj po zavedení rýchlostnej sústavy (napr. Výhybňa Breziny ich mala ešte aj v roku 1994, Zemianske Kostoľany). Vynechanie jedného svetla sa pri návestení používa dodnes, napr. pri opakovacích predzvestiach.

Politická orientácia a socialistické hospodárenie po roku 1960 už spôsobilo na ČSD hromadné používanie výlučne návestidiel vzoru SSSR, ktoré sa vyrábali v jedinom podniku určenom na vývoj, výrobu a inštalovanie zabezpečovacích zariadení pre ČSD, a to AŽD. Svetelné návestidlá sa inštalovali k všetkým novým SZZ a TZZ, ale aj ako náhrada starších, najmä mechanických návestidiel, bez výraznej zmeny zabezpečovacej techniky. Boli aj výnimky, o tých však neskôr.

AŽD vzor 65

Podnik AŽD sa zaoberal aj vývojom. Preto sa hľadali aj zlepšenia a novinky v oblasti svetelných návestidiel. Prvou výraznou zmenou bolo zavedenie inovovaného typu svetelných návestidiel, ktoré ešte vychádzali z konštrukcie návestidiel vzoru SSSR. V polovici šesťdesiatych rokov bol tento typ zavedený do výroby a označený ako návestidlo AŽD vzor 65 (vz. 65). Často sa však vzhľadom na podobnosť so svojimi predchodcami uvádzalo naďalej ako vzor SSSR, čo je ale nesprávne. 

Najvýraznejšou zmenou bolo zúženie návestného štítu z 800 mm na šírku 600 mm a zmenšenie skrinky pre transformátory pri pätke návestidla, ktorá už iba obopínala stožiar. Inak sa konštrukcia návestidla principiálne nezmenila.

Tento typ sa používal až do zavedenia československého typu AŽD 70 a je ešte často používaný na ŽSR. Boli ním vybavené celé trate, rekonštruované v druhej polovici 60. rokov pre väčšie osové zaťaženie (nástup motorovej trakcie – T 478 a T 679), dlhšie vlakové súpravy a väčšiu priepustnosť trate, napríklad Sereď – Trnava – Kúty, Nové Zámky – Štúrovo, Podolínec – Plaveč, stanice s novým ZabZar, napríklad Prakovce, Brezno, Dubnica nad Váhom, Brunovce, Lužianky.

Poznámky

V obrázkovej prílohe sú uvedené aj nákresy návestidiel z rôznych publikácií a vysokoškolských učebníc. Úroveň ich spracovania je však často skreslená, najmä čo sa tienidiel týka, preto je ich potrebné brať s určitou „rezervou“.

Uvítam akékoľvek opravy a doplnenia k uvedenej problematike.

Literatúra

Externý odkaz

Muzejní expozice sdělovací a zabezpečovací techniky ČD Hradec Králové