Ako som dorazil MAXI KLASIK

Cestovať počas roka koľko sa len dá som si predsavzal, už keď som si lístok kupoval, lenže času nie je nikdy nazvyš, rodina si tiež žiada svoje a železnica nie je jediný koníček, ktorý mám. Napriek všetkému som precestoval v roku 2007 viac kilometrov ako po iné roky, no aj tak sa na niektoré destinácie nedostalo. Najmä čo sa týka bielych miest na mojej mape ŽSR. Nikdy som fanatik do železnice nebol, a preto je tratí, ktoré nemám na Slovensku precestované, stále dosť. Bolo teda načase v hodine dvanástej s tým niečo urobiť.

Vianočné sviatky sú síce dobrá príležitosť z pohľadu pracovného voľna, ale čo sa týka hustoty vlakov, je to skôr pohroma. Také Medzilaborce ostanú preto aj naďalej miestom, kde som nikdy nebol. Tesne pred Štedrým dňom som začal teda plánovať. Deti chceli ísť na východ k babke, manželka k sestre, ja by som najradšej strávil celé sviatky vo vlaku... Nakoniec sa zrodilo toto:

Streda 26.12.2007

Ráno o 5:28 vyrážam z Galanty smer Trnava. No...! Chcel som vyraziť, lenže takmer som ostal doma. Osobný vlak odišiel s meškaním 25 minút, čiže na poslednú chvíľu, aby to len tak-tak stačilo na to, aby som ja, i poniektorí ďalší cestujúci, stihli v Trnave R601 Váh. V Trenčíne už taký stres s prestupovaním nebol, pretože nový GVD ráta s meškaním vlakov počas výluk pri stavbe koridoru, a keďže tie sa ešte nezačali, mal som čas porozprávať sa aj so sprievodcom a v pohode som osobáčik do Chynorian stihol. Ďalšia cesta prebiehala už bez problémov časových ale s problémami fotografickými. Inverzia nie je priateľom fotografov a keď je na Mníchovej Lehote viditeľnosť ledva 50 metrov, ťažko sa dajú očakávať super zábery. Rovnaké počasie trvalo počas celej cesty, a tak nejaké excelentné výkony od mojej mobilnej šotoškatuľky nečakajte. Ježiško bohužiaľ vytúžený fotoaparát nedoniesol – asi som málo poslúchal.

Pretože sa mi nechcelo v Chynoranoch tvrdnúť dve hodiny, previezol som sa zrýchleným vlakom Zr1725 Bojnice do Prievidze, odkiaľ mi išiel vlak naspäť až do Nových Zámkov. Na moje prekvapenie od Novák bola krajina bez snehu. Prekvapenie preto, že u nás v Galante naopak sneh bol, čo nie je bežným javom. Na prievidzkej stanici som po prvýkrát na vlastné oči videl Bagetu a ďalšie jej kamarátky v neďalekom depe. Cestou na juh som podriemkával, omrkol som „naše“ PZZ v Čakajovciach a prespal som hranicu medzi snehom a holými poliami niekde v okolí Komjatíc. V Šuranoch už opäť nebola po snehu ani pamiatka. Ten ma ale opäť sprevádzal od Trnovca nad Váhom až domov, takže som si na záver za denného svetla vyfotil aj galantskú stanicu so snehom. Človek nikdy nevie, kedy sa podobná príležitosť opäť naskytne.

Štvrtok 27.12.2007

Beriem celú rodinu a Horehroncom vyrážame smer východ. Zaujímavé na tejto ceste bolo len to, že v Galante bolo viacej snehu ako kdekoľvek inde. Výnimkou bol len úsek Telgát – Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Ale to je skoro vysokohorský terén. Pred dvomi rokmi to bolo iné kafé. Napriek tomu, že už od Banskej Bystrice bola inverzia pod nami a svietilo slnko, žiadnych fotografov som nad Telgártom nevidel. Žeby sa ešte nevládali pohybovať po vianočných hodoch?

Sobota 29.12.2007

Po dni voľna v Margecanoch nasadám ráno zase na vlak a vyrážam smer sever. Bez problémov to opäť nie je. Len niekoľko stoviek metrov za Kysackou stanicou sa pantografová súprava nepochopiteľne zastavila a ja som začal mať obavy o naväzujúce prípoje. Pri sviatočnej hustote spojov by bol návrat vlakom takmer nemožný resp. po dlhotrvajúcich čakaniach. Po desiatich minútach sa ale vlak rozbehol a prípoje v Lipanoch a v Plavči nás poslušne čakali. Sneh sa po Kysaku, kde bol úplne iný svet ako v Margecanoch, objavil okolo trate až v okolí Lipian, no hneď za ním nasledovala aj hustá inverzia. Viditeľnosť rovnaká ako pred tromi dňami na Mníchovej Lehote. Jednoducho nefotiteľné.

V Plavči som prestúpil do čakajúcej 840-tky a načas dorazil do Popradu. Počas celej cesty celkom dobrý dojem cestovania Vranou kazili len naši tmavší spoluobčania, ktorí so sebou prinášali do vlaku nepríjemný zápach. Pravdepodobne zásluhou spomínanej inverzie som mohol sledovať ďalší zaujímavý úkaz. V nižšie položenom Plavči bolo viacej snehu ako v Poprade, ktorý je takmer o dvesto metrov vyššie nad morom. Od Veľkej Lomnice totiž opäť sneh chýbal. Pretože sa mi ešte nechcelo vracať domov, previezol som sa električkou do Starého Smokovca a späť a užil som si tak na pár minút aj zopár lúčov slnka, ktoré tesne pod Smokovcom premohlo mraky a veselo sa usmievalo na našich velikánov. Ako zázrakom sa ale inverzia rozplynula pred Spišskou Novou Vsou, a tak som už v Margecanoch mohol šotovať mašinky v žiari zapadajúceho slnka.

Nedeľa 30.12.2007

Trochu nevhodný začiatok jazdy Kométy v Poprade, kde by som musel po skorom rannom vstávaní čakať skoro dve hodiny, ma prinútil zmeniť pôvodne plánovaný program. Vyrazili sme sa s manželkou o dve hodiny neskôr a zubačkou sme sa vyviezli na Štrbské Pleso (posledný krát som ňou išiel ako chlapec) a tam sme si na Kométu počkali. Stihol som si ešte prezrieť ozubnicovú výhybku a už sa do stanice valila Kométa. V perfektnej atmosfére a za neopakovateľného počasia (to ste dobre vybavili komeťáci!) sme sa pridali k tým nemnoho cestujúcim, ktorí sa Kométou prišli zviesť. Pravdu povediac, čakal som, že tých záujemcov bude viac. No aspoň nebola žiadna tlačenica.

Zviezli sme sa do Tatranskej Lomnice a späť do Starého Smokovca. Tam sme sa najprv vybrali odfotiť Kométu pri jej druhej jazde do Tatranskej Lomnice. Čo sme ale nečakali, bola jej súbežná jazda s električkou smerujúcou do Popradu. Mnohí by si vybrali iné fotofleky, keby o tom vedeli! Nasledovalo fotenie novej pozemnej lanovky, ktorú som si samozrejme nemohol nechať ujsť. Potom sme zvažovali, či počkáme na Kométu alebo ideme do Popradu električkou. Rozdiel bol v tom, že Kométou by sme dorazili do Popradu necelých 20 minút po odchode rýchlika R610 Považan a domov do Galanty tak až o dve hodiny neskôr. Nakoniec zvíťazila túžba po skoršom spánku. Z električky sme teda pozdravili navrátivšiu sa Kométu, čakajúcu pri vchodovom návestidle a preplneným rýchlikom sme odcestovali domov.

Streda 2.1.2008

Posledný deň platnosti môjho MAXI KLASIK lístka. Bola by škoda ho ešte nevyužiť. Cestujem teda do Nových Zámkov, kde ma prekvapil sneh. A ten bol všade počas mojej nasledujúcej cesty. Vraj napadol deň predtým. Aspoň na Nový rok, keď už Vianoce boli na blate.

Pokračoval som do Štúrova, kde osobáčik do Levíc opäť poslušne čakal na meškajúci R279 Jaroslav Hašek. Počasie bolo opäť nevľúdne, slnko sa schovávalo nad inverznou oblačnosťou. V Čate som prestúpil na sólo 810 do Šiah. Aj tam bol sneh. Času bolo dosť, vybral som sa preto ku koncu trate. Absolvoval som tiež asi minútový, niekoľkometrový výlet do Maďarskej republiky. Teraz to bolo už bez problémov, ale vychodené chodníčky v tráve hovoria o tom, že sa tadeto chodilo už aj pred vstupom do Schengenu. Veď maďarská cesta je len pár metrov od slovenských koľajníc! Po návrate do Čaty som pokračoval následným vlakom už skoro za šera do Levíc, odkiaľ ma R832 Slatina odviezol do Galanty.

Za osem dní som tak mal za sebou 1689 kilometrov a bola to moja posledná cesta na sieťový lístok MAXI KLASIK. No nesmútim za ním. Verím, že ešte niekedy v budúcnosti naša železničná spoločnosť niečo vymyslí a ja sa budem opäť voziť po Slovensku „zadarmo“.

Titulná snímka: Súbežná jazda starej a novej, Starý Smokovec, 30.12.2007 © štb