„Jarný“ fotovýlet - behanie nielen za vlakmi

Mamina rada nakupuje a behá po obchodoch s „handrami“, mňa to už odjakživa nebaví samozrejme okrem preliezania modelárskych obchodov. Rozhodol som sa teda, že kým oni dvaja budú hekticky pobehovať po obchodoch a nákupnými košíkmi ja sa zatiaľ zašijem na stanici.

Svoj fotografický týždeň sme začali v Brezne, mamina a otec šli po obchodoch a ja na stanicu. Začal som na malej stanici Brezno - mesto odkiaľ som sa pobral popri trati na veľkú stanicu.

Keď som bol na zhlaví fotiť stavadlo a vodný žeriav po chvíli ku mne pribehla hliadka železničnej polície s ktorou som vôbec nerátal, keďže som nerobil nič zlého len fotil. Nič zlého sa dá vysvetliť všelijako, ale ja si myslím že prejsť cez koľaj a predtým sa trikrát popozerať na jednu aj na druhu stranu a fotiť zhlavie, stavadlo a skládku dreva o tom sa naozaj bez výčitiek svedomia dá povedať „nič zlého“....Ale hliadka železničnej polície na tento môj fotovýlet mala iný názor...Dúfam že ma onedlho nebude čakať v schránke pokuta.

Na stanici sa vtedy nič zaujímavého nekonalo. A bola to veru škoda, na stanicu som išiel hlavne kvôli Renátke, ktorá tam mala pritiahnuť Horehronca, ale nakoniec Renátka ostala niekde visieť a 811stku pritiahla iná štvorka.
V ten deň sme si ešte urobili výlet do Popradu, kde podľa vyšších bytostí som už fotiť nemohol.....Cestou sme (a to hovorím sme, keďže do fotografovania a záujmu o železnicu sa zapojila aj mamina) pofotili jej obľúbené stavadlo Gašparovo, ktoré si chce postaviť - či a jej to podarí, to sa ešte uvidí, možno to skončí ako nejaká scénka z A jeto.

Moje posledne fotky z tohoto dňa patria stanici Dobšinská ľadová jaskyňa na ktorej zhlaví bol odstavený historicky rýchlikový vozeň ,ktorý podľa všetkého teraz slúži ako ubytovňa pre traťovákov. Stavadlá na týchto lokálnych tratiach sú všetky skoro rovnaké, pri stavadle v Dobšinskej ľadovej jaskyni sa mi podarilo odfotiť aj jeho vybavenie....

V utorok sme si urobili prestávku, aby som mohol pripravovať doplnky na stavbu modulu depa. Streda bola pre mňa dosť zaujímavá. Naše cesty tentoraz viedli na sever Slovenska do Žiliny (ako môj otec hovorí „ Slotovce“). Keďže vyššie mocnosti usúdili, že fotiť netreba, ďalšie fotky mám z Ružomberku. Na Liptov chodíme na dovolenku každý rok v lete. Vedel som, že frekvencie vlakov sú tu časté, ale nie až také časté. Len čo prešiel jeden a ja som si chcel urobiť krátku pauzu v bufete, v rozhlase už znela zvučka s oznamom o ďalšom prichádzajúcom vlaku. Striedali sa nákladne i osobné. Keďže nepoznám miestne pomery, zaskočila ma nečakane rýchlo a bez zastavenia prechádzajúca gorila - je to moja prvá gorila, ktorú mam na fotke a mrzí ma, že som nestihol urobiť viac fotiek.

Štvrtok sa nekonalo zas nič/rada starších sa rozhodla, že po namáhavej prací v robote si potrebujú oddýchnuť a nie už behať po obchodoch. V piatok mi sľúbili, že pôjdeme do Bystrice a mňa vysadia vo Zvolene, ale zasa sa nič nekonalo. Ja som rezignoval a odišiel som trucovať na stanicu. Keď nikde inde, tak aspoň moja stará dobrá stanica Lučenec. Cestou na stanicu som sa zastavil na dnes už nepoužívanej vlečke do Poľnonákupu, ktorá bola vybudovaná na trati do Haliče. Keďže bol piatok na stanici vládol čulý ruch (nie síce ako na stanici v Ružomberku), bolo to lepšie ako nič.

Sobota patrila pracovnému hobby a oddychu, to jest skladaniu, lepeniu a patinovaniu. Celý deň sme skladali (mňa to omrzelo už po dvoch hodinách, ale samé sa to bohužiaľ neposkladá) ani moja trucovňa v úvahu neprichádzala, keďže počasie sa dopsulo, vietor fúkal a slnko iba občas vykuklo spoza mrakov - to počasie v televízii im konečne vyšlo, na moju smolu.

Počas prázdnin sme postavali, polepili a hlavne napatinovali toho neúrekom, teraz náš už len čaká vymeriavanie. Táto reportáž nemá byt siahodlhá, chcel som ňou len priblížiť a opísať, ako sa dá využiť týždeň času počas prázdnin.

Poznámka: Tie „vyššie mocnosti“ sú moji rodičia, ktorý nemajú veľmi pozitívny vzťah k môjmu foteniu, a tak nemôžem mat fotku z každého miesta ktoré som navštívil.