VLAKY.NET brigáda na Rendézi

14.4.2008 19:34 Ivan Wlachovský

Akurát som tak v sobotu ráno 12. apríla premiestňoval do svojho žalúdka pekne prepečený hemendex, keď zazvonil telefón. Terčík sa už dožadoval mojej prítomnosti na Rendezi. Pohľad na hodinky vravel, že je krátko po ôsmej. Čas „Č“ ale mal byť až o desiatej. Zalarmoval som Doktorku a už som prenášal horu krámov do auta. Krátko po deviatej som sa už vítal s tlupou prácechtivých Vlakyneťákov.

Tento krát sa zišla pestrá zmes miestopisne aj vekovo. Od Sokolova, až po Košice a od predškoláka až po penzistu. Prihlásených bolo 20 členov klubu, prítomných ešte o pár viac. Niekto došiel autom, iný vlakom, alebo bicyklom.
Usmiaty Jirko Kubáček už lietal s lopatami, krompáčmi, štetkami, kýbľami.

Zďaleka ešte nebolo desať hodín a Jirko nás rozdelil na „komandá“. Komando číslo jedna spočinulo pred obrovskou kopou „bordelu“, ktorý nakladali do nákladiaku a odvážali pred areál MDC kde je potrebné rozšíriť cestu tak, aby sa na nej dokázal vytočiť kamión. Ďalšia skupina sa pustila do výmeny podvalu pod výhybkou. Úradníci, inžinieri pôsobili ako traťoví robotníci dosť komickým dojmom. No neskúsenosť určite nahradzovali neštandardné metódy práce. Tretia partia sa pustila do kopania jamy o rozmeroch 2,5 x 1 x 1,1 m.

Ťažká galejnícka práca šla od ruky a v jame sme objavovali rôzne „poklady“, ktoré svedčili o tom, že miesto asi v minulosti slúžilo ako smetisko. Vykopali sme hromadu tehál, rôzneho železničiarskeho šrotu, ba aj izolátory trolejového vedenia. Štvrtá skupina sa pustila do šmirgľovania a natierania lavičiek.

Otrasne veterné počasie nám k nálade nepridávalo, ale koniec koncov mohlo aj pršať. Tak v družnej práci sme sa priblížili až k obednej pauze.

Čerstvo príchodzia Šľachtičná sa ujala hrnca, netrvalo dlho a už nás zvolávala k obrovskej hromade párok, chleba, horčice a pivka. Zima, ktorá vládla vonku nás zahnala požívať obed do budovy múzea. Rozložili sme sa na schodoch a ticho sme bojovali s obedom.

Poniektorí zalievali páročky pivkom, iní minerálkou. Namiesto popoludňajšej siesty sme sa vrátili k lopatám, krompáčom a štetcom. Miesto tvrdej makačky som si spravil malú revíziu pracovísk. Z obrovskej kopy bordelu už odkrojili kopáči podstatnú časť. Multikára sa nestačila otáčať. Traťováci už zakrúcali vrtule. Jamári merali a merali, stále jama nebola dostatočne hlboká. Natierači odstraňovali staré nátery a v zapätí nanášali novú farbu.
Vrátil som sa k jamárom a zatínal zuby a krompáč. Všetko má však raz svoj koniec. Brigádnici sa opäť zišli a Juro rozdával druhé kolo práce. Časť makačenkov už musela opustiť naše rady. Zbytok sa podelil o ďalšiu prácu. Planírovali sme hromady zeminy, oškrabávali a maľovali historický uhliak a posledná časť ľudí sa venovala obrovskému kusu železa, ktorý bude vlastne po renovácii strojom na strihanie kovanie a lisovanie kovov.

Začalo sa stmievať a my sme si dali ďalšie kolo boja s údeninami. A-jeto priniesol fantastické klobásy. Len sa tak po nich zaprášilo. Nasledovalo rozdávanie darčekov, ktoré venovali brigádnikom ŽSR. Darček sa skladal z trička, šiltovky a drobných upomienkových predmetov. Pavúkov syn, ako najmladší člen komanda dostal ako bonus obrovský balík cukríkov. Martinka, večná vďaka za štedrosť.

Zima nám nedovolila pobývať vonku, tak sme sa premiestnili do trubkárne, kde sme zriadili improvizované kino. Mimochodom trubkáreň je vo veľkej prestavbe a myslím si, že do Zrazu bude už po rekonštrukcii.

V kine sme prezentovali naše filmové a fotografické diela. Čas rýchlo ubiehal a okolo polnoci sme sa rozhodli kino uzavrieť a premiestniť sa do pelechov. Chvíľku sme ešte zápasili s klobásami a slivovicou, ale víťazstvo bolo na našej strane.

V nedeľu ráno som sa zobudil dobre vyspaný v archíve medzi historickými písomnosťami. Umyl som sa, obliekol, najedol. Vypochodoval som do teplého nedeľného rána a zistil, že práce už prebiehajú. Štb s dcérou domaľovávali lavičky, pri uhláku sa štetcom oháňal Koko, Laci, a Wonga. KarelF, TomasKobra11 a A-jeto bojovali s oceľovým monštrom.

Jirko pobehoval po placi a nakoniec sebe a mne pridelil hrable a šli sme urovnávať pozostatky našich včerajších planírovacích prác.

Krátko pred obedom sme sa začali rozchádzať.

Tohtoročná „predzrazová“ brigáda dopadla napriek počasiu viac ako dobre. Všetci čo nedošli môžu ľutovať. Mne neostáva nič iné ako poďakovať tým čo došli.

Foto: Marek Guspan, Ladislav Hruškovič, Marián Rajnoha.