Po dne Ružína

Keďže sa po strašne dlhom pracovnom týždni konečne blížil víkend, rozhodli sme sa s mojim bratom a tiež jedným kamarátom, všetko nadšenci výletov do prírody, že sa pustíme po pôvodnej železničnej trati zo stanice Margecany zastávka do staničky Ružín. Tento úsek trate sa po vybudovaní Ružínskej priehrady dostal pod úroveň hladiny vody a teda možnosť prejsť ho suchou nohou nebolo možné.

Konečne prišla sobota ráno a po stretnutí na stanici v Košiciach sme nastúpili do osobného vlaku. Samozrejme panovala všeobecne natešená nálada, usadili sme sa vo vagóne a za chvíľku sme sa pohli k nášmu cieľu, ktorým bola Margecany zastávka. Radosť zo samotného výletu dopĺňala aj pohodová cesta vlakom. Po vystúpení sme nedočkavo čakali, pokým náš vlak odíde a rýchlo sme sa rozbehli k brehom vodnej nádrži. Zistili sme, že náš predpoklad bol správny a hladina bola nízka. Aj keď sme sa o tom už vopred informovali, človek to predsa len musel vidieť na vlastné oči.

Urobili sme si zopár záberov kamenistej púšte a vydali sme sa po asfaltke smerom k Bujanovskému tunelu, súbežne s traťou smerom do Košíc, až sme došli po Starý Margecanský tunel. Cez tento tunel viedla pôvodná železničná trať, teraz tade chodia rybári a turisti.

Po krátkej a tajomnej prechádzke v tme, sme prešli na druhú stranu, kde náš čakalo milé prekvapenie v podobe obrovskej vytesanej skaly, hneď po ľavej strane pri východe z tunela. Pôvodná trať kedysi pokračovala po terajšej asfaltke, ktorú už nahlodal zub času a kolesá áut. Táto cesta vedie ku chate Marica a ďalej cez les, až ku priehradnému múru Ružína. Zaujímavosťou sú oporné múry brehov Ružína, ktoré sú väčšinou ukryté pod vodou. Sú takmer nepoškodené aj po toľkých rokoch, čo ma samého zarazilo.

Ešte pred Chatou Marica sa pôvodná trať mierne odkláňa od cesty a tak sa vydávame už len po skutočnom telese trati, pri ktorej je stále vidieť nejaké tie zvyšky zo zabezpečovacej techniky, telegrafných stĺpov, múrov a múrikov. Celková scenéria je vďaka týmto pozostatkom úžasná.

Keď prechádzame oblúkom popod vyššie spomínanú chatu, otvorí sa nám výhľad na jeden z viacerých zárezov železničnej trate, ktoré tu boli a teraz vytvárajú ostrovy na Ružíne. Fascinuje nás jeho veľkosť a koľko ľudskej sily si vyžiadal pri stavbe. Na tomto „ostrove“ si aj dávame niečo pod zub, lebo nám už putovaním od rána akosi vytrávilo.

Ďalej trať pokračovala po úzkom údolí, pričom stále klesala a pomaly sa približovala ku vodnej hladine. Tam sme opäť natrafili na ďalší zárez, z ktorého je pri plnej výške hladiny vidieť len najvrchnejší kúsok, lebo jeho väčšia časť je ukrytá pod hladinou.

Ak by sme sa mohli preniesť do minulosti, kedy sa táto časť trate ešte užívala, určite by sa nám naskytol krásny pohľad. Trať prechádzala údolím rieky Hornád, a ako sa kľukatila rieka, tak jeden oblúk trate striedal ďalší, miestami vytesaná do skál a na ďalšom úseku zase spevnená opornými múrmi. Škoda, že sa z tých čias nezachovalo aspoň viac fotiek, z kedysi tak peknej trati.

Z výletu, na ktorom sme si pripadali ako bádatelia ešte nepreskúmaných krajín, sme si odniesli batohy a pamäťové karty foťákov plné spomienok, ktoré sú umocnené tým, že takýto výlet sa nedá zopakovať kedykoľvek, ale musí ho povoliť samotná Príroda.