Tatranský expres na dolniakoch

Teraz tu bola jedinečná príležitosť ktorú sme si nemohli nechať ujsť. Celý natešený som o tom informoval svojich lučeneckých „kolegov“ (363.097.7 a wanted-a) Rozhodli sme sa ho prenasledovať od Podkriváňa až po vystriedanie Śtokra a jeho posádky za maďarský parný rušeň v Somoskőújfalu.Z domu sme sa pohli krátko popoludní aby sme sa vyštverali na krivánsky kopec v dostatočnom predstihu. Naše „bogárauto“ to však pri vidine parnej lokomotívy stihlo v rekordnom čase. A tak plný optimizmu sme sa mohli pustiť do zdolávania krivánskeho kopca.

Prvý tábor sme mali tesne nad pásmom stromov, kde nás začiatočný optimizmus dávno prešiel. Vpred nás viedla len vidina pekného záberu. Čím sme sa štverali vyššie, tým bolo teplejšie a hmyz bol čím ďalej tým viac dotieravejší. Nakoniec sme to úspešne zvládli. Namiesto vlajky po úspešnom zdolaní hory, sme do zeme zapichli svoje unavené telá. Výhľad bol nádherný ale nebolo to to, načo sme sem prišli.. Nebolo počuť nikde nič. Žiadne pískanie píšťaly ,žiadny odfukujúci dym a ani žiadny buchot pražcov. Keď sme už niečo započuli bol to len nákladný vlak na čele s dvojicou malých somárov alebo osobák.

.Keď už naše sklamanie a predstava, že sme „kamzíkovali“ zbytočne prerastali naše nadšenie kdesi tu si sa vzal kúdoľ dymu, z ktorého som ako prvú identifikoval červenú hviezdu.“ Už ide !“ ,skríkol som ,ale kým sme sa stihli spamätať ,tak už bol Štoker dávno v zákrute.

Toto naše „zaspatie“ bolo zapríčinené meškaním vlaku, my sme ho očakávali o 20min. skôr. Na požiarny vlak na čele so Sergejom sme už nečakali. Po informácii od wanted-a, že vlak cez Tomášovce prechodí, pretože mešká 30 minút nás prinútila pustiť sa do behu dole kopcom, aby sme vlak stihli na moste neďaleko Holiše.

Štoker už v spomalenom tempe prešiel popred náš objektív a my sme mohli pokračovať ďalej. Na moste som stretol párik rakúšanov so špičkovou „televíznou“technikou a to ma dosť zarazilo. V poslednom čase sa mi zdá, že ak sa nejedná o platenú akciu nejakého klubu alebo stránky, tak sa o nej u nás neinformuje a robí sa tak akosi „inkognito“. Pokračovali sme ďalej, vynechajúc Fiľakovo, namierili sme si to rovno do Šiatorskej Bukovinky, kde sa k nám pripojil aj wanted a spolu sme sa vybrali nájsť si to správne miesto na dobrú fotku.

Na rozdiel od Podkriváňa , tu sme vlak počuli aj videli dym, ale on sa nám stále nejako skrýval ,až sa objavil v zákrute. Neváhal som ani chvíľu a začal som cvakať. Pri tom ako som zbesilo stláčal spúšť som sporadicky dvíhal a mával rukami, čím som odháňal hmyz a dával znamenie kolegom, že to už jede. Tu sme si počkali aj na Sergeja. Vyhliadli sme si miesto neďaleko opusteného kameňolomu, kde sa onedlho bude montovať nová signalizácia. Neváhal som, vyštveral som sa na betonové bloky a čakal som na ten správny moment. Dunivý nádherne prenikavý zvuk dával naznámosť, že Sergej je už za zákrutou. Zatrúbil a my sme vedeli, že je správny čas stlačiť spúšť.

Netreba otáľať, treba pokračovať ďalej, ktovie čo nás čaká . Oplatilo sa pokračovať ! V Somoskőújfalu nás čakal už odvesený Štoker a na súprave vozňov pripravená maďarská 109 109.Maďari sa týmto vytiahli, nečakal som, že vlak bude do Budapešti pokračovať s ďalšou parnou mašinkou.

Keďže všetky tri rušne mali byť v stanici odstavené dlhšiu dobu, mali sme čas si ich dôkladne poobzerať. Štoker bol odstavený a odvesený zo súpravy a na koľaji vedľa neho stál Sergej.

Rušňová čata z vrútockého Śtokra si potrebovala po namáhavej ceste na rozpálenom stanovišti oddýchnuť. Mali na to právo, pri horúčavách ,ktoré v 1.letnú nedeľu vládli sa im ani nečudujem.

Kým rušňová čata oddychovala, Sergej mohol obísť súpravu požiarneho vlaku, aby sa mohol postaviť do čela súpravy na ceste späť do Vrútok. Hneď na to bol Tatranský expres pripravený na odchod. V čele už netrpezlivo fučal maďarský parný rušeň 109 109 vyrobený vo Viedni. Zo staničného rozhlasu sa hrnula pre nás nezrozumiteľná dávka slov, ktoré určite znamenali niečo v tom zmysle, pozor, pozor vlak je pripravený na odchod ukončite nástup! Hneď po tom začal parostroj dodávať silu ojniciam a celý kolos sa dostal do pohybu. Ja som sa pustil tiež do pohybu ,aby som sa dostal čím ďalej ,aby som videl „paru s parou“.

Ešte predtým ako expres odišiel zo stanice Somoskőújfalu, bol Štoker privesený na koniec vlaku.

Vlak do Vrútok bol pripravený na odchod a za ním sme sa vybrali aj my. Cestou sme sa ho snažili sledovať ako predtým, ale z pary sa už nedymilo tak sme sa ho rozhodli počkať opäť neďaleko Holiše. Predtým , ako však Sergej musel pred seba pustiť rýchlik na čele so 754.069 v takmer idilickom prostredí.

Ako sme sa približovali k Lučencu vlak sa stával čoraz viac sledovanejším.

.Akcia bola nadmieru vydarená, za čo ďakujeme organizátorom a hlavne členom Výhrevne Vrútky za starostlivosť o historické vozidlá. Poďakovanie patrí aj 363.097.7 a wanted-ovi, že si našli čas a strávili ho naháňaním vlaku a tiež nášmu „bogár autu“ za to,že bez ujmi prežilo cestu a odviezlo nás tam,kde malo.Ďakujem aj za poskytnutie fotiek 363.097.7 ,wanted a zelznica a t.matyi.Dúfam,že sa opäť čoskoro stretneme pri fotení …..

Nakoľko sme nemohli byť všade ,rozhodol som sa do reportáže zaradiť aj fotky ,ktoré nafotil náš fiľakovský kolega t.matayi.Keďže prišli až po dokončení reportáže zaradil som ich až na koniec galérie.Rozhodne sa tam oplatí mrknúť sú fakt vydarené.

Titulná snímka: 22.6.2008 – Tomášovce: kúsok nostalgie... © Juraj Kováč