Čaro prvých električiek – II. časť

Smutný osud prvých električiek

Viac razy som mal také nutkanie uzavrieť s takými do pŕs sa búchajúcimi tatrancami alebo popradčanmi stávku. Som zvedavý, koľkí z nich by vedeli, ako vyzerali a kde a ako skončili prvé električky. Existujú ešte vôbec? A tak sa stavím aspoň s čitateľmi, že by určite takmer nik nepredpokladal, že tie storočné električky ešte sú, hoci len ako torzá. Majú väčšinou, až na jednu výnimku, smutné osudy a nedôstojne zomieranie. Veľa ľudí si ani len neuvedomuje, že okolo nich jazdí, chodí, ba sa na ne aj pozerá. Na torzá tatranských električiek spred sto rokov...

V miestnych novinách Poprádi Ujság sa koncom septembra 1908 objavil aj tento oznam: „Elektrická železnica Poprad – Smokovec s ľútosťou oznamuje, že pre nezhody so spoločnosťou Košicko-bohumínska železnica nemôže začať prevádzku. Termín otvorenia sa presúva na máj 1909. Svoj postoj odôvodňuje Košicko-bohumínska železnica tým, že ešte nie sú ukončené rokovania o cenách a je potrebné urobiť dôkladnú kontrolu zariadení.“

Redaktor sa, našťastie, mýlil.

 
Prvý motorový vozeň bol vyrobený vo firme Ganz a jeho motor bol certifikovaný na napätie 700 V. Až v roku 1909 došlo k prestavbe na 1500 V. Vo vozni bolo 18 miest na sedenie (na bočnej sedačke potlačených sa však miesto pohodlných 6 mohlo potlačiť až 9 sediacich).

Bola nedeľa 20. decembra 1908. Električka č. 1 sa podľa cestovného poriadku o..., ale veď si to pozrite, vydala na svoju prvú cestu s honoráciou. Trvalo jej viac ako trištvrte hodiny, kým zastala pred „stanicou“ v Smokovci.

 
Prvý cestovný poriadok tatranskej električky, uverejnený v miestnych novinár. Toto je fotokópia z týždenníka „Tátravidék“ (č. 42/1908, s. 5).

 
Vláčik vychádzal zo stanice „Poprád“, ktorá bola pravdepodobne pred reštauráciou „Tatra“, na druhej strane cesty oproti železničnej stanici.

 
Trištvrtehodinová jazda sa končila v stanici, nazvanej podľa cestovného poriadku „Tátrafüred“, nachádzajúcej sa na miestach terajšieho parkoviska.

Na začiatku prevádzky disponovala Tátrafüredi helyiérdekü vasut (Smokovecká lokálna železnica) THÉV pomerne solídnym parkom vozidiel. Idea bola, že je to trať od rýchlikovej stanice do kúpeľného miesta. Návaly cestujúcich, ako to poznáme dnes, nehrozili. Na prepravu kúpeľných hostí, ktorí sa rátali sotva na desiatky, slúžili:

3 dvojosové motorové vozne
1 dvojosový nákladný vozeň, prerobený vzápätí na motorový – „stará pošta“
2 malé dvojosové osobné vozne
2 malé letné dvojosové osobné vozne
1 montážny vozík

Tento súbor vozňov – samozrejme, postupne aj doplňovaný a rozširovaný – slúžil dlhé desaťročia, odviezol milióny cestujúcich a prepravil milióny ton rôzneho tovaru. To je veta ako vystrihnutá z nič nehovoriaceho prejavu. Presnejšie teda: bolo to šesť desaťročí. A čo v ich priebehu pribudlo? Najmä:

3 štvorosové motorové vozne (koncom 1911)
4 veľké dvojosové osobné vozne (koncom 1911)
1 dvojosový motorový vozeň „nová pošta“ (1913), prezývaná aj „Kométa“
18 nákladných vozňov na sypaný materiál (1916)
4 plošinové nákladné vozne na prepravu dreva (1916)
1 veľký štvorosový motorový vozeň „Škoduľa“ (1930)
3 dvojosové kryté nákladné vozne (1930)
...a to bolo do roku 1954 všetko.

Keď v spomenutom roku začali dochádzať nie veľmi vydarené, hoci pekné motorové vozne z Tatry Smíchov, električky zo začiatku prevádzky už dosluhovali. Ale istý čas ešte slúžiť museli, pretože „tatrovky“ mali naozaj vážne konštrukčné nedostatky. Až po ich odstránení končili prvé električky kde-kade, iba do múzea sa koľaj pre žiadnu nenašla. 

 
Na svoj osud čakala „jednotka“ odstavená na koľajisku depa...

 
... aby po 60-ich rokoch služby skončila ako záhradný domček

Strácali sa nielen električky, ale všetko, čo s nimi súviselo. Sedel som ešte v 80-tych rokoch minulého storočia u starého rušňovodiča, potom motorvodiča uja Náthera a počúval tie spomienky. Krásne spomienky, pretože spomínal, čo mu hovorieval o električkách a vlakoch jeho otec a starý otec. Aj o tom, že na THÉV mali spočiatku rovnošaty iba páni z vedenia. Tí ostatní, aby sa aspoň od cestujúcich odlíšili, mali peleríny a známe okrúhle čiapky. A tiež o tom, že sa vedenia Košicko-bohumínskej a THÉV nemali v láske. A tak bolo zaujímavé, že cestujúci prišiel napr. z Košíc do stanice „Felka“, prešiel cez staničnú budovu, potom ešte cez často zablatenú cestu a pred „Tatrou“ nastúpil do električky na stanici „Poprád“. Dnes len ľutujem, že som nebol trpezlivý v počúvaní a dôsledný v robení záznamu z tohto rozprávania. Lebo s ujom Nátherom odišiel kus histórie, a nielen s ním.

 
Našťastie u dobrého gazdu, pretože exteriér i interiér sú pomerne zachované. Zostal pôvodný strop...

 
 
Električka v Osturni padla za obeť vandalom. (Foto so súhlasom V. Boreka z Prahy.)

Tak ako s ujom Nátherom odchádzal kus histórie, nariadeniami bez akéhokoľvek citu, hrdosti či obyčajnej ľudskej nostalgie strácali sa staré električky, vagóniky a zariadenia. Prvé električky č. 1 – 3 boli 29. augusta 1969 rozhodnutím č. 36404/69 zrušené. Mali skončiť v šrote. Lenže – dlhoročný pracovník v prevádzke visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít Jozef Harabin odkúpil dve z troch zrušených električiek. Mali sa zmeniť na záhradné domčeky. Jednu z nich to vlastne zachránilo aj pre dnešok. Tú, ktorá slúži synovi Jozefovi ako záhradný domček v záhrade v Dolnom Smokovci – Pod lesom. Je to električka s číslom 1. Tá celkom prvá! Hodná úsilia o záchranu a rekonštrukciu, pretože ku cti Harabinovcom slúži, že zostal pomerne zachovaný exteriér i interiér. Električka č. 3 skončila, je z nej iba torzo. Neznámy je osud električky č. 2.

 
„Starú poštu“ čakal horší osud. Bol to pôvodne vlečný vozeň s plošinami a krytým stredom. Lenže tak, ako bol v roku 1908 vyrobený, bol pravdepodobne v tom istom roku aj prestavaný na motorový.

 
Boj o záchranu tohto unikátu sa začal ešte začiatkom roku storočnice začatia prevádzky. Vo februári 2008 predložil autor tejto publikácie rámcový projekt záchrany električky primátorovi mesta Vysoké Tatry Jánovi Mokošovi. Na príprave projektu sa podieľali aj Ivan Kováčik, Marek Ochotnica, Jano Sabaka a Jaro Vančo.

Príklad záchrany existuje. Veď aj „Kométa“ vyzerala v začiatkoch svojho znovuzrodenia takto:

Tu ukončíme druhú časť spomienok a dokončenie celej kapitoly bude onedlho následovať. 

Uverejnené so súhlasom autora knihy Mikuláša Argalácsa.