Switzerland a jeho Bahnen (1)

Ako základňu sme zvolili obec Alpnachstad, neďaleko Luzernu, ležiacu pri jazere s problematicky vysloviteľným názvom Vierwaldstaedtersee. Nad ním sa vypína Pilatus a zrejme sa dá povedať, že je obľúbená vyhliadka a cieľ výletu z Luzernu už stáročia. Možno sa k nemu dopraviť takmer všetkými spôsobmi, čiže po ceste, po vode, železnicou, lanovkou a spiatočným smerom (vzhľadom na prítomných paraglajdistov) asi aj vzduchom. Mesto Luzern má najväčšiu flotilu parných lodí na svete, teda 6ks a má linky okolo celého Vierwaldstaedtersee, aj do Alpnachstadu. Nástupištia sú pred stanicou Luzern, cca do 200m.

Pokial zvolíme vlak, priamo zo stanice operuje spoločnosť Die ZentralBahn na metrovom rozchode. Prevádzkuje trate Luzern-Engelberg a Luzern - Interlaken. ZB sa tochu podobá dráham Matterhorn Gotthard Bahn a Rhätische Bahn, ale na rozdiel od nich prevádzkuje v okolí Luzernu aj S-Bahn vlaky a používa jednotky SPATZ Abe 130 fy. Stadler. Na 1000mm rozchode zvláda rýchlosti do 100 km/h (Aj ked na vlastné oko som na tachometri videl len 94 km/h, uznáva sa). Dá sa urobiť okružný výlet na Pilatus v poradí parník, zubačka, lanovka, trolejbus z/do stanice Luzern.

Na samotný vrchol vedie okrem lanovky smerom od mesta zubačka z Alpnachstadu, teda náš cieľ. Je to oficiálne najstrmšia dráha na svete- 48%. Síce existuje vtipná výhrada, že lokomotívy pri Miraflores v Paname pri svojom vlečení lodí cez plavebnú komoru idú po krátkych 50% úsekoch, ale obávam sa, že tí vás nezvezú. Dráha bola postavená 1889 a používa ozubnicu Locher.

Na rozdiel od ostatných zubačiek má kvôli sklonu dve rady proti sebe orientovaných zubov, čo garantuje, že vozidlo sa na trati zaručene udrží. Ak máte nábeh na závrate, na toto je vhodné myslieť, pretože stúpanie je pocitovo naozaj pekelné. Locherova ozubnica zároveň neumožnuje postaviť normálnu výhybku, takže na ich miestach uvidíme presuvne, alebo skvosty viď jediná výhybňa Aemsigen.

V stanici Pilatus Kulm sú zrejme kvoli priestoru zasa akési revolverové výmeny, čiže otočením okolo osi v smere koľají sa naklopí správny oblúk. To sa mi žiaľ nafotiť nepodarilo, prehodenie je rýchle, pomerne bezhlučné a zásadne v momente, keď pozeráte inam. Nechcel by som ich udržiavať v zime. Tu sa ale v zime nejazdí, všetko je do jari schované pod patričnými lavínami. Trasa je vedená pomerne priamo k vrcholu. Oblúky tu kopírujú terén, ale na rozdiel od iných tratí skoro vôbec neslúžia pre prekonávanie výškových rozdielov, pri miestnych 480 promile sa dá smerovať viacmenej priamo kam treba.

Na trati je viacero tunelov, väčšinou krátkych, v miestnom najdlhšom sú lampy, ktoré si rušnovodič zapne z vlaku, pri výjazde za sebou zasa zhasne. Vozne jazdia jednotlivo, nespájajú sa. Dole v Alpnachstad sú dve koľaje, jedno nástupište, presuvňou dole sa ku nástupišťu priposunuje postupne patričný počet vozňov. Vozne vyzerajú ako z pozemnej lanovky, sú navrhnuté pre miestny sklon, na jedinej miestnej rovine v depe vyzerajú divne. Pre vodiča je dosť dôležité pred vjazdom do depa nezabudnúť na pulte kávu. Na tejto trati sa nezveziete parnou trakciou, pretože tá je len v dopravnom múzeu v Luzerne ako nepohyblivý exponát. Zatiaľ, povedal by som, v tejto krajine to nemusí byť problém navždy.

Vyššie spomenutý parník Vás dostane aj do mesta Vitznau, kde pristane hneď pri ďalšej pozoruhodnosti – Vitznau Rigi Bahn, v Európe najstaršej ozubnicovej dráhe. Pomerne výnimočne používa normálny rozchod a Riggenbachovu ozubnicu. Jej stavba sa pôvodne dostala až pod vrchol do stanice Rigi Staffel, kde sa k nej pripája pôvodne konkurenčná trať Art Goldau Rigi Bahn. Tu sa dostala po hranicu kantónu Schwyz, ktorý nepovolil dostavbu krátkeho zvyšného úseku po vrchol, aby nekonkurovala jeho vlastnej železnici ARB. Povolenie bolo udelené neskôr federálnou vládou a obe železnice končia v stanici Rigi Kulm.

Koľaje sú síce vedené vedľa seba, ale je jasne vidno, že boli postavené úplne nezávisle a tak aj veľmi samostatne kopírujú terén. V súčasnosti sú obe spoločnosti spojené, aj ked označovanie VRB a ARB sa používa. Absolvovali sme výjazd hore z Vitznau a späť, ale obľúbený je okruh Luzern - parník, VRBahn, ARBahn, vlak a späť.Stanica vo Vitznau je zároveň prístavisko aj depo. Uprostred stanice sa nachádza kompletne kapotovaná točňa, na ktorú majú všetky prítomné deti prístup a kedže podľa smerovania koľají z depa treba otočiť skoro každý vagón, majú z nej veľkú radosť a nechávajú sa otočiť tiež. Osobne by som ich to nechal otáčať ručne, malo by to úspech. VRB má červené, ARB modré moderné vozne.

My sme ale použili pôvodnú parnú verziu. Jazdí cez víkend, ak je dosť rezervácii, tie sú potom vypísané na papierových lístkoch na oknách. Parné stroje sú dva a sú udržované úplne vzorne, keď ich vyrobili, nemohli byť takto čisté. Veď ich Lokfuehrer po zastavení patrične dolešťuje a bol mierne nešťastný, keď som si stihol odfotiť mosadzný kohútik, ktorý ešte nemal patrične glancnutý. Samozrejme podľa neho, mne sa zdal ako nový.

Trať je jednokoľajná, okrem 2km úseku medzi Freibergen-Rigi Kaltbad, sklon do 250 promile. V oboch týchto zastávkach sa stojí, času na fotenie dosť. Pokiaľ vlak 300m nad Vitznau nevojde do oblakov, musí byť rozhľad úžasný. V Freibergen je použitá zvláštna ohýbacia výhybka, akú som ešte nevidel. („Zahnstangenweiche RIGI-VTW 2000“, Rigi Bahnen to majú patentované) Divné, ale keď sa to namaže, asi to funguje.

Okrem toho vlak zastaví aj na šírej trati a štýlový pán sprievodca pohovorí o miestnych parametroch (368 kW, 9 km/h , 500 kg uhlia+2200 l vody na jazdu). Ten inak stojí vpredu na otvorenej plošine dreveného vagóna, sleduje trať a obsluhuje píšťalu lokomotívy špagátovým mechanizmom. Na prednej plošine sa vôbec dobre vozí, takže je poplnšia. V každej zastávke mocným hlasom oznámi názov. Pokial chcete v tomto vlaku 10% zľavu z cestovného, treba prísť historicky oblečený.

Vo Vitznau sa dalo vidieť viacero pozoruhodných vecí, miestny hasičský zbor predvádzal parnú striekačku, k videniu bola mobilná parná elektrocentrála, veľmi svižne sa dalo zviezť parným vozidielkom a okolo jazdil aj malý parný člnok. Tažko ktorúkoľvek techniku nazvať zachovalá, všetko pôsobí ako nové. Nakoniec, aj naša paroloď vyzerala, že ju vyrobili minulý pondelok , ale bolo to v r.1901. „URI“ je seriózny kolesový parník (61,8 m, kolesá 4,15 m), má 1. aj 2. triedu, v oboch kaviareň a hlavne prezentačne umiestnený dvojvalcový parný stroj fy. Sulzer, aby sme videli, čo nás poháňa. Síce neprodukuje skoro žiaden dym, pretože sa kúri dajakým nepáchnucim eko olejčekom, ale ide skvelo, vypúšťa paru, píska, húka.

Skromný výber z 10Gb raw-ov prikladám, mysliac si, že o niečo horšie píšem, než fotím.

Titulná snímka: 10.7.2008 - Alpnachstad: niečo ako pomníček © Tomáš Votava