Stručný vývoj železničnej siete na Slovensku (VIII.) Vozebné zabezpečenie prevádzky rušňov nezávislej trakcie

Rýchle zbrojenie uhlia bolo až do začiatku 20. stor. riešené takmer výlučne radom prútených košov, ručne naplnených cca 50 kg uhlia, pripravených na vyvýšenej drevenej plošine a vysypávaných opäť ručne priamo do zásobníka rušňa. Keď sa tento spôsob zauhľovania parných rušňov stal hlavnou brzdou priepustnej výkonnosti rušňových diep, začal sa v najväčších z nich nahradzovať rôznymi mechanizačnými zariadeniami.

Zbrojenie parného rušňa uhlím pomocou improvizovanej plošiny. © archív MDC

S prútenými košmi spolupracoval šikmý dopravník košov syst. Berger, ktorý za ručného krútenia kľukou dopravoval koše z úrovne terénu až nad hornú hranu tendra, kde ho bolo treba ručne vysypať do tendra. Ďalšie mechanizované systémy už rezignovali na prútené koše a presedlali na špeciálne vozíky s únosnosťou cca 500 kg. Vozíky sa pohybovali po sieti úzkorozchodných koľají s rozchodom 600 mm, situovaných v uholnej skládke.

Práca s plnými vozíkmi pri zauhľovacom výťahu Teudloff-Ditterichs v Leopoldove. © archív ŽSR - MDC

Plnenie vozíkov pre zauhľovací výťah Teudloff-Ditterichs bolo vždy fyzicky náročnou prácou. © archív MDC.

Najštandardnejším zariadením pre ich zdvíhanie a vyprázdňovanie do tendrov rušňov boli zauhľovacie výťahy syst. Teudloff-Ditterichs. Na Slovensku sa objavili pravdepodobne až po prvej svetovej vojne Ich základom bola vežová priehradová konštrukcia, v ktorej sa zdvíhala a spúšťala klietka so zafixovaným vozíkom. Táto klietka bola v najvyššej polohe zvláštnym vodiacim mechanizmom naklonená, takže uhlie z vozíka sa vysypalo do násypky, ktorá ho usmernila do tendra rušňa. Zauhľovacie výťahy boli vyhotovované ako jedno- alebo dvojkomorové (s jednou alebo dvoma výťahovými šachtami). Keďže však i tento typ vyžadoval v dôsledku ručného plnenia vozíkov pomerne veľa ľudskej práce, boli v najväčších depách (napr. Zvolen a Bratislava) ešte pred druhou svetovou vojnou inštalované výkonné špeciálne žeriavy alebo násypkové systémy. V ostatných depách boli v 60. rokoch 20. stor. zauhľovacie výťahy nahradzované drapákovými koľajovými žeriavmi, výrazne sporiacimi pracovnú silu.

Zauhľovací výťah syst. Berger pracoval ešte s košmi (prevzaté z časopisu Svět velké i malé železnice. 3(15) / 2005. Corona Praha).

Zauhľovací výťah firmy ČKD syst. Teudloff-Ditterichs (prevzaté z časopisu Svět velké i malé železnice. 4(16) / 2005. Corona Praha)

V zauhľovacom zariadení veľkého depa sa denne vydávalo takmer tisíc ton uhlia. © archív MDC.

Významnou témou železnice bola od jej počiatkov voda. Pre jednoduché pomery v rannom období sa pre plnenie rušňových zásobníkov používali ručné vodné čerpadlá s kľukou alebo vahadlom, už čoskoro ale na miesto ľudskej sily nastúpil jednoduchý parný stroj. Rýchle plnenie rušňových zásobníkov vodou v napätejších prevádzkových pomeroch bolo závislé na dostatočnom hydrostatickom tlaku, ktorého dosiahnutie si vyžadovalo stavbu pomerne vysokých vodárenských veží, dominujúcich najmä v rovinatejšom kraji prakticky každej väčšej železničnej stanici a každému rušňovému depu.

Zbrojenie parného rušňa vodou z centrálneho rozvodu prostredníctvom vodného žeriavu sústavy Spitzner. © archív MDC

Pokiaľ nebolo pre zásobovanie vodárenských vodojemov s objemom i niekoľko stovák kubických metrov možné využiť samospád z vyvýšených miest, bola voda získavaná z riek, jazier, alebo murovaných studní,. Odtiaľ ju do vodojemu  dopravovali piestové alebo odstredivé čerpadlá. Piestové čerpadlá boli poháňané obvykle parným strojom so stojatým parným kotlom (v starších dobách ale i vetrom), odstredivé zas spaľovacím alebo elektrickým motorom. Zaujímavým a pomerne rozšíreným vodárenským čerpadlom boli bezzotrvačníkové parné čerpadlá sústavy Worthington. Z vodojemu voda prúdila už priamo do tendra rušňa. Dialo sa to prostredníctvom špeciálneho uzatvárateľného výtokového zariadenia – vodného žeriavu s otočným ramenom alebo chobotom – umiestneného priamo pri koľaji. Tieto vodné žeriavy boli charakteristickým prvkom železničného prostredia a ich forma sa vyvinula od dekoratívnych až po veľmi jednoduché a účelné zariadenia sústavy Spitzner. Na miestnych železniciach sa pre zásobovanie rušňov vodou zaužíval veľmi jednoduchý systém, využívajúci paru z kotla parného rušňa. Tá sa odoberala zo špeciálneho hrdla na rušni teleskopickým a otočným ramenom pri päte jednoduchého vodného žeriavu a prúdila do takisto veľmi jednoduchého pulzometrického alebo prúdového ejektorového čerpadla, umiestneného pod hladinou vody v studni. To vytláčalo vodu priamo do vodného žeriavu a do zásobníku rušňa.

Zbrojenie parného rušňa vodou na miestnej železnici. Para pre ejektorové čerpadlo v studni sa odoberá z kotla zbrojeného parného rušňa (z knihy Koutný, J., Leštinský, M.: Parní lokomotivy    řady 310.0. Corona Praha 2004

Významnou starosťou parnej železničnej prevádzky bol popol a škvara. Rušne ho produkovali pomerne značné množstvo. Počas jazdy ho zachytávali v popolníku, ktorý však nebýval veľký a jeho preplnenie spôsobovalo nedostatočný priechod vzduchu k roštu a následne nedostatok pary. Pre čistenie popolníka boli prakticky pri každom vodnom žeriave v koľaji situované čiastiace jamy - kanály. Tie museli byť pravidelne čistené, čo sa obvykle robilo ručne. V rušňových depách sa po druhej svetovej vojne začalo používať mechanizované zariadenia na manipuláciu so škvarou. Popolník rušňa sa vyprázdňoval do špeciálneho zásobníku so sklopným dnom, pohyblivého po zvláštnej koľaji, upevnenej na bočných stenách kanálu. Po odstúpení rušňa bol tento vozík portálovým žeriavom vyzdvihnutý a vyklopením pohyblivého dna vyprázdnený do vysokostenného vozňa na vedľajšej koľaji.

Portálový žeriav pre manipuláciu s popolom bol aj v starom rušňovom depe Bratislava východ. © archív MDC

Stojatý vodárenský parný kotol poskytoval v bežných vodárňach paru pre pohon čerpacieho parného stroja. © archív MDC.

Olej pre mastenie rušňov sa vydával zo zásobných nádrží, umiestnených obvykle v suteréne. Kanvy sa plnili samospádom z kohúta na nádrži, vydané množstvo sa vážilo na decimálnych váhach. Začiatkom 30. rokov 20. stor. bola v novopostavenom depe Bratislava hl. nainštalovaná olejáreň s dopravou oleja do nadzemnej výdajne stlačeným vzduchom; vydané množstvo oleja sa tu meralo prietokovými meradlami. V menších depách sa medzi vojnami začali používať špeciálne výdajné stojany s vlastným zásobníkom a ručnou pumpou, ktoré však boli prietokovým meradlom doplňované až v druhej polovici 20. stor.

Vodárenský čerpací stroj a plunžrové čerpadlo zo zrušenej vodárne v Koniarovciach v expozícii MDC. Vzadu ručné vodárenské čerpadlo s vahadlom © archív MDC

Nenápadnou, ale o to dôležitejšou prevádzkovou hmotou v rušňovej prevádzke je kremičitý piesok, používaný pre zvýšenie trenia medzi kolesami a koľajnicou v nepriaznivých poveternostných situáciách. Piesok pre tento účel sa preosieval a sušil v jednoduchých, obvykle iba improvizovaných sušiacich peciach. Fyzicky náročné vynášanie piesku do piesočníkov na chrbte kotle rušňov odstránilo po druhej svetovej vojne mechanizované zariadenie, používajúce stlačený vzduch.        

Výdajné zariadenie na piesok v depe Tenčianska Teplá z druhej polovice 20. stor. © archív MDC

Uľahčiť manipuláciu pri zbrojení parných rušňov pieskom mala už v 30. rokoch 20. stor. táto veža s výdajným zariadením. Vľavo zauhľovací výťah. © archív MDC

Motorové rušne sú oproti parným rušňom výrazne menej náročné, uspokoja sa jednoduchými výdajnými stojanmi na naftu a olej s prietokomermi – podobnými, aké poznáme zo starších benzínových čerpadiel.

Zbierka rôznych typov starších vodných žeriavov v expozícii MDC. Bratislava východ. © archív MDC