Switzerland a jeho Bahnen (2)

Stanička je dvojkoľajná, priamo na brehu jazera, na druhú stranu cez ulicu s obchodmi je hneď stanica zubačky. Prestupuje sa teda z rozchodu 1 000 mm Zentralbahn na 800 mm Brienz Rothorn Bahn. Táto trať bola postavená v roku 1892, jej celkové prevýšenie je 1 678 m, dĺžka 7,6 km a maximálny sklon 25 %. Medzi rokmi 1914 až 1931 nebola v prevádzke. Obľúbená je pre svoju parnú trakciu, ktorá sa tu prevádzkuje od počiatku. Povesť hovorí, že tunajšie obyvateľstvo sa v referende (veľmi to obľúbený a používaný miestny cvik) vyjadrilo proti elektrifikácii a tak sa jazdí skoro výhradne na paru.

Dráha udáva 9 parných lokomotív + 3 Dieselhydrostatische Loks. Parné mašinky sú ešte podľa veku v troch skupinách: 3 stroje vyrobené do r.1891, 2 stroje do r.1936 a 4 stroje vyrobené do r.1996. Posledné menované sú teda úplne moderné, zánovné stroje, ale na to neprídete tak, ze si ich prezriete naživo s ostatnými. To si musíte prečítať. Ako je v tejto krajine dobrým zvykom, všetka technika je v takom stave, ze snažiť sa na niečo prísť hľadaním opotrebovania, alebo iných znakov moc nepomôže. Prezeral som si krásnu starú lokomotívu a jediné, čo mi ťahalo zrak, je ozubený remeň pri rozvode. Až do odhalenia roku výroby som mal pocit, že to "renovujú dajako moc moderne".

Tieto nové stroje kúria olejom, takže pri jazde do vrchu neprodukujú dym. Trochu efektu sa získava dolukopcom pri brzdení parou, vtedy na rozdiel od starších strojov aspoň niečo dymí. Taktiež ich rozoznáte na diaľku podľa veľmi ostrého zvuku v rýchlom takte. V tuneloch je to o uši. Vagóny sú červené a majú tvar ako v londýnskom metre, polguľatý prierez. Taktiež sa aj nastupuje "britsky" priamo do každého kupé. Ich okná sa dajú vysunúť natoľko, že z vozňa sa stane skoro letný model a naopak, po zatvorení je to kryté s panoramatickým výhľadom až nad seba. Naše vozne mali aj ozubené koleso na brzdenie. Na trati sú tri výhybne, stredná Planalp sa berie ako medzistanica. Pri ceste hore vlak najprv minie depo a dosť tesne sa prekľučkuje medzi domami do lesa, ktorý vyzerá ako v Karpatoch. Skoro celý dolný úsek trate až po medzistanicu Planalp ide lesom, ale výhľady sa otvárajú dost pravidelne. Tesne pri trati sa dali vidieť lesné jahody, obrovské a veľa, ale nodostižné.. Nad stanicou les končí a trať ide po stále prudších lúkach k vrcholu, ukončenie lesa mi pripadlo pomerne skokové, žiadna medzikosodrevina sa nekonala.

Odtiaľto už je výhľad viacmenej stály. Okolo trate sú nastúpené kravičky, aby bola scenéria kompletná. Bližším pohľadom sa zistí, že sú to všetko býci, čím je zodpovedaná otázka "Ako to tu doja?". Nedoja, tam kde kravičky pózujú sa ajtak nedá normálne vyliezť, nedajbože s dajakou konvou. Okolo výhybne Oberstafel sú nastúpené aj kozy, monitorujú okolie zo strechy čohosi. Cestou hore sa mi páčil model kozy na streche domu, cestou dolu tam už bolo zopár originálov a bolo mi to jasnejšie. Keďže nás tlačila najnovšia lokomotíva, potešil oprotiidúci vlak tlačený verziou 1936 a dokonca aj diesel. Nedá sa nič robiť, ak to dymí a fučí, v hitparáde vyhráva. Vlaku trvá jazda na vrchol hodinu a v pootváraných vagónoch je hore cítiť teplotný rozdiel. Pri odchode zdola nič nenaznačovalo, že by sa mohla hodiť bunda a hodila sa dosť. Miestnych drsných turistov v krátkom všetkom netreba brať za vzor. Na vrchole sa stihlo na pol hodiny zatiahnuť a popršať, ale je sa kde schovať. Rothorn Kulm udáva 2241m nm, má reštauráciu, predajňu suvenírov, je tu stanica lanovky do Lungern a hlavne rozhľad na všetky strany. Pokial vás omrzelo voziť sa (nieje náš prípad), patrične značené turistické chodníky vedú taktiež na všetky smery.

Ďalšia možnosť jazdiť krásnou krajinou a doslova mnohými vlakmi je oblasť pod Jungfrau. Začiatok je v meste Interlaken, kam sa dostanete za pomoci ZentralBahn, BLS alebo SBB. Odtialto jazdí na 1000mm Brener Oberland Bahnen do Grindelwald, alebo do Lauterbrunnen. My sme ale vystúpili v Wilderswill, dolnej stanici Schynige Platte Bahn. Jazdí sa na 800mm rozchode a konečná stanica sa taktiež volá Schynige Platte, ale bez obľúbenej prípony Kulm. SPB je elektrifikovaná, 4x do roka ale nasadí svoj parný stroj H2/3 z r.1894 na pravú muzeálnu jazdu. Ak sa tento dátum nestihne, historicko-nostalgicky veľa nestrácate, povezie Vás niektorá z miestnej flotily elektrických lokomotív He2/2, veľkosti približne dvoch klavírov , vyrobená 1910-1914.

Vagóny sú taktiež pôvodné. Trať má 7,25 km, 25%, Riggenbachovu ozubnicu a okrem občasného uhlia používa 1500V. Sú tu dve výhybne, vyššia je aj medzistanicou. Parný vlak s nami vyrazil, teda dôstojne sa pohol, smer vrchol a šlo mu to skutočne dobre. Ale približne po 800 metroch plného stúpania mašinka divne zakašlala a zastali sme. Vlakový personál to nekomentoval, po piatich minútach mali dostatočne dokúrené a ďalšia jazda už prebiehala plynulo, svojou dôstojnou rýchlosťou. Takouto sme sa vnorili do tunela, kde sa dym spočiatku držal za vlakom, potom nad vlakom, pred vlakom a nakoniec všade, hlavne vo vagóne. Milá atrakcia, všetkých poteší, chvíľu sa potom musí vetrať. Úplne zábavné by mohlo byť dokurovanie lokomotívy priamo v tuneli... Breitlauenen je seriózna medzistanička s pánom zamestnancom, ktorý zrejme občas predá lístok, výhybky ale neprestavuje, to rieši niekto z vlaku.

Konečná stanica SPB má za pekného počasia nádherný výhľad, napríklad na Jungfrau, Mönch, Eiger, to ale na vlastné oči nemôžem potvrdiť, počasie úplne nevyšlo. Dá sa tu navštíviť Alpengarten, kde si v kľude, zblízka a s názvami možno prezrieť všetky tie pekné kvety, o ktoré ako skalní railfans vo vlaku prichádzate. V stanici sa premieta film so skvelými historickými snímkami, ukážky jarnej montáže trolejí (na to je para!) a sú k videniu aj vyššiespomínané pohľady do okolia, takže si to potom viete predstaviť. Pre cestu dolu sme použili elektrickú trakciu, spoliehajúc sa na to, že para nás bude následovať a niečo nafotíme, ale pre hmlu sa to podarilo len čiastočne. Stručne povedané SPB je veľmi "milená" železnica, žiadna moderná technika a design tu nezacláňa. Vo Wilderswill opäť prestupujeme na vlak Berner Oberland Bahn (1000mm, ozubnica Riggenbach) a pokračujeme smer Jungfrau. V Zweilütschinen sa trasa rozdvojuje, dá sa pokračovať dvoma smermi- do Grindelwald, my ideme smer Lauterbrunnen.

Tu treba prestúpiť do žltozeleného vlaku Wengernalpbahn (800mm ozubnica Riggenbach) cez Wengen, aj s jeho chýrnou najdlhšou zjazdovkou, t.č. v hmle, do stanice Kleine Scheidegg. Tu sa opäť prestupuje na vlak Jungfrau Bahnen (1000mm, ozubnica Strub). Používa trojfázový systém 1125V 50Hz s dvomi trolejami. Osobne mám úzke rozchody rád, takže okolie Jungfrau, kde sa v jednom kuse presadá medzi rozličnými úzkorozkodkami je proste ideál. Posledná menovaná železnica je pre odlíšenie zasa červená. Súprava ide k vrcholu asi 2km povrchovo, než u Eigergletscher vojde do tunela, z ktorého už nevyjde. JB bola postavená v rokoch 1896-1912, tunel bol jediné riešenie pre celoročnú prevádzku, svahy Eigeru, Jungfrau sú horolezeckej obci známe a pre stavbu železnice povedzme značne problematické.

Eigergletscher je najvyššie položené depo + železničné opravovne v EU. JB musia byť naprosto svojpomocné, vzhľadom na to, že z Kleine Scheidegg sa dolu so svojimi 1000mm akosi nedostanú. Jazda v tuneli je podobná metru, zastavuje sa v dvoch medzistaniciach Eigerwald a Eismeer so zasklenými výhľadmi do oklolia. Prebieha to následovne: zo súpravy sa vyrúti nadšené japonsko-indické osadenstvo ku veľkým oknám, po zistení, že dohľadnosť je 10m sa pri nich sfotí a ide sa ďalej. V súprave beží na obrazovkách poloha vlaku, následovná stanica, história, údaje, parametre, film čo by ste videli nebyť zamračené a pod., nemusíte pozerať do tmy tunela. Hlási sa vo všetkých bežných jazykoch, teda aj v japončine a zásadne sa pre koncovú stanicu používa kompletné znenie"Jungfraujoch, top of Europe", takže kompletný recitál "blížime sa do vrcholovej stanice J...." trvá cca do 3 minút. Stanica Jungfraujoch (top of Júrop!), je v 3454 m nm čo je maximum, kam vlakom v EU.

Skala, v ktorej sa nachádza, je patrične rozvrtaná a je tu všetko vybavenie typu kaviarne, obchody, pošta a pod., dá sa ísť výťahom na vyhliadku v 3571m, na naozajstný sneh, je tu ľadová galéria v ľadovci. Hlavne je tu zhora úžasná panoráma aj napriek počasiu dole. Teplotný rozdiel je tu už naozaj citeľný, tu je regulérna zima, možno si urobiť fotku pri ratraku. Cestu dole absolvujeme všetkými predtým menovanými spoločnosťami v opačnom poradí, ale z WAB na BOB prestupujeme v Grindelwald na druhej trase. Naše vlaky boli normálne obsadené, miesta dosť, ale podľa dĺžky a počtu nástupísk, počtu výhybní, dvojkoľajných úsekov a rozmerov držiakov na lyže to tu vyzerá byť zariadené na oveľa väčšie návaly. V tento deň nás teda vozili ZB, BOB, SchPB, WB, JB, nastúpali sme približne 4 výškové km a stačilo na to približne 11 prestupov. Pokiaľ na niektorom zábere železnice, ktorá požíva Riggenbach ozubnicu vidíte niečo, čo pôsobí ako Abt ozubnica, jedná sa o systém Von Roll, ktorým sa pôvodná Riggenbach ozubnica nahrádza. Vyzerá jednoduchšie a vlastne som asi ani nevidel výhybku s pôvodným Riggenbach ozubením.

Trocha dokumentácie je v galérii.

Titulná snímka: 12.7.2008 SPB © Tomáš Votava