Vlakové šialenstvo (1)

Cesta prebieha úplne v pohode. Do Bratislavy prichádzame na čas, následne sa premiestňujem na MHD na Petržalskú železničnú stanicu, odkiaľ mi ide o hodinu Rex do Rakúska do stanice Bruck/Leitha. Z tohto malého mestečka už mám priame spojenie, ktorým je nočný EN 268 Kálman Imre Budapest-Munich. Vlakom idem až do cieľovej stanice, v tomto prípade do nemeckého Mníchova. Ako tak čakám na vlak, stále nie je vysvietený na info tabuli, neskôr zisťujem zo staničného rozhlasu, že má meškanie 35 minút, ktoré sa vyšplhalo až na takmer 50 minút. Krátko pred 23:30 vchádza EN 268 Kalmán Imre na čele s Maďarským taurusom. Nastupujem do veľkopriestorového vozňa.

Vlak je z polovice plný, takmer všade sú miestenky až do Mníchova, no našťastie si chytám voľné miesto, kde nie je miestenka. Nechcem si radšej ani len predstaviť, že by som stál takmer 7 hodín. Po polhodine jazdy vchádzame na Wien Westbahnhof, kde nastupuje dosť veľa ľudí a tak sa všetky miesta zaplnili. Krátko po polnoci opúšťame Viedeň. Rútime sa 160-180 km rýchlosťou, cesta ubieha rýchlo, zastavujeme v mestách ako St. Polten, Linz, Amstetten. Ráno okolo 3:45 zastavujeme v Salzburgu. Tu máme dlhú prestávku, ak vlak nemešká stojí tu až 90 minút. Náš EN tu čaká na súpravu R 296 Lisinski z Chorvatského Záhrebu. R je spojený v úseku Villach-Salzburg s EN 236 Allegro Don Giovanni, ktorý jazdí Venezia S.L-Wien West a navyše súprava zložená R/EN vezie aj priame vozne do Prahy, ktoré sa odpájajú v Salzburgu do R 206 smer Linz-Summerau-Praha. Po takmer hodinke pobytu v Salzburgu sa dávame do pohybu a smerujeme už priamo do Mníchova.

Pondelok 11.8.2008

Vonku začína už svitať, prechádzame peknou Bavorskou krajinou. Krátko pred 6 hod. sa začínajú objavovať prvé domy, menšie predmestia a o 6:03 zastavujeme na Munchen Ostbahnhof. Mníchov ma víta pekným slnečným ránom, je pondelok 11. augusta, práve som vystúpil z vlaku. Robím prvé zábery stanice, hlavne pristavené TGV, ktoré čo chvíľami opustí Mníchov a vydá sa na svoju púť do Paríža po novej vysokorýchlostnej trati, kde prekonalo svoj doterajší svetový rýchlostný rekord. Fotím si aj našu súpravu a pozerám Chorvátske vozne, dovedna sme dorazili do Mníchova so 14-15 vozňami, nerátal som ich, čisto len môj odhad. Po vykonaní základných hygienických úkonov na miestnych staničných záchodoch, ktoré boli veľmi čisté, priam až luxusné, sa poberám k nástupišťu, kde je už pristavená súprava regionálneho vlaku smer Garmisch-Partenkirchen-Mittenwald. 7:30 ranného stredoeurópskeho času opúšťame Mníchovskú hlavnú stanicu.

Prechádzame znova predmestiami Mníchova a mojím cieľom je Garmisch-Partenkirchen. Cesta ubieha rýchlo, v diaľke už vidieť Bavorské Alpy aj s najvyšším vrchom Nemecka, Zugspitzom, ktorý je prvým cieľom môjho vlakovo-horsko-morského výletu. Okolo pol deviatej ráno vystupujem v Garmisch-Partenkirchene. Po menšej foto akcii sa uberám smer Zugspitzbahn, k ozubnicovej železnici, ktorá končí vo výške 2600 m.n.m. Jazda zubačkou trvá okolo hodinky. Počas jazdy sa kochám neskutočnou a prekrásnou Alpskou prírodou. Celkovo som venoval Zugspitzu 3 hodiny. V poobedňajších hodinách pokračujem v mojom putovaní po Bavorských alpách, smerujem však späť do Rakúska, presne do centra Tirolska, do mesta Innsbruck. Sedím znova v regionálnom vlaku. Vlak ide poloprázdny, počas celej cesty fotím.

Trať od Mittenwaldu do Innsbrucku je doslova majstrovským staviteľským dielom. Pred pol štvrtou po obede sme zabrzdili v stanici Innsbruck, mám tu hodinu času, kupujem si niečo pod zub a potom už iba relaxujem na nástupišti, odkiaľ mi ide vlak do Feldkirchu, kde mám zaistený vopred nocľah v hotely. Hodina prešla rýchlo a ja si sadám do vlaku EC 668 Caritas. Po opustení Innsbrucku naberáme rýchlosť a tak až do stanice Otzal ideme 160 km/h. Od stanice Otzal je trať prevažne jednokoľajná. Vlak je obsadený celkom slušne. Neubehla ani hodina jazdy vlakom a sprievodca nám oznamuje „potešujúcu“ správu v znení: Úsek Landeck-Bludenz je nahradený autobusmi.

Po zastavení v stanici Landeck sa všetci presúvame k pristaveným autobusom, v ktorom cestujem hodinu, až konečne s 20 minútovým meškaním zastavujeme v stanici Bludenz, kde opäť presadáme do pristavenej vlakovej súpravy. Po pár minútach jazdy prichádzame do Feldkirchu. Ešte si pozerám ako chodia vlaky do Buchsu (Švajčiarsko). Zažívam opäť veľké rozčarovanie, keď s hrôzou zisťujem, že všetky vlaky v úseku Feldkirch-Buchs sú nahradené autobusmi. Okolo 20:30 sa ubytovávam v hotely, počasie vonku sa zhoršilo, začalo dosť pršať. Zostáva mi len dúfať, že na druhý deň bude pekne, pretože mám pred sebou dlhú cestu do Švajčiarského Lugána.

Utorok 12.8.2008

Ráno vstávam, balím si veci. Po výdatných raňajkách sa uberám rýchlym krokom na železničnú stanicu. Moje orientačné schopnosti sa nijako po včerajšom hľadaní hotela výraznejšie nezlepšili a tak radšej využívam služby miestneho dopravného podniku. Pretože vlaky v úseku Feldkirch-Buchs sú nahradené autobusmi, volím radšej alternatívnu trasu a to cez Bregenz. Krátko po 11:30 prichádza 25 minút zmeškané IC 118 do Nemeckého Munsteru, veziem sa ním až do nemeckého mestečka Lindau, ktoré leží na Rakúsko-Švajčiarských hraniciach, na brehu Bodamského jazera. Súprava sa skladá z čisto nemeckých vozňov a je následne z Lindau ťahaná dieselovými rušňami. Samotná stanica je koncovou stanicou, končia tu regionálne vlaky zo Švajčiarska a Rakúska. Dávam si krátku prechádzku okolo jazera, s tým že už o 14:00 musím sedieť v regionálnom vlaku už priamo do Švajčiarska. Hodinky ukazujú 14:30 a my zastavujeme v stanici St. Margrethen, odkiaľ už každú chvíľu chodia v pravidelnom intervale vlaky smer Chur – St. Gallen – Zurich.

V stanici St. Gallen prestupujem na vlak do Zurichu. Súprava je ozaj noblesná v porovnaní s našimi slovenskými súpravami, sadám do vlaku, mám stále pocit že idem v Pendolíne, pričom Švajčiari berú tento vlak ako regionál, súprava je doslova poloprázdna, veď netreba sa tomu čudovať, keďže vlaky na všetky smery chodia v 20 -30 minútovom intervale a to nepočítam prímestské vlaky tzv S-Bahny. Celou cestou šviháme 160 km/h , no mám pocit že ideme ešte rýchlejšie. Súprava disponuje naklápacím systémom, aj v ostrých zákrutách frčíme stále rýchlo. Zastavujeme v mestách ako Winterthur, Gossau SG a prechádzame cez množstvo menších staníc. Premávka sa na trati čoraz viacej zhusťuje, postupne sa pripájajú trate z rôznych smerov. O malú chvíľu vchádzame do dlhého tunela, v prostriedku zastavujeme, kde je podzemná železničná stanica a my sme práve zastavili na Zurich Flughafen. 

Pomaly, ale isto, sa blížime k centrálnej stanici Zurich Hbf, síce stále ideme väčšinu cesty v tunely, to je už o pár minút minulosťou. Pred nami je vidieť neskutočne veľké koľajisko, jedna trať ide pod nami, druhá nad nami, všade naokolo vidieť prichádzať a odchádzať vlaky, vo veľkom množstve najmä prímestské vlaky S-Bahny, ktoré premávajú snáď v 5 minútových intervaloch. Krátko po 16:30 zastavujeme na Zurich Hbf, v rýchlosti robím prvé zábery z tejto veľkej železničnej stanice a zároveň si pozerám najbližší odchod vlaku smer Arth Goldau-Gotthard-Lugano. Mám šťastie, o 17:00 odchádza EC do Milána, avšak vo švajčiarskom dopravnom systéme to o šťastí vôbec nie je, je to skôr o pravidelných taktoch do všetkých smerov , v tomto prípade z Zurich Hbf rýchlo nastupujem a ani si nestihnem zložiť veci a už sme v pohybe, Opúšťame hlavnú Zurichskú stanicu a vydávame sa smer Arth Goldau.

Počasie nám ukazuje svoju obrátenú tvár, neustáli dážď a husté mraky bránia vo výhľade alpskej panorámy. Po 40 minútach jazdy brzdíme a následne stojíme v železničnom uzle Arth Goldau, je tu možnosť presadnúť smer Luzern, Bern, Ženeva a v neposlednom rade je tu turistické lákadlo -ozubnicová železnica Rigi Bahn. Po krátkom pobyte pokračujeme a čaká nás staviteľské železničné dielo, zvané Gotthardská železnica, ktorá minulý rok oslávila 150. výročie. Ešte pred tým, ako sa vrhneme a zakusneme do alpských údolí, mostov a tunelov, prechádzame okolo Wiervaldstadterského jazera, následne až za stanicou Erstfeld začíname postupne stúpať k severnému portálu 15 km dlhého Gotthardského tunelu. Stúpanie prekonávame za pomoci tunelov, mostov a tzv. tunelových smyčiek a tak sa dá, v určitých úsekoch, vidieť trať pod nami a ešte aj nad nami. Nazval som to doslovne poschodia. Zhruba za 50 minút od chvíle, kedy sme opustili stanicu v Arth Goldau, prechádzame stanicou Goschenen a zrazu sa ocitáme v zajatí 15 km Gotthardského tunela. Po prejdení tunelom sa ocitáme v talianskej časti Švajčiarska v kantóne Ticino.

Je to poznať aj vo vlaku, hlásenie ide v nasledovnom slede a to taliansky, nemecky a anglicky a keď cestujete do francúzskej časti, prednosť ma francúzština a následne nemčina a angličtina. Človek by povedal, že počasie sa o čosi zlepší, ale bolo rovnaké ako aj počas prvej časti cesty. Architektúra domov už pripomína Taliansko, prostredie je už viac menej stredomorské. Tento kantón je známy najmä teplým, stredomorským podnebím, palmami a iným teplomilným rastlinstvom. Vráťme sa však späť k výletu, konkrétne k prejazdu touto nádhernou železnicou. Tak ako sme stúpali k Gotthardskej rampe, tak sa z nej bude i klesať. Znova sa točíme alpskými údoliami v dlhých tuneloch prudšie klesáme a robíme neuveriteľné kľučky a za sebou vidieť trať po ktorej sme ešte len pred pár minútami išli. To snáď ani nie je možné, že tak vysoko sa dokáže vlak s toľkými vozňami dostať. V krajine, akou je Švajčiarsko, je možné doslova všetko. Železnica vedie aj do tých najstrmších alpských vrcholcov. Miestami sa budete cítiť ako v rozprávke, kde je tak všetko doslova vymodelované, kde všetko tak neuveriteľne funguje, že sa vám to až nebude chcieť veriť. Sen, ktorý je skutočný, ľadovce, vodopády, neskutočne čistá príroda, tak zelená tráva, že sa bude na ňu aj báť si sadnúť. To je Švajčiarsko, bankový a turistický štát.

Cesta ubieha rýchlo, najbližšou stanicou kde budeme stáť , je Bellinzona. Tu po zastavení vystúpilo viacej ľudí, je tu možnosť prestúpiť na regionálny vlak do Locarna a odtiaľ následne pokračovať Centovalli Bahn až do Talianskej Domodossoly. Bellinzona je už za nami a Lugáno pred nami, mesto kde mám rezervovaný hotel. Na minútu presne, o 20:00 miestneho večerného času, sme zastavili v Lugáne. Foťák už je nažhavený a tak robím prvé zábery, avšak ešte pred tým, ako som opustil stanicu, som nabehol svižným krokom k pokladniam. Účel bol jasný, zistiť cenu EN z Zurichu do Ríma a následne si rezervovať miestenku, pokiaľ možno do lôžkového vozňa a single kupé, tak aby som sa nemusel deliť s nikým o miesto v kupé a hlavne aby som mohol v noci sledovať cestu, kadiaľ približne ideme. Po menšej informačnej debate s mladým zamestnancom SBB dostávam do svojich rúk svoju miestenku do single kupé a už teraz sa teším na zajtrajšiu jazdu vo vlaku EN 313 Luna Zurich-Rím.

Môžem teraz pekne s kľudným svedomím odcupitať von zo stanice a porozmýšľať ako sa dostanem k hotelu. Keďže čas už riadne pokročil, sadám do miestneho taxíka, ktorý ma vysadil až priamo pred dverami hotela. Po vyplnení osobného dotazníka na recepcii, dostávam do rúk kľúče a ocitám sa v izbe, ktorá sa stane na jednu noc mojím prechodným domovom. Ešte mám dosť síl na to aby som zliezol po vlastných dolu schodmi a šiel sa navečerať do hotelovej reštaurácie, kde si dávam pizzu a čosi k pitiu. Pomaly zaspávam po tomto náročnom cestovateľskom dni, aby som sa fyzicky a psychicky pripravil na stredajší šialený cestovateľský úlet ala Švajčiarské železnice.

Streda 13.8 2008

Prebúdzam sa ráno, pohľad z okna je podobný ako celá včerajšia upršaná cesta z Zurichu do Lugána. Dávam si raňajky, pobalím si veci v hotelovej izbe, vyplatím účet, rozlúčim sa a poberám sa smer železničná stanica. Okolo 11hod. prichádzam na stanicu. Rozhodujem sa na ktorý smer sa vydám. Nakoniec sa rozhodujem pre smer Chiasso-Milano. Okolo 12 hod. prichádza k nástupišťu nízko-podlažná regionálna elektrická jednotka. Nasadám a veziem sa ňou až do Chiassa, ktoré je hraničnou stanicou s Talianskom. Opäť sa roztočilo kolo fotenia stanice, odstavených Talianských súprav, ktoré jazdia prevažne ako osobné vlaky medzi Milánom a Chiasom. Prioritou dnešného dňa mal byť Simplonský železničný, 19 km dlhý, tunel, avšak dostať sa k trati Domodossola-Brig, na ktorej leží toto staviteľské dielo, bolo časovo náročné.

Bolo potrebné prihliadať na to, že najneskôr pol hodinu treba byť večer v Zurichu, kedže o 21:27 odchádzal EN 313 Luna do Ríma, na ktorý som si už dopredu zaobstaral miestenku. Počas cesty do Bellinzony, sa vo mne zrodila šialená vlaková myšlienka. Jej hlavným posolstvom bolo zviesť sa traťou Andermatt-Brig cez Furka tunel, kadiaľ brázdi aj legendárny panoramatický Glacier Express. Jedinou možnosťou ako sa dostať k tejto železnici a následne ňou absolvovať 2 hodinovú jazdu, bola prestupná stanica Goschenen. Po príjazde do Bellinzony som si zistil cestovné info a začalo to čoraz viacej vyzerať reálne. Presne o 14:00 sa lúčime so stanicou v Bellinzone a pomaly začíname stúpať k vrcholovému, južnému portálu Gotthardského tunela. Zhruba po 45 minútach sa dostávame do stanice Airolo. Po krátkom pobyte v tejto poslednej stanici v Talianskej zóne sa ponárame do tmy Gotthardského tunela.

Na hodinkách odbila presne 3 hodina poobede. Vlakový rozhlas hlási viacerými rečami: „ Nasledovná stanica Goschenen, pripravte sa na vystupovanie“. Portál Gotthardského tunela mi leží priam na dlani, bolo by škoda neurobiť zopár fotiek. Prejdem cez staničnú budovu a za ňou sa nachádza stanovište a depo Matterhorn-Gotthard bahn. Presne touto železnicou mám v pláne cestovať až do mesta Brig s prestupom v Andermate. Hneď zo stanice začíname prudšie stúpať za pomoci ozubnice. Pomaly sa štveráme až k vrcholovej, prestupnej stanici Andermatt. V Andermate si zisťujem, či mi môj Interail bude platiť na ceste do Brigu. Kedže sa jedná o súkromnú železničnú spoločnosť, dostávam zamietavú odpoveď na pokladni a tak som nútený kúpiť si lístok za 32 SFR. Ako sa neskôr ukázalo, tak cena lístka bola zanedbateľná , vzhľadom na to akou neskutočnou traťou a alpskou prírodou sme prechádzali. Foťák sa mi nezastavil v skoro vôbec.

Počas cesty do Brigu prechádzame malebnými horskými mestečkami a dedinkami. Na každom kroku vidieť lanovky a veľa turistov. Najväčším prekvapením bolo slnečné počasie. Po necelých 2 hodinách zastavujeme v železničnom uzle Brig. V rýchlosti nabehnem do potravín, kúpiť si niečo na pitie a na jedenie, v zapätí si v rýchlosti robím pár záberov stanice a obsadzujem si miesto v poschodovom vlaku. Počas cesty stojíme v staniciach Visp, Spiez, Bern a nakoniec Zurich Hbf. Za zmienku stojí spomenúť nový Lotschbergský tunel, ktorý je dlhý 25 km. My sme cez tunel prefrčali snáď aj 200 km rýchlosťou. Vchádzame na hlavnú Bernskú stanicu, ktorej prevažná časť sa nachádza v podzemí. V Berne máme 8 minútovú prestávku. Po odchode z Bernu už za mestom začíname zrýchľovať až takmer na 200 km rýchlosť. Medzi Bernom a Zurichom nestojíme nikde, cez stanice len prefrčíme. Na minútu presne, to je 19:58, sme zastavili na jednom z nástupíšť Zurichšskej hlavnej stanice.

Stanica je neskutočne veľká, má niekoľko podzemných podlaží. Na tom najspodnejšom je nástupište jednej z liniek prímestského S-Bahnu. Robím ešte pár fotiek z prednádražia. Na odchodovej tabuli už svieti môj EN , ktorým si pocestujem takmer 13 hodín do Ríma. Ešte pred naším EN odprevádzam zopár fotkami CNL do Amsterdamu. Miestny čas ukazuje 21:15, no o vlaku ani slychu a to má mať odchod o 12 minút. Všetko sa na dobré obrátilo a už o pár minút si hľadám svoj vozeň, kde mám single lôžko. Súprava EN sa skladá výhradne z lehátkových a lôžkových vozňov, talianskych a švajčiarskych. Ja mám miestenku v talianskom postaršom vozni, za to z vnútra celkom slušne vybaveným. Skladám si veci do svojho kupé. Odchádzame znova na minútu presne. Zurich sme už opustili a na dvere zaklopal stevard , pýta si pas a miestenku a cestovný doklad, v tomto prípade môj Interail. Zvyšok večera relaxujem a z postele sa pozerám cez okno na krajinu. Pomaly zaspávam a užívam si nočnej jazdy v EN 313 Luna.

Titulná snímka: 11.8.2008 - Munchen Hbf. © Martin Kóňa