Železničné nehody na Slovensku: 19.11.1948, Čalovo – Hodžovo

Čalovo, v súčasnosti Veľký Meder.

Hodžovo, pomenované po Michalovi Miloslavovi Hodžovi, v súčasnosti Zemianska Olča.

Michal Miloslav Hodža (* 22. 9. 1811, Rakša, Slovensko – † 26. 3. 1870, Cieszin, Poľsko) slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec, reprezentant slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia (člen „trojice“ Štúr – Hurban – Hodža, analogicky po nich pomenované mestá a obce Štúrovo – Hurbanovo – Hodžovo).

V úseku Dunajská Streda – Komárno bola v tom čase zjednodušená doprava, riadená dirigujúcim dispečerom.

Autobus registračnej značky S-Ds-73 bol postarším vozidlom. Aj v roku 1948 už na prvý pohľad išlo o archaický stroj, ktorý však pre súkromného majiteľa Ján Egriho z Tomášikova ešte stále dokázal plniť svoju funkciu a vozil cestujúcich po obciach Žitného ostrova. Z jeho technickej charakteristiky sa spomína len údaj, že „je stavaný pre 19 osôb“, čo bude asi znamenať počet miest na sedenie.

Dňa 19. novembra 1948 v poobedňajších hodinách mal autobus namierené zo železničnej stanice Hodžovo do Klížskej Nemej. Počasie bolo slnečné, jasno. Cestujúcich sa nazbieralo asi 20 až 25, všetko obyvatelia obcí Trávniky, Čičov a Klížska Nemá, takže bol vzhľadom na svoju kapacitu mierne preplnený. Vodičom bol mladý, 22-ročný František Kozmer. Svedkovia potvrdili, že u vodiča nebolo badať príznaky opilosti alebo únavy.

Spoj sa vydal na svoju cestu, ale ďaleko nedošiel. Sotva vyšiel zo stanice a zabočil na hradskú, po niekoľkých sto metroch musel prejsť cez železničné priecestie, ktoré leží v traťovom km 22,196 v katastri obce Hodžovo-Tôň. Najvyššia dovolená rýchlosť vlakov na priecestí bola v tom čase 40 km/h. Rozhľadové pomery na priecestí dobré (dohľadnosť na trať približne 1,5 km).

Keďže cesta na priecestie stúpa, vodič Kozmer ešte pred začiatkom stúpania preradil rýchlosť z tretieho na druhý stupeň. V tom čase už bolo vidno vlak prichádzajúci od Dunajskej Stredy, avšak vodič sa napriek tomu rozhodol, že nebude čakať a následne sa potom rozbiehať do kopca, ale radšej prebehne cez koľaj ešte pred vlakom. Človek mieni a osud mení.

Keď autobus vyšiel na najvyšší bod, teda na koľaj, vodič chcel rýchlo preradiť späť na tretí jazdný stupeň. Nie nadarmo Zákon o cestnej premávke zakazuje preraďovať rýchlosť na železničnom priecestí. Aj v tomto prípade nastalo to, čo spôsobuje iný zákon – zákon schválnosti. Citujeme: „z technických príčin rýchlostná páka sa zavadila, zostala na mŕtvom bode, motor zhasol a s rýchlostnou pákou nedalo sa pohnúť.“ Autobus zostal zadnou časťou stáť na koľaji, jeho kolesá zostali zablokované tak, že sa s ním vôbec nedalo pohnúť.

Keďže manipulačný nákladný vlak 8402, idúci od stanice Čalovo, sa neustále približoval, pričom dával výstražnú návesť parnou píšťalou, cestujúci v autobuse, vidiac nebezpečenstvo, snažili sa v panike razom opustiť vozidlo. Nakoľko na autobuse sú len dvoje dvere, nachádzajúce sa vedľa vodiča, cestujúci sa hromadne tlačili do tohto priestoru tak, že vodiča pritlačili o volant a on zatiaľ nemohol robiť nič na záchranu vozidla. A keď tlak ľudí konečne povolil, nebolo už času a musel aj on sám autobus v poslednej chvíli opustiť. Nasledoval náraz rušňa na zanechaný autobus.

Vlak Mn 8402 z Bratislavy do Komárna bol vezený rušňom 331.030, rušňovodič Jozef Kuklínek a kurič Jozef Zeman, obaja z vozebnej stanice Bratislava-Nové Mesto (Nivy). Vlakvedúcim bol Izidor Haraslín. Vlak mal 33 vozňov (z toho 20 ložených), 66 osí, 490 ton. Celý vlak bol ručne brzdený a ako taký obsadený brzdármi.

Rušňovodič Jozef Kuklínek vypovedal, že dával výstražnú návesť „Pozor“ parnou píšťalou zo vzdialenosti asi 400 až 650 m pred priecestím. Ako sa vlak postupne blížil ku priecestiu, tak jeho rušňovodič videl ako na priecestie vchádza autobus, avšak miesto toho aby normálne prešiel, zostal stáť presne na koľaji. V tom čase bol vlak vzdialený asi 200 až 250 od uvedeného miesta a Kuklínek keď toto zbadal, dal ihneď návesť „Zabrzdite úplne“, ako znamenie brzdárom na utiahnutie ručných bŕzd.

Práve z toho dôvodu že vlak bol ručne brzdený, hoci išiel pomerne malou rýchlosťou, nestihol včas zastaviť, a kým začala súprava účinne brzdiť, došlo k nehode. Vlak nezistenou rýchlosťou narazil do zadnej časti autobusu, tlačil ho kúsok pred sebou, kde asi po desiatich metroch autobus otočilo. Ten potom zostal s poškodenou karosériou stáť v priekope vedľa trate, zatiaľ čo vlak zastavil svojim čelom vo vzdialenosti asi 75 metrov za priecestím.

Ako svedok vypovedal vojak Alexander Mikulík, ktorý sa v kritickom čase dostal von z autobusu ako jeden z prvých, keďže sedel priamo vedľa dverí. Utekal smerom oproti idúcemu vlaku a mávaním rúk nad hlavou mu dával znamenie, aby zastavil. V čase, kedy sa rozbehol popri koľaji, mohol byť manipulačný vlak vzdialený asi 250 m od priecestia, čo zhruba korešponduje s výpoveďou rušňovodiča.

Vojak Mikulík bežal oproti vlaku po jednej strane trate a druhý jemu neznámy muž zas po strane opačnej. Ten mával pre zmenu klobúkom. Podľa výpovede Mikulíka, rušňovodič, keď ho videl, sa začal smiať a vôbec nepískal. Začal pískať až 150 m pred priecestím a len od toho okamihu začala celá súprava brzdiť. Je otázne nakoľko vážne máme brať práve tú časť o smiechu rušňovodiča, ktorá pôsobí nelogicky.

Ako ďalší svedok sa prihlásil syn majiteľa autobusu a „pákový odborník“, Bedrich Egri, ktorý sedel vedľa vodiča autobusu. Nevieme, či mal za úlohu asistovať vodičovi pri prevádzke a údržbe tej starej „rachotiny“ alebo dozerať na riadne odvádzanie tržieb, no v každom prípade pôsobí vtipne tá časť výpovede, kde pripomína, že on „ako odborník pomáhal vodičovi vytrhnúť rýchlostnú páku“. Avšak ako už vieme, páku sa im „vytrhnúť“ nepodarilo, pretože bola zaseknutá. Ostatní cestujúci nemohli byť k veci vypočutí, pretože v strachu pred hroziacom nebezpečenstvom z miesta nehody ušli a potom sa všetci svojou cestou rozišli pešo alebo na povozoch domov.

Po príchode na miesto nehody hliadka Sboru národnej bezpečnosti (SNB) našla autobus v pôvodnom stave, v akom ostal po zrážke. Vlak už bol v tom čase stiahnutý do stanice Hodžovo. Následne bola privolaná pátracia stanica SNB Komárno, ktorá vykonala rekonštrukciu nehody s použitím iného rušňa – 331.016 a osobného auta, pričom vyhotovila fotografie, ktoré sa spolu s náčrtkom stali prílohou vyšetrovacieho spisu a ktoré sa teraz stávajú prílohou tohto článku.

Veliteľ stanice SNB Zemianska Olča, strážmajster Silvester Brtko, prípad vyšetril a spísal k udalosti trestné oznámenie, v ktorom doslova uviedol „Jozef Kuklinek ako strojvodca a Jozef Zeman ako kurič u ČSD dňa 19. novembra 1948 o 14.10 hod zapríčinili .... vlakovú zrážku s autobusom Jána Egriho z Tomášikova, s.o. Galanta.“ O profesionálnych znalostiach členov SNB aj v tomto prípade svedčí následné konštatovanie oddelenia I/6 riaditeľstva železníc Bratislava: „Trestné oznámenie podané na rušňový personál je neodôvodnené a svedči o neznalosti vyšetrujúcich orgánov SNB vo veciach železničnej premávky“ (nedopovedané ostáva, že trestné oznámenie svedčí aj o neznalosti zákona týkajúceho sa cestnej premávky).

Železničná správa uzavrela nehodu s tým, že ju zavinil jednoznačne vodič autobusu František Kozmer, ktorý keď videl, že sa približuje vlak, nemal sa pokúšať prebehnúť cez priecestie. Aj jeho šťastím v tomto prípade bolo, že všetci cestujúci stihli autobus včas opustiť, takže nehoda si napokon nevyžiadala žiadne zranenie. Zaujímavosťou je, že nedošlo vôbec ani k poškodeniu rušňa 331.030 – dokonca ani len sklo v návestnej lampe sa nerozbilo.

Jediná materiálna škoda teda vznikla na autobuse reg. zn. S-Ds-73, ktorý bol poistený u poisťovne „Adriatica di sicurita, Terst“. Škoda činí asi 80 000 Kčs. Vzhľadom na jeho zastaranosť a vážne poškodenie karosérie bol po nehode autobus pravdepodobne z prevádzky vyradený.

Starodávny autobus skončil po zrážke odsunutý v priekope.
Rušeň v pozadí je už súčasťou rekonštrukcie nehody a zobrazuje miesto, kde vlak 8402 zostal stáť.

Rekonštrukcia nehody – pohľad na opačnú stranu, z ktorej prichádzal nákladný vlak.
Miesto autobusu dobre poslúžil aj osobný automobil.

Rekonštrukcia nehody – rušeň 331.016 demonštruje spôsob, ako došlo k nárazu na stojaci autobus.

Štýlová pamiatka na rušeň 331.030, ktorý sa pred 60 rokmi stal aktérom nehody na priecestí pri Zemianskej Olči.

Snímky archív ŽSR Bratislava a autor.