VLAKY.NET a sedlo Priehyba

1.10.2008 8:00 Ivan Wlachovský

Sobota 27. septembra je v roku 2008 dňom železničiarov. VLAKY.NET sa rozhodli pripomenúť si tento deň zo sediel dvojkolesových tátošov. Akcii predchádzala nie dlhá kampaň na webe. Po výzve sa prihlásilo cca dvadsať členov aj nečlenov. Keď vezmeme do úvahy, že sa zároveň konalo viacero akcií, dokonca s parnými rušňami, tak je to celkom slušné číslo.

Zvýšená mailová aktivita nasvedčovala o tom, že „niečo z toho bude“. V sobotu ráno pred šiestou hodinou zvonil u nás M@jo, ktorý si uložil k nám do úschovy bicykel, aby nemusel absolvovať mrazivú, prvú etapu výletu. Okolo šiestej hodiny už vyliezame v trojici M@jo, Doktorka a Pio na druhý perón bratislavskej hlavnej stanice. Tam už pri služobnom vozni R811 Horehronec, čakajú Staňa a Jbedynka. Po chvíľke dorážajú Šlachtičná, Rajio a Peter. Nasleduje nakládka bicyklov. Napriek tomu, že je sobota, sme celkom radi, že máme miestenky. Horehronec je plný a z našich predplatených miest vyháňame protestujúcich cestujúcich. Vlak sa pohýňa do zamračeného studeného rána. Vo vlaku vládne dobrá nálada. Vo Zvolene pristupuje Bobri a Nika, ktorých doviezol vláčik z Košíc. Vlak sa neustále nevyprázdňuje. Obloha sa začína trhať a kde tu vidno aj modrú farbu. Po týždennom lejaku je to celkom pozitívna správa. Banská Bystrica. Z čela vlaku odstupuje „Plecháč“ a na naše ozaj veľké potešenie na Horehronec nastupuje „Renátka“.

Renča dotiahla cyklo - výletníkov do Heľpy © Radovan Plevko

Je 11:24 hod. vystupujeme v Heľpe. Vykladáme bicykle. Na našu veľkú radosť zisťujeme, že o jeden viac ako sme nakladali. Pribudol ďalší Vlakoneťák Rudobn. Heľpa je miesto, kde sme sa mali stretnúť s Igim, 362.001 a 362.002. Igi sa na nás škerí, ale „rýchle esá“ nevidíme.

Heľpa - tesne pred začiatkom cyklotúry © Marián Rajnoha

Obloha je už potrhaná, ale zima, tak okolo 10 stupňov Celzia. Renátka zaberie a náš milovaný Horehronec odchádza smerom ku Kráľovej holi. Nesmelo pozeráme smerom do hôr, oblaky sú už dávno nad hrebeňom Tatier. Sedlo Priehyba sa jasne črtá nad Heľpou. Nastáva chvíľka rozhodovania. Naobliekať sa, alebo veriť, že nás zahreje výstup. Vačšina sa rozhoduje pre vrstvené ľahkozhoditeľné oblečenie. Objavujú sa „rýchle esá“, chalani majú v nohách už cestu z Popradu, cez sedlo Pusté pole a Besník. Napriek 70 km ťažkej jazdy vyzerajú celkom sviežo a sú nabudení pokračovať ďalej.

Pelotón v ŽST Heľpa © Ivan Wlachovský

Pelotón štrnástich vlakoneťákov už opúšťa ŽST Heľpa a vyráža do boja s Nízkymi Tatrami. Kopec sa hlási od samého začiatku. Opúšťame za stáleho stúpania obec. Tesne za obcou je prvá zastávka pri pomníku vojaka, zrejme partizána, ktorý tu položil svoj život počas II. Svetovej vojny. Predpokladám, že ho tam inštalovala jeho rodina, keďže nápisy boli v azbuke. Zaujalo ma slovo „chudožnik“, ktoré v Ruštine znamená umelec. Ktovie aký osud zavial ruského umelca do slovenských hôr. Pri pomníčku niektorí cyklisti zhadzujú prvé vrstvy oblečenia. Ďalšia zastávka je pri prameni „vajcovky“, kde letia dole ďalšie vrstvy oblečenia a do fliaš čapujeme nevalne voňajúcu, ale chutnú vodu vyvierajúcu v doline Krivuľa.

video wmv 2,7 Mb © Igor Molnár
Príchod ku kyselke

Malé zastavenie pri prameni kyselky © Radovan Plevko

Údolie sa stále zužuje a cesta sa stáva strmšou a strmšou. V momente keď sa údolie končí strmými stenami z každej strany, cesta sa zvrta prudko doľava a my stúpame po hrane údolia širokou serpentínou na bočný hrebienok.

Výhľad na sedlo © Marián Rajnoha

Boli sme dosť prekvapení, že nás obiehalo niekoľko osobných automobilov, ktoré evidentne smerovali z Horehronia na Liptov. Nemohol som sa ubrániť úsmevu, keď sme na zadnom sedadle jedného z nich videli zákusky. Oblečenie posádky jasne naznačovalo, že idú na Liptov za účelom účasti na svadbe.

Šliapeme do kopca © Marián Rajnoha

Pod nami sa začali objavovať prekrásne výhľady na Horehronie. Postupne sme objavovali miesta, ktoré poznáme poväčšinou iba z postávania okolo železničnej trate. Majestátna Kráľova hoľa sa však stále ukrývala v oblakoch. Pred nami sa objavil koniec hrebienka bočného údolia a to znamenalo, že sme sa opäť čelom obrátili k Tatrám a výhľady na Horehronie nám ostali za chrbtom. Po pravej ruke sme videli Veľkú Vápenicu (1691 mnm), ktorej vrchol bol ešte v oblakoch. Po pravej strane zas masív 1507 metrov vysokej Kolesárovej. Poniektorí makáči už boli vyzlečení do kraťasov a všetci sme odfukovali a túžobne čakali na vrcholový bod stúpania. Tesne pod sedlom cesta milosrdne zmenila svoj sklon v náš prospech tak, že aj tlačiči vysadli na bicykle a za stáleho stúpania sme dorazili do sedla Priehyba.

Heľpa je už hlboko pod nami © Marián Rajnoha

Vo výške 1189,8 metrov nad morom svietilo síce slniečko, ale teplota sa vyšplhala len k niekoľkým stupňom nad nulou. Rýchlo sme začali dopĺňať energiu, tekutiny. Nastalo prezliekanie do suchého a hlavne teplého. Najbližších 25 km sme mali ísť totižto dole kopcom. Teplota, napriek peknému slnečnému počasiu naznačovala, že uplatnenie nájdu aj hrubé zimné rukavice a teplé čiapky.

Vrcholové foto © Radovan Plevko

Po vypití vrcholového ½ deci a spoločnej fotografii sme sa vydali na cestu dole. Tesne pod vrcholovým bodom z liptovskej strany nás prekvapila úplne novučičká asfaltová cesta, ktorá sa vinula Driečnou dolinou. Vynikajúci stav cesty nás priamo provokoval popustiť brzdy a viezť sa plnou rýchlosťou. Neviem ako ostatní, ale môj tachometer niekoľko krát atakoval rýchlosť 60 km/h.

Neznámy blázon, rútiaci sa zo sedla Priehyba © Tomáš Chovanec

Ďalšou zastávkou, kde sme prepočítali mužstvo vo výške 935,9 mnm bol súbeh Driečnej doliny a doliny Ipoltica, kde sme z bicyklov skladali premrznutých cyklistov. Najmä tých, čo neboli vybavení hrubými zimnými rukavicami. Rôzne kreované oblečenie naznačovalo, že po väčšinou každý na seba natiahol všetko, čo mohlo akokoľvek zahriať.

Rajio sa chystá vzlietnuť. © Juraj Bartoněk

V tomto okamihu sme sa ocitli na železničnej pôde. V týchto miestach bol koniec jednej z vetiev Považskej lesnej železnice. Pamiatky na železnicu v bočných údoliach už nie sú zrejmé, ale faktom zostáva, že pod našimi nohami sa nachádzalo dielo našich otcov. Jedna z otázok, ktorá bola položená znela asi takto: „Koľko kilometrov mala PLŽ?“ Nezhodli sme sa na žiadnom čísle.

Pre ďalšie riadky som čerpal zo stránky PLŽ ( http://www.plz.sk/history.html ). Nechcem objavovať už objavené, citujem:

„Na základe nariadenia Uhorského ministra obchodu číslo 67710/1912 zo dňa 1.októbra 1912 bola vykonaná 17. októbra.1912 administratívno-policajná pochôdzka železnice "v reči jestvujúca lesná priemyselná dráha" (Vágvölgyi erdei vasút, Považska lesní dráha, Považská lesná železnica). Po vykonaní pochôdzky bolo vydané ústne stavebné povolenie. Rozchod trate bol 760 mm, najväčšie stúpanie bolo na Benkovskej odbočke až 56 promile. Stavbu realizovala spoločnosť Magyar Belga, v prvých rokoch sa vybudovali tie najťažšie úseky hlavnej trate a odbočiek Benkovo, Ipoltica, Svarín, Vyšný Chmelienec, Liptovská Teplička.

Prevádzka na železničke sa začala v roku 1921 (niektoré pramene uvádzajú rok 1916), doprava sa zabezpečovala parnými rušňami č. 2 a 3, v roku 1931 preznačenými na U 45.902 a U 45.903. Ako rušňovodiči boli preškolení dvaja - Ludvik Štefcek a Ondrej Mudroň. Neskôr boli zakúpené motorové rušne Rába. Vozňový park pozostával z jedného osobného vozňa Ca/u 1, dvoch služobných vozňov Da/u 1 a Da/u 2, z ktorých jeden je dnes na kysuckej Vychylovke, okolo 40 párov oplenových vozňov, a niekoľkých Pa/u vozňov.

U45.9 HLÚŽ Vychylovka, © Roman Valach

Postupne sa dobudovávali odbočky Dikula, Malužiná, Nižný Chmelienec a ako posledná Rovienky - Zátureň (1941).
Jazda vlakov bola organizovaná v traťových oddieloch a telefonickou odhláškou - potvrdením za vlakom, ktorý opustil traťový oddiel. Strážnici trate zároveň vykonávali aj pochôdzkara a starali sa o pridelený úsek trate. Bol im prideľovaný služobný byt, ktorý bol spojený aj so strážnym domcom. Činnosť zamestnancov sa riadila prevádzkovým (premávkovým) poriadkom. Dirigujúci výpravca sídlil v dopravnej kancelárii v Liptovskom Hrádku.

Pozostatok mosta. © Radovan Plevko

Okrem dopravy dreva sa na železničke prevádzkovala od roku 1933 obmedzená verejná osobná doprava. Nákladné aj osobné vlaky boli číslované trojčíslím podľa prevádzkového poriadku. Číslovanie vlakov sa vykonávalo z nariadenia uvedeného v zápisnici z administratívno-policajnej pochôdzky. Ako sa dostavovali jednotlivé odbočky, tak sa pridávali jednotlivé čísla ku označeniu vlaku. Číslo vlaku prideľoval výpravca. Vlakvedúci viedol o každej jazde vlaku podrobný zápis vo vlakopise, kde bola zaznamenaná váha vlaku a nákladu, vypočítaná brzdiaca hmotnosť, mimoriadnosti v jazde.

Staničná budova PLŽ? Nie je stanična budova PLŽ,ale jedna z lesovieň, staničná budova, konkrétne zastávka PLŽ Svarín sa zachovala trochu nižšie smerom dole vpravo a je to len taka drevená rozpadnutá šopa.
© Radovan Plevko

Takmer všetky úzkorozchodné železnice boli v sedemdesiatych rokoch poznamenané recesiou. Lesné správy uprednostňovali automobilovú dopravu. Lesné železnice sa postupne odstavovali a likvidovali. Na PLŽ tento proces začal už v roku 1960, kedy bola zrušená Malužinská odbočka. Podľa prameňov sa z nej poslednýkrát odviezlo drevo v roku 1953. V roku 1962 sa zrušila doprava na odbočke Svarínka. O osude železničky sa rozhodlo 25. februára 1972. Štátne lesy svoj návrh na zrušenie podložili nerentabilnosťou dopravy. Ministerstvo kultúry na tomto rokovaní navrhovalo ponechať Považskú lesnú železnicu ako technickú pamiatku v prevádzkyschopnom stave.

Žiaľ, nepodarilo sa a "čiernym dňom" pre Považskú lesnú železnicu sa stal 31. december 1972, kedy bola zrušená doprava na hlavnej a všetkých odbočných tratiach.“

V doline Ipoltica © Juraj Bartoněk

Trochu sme rozmrzli a pokračovali ďalej stále dolu kopcom až k osade Čierny Váh, podvedome hľadajúc pamiatky po PLŽ. Samozrejme, že železnica zanechala stopy, najmä účel niektorých budov je nesporný.

Autopilot © Radovan Plevko

Samotnú osadu Čierny Váh na sútoku Čierneho Váhu a Ipoltice pre správu svojich rozsiahlych lesov pred vyše tristo rokmi založilo liptovskohrádocké panstvo. Súčasťou osady je unikátny cintorín, na ktorom sa nachádzajú hroby lesníkov, označené kovovými krížami, odliatymi v tvare stromu. Uprostred cintorína postavenom na skalnom brale stojí drevená zvonica z roku 1803, ukrývajúca pozoruhodný hodinový stroj v drevenom puzdre. Sú to nádherné hodiny, pričom ich kolorovaný drevený ciferník s jednou ručičkou je slovenským unikátom. V osade sa nachádza stĺp s kamennou vatrou, ktorý bol postavený na počesť návštevy palatína Jozefa v roku 1807. Pri budove lesnej správy sa zachovala drevená stanica Považskej lesnej železnice.

Pri lesníckom cintoríne © Marián Rajnoha

Po krátkej prehliadke cintorína a staničky sme pokračovali ku korune hrádze prečerpávacej vodnej elektrárne ČIERNY VÁH.

Tu sa ujal slova 362.001 a za výdatnej pomoci 362.002 zorganizovali improvizovanú prednášku o tomto ozaj zaujímavom diele. Mimo iné sme sa dozvedeli:

Prečerpávacia vodná elektráreň Čierny Váh je našou najväčšou prečerpávacou vodnou elektrárňou a svojim inštalovaným výkonom aj najväčšou vodnou elektrárňou. Horná nádrž, umiestnená v nadmorskej výške 1160 m nemá vlastný prítok. Elektráreň poskytuje najmä podporné služby pre elektrizačnú sústavu, vrátane záskoku za najväčší inštalovaný blok v nej.

Parametre - PVE ČIERNY VÁH

Výkon inštalovaný: MW 735.16. Tok: Čierny Váh. Typ turbíny: 6x Francis + 1x Kaplan. Prietok: m3.s-1 6x 30 + 1x8. Počet turbo agregátov: 7. Rok uvedenia do prevádzky: 1981. Priemerná ročná výroba: GWh 370.8

Začali sa ozývať naše žalúdky. Nasledovala osada Svarín, kde sa na nás z diaľky usmieval ranč, ktorý sľuboval teplú stravu a krb. Bohužiaľ, za oknom nás vítala tabuľka s nápisom „Uzavretá spoločnosť“. Chceš – nechceš pokračovali sme ďalej. Čakal nás posledný niekoľkometrový výšľap a už sme sa spúšťali do Kráľovej Lehoty. Nápis reštaurácia nás priťahoval ako magnet. Teleso PLŽ, dnes chodník šlo priamo popred domček, kde sa ponúkala strava a teplo. Opäť sme mali smolu. V penzióne sa konala svadba. Kde ten svet speje... Najprv nás skoro zrazilo auto so svadobčanmi a tu nás ako odškodné ani koláčom neponúkli. Nič sa nedalo robiť, ostala nám jediná možnosť. Staničná krčma nám poskytla horúci čaj a niečo málo pod zub.

Pozornému M@jovmu objektívu neušla 140.001, ktorá doviezla osobný vlak. Čas nemilosrdne odkrajoval minútky. 17:22 hod sme sa naložili do osobného vlaku, aby sme sa o niekoľko zastávok zas vyložili. V Liptovskom Mikuláši vypuklo veľké lúčenie. Východniarska vetva nastúpila do R609 Spišan a mávala zbytku expedície z okien. Slabá polhodinka čakania a západná vetva sa nakladala do šesťstodvanástky smer Bratislava. Vo vyhriatom vlaku sme si našli svoje miesta a v zapätí sme vzali útokom jedálenský vozeň. Konečne najedení a zohriati sme predriemali ostatok cesty. Krátko pred dvadsiatou treťou hodinou sme sa rozlúčili tam, kde sme sa stretli.