Vlakové šialenstvo (2)

O Bologni už nie je ani slychu a mi plnou rýchlosťou šviháme po vysokorýchlostnej trati, po ktorej chodia aj talianske Eurostary. Krátko po 7 hodine ráno máme krátky pobyt v svetoznámej Florencii. Okolo 8 hodiny sa objavuje vo dverách stevard s raňajkami a s mojimi cestovnými dokladmi. Ráz krajiny je už typicky Taliansko-južanský ,veľa kopcov a množstvo novovybudovaných tunelov. Začíname sa čím viac približovať k Rímu, vidieť to hlavne na zvýšenej vlakovej frekvencii. Púšťame Eurostary a ešte tesne pred Rímom púšťame CNL z Mníchova, ktorý je spojený aj s EN Allegro Tosca z Viedne. S menším meškaním sme dorazili po vyše 12 hodinovej jazde na rímsku hlavnú stanicu Roma Termini.

Vystupujem z vlaku, otáčam sa s foťáčikom na všetky svetové strany. Začínam zisťovať , kde nájdem výdajne s cestovnými dokladmi. Nakoniec si zakupujem miestenku na poobedňajšie IC do Janova a ešte spiatočný lístok na letisko Fiumicino v menšej informačnej kancelárii. Okolo 10 hod. už sedím vo vlaku Leonardo Express, ktorý zabezpečuje dopravu z Rímskej hlavnej stanice na letisko Fiumicino. Vlak je plne obsadený , cesta trvá do 30 minút. Dopoludnie je venované samotnému letisku, ktoré sa radí medzi tie najväčšie v Európe. O 12:30 sa znova ocitám na Roma Termini a premýšľam ako využijem zvyšok času v Ríme. Do odchodu vlaku Do Janova ostáva 76 minút. Keďže dnešný deň je čisto dopravný, tak prečo to teda nedotiahnuť do konca, a tak schádzam eskalátormi do podzemia, kupujem si lístok na metro, za cieľom odviesť sa ním až do historického centra mesta. Chuť zviesť sa miestnym metrom ma prechádza, potom čo sa zjavila posprejovaná súprava metra, že človek by sa doňho bál i vkročiť, nie to si ešte aj v ňom sadnúť. Kupujem si niečo ešte na zajedenie, a pomaly sa presúvam k nástupišťu, kde je už pristavená súprava IC 526 Carignano.

Treba však povedať že ty menej znalí by mali problém zistiť, kam daný vlak ide, keďže na viacerých vlakoch som si všimol, že vôbec neboli vyvesené cedule, ktorým smerom sa vlak bude uberať. Nastupujem do vlaku, ktorý je spočiatku poloprázdny. S miernym oneskorením sa lúčim s Rímskou hlavnou stanicou Roma Termini. Ešte stojíme na Roma Ostiense a za touto stanicou dávame definitívne zbohom mestu Rím. Zhruba po 30- ich minútach jazdy, od kedy sme opustili aj posledné predmestia Ríma, sa po ľavej strane objavilo krásne, modro-zelené Stredozemné more. Trať sa tiahne miestami tak blízko pláži, že človek by najradšej vystúpil a šiel sa vykúpať do mora. Počasie vonku, je nádherne slnečné, teploty sa šplhajú vysoko až nad 30 stupňov celzia. Vo vlaku je však príjemne, klimatizácia stíha chladiť celé kupé. Ak by som mal subjektívne hodnotiť úroveň IC vozňov, tak sú miestami v horšom stave ako tie rakúske, švajčiarske dokonca sa dá povedať, že aj tie naše IC vozne by ich tromfli.

Nie je žiadnym tajomstvom, že vlaky v Taliansku, okrem regionálnych, sú všetky povinne miestenkové. Aj na tento vlak som musel pustiť zo svojej peňaženky 5 EUR, toľko vyjde každá miestenka na IC/EC. Na Eurostary sa pohybujú miestenky od 15 do 25 EUR. Človek by čakal, že za vlak za ktorý vysolí v prepočte 150 SK, budú aspoň čisté okná, to však bolo iba zbožným mojím prianím. Cesta ubieha dobre, vlak sa pomaly zaplnil, v kupé už nie som sám, tak ako tomu bolo na začiatku, keď sme opúšťali Rím. O 14:32 prichádzame do Mesta Civitavecchia, tu stojíme pár minút. Trať vedie miestami blízko mora, inokedy sa od pobrežia vzdiaľujeme na desiatky kilometrov. Zastavujeme v menších mestečkách, až po necelých 3 hodinách zastavujeme v stanici Livorno Centrale, je tu veľký prístav. V každej stanici stojíme štandartne 2-3 minúty. O 15 minút neskôr brzdíme v svetoznámej Pise, známou šikmou vežou. Opäť sa dávame do pohybu. Posledným väčším mestom je La Spezia. Od tohto mesta trať už vedie stále po pobreží, tunel strieda viadukt a skalné zárezy a pekný výhľad na stredozemné more.

Po 5 hodinovej jazde vlakom IC 526 Carignano zastavujeme v stanici Genova Piazza Principe, kde sa moje dnešné putovanie talianskymi železnicami končí. Vystupujem a robím prvé zábery Janovskej stanice. Ako prvé si idem zaistiť miestenku na ranné IC 692 Andrea Doria do Ventimiglie, čo je hraničná stanica s Francúzskom. Moja zajtrajšia cesta je pokračovaním po pobreží stredozemného mora až na francúzsku riviéru, do miest ako Monte Carlo, Nice, Cannes. Teraz je mojou prvoradou vecou nájsť hotel , kde mám rezervované ubytovanie. Hotel sa nachádza kúsok od stanice a je v podstate v centre mesta. Ubytovávam sa, po dlhej ceste na mňa došiel aj hlad a tak si dávam menšiu večernú prechádzku mestom, zakončenú v miestnej tratórii, tak sa nazývajú miestne reštaurácie v Taliansku, kde sú hosťom ponúkané výhradne domáce špeciality, vrátane neodolateľnej pizze, ktorú si dávam k večeri.

Piatok 15.8.2008

V piatok sa prebúdzam do zamračeného počasia, balím si veci, a po zaplatení hotela svižným krokom smerujem na stanicu. Na nástupišti je už pristavená súprava IC 692 Andrea Doria do Ventimglie. Po nastúpení do vlaku, zisťujem že moje miesto je už obsadené inou osobou, o pár minút je to už minulosť, sadám si na svoje miesto pri okne v smere jazdy. Vlak je plne obsadený, na moju radosť sa aj počasie začína postupne zlepšovať. Prechádzame cez malé mestečká, cesta sa nesie v rovnakom duchu ako ta včerajšia, tunele, mosty, pláže a nádherne Stredozemné more. Pred pol dvanástou vchádzame do stanice Ventimiglia., tu končia všetky IC a regionálne vlaky. Bolo tu za potrebu presadnúť do regionálneho vlaku smer Monaco-Monte Carlo- Nice-Cannes-St.Raphael. Súpravu tvorí staršia regionálna jednotka, ťahaná lokomotívou SNCF. Ako prvým mestom na Francúzskom území je Menton, tu máme 2 státia.

Po 24 minútach vystupujem v podzemnej stanici Monaco-Monte Carlo. Fotím si stanicu, ktorá je mladicou spomedzi ostatných staníc na trati. Bežím do informačnej kancelárie, informovať sa o jednom EN , ktorý už roky jazdí Nice-Roma, pričom vezie priame vozne do Benátok, tak aby som mohol pokračovať na druhý deň do Rakúska a následne domov na Slovensko. Karty sa riadne zamiešali, keď sa dozvedám že daný EN, o ktorý som mal záujem, už nejazdí. Bola tu ďalšia možnosť, ísť nočným vlakom z Nice do Paríža a odtiaľ ísť TGV do Mníchova respektíve do Štutgartu a splniť si tak svoj veľký sen, zviesť sa týmto francúzskym rýchlovlakom. Pred opustením tohto mini štátu som ešte na pol hodinku vybehol von, porobil pár fotiek a rýchlo späť na stanicu. Je presne polovica augusta, ale ani by ma vo sne nenapadlo, že vlaky pôjdu až tak preplnené. Už som prestával veriť, že sa dostanem ešte za denného svetla do Nice. Našťastie som sa nakoniec dostal a ešte som si obsadil aj miesto.

Po necelej pol hodine prichádzame na hlavnú stanicu v Nice Ville. Po vystúpení rozbieham druhé kolo informácii o vlakových spojeniach. Prichádzam k jednej z pokladní , za ktorou sedí mladá sympatická slečna. Žiadam rezerváciu na nočný vlak do Paríža, avšak v zápätí dostávam zamietavú odpoveď v znení: „ Je mi to ľúto, ale vlaky do Paríža sú na ďalšie 3 dni vypredané vrátane TGV“. Behom pár minút sa sen o TGV rozplynul. Následne som sa ešte spýtal, či sú voľné miestenky aspoň do Bruselu, Štrassburgu respektíve do Luxemburgu, odtiaľ by sa už nebol problém dostať sa do Rakúska. Odpoveď zo strany mladej zamestnankyne znela znova negatívne. Situácia sa začala dramatizovať, navyše po negatívnej odpovedi v turistickej informačnej kancelárii, že v celom Nice sú vypredané všetky ubytovacie kapacity, vo mne začala panovať beznádej, ale pritom som veľmi rýchlo musel začať uvažovať ako sa dostať z tejto neblahej situácie.

Bolo tu jedno východisko, vrátiť sa naspäť do Talianska do Janova a prespať v tom istom hoteli ako predošlú noc. Rýchlo kráčam k nástupišťu, pri ktorom už stála poschodová jednotka regionálneho vlaku do Ventimiglie. Vo Ventimiglii si kupujem lístok na EC späť do Janova. Vlak prichádza na čas, Všetky vozne sú veľkopriestorové, prisadám si k dvom mladým slečnám, oproti mne sedí postarší pán, už napohľad sa mi zdalo, že to budú cudzinci. Ako som sa neskôr dozvedel z komunikácie s pánom, ktorý bol otcom tých dvoch sympatických slečien. Boli to Mexičania a tak zvyšok cesty sa bavíme medzi sebou. Okolo 21:00 zastavujeme na stanici Genova Piazza Principe. Ráno, keď som opúšťal hotel, by ma ani vo sne nenapadlo, že v tom istom hoteli budem spať aj druhú noc. Po náročnom dni strávenom na francúzskej riviére, pomaly zaspávam s nádejou, že raz budem mať možnosť zviesť sa v TGV.

Sobota 16.8.2008

Vstávam dosť zavčasu. Musím prísť s predstihom na stanicu a kúpiť si miestenky na vlak Janov-Miláno Miláno-Benátky a napokon Benátky-Vieďeň. Dostávam do rúk 3 miestenky, žiaľ vlak Miláno-Benátky je už vypredaný a tak očakávam že budem stáť, čo sa dúfam nestane. Stáť 3 hodiny počas celej cesty nie je bohviečo. Nastupujem do vlaku, miesto kde mi bola vydaná miestenka, je obsadené. Cestujem s mladým párom no zisťujem po pár minútach že sú to naši severný susedia z Poľska. Počas vyše hodinovej jazdy spolu komunikujeme a popritom robím zábery zasnežených vrcholcov Álp. Pomaly sa začínajú vynárať prvé domy Milánskych predmestí až nakoniec zastavujeme na hlavnej Milánskej stanici Milano Centrale.

Mám pár minút na fotenie a tak rýchlo robím fotky z tejto staršej historickej stanice. Na jednom z nástupíšť je už pristavená súprava IC 611 Svevo, ktorá prišla z Torína a pokračuje ďalej smer Bresscia-Verona-Padova-Venezia-Trieste Centrale. Odchod vlaku je stanovený o 9:05, my však odchádzame s menším meškaním. Lúčim sa s Milánom, začíname naberať rýchlosť a tak počas celej cesty až do Benátok ideme okolo 160 km/h. Vlak je plný, ja však sedím , keďže vozne na IC vlakoch disponujú v chodbičkách vyklápacími sedačkami. Cesta ubieha rýchlo, aj čas už ukazuje pravé poludnie sobotňajšieho dňa. Pred nami sa týčia priemyselné budovy Benátskej časti Venezia Mestre. Vystupujem na stanici a staviam sa do rady na lístky.

Už dopredu si zaisťujem lístky na vlak Mníchov-Brenner-Verona a ešte aj na EC Verona-Arth Goldau do Švajčiarska, kam sa mám v pláne vypraviťo 2 týždne. O 14:44 sa vydávame na 7 hodinovú jazdu vlakom EC 30 Allegro Johan Straus. Po 7 hodinách jazdy vchádzame na Viedeňskú Sudbahnhof a následne si ešte kupujem miestenku na EN, s ktorým o2 týždne pocestujem do Mníchova. Rakúskou lokálkou cez Marcheeg prichádzame na naše rodné Slovensko. Tu si ešte kupujem lístok z Petržalky do Bruck/Ĺeitha. O 23:30 pristavujú súpravu R 615 Zemplín, aby som sa o 0:44 ocitol v Piešťanoch. Plný zážitkov z týždenného cestovania zaspávam a už teraz sa teším, že o 2 týždne roztočím ďalšiu cestovateľskú vlakovú horúčku. Pokračovanie, ako to funguje vo Švajčiarskych a Francúzskych Alpách v ďalšom diely môjho cestovateľského šialenstva.

Titulná snímka: Ranná slnečná pohoda 14.8.2008 na Roma Termini: © Martin Kóňa