Stručný vývoj železničnej siete na Slovensku (XI.) Železničná oznamovacia technika

Dorozumievanie medzi susednými stanicami zabezpečoval už na prvej parostrojnej železnici Slovenska medzi Marcheggom a Bratislavou elektrický ihlový telegraf sústavy Bain-Eckling. Jeho pomerne komplikovaná a zdĺhavá obsluha i absencia písomného záznamu viedla od roku 1855 k jeho postupnej náhrade najprv rycími, od 80. rokov 19. stor. farbopisnými prístrojmi sústavy Morse.

 Telegrafný rycí písací stroj spústavy Morse © archív MDC

Telegrafný farbopisný písací stroj sústavy Morse © archív MDC

Telegrafné prístroje si pre svoju obsluhu vyžadovali pomerne kvalifikovaných pracovníkov, ktorí však boli k dispozícii iba v staniciach. Strážnici trate takú kvalifikáciu nemali a preto bolo potrebné pre komunikáciu s nimi zvoliť iný vhodný prostriedok. Riešenie sa našlo v podobe optického telegrafu, realizovaného tzv. košovými návestidlami, odovzdávajúcimi správu od stanovišťa ku stanovišťu. Zariadenie pozostávalo z vysokých drevených stožiarov,  rozostavaných na dohľad pozdĺž trate; na stožiare boli vyťahované prútené koše, ktoré svojou polohou vyjadrovali informácie o chode vlakov alebo o nepravidelnostiach vo vlakovej doprave. Signalizácia košovými návestidlami sa používala aj na trati Marchegg - Bratislava.

Košové návestidlo © archív MDC

Okrem optického telegrafu boli v začiatkoch pre vlakovú predhlášku alebo odrieknutie vlakov používané tiež červenobiele návleky na nárazníkoch posledného vozňa alebo rôznofarebné zástavky na tendri rušňa.

Telegrafná kancelária začiatkom 50. rokov 20. stor. © archív MDC

Nevýhody optickej telegrafie (zdĺhavosť signalizácie, zlá viditeľnosť pri nepriaznivom počasí atď.) viedli od začiatku 60. rokov 19. stor. k jej nahradzovaniu priebežným zvonkovým návestením. Najdôležitejšie informácie boli pri tomto systéme vyjadrené skupinami zvonkových úderov s rôznymi intervalmi medzi jednotlivými údermi. Technicky bolo zariadenie realizované ako liatinový zvon, umiestnený na streche strážneho domčeka, na konzole upevnenej k jeho stene alebo na samostatnom stojane. Naň udieralo kladivo ovládané špeciálne upraveným hodinovým strojom, spúšťaným elektrickým impulzom z miesta, odkiaľ sa návesť dávala. Hodinový stroj sa po každom údere automaticky  zastavil.  Na území Slovenska použila tento systém StEG roku 1861.

Jedna z najstarších podôb železničného telefónneho prístroja z konca 19. stor. © archív MDC

Najobvyklekší telefónny prístroj ČSD v medzivojnovom období – typ 1909 © archív MDC

Elektrické vedenie pre telegrafiu a neskôr i pre zvonkové návestenie bolo od začiatku budované ako vzdušné. Po zavedení zvonkového návestenia bolo zvonkové vedenie stavané ako oddelené od telegrafného vedenia; až roku 1866 upravila StEG zvonkovú linku medzi Marcheggom a Bratislavou na telegrafickú korešpondenciu (stály prúd zvonkovej linky nesmel byť pri telegrafovaní prerušovaný - to by spúšťalo hnacie stroje zvonkových návestidiel – ale iba zoslabovaný).

Zvonkové návestidlo v samostatne stojacej drevenej búdke bolo obvyklé pre trate StEG (z knihy Griebl, H.: ČSD-Dampflokomotiven. Teil 1. Slezak, Wien 1969. str. 113)

Rôzne formy samostatne stojacich zvonkových návestidiel. © archív MDC

Prevratom v oblasti dorozumievania medzi stanicou a priľahlým medzistaničným úsekom sa stalo používanie induktorových telefónov s miestnou batériou, ktoré sa začali zavádzať od 80. rokov 19. stor. Tento spôsob dorozumievania na miestnych železniciach s jednoduchšími prevádzkovými pomermi čoskoro celkom vytlačil zvonkové spojenie. Rozhodný nástup však zaznamenalo telefonické dorozumievanie až v období medzi dvoma svetovými vojnami, kedy začalo vytláčať telegrafiu všade tam, kde nebol potrebný písomný záznam správy. Okrem ďalšieho rozširovania induktorových telefónov s miestnou batériou v usporiadaní pre staničnú i hláskovú službu sa už koncom 20. rokoch 20. stor. objavili prvé selektorové telefónne systémy s centralizovanou voľbou pre dispečerské riadenie dopravy (zariadenie ponúkalo - na rozdiel od bežných induktorových telefónov - možnosť volať jednotlivé stanice bez rušenia ostatných) - najprv sústavy Western-Electric (využíval sa na trati Kúty - Štúrovo), neskôr i sústavy Siemens (uplatňoval sa na tratiach KBŽ). Vedľa selektorového telefónu dispečerského typu bol v Bratislave využitý selektorový telefónny systém Siemens a neskôr aj Prchal-Ericsson s decentralizovanou voľbou. Na rozdiel od dispečerských sústav umožňoval spojovať navzájom ktorékoľvek dve účastnícke stanice bez sprostredkovania riadiacou stanicou. Pre spojenie na úrovni riaditeľstva alebo veľkých uzlových staníc sa používali telefónne prístroje s ústrednou batériou, spojované navzájom prostredníctvom manuálnych, od 30. rokov i prvých automatických telefónnych ústrední

 Pobočná stanica decentralizovaného selektoru typu Prchal-Ericsson © archív MDC


Pobočná stanica decentralizovaného selektoru typu Prchal-Ericsson © archív MDC

Zvýšené nároky na kvalitu elektrického prenosu hlasovej modulácie pri telefonickom dorozumievaní na väčšie vzdialenosti a najmä zavedenie selektorových telefónov spôsobili prechod od jednoduchého spojenia so spätným vedením zemou k dvojitému vedeniu, pričom prevládajúcim materiálom diaľkového vedenia sa stal bronz. Vedľa tradičných elektrických zdrojov v podobe elektrolytických článkov sa počas 30. rokov 20. stor. objavili tzv. suché články a neskôr i elektrónkové, kuproxové alebo selénové usmerňovače, umožňujúce používať pre napájanie oznamovacích zariadení prúd z verejnej elektrifikačnej siete. Výkonnosť oznamovacích vedení bola počas druhej svetovej vojny výrazne zvýšená ich viacnásobným využitím prostredníctvom prenosového zariadenia Tfb pre telefóniu nosnými prúdmi, pracujúceho na princípe amplitúdovej modulácie nosnej frekvencie.

„Racek“ - jedno z prvých „rádiopojítok“, používaných na ČSD začiatkom 60. rokov 20. stor. © archív MDC

Modernizované automatické telefónne ústredne a čoraz širšie uplatňované systémy telefónie nosnými prúdmi sa v druhej polovici 50-tych rokov 20. stor. stali základom vzniku jednotnej železničnej telefónnej siete. Jej rýchly rozvoj spôsobil, že v 60. rokoch bol železničný telefónny systém modernejší, než štátna spojovacia sieť. Túto pozíciu sa však v neskoršom období nepodarilo udržať. Až na počiatku 90-tych rokov sa pretrvávajúcu nepriaznivú situáciu podarilo zlepšiť montážou niekoľkých digitálnych ústrední, využívajúcich polovodičové prvky.

Ďalekopisný písací stroj sústavy Siemens sa v službách ČSD objavil v polovici 20. stor. © archív MDC

Významnou zmenou v zaužívanom spôsobe sprostredkovania písomných správ v rámci ČSD sa krátko po druhej svetovej vojne stalo postupné uplatňovanie dialnopisných zariadení. Prvými takými zariadeniami sa stali prístroje sústavy Siemens a Lorenz, ktoré neskôr vystriedali dialnopisné prístroje sústavy RFT, pochádzajúce z NDR. V 70. rokoch sa dominujúcim účastníckym dialnopisným zariadením stali prístroje T 100 (Zbrojovka Brno). Dôležitý prielom spôsobilo zahájenie budovania železničnej automatickej dialnopisnej siete v druhej polovici 60. rokov. Bola pritom využitá dialnopisná elektromechanická voličová synchrónna ústredňa československej výroby typu DAÚ-62, odvodená od staršieho nemeckého systému Siemens TW-39. Prenos dialnopisného signálu v dlhých vedeniach zabezpečovali súbory tónovej telegrafie s amplitúdovou i frekvenčnou moduláciou. Vybudovaná dialnopisná sieť mala neskôr veľký význam pre prenos dát spracovávaných výpočtovou technikou (operatívna evidencia nákladných vozňov, vlečková agenda, apod.).

 
Sústava centralizovaného selektoru sústavyWestern Electric. © archív MDC


Pobočná stanica selektou sústavy Western Electric. © archív MDC

Rozvoj polovodičovej elektroniky umožnil už počas 60-tych rokov využiť predovšetkým pre komunikáciu medzi pracovníkmi v obvodoch veľkých vlakotvorných staníc bezdrôtové oznamovacie zariadenia. Medzi prvé patrila prenosná rádiostanica Racek VXV 050 a vozidlová rádiostanica DMZ 11-S. Technické vybavenie modernizovalo neskôr zavedenie rádiostaníc nového radu Tesla (VXW 010, VXW 100, VXN 101 atď.).