Silvestrovský príbeh (alebo 64 km a späť za 27 hodín)

     Udalosti začínajú o deň skôr, v piatok 30. decembra 2005, ktorý si iste mnohí dobre pamätajú. Tento dovolenkový čas medzi dvoma sviatkami som sa rozhodol využiť na cestu vlakom spojenú s návštevou v Nových Zámkoch, ktorá bola dohodnutá už takmer týždeň vopred. Preto som zostal v pomykove, keď som ráno vyzrel von cez okno. Predošlý večer po snehu ani stopy, a teraz... Sneh sa sypal z temných mračien a poháňaný vetrom už stihol vytvarovať celkom slušné záveje. „Návšteva je už dohodnutá“, rozmýšľal som, „predpoveď počasia spomínala niečo o tom, že sneženie by malo prejsť poobede do dažďa. Koniec-koncov je to mizerných 64 km, krátko poobede budem späť a potom nech máme záveje trebárs až po strechu.“

     Hoci vlak zo Šiah dorazil na stanicu v Čate načas, náznak budúcich udalostí prináša už meškanie vlaku 5905 od Štúrova, ktorý prichádza s nemalým, asi 45-minútovým meškaním. Ten po rýchlom výstupe a nástupe cestujúcich pokračoval hneď do Levíc. Na výpravcu preto prirodzene smerujem svoju otázku, kedy príde opačný vlak 5902 s pravidelným príchodom 7.46 h. Odpoveď znie, že práve odišiel z Levíc, takže jeho príchod mi vychádza zhruba na 8.25 h. Os 5902 skutočne prichádza v určený čas, nuž nasadám s uspokojením, že v Štúrove aspoň nebudem musieť dlho čakať do odchodu rýchlika R 232 „Svätopluk“.

     Hoci víchor zúrivo rozmetal sneh zo striech nástupíšť, do Štúrova kalamita akoby ešte nedorazila a pohýname sa na minútu presne o 9.08 h. Nevdojak mi napadá, že od Bratislavy ešte neprišiel „Rastislav“ (s príchodom o 8.48 h), ale mňa sa to momentálne netýka, môj vlak predsa ide načas! Táto radosť sa ukázala ako predčasná a končí po mizerných dvoch minútach. O 9.10 h zastavujeme v úrovni tranzitnej skupiny. Teóriu o náhlej neschopnosti rušňa vyvracia funkčné kúrenie a tiež červené svetlo na návestidle. Nevedno čo sa stalo a prečo nás vlastne vypravili z osobnej stanice, keď ďalej ísť nemožno. Malá nádej svitla, keď sme sa po 15 minútach konečne pohli, ale pomalou jazdou sme sa iba posunuli k ďalšiemu návestidlu, aby opäť nastalo čakanie.

     Uplynulo ďalších 15 minút, kým sa objavil sprievodca a cestujúcim oznamoval, že v stanici Mužla spadlo trolejové vedenie, ale už čoskoro sa vrátime do stanice a pôjdeme po nesprávnej koľaji. A skutočne. Približne o 9.45 h prichádza slabé ťuknutie do súpravy, ako dôkaz toho, že na koniec privesujú rušeň staničnej zálohy. Na tento účel bol vyslaný „hektor“ 721.130 a po jednoduchej skúške brzdy sa rýchlosťou okolo 10 km/h vraciame tam, odkiaľ sme pred vyše pol hodinou odchádzali, ku tretiemu nástupišťu.

     Vystupujem na nástupište a brodím sa v závejoch siahajúcich po kolená, aby som si mohol cvaknúť „hektora“ na konci rýchlika. Sneh už nikto neodhŕňa, nemá to význam, pretože vietor stále prináša nový a nový. Vyzerá to tak, akoby tie záveje rástli priamo pred mojimi očami a čoskoro pohltia celú stanicu. Keďže som sa ale vydal na cestu, tak treba zahnať chmúrne predstavy a rýchlo nazad do vlaku R 232, ktorý asi o 10.00 h odchádza na druhý pokus do Nových Zámkov. Po nesprávnej koľaji.

     Bez ďalších väčších komplikácií zníženou rýchlosťou vchádzame do Mužle a na odchodovom zhlaví prechádzame na správnu koľaj. Z opačnej strany už pri vchodovom návestidle čaká osobný vlak od Zámkov a podľa zloženia súpravy (810 + 011) to vyzerá na dve a pol hodiny zmeškaný Os 4255. Už počas cesty som dostal po telefóne stručnú informáciu, že situácia v uzle Bratislava je zúfalá a občania sú vyzývaní, aby nikam necestovali, ak to nie je nevyhnutné. Hm, ďakujem za dobrú radu...

     Cesta až po Nové Zámky prebieha bez závad a plnou traťovou rýchlosťou. Konečne, vravím si a som vcelku rád, že to nie je horšie. Do cieľa cesty prichádzam o 10.40 h s  meškaním 66 minút, ale po vystúpení moje obavy opäť o niečo vzrástli. Skľučujúca atmosféra je takmer hmatateľná. Namiesto obvyklého hemženia cestujúcich, železničiarov, neúnavnej staničnej zálohy a vlakov na všetky štyri smery, iba zúrivá metelica, ktorá vmetá pichajúci sneh do tváre... a inak ticho. Navyše ten nezvyk, po mnohých zimách bez poriadneho snehu.

     Brodím sa opäť po kolená v snehu a vyťahujem foťák, aby som na „okuliarnikoch“ 750.031 a 129 zachytil niečo z tejto atmosféry. Mám dojem, že 031 dotiahla vlak od Nitry iba pred chvíľou, takže to bude asi Os 5002 s príchodom o 9.31 h a ten druhý tam stojí o poznanie dlhšie. Prehodím pár slov s rušňovodičom o situácii na Hornej Nitre a rušne sa odoberajú do depa.

     Staničný rozhlas upozorňuje, že rýchlik R 232 bude do Bratislavy pokračovať ako osobný vlak. Presúvam sa na opačné zhlavie, fotím „laminátku“ od komárňanského osobáku a čakám na odchod osobného rýchlika do Bratislavy, ktorý je vraj už pripravený na odchod. Doma som nechal rukavice, ktoré som na tak krátku cestu zdanlivo nepotreboval a začína mi byť poriadna zima na ruky. Našťastie to netrvá príliš dlho a vlak o 11.10 h odchádza.

     Je čas to zabaliť a pobrať sa do mesta za svojimi záležitosťami. Bol to síce iba kúsok, napriek tomu som v prievane medzi činžiakmi mal pocit, že ani nedôjdem a radšej to vzdám. Napokon som úspešne dorazil a vybavil všetko čo bolo treba. Z televízora sa však už jedna za druhou valili správy o tom, ktoré železničné trate a hlavné cesty sú neprejazdné, situácia sa stáva kritickou, v Bratislave všetko stojí a vrcholom boli šokujúce zábery z tragickej reťazovej havárie na diaľnici Bratislava – Trnava, ktoré pôsobili ako z celkom iného sveta.

     Vzhľadom na meškanie, ktoré som mal už na príchode, nestíham spiatočný osobák o 11.47 h a na ďalší (14.33 h) mi ostáva dosť času. Ten čas však v dobrej spoločnosti a pri pracovnom zanietení hravo ubehol, a ja sa okolo 14-tej hodiny poberám na novozámockú stanicu, ešte stále v dobrej viere a spoľahnutí na koľajovú dopravu. Strieda ich však pocit, že sa snáď za tie tri hodiny absolútne nič nezmenilo. Súpravy postávajú pri ľudoprázdnych nástupištiach, ktoré miesto nich teraz okupuje mráz a sneh.

     O poznanie živšie je vnútri, v hale, kde sa množstvo cestujúcich zamotalo v prestupnom uzle a nie a nie z neho von. Väčšina sústredená v strede haly, s očami uprenými dohora. Nie k nebesám, ale k pragotronu, ktorý síce vynechal žartovné oznamy typu Burgas, Mangalia alebo ČEDOK, no miesto toho začal ponúkať „chutné“ číslice v stĺpci „mešká“. Prehádzané vlaky, rôzna výška meškania a „guláš“ vo vlakoch odrieknutých, zmeškaných a tých čo ešte len mali (možno) prísť, z toho všetkého vytváral pekný chaos.

     Prišiel teda rad na pátranie po vlastnej línii, že kedy možno očakávať najbližší vlak smer Štúrovo. Zistenie? Nevyzerá to dobre. „Jaroslav Hašek“, ktorý mal odísť už o 12.43 h uviazol ešte kdesi pred Bratislavou a v blízkom čase sa isto neukáže, zostáva teda osobný vlak (na ktorý som pôvodne aj chcel ísť) s odchodom 14.33 h. Ten robí obrat od osobného vlaku s príchodom 13.32 h zo Štúrova, avšak ani ten akosi nedorazil a nevie sa kedy príde, ak vôbec...

     „No pekne“, vravím si, „ale čert by v tom bol, aby som sa do večera nedostal domov.“ Teraz však smerujem nazad do haly, k teplým radiátorom, aby som nabral trocha životodarného tepla, ktorého zásoby sa po pobyte na prefúkaných nástupištiach rýchlo míňajú. Keďže však z pragotronu, ktorý zostáva bez pohybu, sa dá viac osprostieť ako zmúdrieť, najistejšou je kontrola situácie priamo na perónoch.

     Aha, zdá sa, že sa chystá osobný vlak do Levíc. To je síce tiež alternatíva, ale pôsobí na mňa menej presvedčivo. Je to ďalej, po jednokoľajke a navyše z Levíc do Čaty je to dlhšie než zo Štúrova – pre prípad, keby som musel voliť alternatívny spôsob dopravy. O štipku viac nádeje na nepretržitú prevádzku vkladám skôr do dvojkoľajky s prevádzkou EC vlakov.

     Rozhodovanie je veľmi ťažké, ak nie sú k dispozícii informácie o tom, ako to kde funguje, alebo dokonca, ako to bude fungovať v najbližších pár hodinách. To nevie povedať nikto. Napokon teda „levičák“ odchádza bezo mňa a ja som skutočne netušil, či som zvolil to správne riešenie. Celkovo to v stanici už pôsobilo tak, že odchod každého jedného vlaku je takou malou miestnou slávnosťou, keďže sa ich darilo vypravovať frekvenciou jeden, maximálne dva za hodinu.

     Verím tomu, že na výhybkách sa robilo čo sa dalo, ale zrejme sa prejavil malý počet ľudí priamo v koľajisku, no o pár rokov to bude asi ešte horšie. Navalilo snehu a prestaviť súpravu, či obehnúť s rušňom je hotový problém. Nehovoriac o zamestnancoch, ktorí už nadsluhujú a nemá ich kto vystriedať, lebo je problém sa odniekiaľ niekam dostať. A ten prekliaty sneh nie a nie prejsť do sľúbeného dažďa.

     Kašlať na to, veď nejako bolo a nejako bude. Osobák zo Štúrova, ktorý sa má po príchode hneď točiť nazad, stále nikde, nuž nastala chvíľa na návštevu miestneho depa, ktoré pripomína skôr rozprávkové spiace kráľovstvo so zakliatymi mašinkami, čakajúce na svoje prebudenie. Takže spraviť pár obrázkov a zase späť do staničnej haly, trochu roztopiť toho snehuliaka, na ktorého sa postupne mením pri svojom pobyte vonku. Opäť sa potvrdzuje moja skúsenosť, že môj fotoaparát je kvalitný výrobok a vydrží viac než moje premrznuté ruky.

     Je asi 15.15 h, keď staničný rozhlas oznamuje príchod osobného vlaku zo Štúrova. No sláva, tak sme sa dočkali. Mám síce dosť času, kým mašina obehne na druhý koniec, ale nedočkavosť ma ženie von. V skutočnosti vlak prichádza o 15.25 h na čele s opraskaným „plecháčom“ 242.204. Jeho výzor je však irelevantný. Nech vyzerá ako chce, hlavne nech dobre ťahá aj cestou nazad.

     Nastupujem do vyhriatej súpravy a dobre zatváram dvere na kupé, lebo je jasné, že po odpojení mašiny potrvá dobrú chvíľu, kým sa dostane na opačný koniec a znovu ju pripoja na kúrenie. Ventilátor kúrenia sa zastavuje a vozeň postupom času pomaly ale isto stráca svoje teplo. Veci sa však hýbu správnym smerom. Obiehanie trvalo asi pol hodiny, až prišiel uchu lahodiaci cvengot nahodenia skrutkovky na ťažný hák, odfúknutie stlačeného vzduchu a krátko nato aj nábeh kúrenia. Vybieham ešte spraviť jedno foto pred odchodom, hoci svetelné podmienky tomu už veľmi neprajú. Od vlakvedúceho sa vonku vyzvedám, kedy asi pôjdeme, keďže za súčasnej situácie nie je ani obehnutie mašiny zárukou skorého odchodu. Vraj už o chvíľu. „Hmm, tak to budeme lepší ako Hašek“, napadá mi porovnanie s EC, po ktorom stále nie je ani chýru ani slychu.

     Zhruba o 16.10 h sa konečne pohýname. Na toto som čakal na stanici dve hodiny. Počasiu je razom všetko zabudnuté, všetko prepáčené, keď si to pekne valíme po trati a zanechávame za sebou zvírený sneh. Ak to dobre pôjde, počítam, tak okolo 17. hodiny sme v Štúrove, odkiaľ mi ide prípojný vlak o 17.11 h a pre prípad núdze mám ešte jeden o 18.53 h.

     Medziľahlé staničky prechádzame jednu po druhej, vrátane Mužle s jej problémovým trolejovým vedením, a už sa celkom zotmelo, keď zastavujeme pred vchodovým návestidlom do stanice Štúrovo. Už-už skoro doma, dalo by sa povedať. Každopádne viac než dve tretiny cesty mám za sebou, takže nie je dôvod na nervozitu – do stanice sa hádam nejako vtiahneme a tam už bude čakať „škatuľa“ 810 s prípražným veľkým rušňom, ako inak.
Odstáli sme si na tom mieste dobrú pol hodinu, až to začínalo byť podozrivé, ale napokon sme sa pohli. Pomaly prichádzame k nástupišťu a keďže „motorka“ na Čatu už mala mať odchod, hoci pri takejto kalamite je malá šanca na dodržiavanie cestovného poriadku, treba urýchlene zistiť čo a ako.

     Je 17.30 h, motorový vlak na Čatu nikde, akurát len opačný Hašek, ktorý mal odísť už o 15.48 h a dokonca rýchlik Rastislav do Bratislavy s odchodom 14.04 h (!). Žeby chlad účinkoval aj na takú veličinu akou je čas, ktorý vďaka tomu plynie pomalšie než inokedy? Jedno foto na nástupišti a šup do haly hodiť očko na pragotronovú tabuľu s odchodmi, aby som bol trochu v obraze. Na tabuli máme všetky vlaky, ktoré ešte zo Štúrova neodišli, počínajúc Haškom do Maďarska a očividne im je tam pritesno, keďže končia časom 16.46 h, ale na hodinkách máme už o hodinu viac. Vlak do Čaty a Levíc je tam akurát len o 15.11 h s meškaním 90 minút, čo je takisto dobre starý údaj. Pomôže teda osoba kompetentná, ktorou je výpravca. Odpovede sú však nesúvislé, neurčité, v tom zmysle, že zatiaľ nevedno, či niečo na Levice pôjde.

     No nič, počkáme a uvidíme. Keď sa inak nebude dať, jazdia predsa aj autobusy. Avšak ejha. Z rozhovorov cestujúcich vysvitá, že viacerí majú namierené rovnakým smerom ako ja, avšak uviazli, pretože nechodia ani autobusy. Cesta je vraj nepriechodná kvôli skríženým kamiónom. Úžas. Podunajská nížina sa mení na  Donovaly ... Sodoma, Gomora.

     Hašek aj Rastislav napokon, medzi 18. a  19. hodinou odchádzajú na Bratislavu a stupňuje sa otázka, čo ďalej? Ešte raz kontrolná otázka u výpravcu, ako to vyzerá s Čatou, odpoveď však už má konkrétnejšie údaje a dozvedáme sa, že vlak 5907 pred 14. hodinou uviazol v záveji pri zastávke Kamenín, podarilo sa ho síce vyslobodiť zo strany od Levíc, ale trať je beznádejne zaviata a do zajtra určite nič nepôjde. Žiadam teda u operátorky aspoň potvrdenie o odrieknutí vlaku 5921, resp. 5913, načo prichádza nevrlá odpoveď, že tieto vlaky zatiaľ oficiálne odrieknuté nie sú, ale napokon, keďže situácia je jasná, ho dostávam.

     Chápem, no zároveň nechápem ako mohol niekto z riadenia prevádzky ZSSK poslať na trať motorový vozeň 810 s jedným prívesom bez asistencie veľkého rušňa? Jeho odchod na trať, ktorú pri stále trvajúcej snehovej fujavici neprešlo za štyri hodiny žiadne vozidlo, sa rovnal „samovražde“. Aj v prípade keby neuviazol pri zastávke Kamenín, rozhodne by skončil o niečo ďalej v záreze pred Bíňou.

     Akurát čo potom museli organizovať záchrannú akciu a z Levíc mu prišla na pomoc Bardotka 751.055 od Mn vlaku. O tom, koľko obetavosti a nasadenia museli vynaložiť všetci, ktorí sa ho podujali lopatami vytrhnúť z „pazúrov“ Snehovej kráľovnej, vedia len oni sami. Nechýbalo mnoho a snehová metelica by uväznila aj pomocný rušeň. Vyslobodením vlaku a jeho odvozom do Levíc vo večerných hodinách sa zároveň skončila všetka doprava na trati 152. S odstupom času som teda zistil, že by som si nijak nepomohol ak by som z Nových Zámkoch išiel smerom na Levice.

     Ale opäť je tu otázka – čo ďalej? Keby nebola tma, trebárs by to šlo aj pešo. Vzhľadom na to, že máme pol ôsmej večer, je ťažké vymyslieť vhodnú alternatívu. Jedine predstava noci strávenej na drevenej lavici v čakárni ma skutočne neteší. Mobilný telefón je výborná vec a pomocou neho sa spájam so známym v Nových Zámkoch s otázkou, či by som mohol vrátiť a prespať. Odpoveď je kladná, takže hor‘ sa späť do Zámkov, kým je trať priechodná. Nuž ale ktorý vlak si vybrať? Vedľa seba stoja dve súpravy s rušňami smer Nové Zámky. Je nejakých 19.30 h a ťažko hádať, ktorý pôjde skôr. Využívam ešte naposledy prítomnosť výpravcu, avšak nasleduje pokrčenie ramien – on nevie, podľa toho ktorý bude hotový skôr. Tak tomuto sa hovorí chaos.

     K výberu toho správneho som však použil veľmi jednoduchý kľúč. Podľa logickej postupnosti najprv nastupujem do súpravy zloženej z rýchlikových vozňov, kde ma však víta sibírska zima, Nakúkam preto do osobnej súpravy, kde ma víta príjemné teplúčko. O vlaku je teda rozhodnuté. Usádzam sa v krásne vykúrenom Bh-čku a začínam si uvedomovať, že by nebolo od veci niečo zjesť. Desiatu som si však na cestu nebral a tak mi ostáva kochať sa výhľadom na zasneženú stanicu a tešiť sa na posteľ, do ktorej v časovom horizonte jednej-dvoch hodín možno zaľahnem. Cestovanie vlakom je síce krásne a vždy má svoje čaro, no pomaly by z tej nevšednej „krásy“ stačilo.

     Staničné hlásenia cez zatvorené okná a vo vetre zanikajú, takže sa príliš neskoro dozvedám, že ako prvý odchádza na Zámky vlak z vedľajšej koľaje. Presnejšie povedané, je mi to jasné vo chvíli, keď sa dáva do pohybu. Kašľať naň, nech si ide. Kým sa v osobnom kúri, tak nech stojí na stanici trebárs aj celú noc. Táto predstava však zostala nenaplnený, pretože zhruba o pol hodinu neskôr sa na cestu vydávame aj my. Tak hurá, do Nových Zámkov po druhýkrát! Ale pozor, bláznivý Silvester máme na krku a ktovie, aké tromfy má ešte ukryté v rukáve. V celom vlaku je odhadom do desať ľudí, aj tí sa však na jednotlivých zastávkach postupne vytrácajú. Tí už docestovali domov a trochu im závidím, pretože ani Pánbožko netuší, kedy budem doma ja. Možno zajtra...

     Pri spiatočnej ceste sa potvrdilo, že prejazd cez staničky, kde netreba prehadzovať výmeny, ale vlaky si samé prečisťujú dve hlavné koľaje, je bez problémov. Tie nastávajú vždy pred uzlovou stanicou. Zastavujeme v poslednej stanici pred Novými Zámkami, ktorou sú Dvory nad Žitavou a ostávame stáť. Je asi 21. hodín a vlakvedúci sa vyparil do dopravnej kancelárie. Všade navôkol to úžasné ticho uprostred snežnej rozprávky, ktorá však znamená niečo celkom iné pre snahu železničiarov, držať koľajnice pevnejšie vo svojich rukách.

     Nedá mi však, a musím opäť spraviť dve-tri nočné fotky, k čomu sa priam núka trolejársky „motor“ MVTV 01 na vedľajšej koľaji a starý známy 242.204 v čele nášho vlaku. Potom rýchlo späť do vlaku, keďže už po pár krokoch v snehu, ktorý siaha miestami až nad kolená, sa celé nohavice čertovsky rýchlo obalia tým bielym zázrakom. Prichádza aj náš vlakvedúci, ktorý mal pôvodne tiež robiť službu na Čatu, Šahy a Dudince, ale obehy vozidiel aj vlakových čiat sú tak zamotané, že to snáď ani pravda nie je.

     Počíta vraj cestujúcich, ktorí mu zostali v celom vlaku. Nové Zámky nás totiž „neberú“, ale vraj elektrikári, ktorí stoja v stanici majú namierené tým smerom a preto sa rieši možnosť, že by cestujúcich vzali na „palubu“ svojho MVTV. Vo vlaku nás napočítal troch, takže by to nebol problém, a opäť mizne, brodiac sa snehom na nástupišti. Ani po štvrťhodine sa však stále nič nedeje.

     Ja som sa už dávno predtým obrnil trpezlivosťou, až natoľko dokonalou, že mi je v podstate jedno čo bude ďalej. Nie je z čoho vyberať a treba vždy akceptovať tú skutočnosť, ktorá nasleduje. Po ďalších 15 minútach je tu opäť vlakvedúci a rozpráva o tom, čo sa riešilo u výpravcu. Na päty nám pomaly šliape rýchlik Amicus a preto treba našu súpravu „odpratať“ niekam nabok. Pôvodný návrh bol prestaviť na vedľajšiu koľaj, ale výhybky sú beznádejne zafúkané. Nezostalo teda nič iné, a Nové Zámky chtiac-nechtiac, nás museli prijať.

     Po hodinovom pobyte sa pohýname k blízkemu a takmer nedosiahnuteľnému cieľu, kam prichádzame o sedem minút neskôr. Až po príchode si v plnej miere uvedomujem zmenu, ktorá medzičasom nastala. Prestal fúkať vietor. No super, snáď to cez noc všetko prečistia a zajtra už bude lepšie. Nasleduje rýchly presun do mesta, blesková večera a zaľahnúť. Ráno totiž treba skoro vstávať – skúsenosť z dneška hovorí, že treba začať hneď zrána, aby som mal akú-takú šancu do večera zdolať tých šialených 64 kilometrov.

     Na celkom prvý vlak (4.47 h) sa mi síce vstávať nechcelo, ale už o 5.35 h pochodujem po dôverne známom nástupišti. Koľký krát som naň vykročil za posledných 24 hodín? Kto by to počítal... Hlavné však v tejto chvíli je, že osobný vlak smer Štúrovo stojí už pripravený a skutočne vyráža na svoju cestu presne načas o 5.47 h. Po včerajších zážitkoch mi to pripadá ako niečo neskutočné. Vlak ťahá nerozlučný partner 242.204, ktorý mi svojou stálou prítomnosťou robí milú spoločnosť a dáva pocit nádeje – keď to zvládol on, nuž isto to zvládnem aj ja.

     Príchod do Štúrova takisto prakticky načas, až začínam mať podozrenie, že pán Silvester, ktorý o polnoci prevzal vládu nad posledným dňom v roku, má ešte čo-to prichystané. Slabá nádej, že snáď počas noci sa podarilo prepluhovať trať do Levíc sa ukázala ako príliš optimistická. Koľajová doprava je zavrhnutá a moje kroky smerujú na autobusovú zastávku, aby som si pozrel najbližší spoj. Medzi sviatkami je to dosť biedne, to som samozrejme vedel, ale pohľad na vyvesený cestovný poriadok je skoro na infarkt. Jeden spoj mi odišiel pred štvrť hodinou a ďalší, prosím pekne, by mal nasledovať o viac ako tri hodiny!

     Keďže vonku je ešte dosť tma, najrozumnejšie je posedieť v čakárni. Keď sa rozvidnelo, spraviť pár fotiek na stanici a potom sa vydať na cestu, ako inak, pešo. Pre začiatok do najbližšej obce Kamenný Most nad Hronom, no v krajnom prípade som bol pripravený odmakať si celých 20 kilometrov. Pri bezvetrí sa šliapalo celkom fajn. Slniečko hneď zrána krásne hrialo, aj áut jazdilo po hlavnej ceste iba minimálne. Nikam som sa neponáhľal, a tak som sa zastavil v obchode a potom, neskôr, zhruba v pol ceste som si odskočil pozrieť aj na železničnú trať. Veru, záveje pekne navialo, miestami až do dvoch metrov, ktovie kedy to prečistia...

     A to už ma víta Kamenný Most, kde som tiež využil príležitosť a navštívil dočasne „mŕtvu“ zastávku-nákladisko. Ani som nenazdal a dopoludnie ubehlo ako voda. Je čas ísť na zastávku a dúfať v príchod autobusu. Ten sa však v určený čas neobjavuje. Stratil sa, zablúdil, všetko je možné v týchto dňoch. Pokračovať ku ďalšej zastávke v obci som si netrúfal, lebo zákon schválnosti hovorí, že autobus sa objaví presne vtedy. Ale po štvrťhodine som mal toho čakania akurát dosť a do mobilu som začal nahadzovať číslo na SAD, ktoré som našiel na vyvesenom cestovnom poriadku, aby som sa informoval, či tento spoj pôjde, a pri tom ma zastihol spásonosný hukot Karosy.

     Večná sláva dopravným prostriedkom, hoci aj „konkurenčným“, ale čo s tým, keď železnica, akosi nezvládla plniť svoju funkciu. Nasadám a krátko nato, o 11.10 h si môžem zagratulovať, že som docestoval. Kratučká návšteva teda trvala zaokrúhlene 27 hodín. Pekné skóre, kam sa hrabú transatlantické lety.

     Trať 152 si však musela počkať na svoje sprejazdnenie ešte o niečo dlhšie. Fréza prichádza okolo 16.30 h a vydáva sa smerom na Štúrovo zvádzať boj so snehom. Nebola to ľahká práca, o čom svedčí jej návrat po dlhých piatich hodinách. Pohľad na hodiny prezrádzal, že do polnoci zostáva hodina a zatiaľčo na dvere už búchal nový rok 2006, frézu čakala ešte ďalšia práca na trati 153, ktorá následkom kalamity zostala na celej sieti posledná neprejazdná pre osobnú dopravu. Tak šťastný a hlavne veselý nový rok...