Nippon v tieni Shin (2)

Približovaním sa k Osake sa viac a viac naplňal. Počas cesty do Tokia sme stáli v staniciach ako Himeji, ShinKobe, ShinOsaka, Kyoto, Nagoya.

V žiadnej krajine som sa nestretol s väčšou úctou k zákazníkom ako práve tu. Platí to aj vo vlaku. Sprievodca sa pri príchode do vozňa ale aj pri odchode z vozňa cestujúcim hlboko ukloní. Bez ohľadu či ide kontrolovať lístky, alebo cez vozeň len prechádza. To isté sa týka aj personálu mobilbaru. Telefonovanie je povolené len na vstupnej chodbičke vozňa. Dočkáme sa toho aj my v Europe? Samozrejmý je telefón s automatom na predaj telefónnych kariet. Odpadkové koše sa nachádzajú len v vstupnej chodbe, nie sú v časti na sedenie.

Smeti sa triedia. Prekvapením pre mňa boli aj toalety. Okrem bežných, ktoré sú označené ako západného typu, sa vo vlakoch nachádzajú aj toalety japonského typu. Je to vlastne to čo poznáme z Balkánu alebo z Talianska. Len som ich prvýkrát videl vo vlaku. Okrem toho je bežný aj pisoár. Dve až tri umývadlá na chodbe nie sú oddelené stenou či dverami.

Vzdialenosť 732,9 km z mesta Okayama do Tokia vlak Hikari 366 prekonal za 4 hodiny a 14 minút. V Tokiu som mal 16 minút na prestup do vlaku Šinkansen Hayate 19. S ním som pokračoval ďalej na sever do mesta Hachinohe. Tých pár minút na prestup a k tomu množstvo ľudí spôsobilo, že som Tokio začal vnímať až po prestupe do vlaku Hayate. Ale veď do Tokia sa ešte vrátim. V Hachinohe končí vysokorýchlostná trať Šinkansen.

Vzdialenosť 631,9 km z Tokia vlak Hayate zvládol za 3 hodiny a 7 minút. Tam kde Šinkansen končí, začína Expres Super Hakucho. Zabezpečuje šesť denných spojení obomi smermi medzi mestami Hachinohe (Honšú) a Hakodate (Hokkaidó). Tieto japonské ostrovy spája tunel Seikan. So svojou celkovou dĺžkou 53,85 km (23,3 km pod morským dnom) to je najdlhší podmorský železničný tunel na svete. Stavať sa začal ešte v roku 1971 a otvorený bol 13.marca 1988. Počas prác tu zahynulo 34 ľudí.

Napriek pohodlnému železničnému spojeniu až 90 % cestujúcich využíva leteckú dopravu. Ja ale patrím medzi tých zvyšných 10 % a na Hokkaidó som zamieril vlakom. Posledný úsek cesty z Hachinohe do Hakodate som absolvoval vlakom Expres Super Hakucho č.19. Každý cestujúci má možnosť zoznámiť sa s prierezom tunela Seikan a sledovať priebeh cesty. Oblasť, ktorou prechádzame je dosť hornatá. Je tu veľa väčších i menších tunelov. Niektoré domy v dedinkách na Hokkaidó sú dosť skromné aj na slovenské pomery. 256,4 km do Hakodate sme zvládli za 3 hodiny a 6 minút.

Na druhý deň som tou istou traťou zamieril späť na Honšú do mestečka Nikko. Vlakom Expres Super Hakucho č.14 do Hachinohe. Ďalej so Šinkansen Hayate č.14 do mesta Sendai. Tu som mal až 19 minút na prestup na Šinkansen MaxYamabiko 116. A ten bol pre mňa najväčším prekvapením. MaxYamabiko bol poschodový vlak. Po nastúpení do vlaku som sa zložil na svojom mieste, zobral som foťák a vydal som sa na „lov“. Snažil som sa komunikovať s hosteskami, ktoré zabezpečujú predaj s mobilbarmi. Predviedli mi výťah, ktorým si posielajú mobilbar na horné či dolné poschodie.

Komunikácia bola ťažká aj s vlakvedúcim. No podarilo sa mi ho pochopiť, keď mi vysvetľoval, že v stanici Fukushima budú k nám pripájať Šinkansen Tsubasa 116. Celé to trvalo do dvoch minút. Jednoducho do nás pomaly naposunoval. Všetko prebehlo automaticky a išlo sa ďalej. Takto vlak pokračoval až do Tokia. Ja som vystúpil v stanici Utsunomiya. Prestúpil som na malý vláčik na JR Nikko Line smerujúci do Nikko. Mestečko Nikko je preslávené budhistickým chrámovým komplexom, ktorý je zapísaný na zozname Unesco.

Mňa tu zaujala aj budova železničnej stanice JR. Bola postavená ešte v roku 1890 podľa návrhu angličana Franka Lloyda Wrighta. Je to najstaršia drevená budova vo vlastníctve JR East. Pár metrov ďalej sa nachádza druhá železničná stanica – Tobu Nikko Station. Bola postavená v roku 1929. Tobu Railway je najväčšia súkromná železnica v regióne Kanto. V Nikko som strávil noc. Na druhý deň som si chcel prezrieť chrámový komplex a v podvečer pokračovať do Tokia.

Titulná snímka: 18.09.2008, JR Nikko Line, vláčik do Nikko - interier vozňa © Miket