Úzkorozchodná lesná železnica v Muráni

Informácií o jej vzniku, trvaní a ukončení je pomerne málo a tak ponúkam aspoň tieto skromné fakty:
Po veterných a snehových kalamitách v rokoch 1914 až 1915 ostalo na Muránskej planine okolo 300 000 m3  kalamitného dreva. Vypracoval sa projekt úzkorozchodnej železnice /760 mm/ z píly v Muráni do Doliny, na ktorý sa napojil suchý šmyk z Veľkej Lúky (časť Piesky), dlhý 1 200 m a s prevýšením 400 m. Trojnápravový rušeň nemeckej výroby Maffei vytiahol prázdne vozne spravidla dvakrát denne na nákladisko pod šmykom. Pri jazde brzdil naloženú súpravu zapriahnutý vzadu. Prevádzka železničky zanikla v 30. rokoch 20. storočia. Vrchná správa štátnych lesov v Jelšave vyriešila v roku 1934 dopravu dreva postavením spevnenej cesty z Muránskej planiny do Muráňa.

Toľko teda z histórie. Aký je skutkový stav teraz, o tom sa dočítate v ďalšej časti reportáže.
V susedstve žst. Muráň je doteraz fungujúca píla, kde kedysi končila i úzkorozchodka. V areáli píly nie sú veľmi zreteľné stopy po železničke, no hneď za oplotením sa črtajú jej prvé metre. V našich dohadoch nás utvrdzujú dva mostíky ponad miestny potok. Viditeľné telesá trate z nich pokračujúce sa po niekoľkých metroch spájajú a ďalej vedú ako jeden celok pomedzi miestnu zástavbu, až k hradskej spájajúcu Muráň s Červenou Skalou. Zo zeme sem – tam vytŕčajú staré podvaly s klincami. Pár metrov pred krížením s cestou sú ale skryté pod položenými panelmi. V týchto miestach bolo pravdepodobne i najväčšie stúpanie, ktoré pokračovalo až k súčasnému areálu základnej školy. Pred ním bývalá trať prudko stáča doľava, aby kopírovala priľahlý terén. Zároveň dochádza k jej prerušeniu, nakoľko pri budovaní novej školy došlo k výraznej terénnej úprave. Ostatky pokračovania trate sa po niekoľkých metroch opäť objavujú a to už nad areálom školy. Trať v stúpaní križuje komunikáciu vedúcu na Veľkú Lúku a hneď za ňou sa opäť stráca. Dedukujeme kadiaľ asi mohla viesť a vychádza nám to na dvor neďalekého rodinného domu. Keď sa tam začneme obšmietať, jeho počerní nájomníci hneď spozornejú. Z taktických dôvodov ich príbytok obchádzame a začíname pátrať z opačnej strany. 

Po pár minútach sa výsledok dostaví a my sa nachádzame na lesnej ceste vedúcej priamo do lesa. Jej pozvoľné stúpanie je neklamným dôkazom toho, že úzkorozchodka do Dolinskej doliny musela viesť tadiaľto. Pod hrubou vrstvou napadaného lístia nie je šanca preveriť, či sa i tu nachádzajú nejaké artefakty z minulosti. Tiahly ľavotočivý oblúk s betónovým  priepustom prekleňuje dolinku. Za ním sa trať stáča doprava a po niekoľkých 100-vkách metrov sa dolina postupne zužuje. Z jednej i druhej strany sa dvíhajú skalné steny. Miestami je šírka medzi oboma svahmi len pár metrov. V tejto časti trať začína opäť výraznejšie stúpať a niekoľkokrát pomocou bývalých mostíkov prekleňuje miestny vodný tok s kryštáľovo čistou vodou. Prichádzame na záver doliny, kde v minulosti pravdepodobne muselo byť spomínané nákladisko so šmykom. Pátrame po okolí, avšak bez úspechu. 

Po cca 80-tich rokoch od ukončenia nakládky tu po nich neostala žiadna stopa. V okolí je len množstvo starého, miestami prehnitého dreva. Dávame si teda prestávku na oddych a doplnenie kalórií. Po krátkej pauze sa stáčame naspať do Muráňa a už zrýchleným krokom, za šera prichádzame do obce. S pocitom objaviteľov čohosi tajomného neskoro večer spokojne usíname a tešíme sa na ďalší deň, keď sa stretneme so zvyškom vlakyneťáckej výpravy, aby sme prebádali útroby tunela pod Dielikom. Ale o tom ste sa už dočítali v predošlej reportáži.
Čo dodať na záver? Územie Slovenska bolo popretkávané množstvom úzkorozchodných železníc. Niektoré sa zachovali dodnes, o niektorých mnohí z nás ani netušia. Tak je to možno i s touto lesnou železničkou, ktorej trvanie nebolo dlhé. 
Dávam preto otázku do pléna: Vie niekto o tejto železničke viac? Budem rád, ak odkryjeme niečo z jej histórie.