Prekvapenie zo Szentendre

     Otvorenie novej železnice pre prepravu osôb v blízkom okolí Slovenska a ešte k tomu s klasickým rozchodom je vskutku ojedinelou udalosťou a jej návšteva rozhodne nesmie medzi reportážami VLAKY.NET chýbať. Aj vzhľadom na nadchádzajúce obdobie hlavnej letnej sezóny ide o jednu z možností ako stráviť voľný čas v príjemnom prostredí, načerpať niečo z kultúry i starej architektúry, ale hlavne zoznámiť sa bližšie s netradičnou železnicou, ktorá stojí úplne izolovaná od ostatnej siete.

Prehľadná mapa skanzenu v Szentendre. Vstup do areálu je dolu v strede. železnica je vyznačená hnedou čiarou a zastávky na nej zas bielymi obdĺžnikmi. V trochu lepšej kvalite je dostupná na webovej adrese: http://www.skanzen.hu/images/terkep_web_HU.pdf

     Národopisné múzeum Maďarska v otvorenom prostredí – tak znie oficiálny názov unikátneho zariadenia, ležiaceho na severozápadnom okraji Szentendre (severne od Budapešti), ktorému sa však jednoducho hovorí Skanzen. O tom, že nejde o skanzen hocijaký, ale najväčší kultúrny park v celom Maďarsku, nás presviedča aj fakt, že sa rozprestiera na ploche nie menšej ako 60 hektárov.

     Jeho história siaha pekných pár desaťročí dozadu. Po výbere tohto miesta, ktoré bolo zvolené približne tri kilometre od centra Szentendre smerom do hôr, smer Pilisszentlászló, a nevyhnutných stavebných prácach, prichádzali už od roku 1967 jeho prví návštevníci. Začínalo sa síce skromne s pár domčekmi, ale počas nasledujúcich 40 rokov sa prostredie postupne zveľaďovalo a rozširovalo, vyrástli nové a nové skupiny stavieb, ktoré svojou typickou architektúrou reprezentujú jednotlivé kraje. Okrem toho sú nám k dispozícii aj reštaurácia, obchody, výstavná galéria a ďalšie služby, ktorých účelom je spríjemniť pobyt.

Zo všetkých druhov "osídlení", ktoré skanzen svojim návštevníkom ponúka, prikladáme náhodným výberom kraj Kisalföld, na mape označený rímskou číslicou X.

     V minulosti, rovnako ako aj dnes, môžeme vo vnútri skanzenu prirodzenou cestou vidieť a spoznávať niekdajší život ľudí z jednotlivých oblastí panónskej nížiny – ako žili, bývali, ako sa obliekali alebo ako pracovali pred sto, dvesto rokmi.

     To je síce pekné a prechádzka po skanzene je príjemná i poučná zároveň, no po celý ten čas od roku 1967 neexistovalo nič, čo by dokázalo prilákať aj niekoho spomedzi vyhranených železničných fanúšikov. Skanzen ako taký so svojimi starými domami a ľudovými remeslami stál kdesi úplne mimo ich záujmu a dovolíme si tvrdiť, že prakticky nikto zo spomínaného okruhu osôb o jeho existencii ani netušil. Nemal ani dôvod.

Vstupná budova a zároveň železničná stanica. Spracovanie, aj okolitá úprava pôsobia na návštevníka, ktorý práve vstúpil do vnútra areálu, priam luxusným dojmom.

     Z ničoho nič, akoby šibnutím čarovného prútika, sa ale všetko zmenilo a v priebehu jedného roka vyrástla vo vnútri tohto areálu taká atrakcia, ktorá široko-ďaleko nemá páru - ak ich budeme posudzovať podľa okolností vzniku.

     Samotný nápad vybudovať v skanzene železnicu bol starý už niekoľko rokov, ale trvalo určitý čas, kým sa ho podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Prvotná myšlienka vznikla celkom prirodzenou úvahou, keďže železnica ako taká tiež patrí do histórie maďarskej dediny, stala sa jej súčasťou, krajinotvorným prvkom a okrem toho dokáže veľmi vhodne poslúžiť na prepravu návštevníkov, hoci sa dá celý areál pohodlne prejsť aj pešo. V neposlednom rade, sama osebe je náučným objektom, najmä pre deti a mládež z blízkej Budapešti, ktorí častokrát poznajú vlak len z rozprávania. Tak nejak zneli argumenty pre jej výstavbu.

Keď krok do minulosti, tak so štýlom. Kúsok od staničnej budovy sa snaží cestovania chtivých zákazníkov odlákať konkurencia.

     Cieľovou skupinou teda nie je presne železničný fanúšik, alebo ako sa mu v Maďarsku hovorí „vasútbarát“, ale tí istí bežní návštevníci, ktorí prichádzajú do múzea spoznať dávnu tvár maďarskej dediny, staré zvyky a tradície. Zmyslom je nielen vidieť a mať zo skanzenu iba „mŕtve“ miesto bez života, ale interaktívne miesto, kde sa dá minulosti dotknúť alebo priamo sa stať jej súčasťou. K tomu vhodne prispieva množstvo monotematických kultúrnych podujatí alebo výstav. Niet pochýb, že do takejto koncepcie sa železnica so svojimi historickými vozidlami, v ktorých sa môžeme previezť a z ich okien pozorovať krajinu, hodí tak, ako máločo iné.

"Odchoooood". Len škoda toho, že inak takmer dokonalý historický dojem na všetkých zastávkach kazia strieborné búdy - zdvíhacie zariadenia pre invalidné vozíky. Iste by sa dalo nájsť aj iné riešenie, napr. pomocou prenosných nájazdových rámp.

     Spočiatku sa síce vedenie skanzenu pohrávalo s myšlienkou vybudovať železnicu úzkorozchodnú, čo je pochopiteľné napríklad vzhľadom na menšiu náročnosť zemných prác, alebo menšie nároky na smerové a výškové vedenie trate, avšak prevládol názor, že sa do prostredia klasickej dediny, ktoré v Szentendre dôkladne a starostlivo vytvárajú, vôbec nehodí. Úzky rozchod je predsa len typickejší pre hospodárske účely, než pre bežnú prepravu cestujúcich. O budúcom rozchode 1435 mm bolo teda rozhodnuté.

     Potom zostával už len malý krôčik k podrobnému spracovaniu projektu a žiadosti o dotácie z fondov EÚ. A hoci sa verejne viedli rôzne diskusie o zmysluplnosti využitia týchto peňazí, efektivite budúcej prevádzky a podobne, projekt bol schválený a začal sa premieňať na skutočnosť. Pre nás samozrejme dôvod na radosť, keďže v obrovskej „rodine“ železničných tratí je častejšou udalosťou úmrtie, než narodenie nového člena - hoci v tomto prípade, vzhľadom na malú dĺžku, ide skôr len o také „batoliatko“.

Pred mechanickými závorami, ktoré sa nachádzajú medzi zastávkami Vízimalom (vodný mlyn) a Harangláb (zvonica), musí vlak zastaviť a člen vlakovej čaty ich ide ručne obslúžiť.

     Realizácia celého tohto „zázraku“ stála zhruba 2,2 miliardy Ft, pričom EÚ ho spolufinancovala na 90 % a zvyšných 10 % tvorili domáce zdroje. Stavbu odštartovalo podpísanie zmluvy dňa 4. apríla 2008 a presne o rok neskôr boli stavebé práce úspešne ukončené.

     Od apríla do apríla tak vyrástla v areáli skanzenu trať dlhá 2,115 km s jednou stanicou a piatimi zastávkami, ktoré sú bez koľajového rozvetvenia. Na trati sa okrem toho nachádzajú dve úvrate, ktoré pomáhajú prekonať výškový rozdiel, avšak ani za pomoci nich sa nepodarilo vyhnúť veľkým stúpaniam, ktoré dosahujú maximum až 34 promile.

Historické motorové vozne dostávajú zabrať na 30-promilových stúpaniach, o čom svedčia aj mohutné dymové efekty. Po jednom z takýchto stúpaní sa dvojica BCmot-ov práve šplhá ku zastávke Harangláb.

     Do trate, ktorá mala v najvyššej možnej miere napodobniť obdobie zhruba spred 70 až 80 rokov, sú zabudované koľajnice typu C s hmotnosťou 34,3 kg/m, ktoré sa naposledy v Maďarsku vyrábali práve v 1930-tych rokoch. Tieto koľajnice sa po dôkladnom hľadaní vhodného materiálu podarilo získať z okolia Szentesa a z trate Esztergom – Budapest, kde v súčasnosti prebiehajú obnovy a modernizácie.

     Vďaka tomu, že nová trať nie je napojená na žiadnu koľajovú sieť (najbližšie sa nachádza konečná stanica HÉV, asi 5 km), tak aj samotná výstavba prebiehala v duchu starých čias. Preprava koľajových strojov by bola totiž zbytočne komplikovaná a drahá, preto kladenie zvršku a jeho podbíjanie prebiehalo poctivo ručne, resp. len s použitím drobných strojov. Koľajnice sú k podvalom prichytené iba jednoduchým spôsobom – vrtuľami. Aby bola aj v ďalšom zachovaná autenticita, koľajnice nie sú zvárané (zváranie bolo použité len pri stykoch výhybiek).

Trasovanie trate, ktorá sa aj takto kľukatí pomedzi exponáty v skanzene ľudovej architektúry, má svoje čaro.

     Okrem trate je významnou súčasťou projektu aj budova východzej železničnej stanice, ktorá sa stala zároveň aj novým vstupným objektom do areálu skanzenu. Táto nová budova je inak vernou kópiou skutočnej staničnej budovy v Mezőhegyes, ibaže v skanzene stojí v obrátenom postavení (strana, ktorá je v Mezőhegyes od ulice, je v Szentendre stranou ku koľaji a naopak). Stanica disponuje tiež jediným koľajovým rozvetvením na celej muzeálnej dráhe, hoci tiež iba veľmi skromným, keďže traťová koľaj sa delí len na dve staničné koľaje, zakončené zarážadlami.

Východzia stanica s poetickým názvom "Vasútállomás" (železničná stanica)  :) Snímka zároveň zachytáva aj takmer celé jej koľajisko, ktoré tvoria iba dve slepé koľaje.

     Prudké oblúky, veľké stúpania a úvrate, to celé vyvoláva dojem horskej železnice, hoci vo veľmi-veľmi malom vydaní. Nič jej to však neuberá na kráse a aj krátke úseky, s ktorými sa aj pešo dokážete rýchlo oboznámiť, poskytujú zaujímavé scenérie na fotografovanie vlakov.

O zaujímavé scenérie nie je na trati núdza. Vlaku to pekne svedčí aj pri impozantnom veternom mlyne medzi zastávkami Kovácsműhely (kováčska dielňa) a Sztaravoda-patak.

     Slávnostné otvorenie staničnej budovy a železničnej trate prebiehalo 7. apríla 2009 a o deň neskôr začali vlakové spoje voziť cestujúcich podľa riadneho cestového poriadku. Prevádzku spočiatku zabezpečoval jediný trojnápravový motorový vozeň BCmot 422 z roku 1932, ktorý predtým vlastnou silou došiel po trati HÉV do Szentendre a zvyšný úsek do skanzenu absolvoval na cestnom trajleri.

Interiér dôkladne zreštaurovaného motorového vozňa BCmot je pohladením na železničnej duši... a najmä keď sa v ňom môžeme na jediný lístok voziť trebárs po celý deň. :)

     Keďže hneď od začiatku vznikali problémy s malou kapacitou sólo motorového vozňa, ktorý nedokázal pobrať všetkých cestujúcich, čoskoro k nemu pribudol „kolega“, pre zmenu dvojnápravový, BCmot 390 z roku 1928. V súčasnosti jazdia motorové vozne spojené vo dvojici, na oboch koncoch súpravy obsadené rušňovodičmi. Vlakový personál koná svoju službu v dobových uniformách a aj inak sa pri výkone služby snaží navodzovať tú správnu atmosféru (napr. hlasným vyvolávaním zastávok).

     Skanzen je pre návštevníkov otvorený po celý týždeň okrem pondelka. Prvý vlak odchádza zo „stanice“ o 9.30 h a ďalšie vždy v hodinových intervaloch od 10.15 do 16.15 h. Jazda na konečnú zastávku Látványtár trvá dvadsať minút a z konečnej nazad odchádzajú vlaky po kratučkom, dvojminútovom pobyte, o 9.52 h a od 10.37 do 16.37 h, opäť v presnom hodinovom takte. Na vstup si treba pripraviť 1200 Ft a na lístok na vlak ďalších 400 Ft - ak ho kupujeme na stanici pri pokladni; u sprievodcu nás to totiž bude stáť o 100 Ft viac.

     Čo dodať na záver? Veríme, že vám skromný článok priniesol niečo nové a rovnako prekvapivé ako nám, keď sme sa o tejto zaujímavosti dozvedeli. Nebudeme riešiť porovnávanie oboch krajín, Slovenska a Maďarska, čo sa týka vzťahu k rozvoju turistickému ruchu, pretože na každej strane sú určité špecifiká. Na zamyslenie a inšpiráciu však Szentendre môže poslúžiť ako veľmi dobrý príklad...

Súviasiace internetové odkazy:

- domovská stránka skanzenu: www.skanzen.hu

- otvárací ceremoniál: http://kultura.hu/main.php?folderID=1234&ctag=articlelist&iid=1&articleID=281975

- niekoľko videí je na stránke youtube.com po zadaní kľúčových slov "skanzen szentendre".

Okrem mapy všetky snímky autor.