Denver – Silverton Narrow Gauge

Jeho hlavným cieľom bolo železnicou prepojiť každú lokalitu prirodného bohatsva, ktorým v tom čase Colorado disponovalo. Ďalej plánoval železnicu stavať až do Mexika. General Palmer sa samozrejme snažil železnicu stavať čo najlacnejšie, ale terén bol neúprosný. Hory cez 4000 m.n.m., divoké toky a pre človeka vtedy neznámy terén veľmi často urobili veľký škrt cez plánovaný rozpočet. Pre istotu ihneď od začiatku zvolili úzky rozchod 914mm – 3 stopy. Do roku 1903 trate spoločnosti D&RG už prekonali tie najnáročnejšie priesmyky Skalnatých hôr a spojili základňu na východ od pohoria so železničným uzlom Grand Junction na západe.

Významnou traťou tejto sieti bola aj lokálka Denver – Silverton. Táto trať spojila mesto Durango v nadmorskej výške 2000 m.n.m. so 70 km vzdialeným mestom Silverton vo výške 2820 m.n.m. Priemerný sklon trate je 1,1%, prakticky však trať stúpa neustále so sklonom 2,5% a len v staniciach je sklon znížený na 0%.

Trať sleduje koryto rieky Animas. Rieka potrebovala niekoľko miliónov rokov na nájdenie optimálnej trasy, inžinieri Palmera dostali na rovnakú úlohu len niekoľko mesiacov! Hlavný inžinier Thomas Wigglesworth trať vytýčil v roku 1879, a táto trať bola v histórii Denver Rio Grande Railroad prvou traťou, kde používali namiesto starých železných koľajníc oceľové koľajnice.

Približne 500 robotníkov, hlavne nových prisťahovalcov, pracovali za denne 2,25 dolára, aby za 11 mesiacov postavili železnicu v nesmierne ťažkých podmienkach. Tento výkon vtedy znamenal špičku vo výstavbe železníc vo svetovom meradle. Samozrejme ani generál Palmer (ktorý bol medzičasom zvolený za guvernéra Colorada), ani robotníci nemohli vedieť čo ich čaká v zime v Skalnatých horách, veď pred nimi tam človek ešte nebol. Boli veľmi prekvapení, keď napadli 2-3 m snehu ktorý zakryl všetko, vrátane novej železnice. Nová trať na druhej strane však značne znížila náklady na prepravu rudy z okolitých baní do hutí v Del Norte. Za tradičnú prepravu jednej tony rudy platili 60 dolárov, prepravou na železnici náklady klesli na 30 dolárov. 

Železnica znamenala v nasledujucich 30 rokoch nesmierny pokrok v celom okolí. Železnica znamenala aj zrýchlenie osobnej dopravy, takže cestujúci aj keď s jedným prestupom (kvôli rozchodu) mohli cestovat priamo z Denveru do Silvertonu. Cesta trvala len 30 hodín s porovnani s 5 dňovým náročným cestovaním poštovým kočom. Železnica naviac ponúkala nevídaný komfort vo forme lôžkových a salonných vozňov a samozrejme nechýbal ani reštauračný vozeň.

Žiaľ v zime premávka bola kvôli snehu zastavená a dosť často jarné povodne rieky Animas tiež odstavili železnicu na dlhé týždne až mesiace.

Obdobie prvej svetovej vojny poznamenalo aj vývoj železníc v Colorade. Vtedy sa štát pokúšal zasiahnúť do organizácie železničnej prepravy a regulovať ceny za prepravu. Reakcia železničných spoločností bola dosť významná, veľmi rýchlo a hromadne sa vzdali svojích tratí, čo následne znamenal aj zánik banictva a horníctva v celom Colorade. Od roku 1921 hľadali železnice iný spôsob zárobkovej činnosti.

O pár rokov neskôr rozšírenie cestnej dopravy znamel posledný klinec v rakve železníc v štáte. Denver Rio Grande Railroad oficiálne podali podnet na zrušenie v roku 1951 a spoločnosť s týmto dátumom zanikla. Samozrejme to znamenalo zastavenie premávky aj na trati Durango Silverton, kde jazdili na úzkom rozchode vozidlá s nevídaným luxusom pre úzkokoľajku. Parou vykurované vozne, elektrické osvetlenie, kuchár a obsluha v reštauračnom vozni neboli obvyklé ani na veľkej transkontinentálnej železnici. Na troskách Denver Rio Grande Railroad bola založená nová spoločnosť D&RGW (Denver Rio Grande Western), ktorá prevzala len úzkorozchodné trate.

Našťastie v roku 1947 nastal rozkvet turistiky, keď hneď v prvom roku si 3 444 turistov zvolilo na prepravu úzkokoľajku do Silvertonu. Aj producenti hollywoodských filmárov objavili železnicu a natočili známy western „A Ticket to Tomahawk“. Režisér filmu vymyslel, že vozne železníc musia byť výrazne žlté, a preto nechal natrieť celú súpravu touto krikľavou farbou. Nápad sa veľmi osvedčil a spoločnosť onedlho nechala farbu zaregistrovať a takto chrániť pred napodobnením. Od tej doby sú všetky osobné vozne spoločnosti jednotne žlté.

Žiaľ ani nová spoločnosť nebola veľmi úspešná a preto v roku 1962 požiadali federálne úrady o zastavenie osobnej dopravy. Vtedy však v USA dominoval sociálnejší pohľad a federálne úrady neschválili zastavenie osobnej dopravy. Nákladnú dopravu však zastavili takmer úplne a osobná doprava prepravila v roku 1963 až 50 000 turistov. D&RGW však urobili všetko, aby osobná preprava nebola úspešná. Pred stanicu v Denveri postavili vlastné autobusové nástupištie a nové autobusy D&RGW na čerstvo postavenej štátnej ceste č. 50 prevážali lacnejšie a rýchlejšie cestujucích do Silvertonu. Takto chceli dokázať federálnym úradom, že železnice sú na nič a treba ich zlikvidovať.

Časť úzkokoľajnej siete D&RGW medzi Antonitom a Chamy sa podarilo predať v roku 1970 štátom New Mexico a Colorado, ktoré trať dodnes prevádzkujú ako turistickú atrakciu. O tejto železnici sme mohli vidieť aj film na súťaži Railfilm 2008. D&RGW sa však stále nevedeli zbaviť trate Durango Silverton. Až v roku 1981 našli kupca, veľkostatkára z Floridy Charlesa Brandshawa. Nový majiteľ železnicu dal rýchlo dokopy, aby čo najskôr produkovala zisky. Úzkoľajku prestavil na muzeálnu železnicu, zhustil prepravu a v roku 1990 prepravil až 200 000 cestujucích!

V roku 1997 Brandshaw predal svoju železnicu spoločnosti First American Railways Inc. a od nich v roku 1998 kúpil trať manželský pár Carol a Al Harper, ktorí boli už v tej dobe majiteľmi viacerých turistických železníc v USA. Harperovci sa presťahovali z Floridy priamo do Duranga, spoločnosť premenovali na D&SNG, Denver and Silverton Narrow Gauge railway a celý podnik urobili ešte zaujimavejším pre turistov. 

Čo čaká na cestovaľa keď zavíta na D&SNG

Už cesta do toho kúta Colorada nie je veľmi jednoduchá. Z najblizšieho veľkého letiska v Denveri potrebujete 5-6 hodin na jazdu autom cez prekrásnu prírodu a prekonanie niekoľkých priesmykov v nadmorskej výške nad 2000 m.

Durango Vás však prekvapí. Veľmi pekne organizované klasické americké mestečko s čistými pravouhlými uličkami, množstvom hotelov a reštaurácii. Chýbajú však známe nákupné strediská. Malé obchodíky a niekoľko väčších obchodov ponukajú potraviny a miestne suveníry a iné klasické tovary. V obchodoch na naše veľké prevapenie chýbaju čínske produkty.

Kedysi bolo mesto obklopené ťažkým priemyslom, ktorý bol úplne zrušený. Kontaminované zbytky priemyslu však nedovolia plochy využiť na výstavbu alebo na iné civilné využitie, preto železnica D&SNG získala takmer neobmedzené priestory za depom. Tu vybudovali kompletnú slučku na otočenie súpravy. Časť rotundy prestavili na múzeum, ostatná časť je plne funkčná vrátane dielní a točne.

Náš dlhý vlak je pripravný na odchod

Náš dlhý vlak je pripravný na odchod na prvej koľaji pred prekrásne reštaurovanou staničnou budovou, ktorá je aj vnútri v pôvodnom stave s dvomi obchodmi, kde možno kúpiť veľmi pekné a cenné suveníry. Lístok do vlaku znie na názov vozňa a vlak na naše dosť veľké prekvapenie je aj mimo sezóny takmer vypredaný. Súprava sa skladá z 12 vozňov vrátane dvoch otvorených vozňov pre fotografov a reštauračného vozňa.

Vozne sú pôvodné, alebo postavené podľa pôvodných plánov. Nášim rušňom je obrovská K-36. Z tohoto typu sú v súčasnosti pojazdné len dva, a to s číslom 480 a 486. Rušeň 480 je prvý z tejto série firmy Baldwin z roku 1925. Rozmery vzhľadom na úzky rozchod sú úžasne. Pojazd 1-D-1 s vonkajším rámom umožnil stavbu obrovského nizkopoloženého kotla s kuchyňou, ktorá by mohla úspešne konkurovať moderným garzonkám. Rušne sú vykurované olejom z dôvodu zamedzenia lesných požiarov, ktoré sú tu aj tak na ročnom poriadku. Nedostupný terén ani dnes nedovolí uspešné hasenie ohňa. Za rušňom je obrovský tender so všetkým náradím potrebným na nakoľajenie vykoľajenej mašiny.

Trať v meste vedie paralélne s hlavnou ulicou a križuje veľký počet ulíc. Podľa dnešných zákonov musí vlak dávať zvukový signál pred každou cestnou križovatkou, preto rušeň prakticky píska v jednom kuse na prvých 2-3 km trasy. Po meste Durango trať stúpa pomaly, lebo vedie po širokom brehu rieky Animas. V meste Hermosa stojí ešte pôvodná vodáreň D&SNG, je však už mimo prevádzky a vodu v prípade potreby možno brať zo zbytkov kotlového vozňa, ktorý je vedľa vodnej veži.

Za Hermosou začína prudké stúpanie. 25 promile je takmer stále, niekedy dokonca viac. Onedlho uvidíme most cesty č. US 50, ktorý vedie cez trať a to je posledné miesto, kam možno dôjsť autom. Po moste na pravo je v hĺbke veľké jazero, rekreačné miesto okolia. Koľaje stúpajú ďalej a v pozadí sa objavia zasnežené hory s nadmorskou výškou nad 3500m. Dolina je stále užšia a rieka Animas je stále divokejšia. V hlbokom koryte prakticky vo forme vodopádu tečie smerom do Duranga. Náš žltý vlak je už cca 100-150 m nad hladinou vody v takmer vertikálnej skale. Zásek v strmom brehu je len cca. 2 m široký, preto z vlaku vidieť zo závratnej výšky priamo dole na vodu.

Až pri ceste naspäť zbadáme, že občas je útes spevnený koľajnicami. Napriek tomu na celej trati bolo pomerne málo nehôd a len snehové a skalnaté lavíny vedeli ohroziť železnicu.

Po hodine prekrásnej jazdy prechádzame mostom cez rieku Animas, kde už tradične odfukujú všetky Baldwiny a takto čistia ohnisko pod kotlom. Je to nevídaná hra pary a parnej lokomotívy, keď na vysokom moste z čiernej mašiny odrazu na boky vodorovne začinajú vyfúkať paru na obe strany. Vyzerá to tak, ako artista v cirkuse, ktorý na vysokom lane prechádza na bycikli.

Koniec našej jazdy bol Cascade Canyon, kde je veľký piknikový stan s ohniskom, priamo na brehu rieky Animas. Tu turisti môžu opustiť vlak a skonzumovať prinesené klobásy a iné potraviny, prípadne sa najesť v reštauračnom vozni. Alebo len tak sa prechádzať v prirode v nadmorskej výške cez 7 200 stôp a obdivovať prírodu alebo fučiaci rušeň.

Po hodine prestávky je odchod naspäť do Duranga. Až cestou späť vidíme krkolomné vedenie trate a dodnes neporušenú divokú prírodu. Príchod do Duranga je tiež podľa hollywoodského scenára. Vlak prichádza z hĺbky, takže najprv vidíme len dym parného rušňa, aby potom pomaly, ako nejaká ponorka, sa vynoril na úroveň ulice mesta a úplne rovno, akoby podľa pravitka, dorazil po niekoľkých kilometroch do stanice v Durango.

Fotky: Martina Felice