Železničné nehody na Slovensku - 1. 9. 1984, Lipany

     Pre znalcov a odborníkov máme na úvod jednu kontrolnú otázku. Kde na Slovensku sa pridával nezavesený postrk vlakom osobnej prepravy? Nebyť pomôcky v názve článku, isto by sa mnohí potrápili nad hľadaním aspoň jednej správnej odpovede.  Nechajme však teoretizovanie bokom a otvorenými "dverami" v čase vstúpme priamo do roku 1984 ...

     Prešovský rušňovodič Jozef mal pred nástupom do služby dňa 31. augusta 1984 riadne služobné voľno a odpočinok v trvaní dvadsať hodín. Do služby teda nastupoval v uvedený deň riadne oddýchnutý. V rušňovom depe Prešov sa o 18.02 h hlásil službukonajúcemu strojmajstrovi. Od neho si obratom vypočul, že v turnusovej službe nenastali zmeny a normálne má prevziať svoj pridelený rušeň T 478.1118 a s ním zas osobný vlak 8744.

     Keďže s uvedeným strojom práve ukončil službu jeho kolega, tak si ho navzájom odovzdali v obvode rušňového depa. Pri tomto preberaní odstupujúci rušňovodič oznámil, že na rušni je všetko v poriadku a nepostrehol žiadnu závadu, ktorá by sa vyskytla v priebehu jeho služby.

     Presne podľa stanoveného turnusu teda Jozef so strojom T 478.1118 odišiel na prešovskú stanicu, aby ním ťahal osobný vlak 8744 do Lipian, potom obratový vlak 8747 späť do Prešova a napokon ešte pred polnocou sa stihol do Lipian znovu vrátiť s vlakom 8746, ktorý mal príchod o 23.30 h.

     Po príchode do stanice Lipany bol rušeň z vlakovej súpravy odvesený a vyčkával na pokyny pre ďalší posun. Výpravca zakrátko Jozefa oboznámil s postupom, ktorého realizácia potom aj prebehla podľa určeného scenára. Súprava osobného vlaku bola najprv iným rušňom prestavená na 5. koľaj a následne aj Jozef s rušňom T 478.1118 zašiel na 5. koľaj. Zastavil za zriaďovacím návestidlom a výkoľajkou, kde čakal na príchod medzinárodného rýchlika 210 „Cracovia“, ktorému mal, vzhľadom na stúpanie trate, robiť postrk do výhybne Pusté Pole. Kvôli stavaniu vlakových ciest bolo potrebné vrátiť výkoľajku na koľaj a Jozef sa zatiaľ môže pokojne vystrieť na sedačke, pretože do príchodu rýchlika zostávajú takmer celé dve hodiny.

     Medzištátny rýchlik 210 smerujúci do Poľska sa objavil presne podľa cestovného poriadku, ktorý uvádza jeho príchod do Lipian o 01.32 h. Vezený rušňom T 478.1059 vošiel na tretiu koľaj a zastavil svojim čelom asi päťdesiat metrov poniže staničnej budovy. Súprava vlaku pozostávala z ôsmych vozňov s hmotnosťou 358 ton, ktorá si do stúpania 19 promile vyžadovala pridať na koniec aj druhý rušeň.

     Ako už vieme, to bola presne úloha pre Jozefa, ktorý mal v čase príchodu rýchlika svoj rušeň už naštartovaný a pripravený na posun. Keďže pobyt rýchlika v Lipanoch je iba 4 minúty, celá práca sa musela šikovno zmestiť do tohto krátkeho času. A už prichádza rýchlym krokom výhybkár Vincent, odomyká výkoľajku a hneď aj dáva ručnú návesť ‚Priblížiť‘. Keďže aj na zriaďovacom návestidle svieti biele svetlo, teda návesť ‚Posun dovolený‘, Jozef odchádza s rušňom na zhlavie, za trpasličie návestidlo. Potom prechádza cez strojovňu na opačné stanovište (smerom do stanice) a znova čaká, kedy sa modré svetlo zakazujúce ďalší pohyb zmení na biele.

     Výhybkár Vincent zatiaľ prestavuje výmenu na tretiu koľaj a rušňovodič po spozorovaní návesti ‚Posun dovolený‘ na trpasličom návestidle krátko zatrúbil návesť ‚Pozor‘ a opatrne sa blížil ku koncu súpravy rýchlika stojaceho na tretej koľaji. Pri nočných rýchlikoch, kde väčšina cestujúcich o takomto čase sladko drieme, je slušné pri zachádzaní na vlak dávať obzvlášť pozor. Nie ako sedliak keď má na voze kopu hnoja, ale pekne citlivo, aby sa nárazníky pri dotyku iba jemne dotkli.

     Celý manéver sa tak-tak podarilo vtesnať do štyroch minút a vďaka tomu, že takýto postrk nie je potrebné privesovať, bol vlak hneď po dotyku nárazníkov pripravený na odchod. V tom čase už mal rušňovodič Jozef na zadnom čele svojho stroja rozsvietené dve koncové červené svetlá a na prednom čele dve pozičné svetlá biele. On sám zotrval na svojom mieste, na II. stanovišti, ktoré bolo na strane rýchlika. Koniec koncov tak to prikazuje aj predpis, aby mal rušňovodič vždy prehľad o vzájomnom kontakte nárazníkov, ktorý sa nesmie prerušiť. Keďže rušeň nie je na konci nijak pripojený a „drží“ sa na konci len tým, že vyvíja väčšiu silu než rušeň vlakový, vyžaduje si to zvýšenú pozornosť.

     Jozef čakal na vypravenie pri otvorenom bočnom okne na pravej strane. Hodinky ukazovali presne 01.36 h, keď v tme zbadal siluetu výpravcu, ktorý práve pred chvíľočkou riadne ponúkol R 210 do Pustého Poľa. Nasledoval zaužívaný „ceremoniál“, aký si vyžaduje výprava vlaku s nepriveseným postrkom. Vlaková čata dostala od výpravcu návesť ‚Výzva na pohotovosť‘, vlakvedúci mu vrátil návesť 'Pohotoví na odchod'. Nato výpravca dal 'Rozkaz na odchod' smerom ku vlakovému rušňu, ktorý zatrúbil návesť 'Pozor', načo postrkový rušňovodič zatrúbil 'Povoľte brzdy úplne' a začal tlačiť.

     Ide o ďalšiu osobitosť, aby postrkový rušeň začal vyvíjať výkon skôr než rušeň vlakový. Opäť preto, aby bol zabezpečený jeho stály kontakt so súpravou. Preto Jozef ako prvý zaradil jazdné stupne a začal tlačiť celý vlak aj s vlakovým rušňom. Asi po piatich metroch, keď rušňovodič na vlakovom rušni T 478.1059 postrehol pohyb súpravy, pozvoľna začal preberať časť práce postrkového rušňa.

     Sotva sa však rýchlik pohol, na postrkovom rušni prišiel rad na stlačenie „živáku“ a tu sa ukázala chyba, o ktorej necháme hovoriť priamo Jozefa: „Po prejdení asi 30 metrov od pohybu vlaku som spozoroval, že líniový vlakový zabezpečovač som zabudol prepnúť do polohy ‚prevádzka‘. Na to som došiel tak, že po stlačení tlačítka bdelosti na návestnom opakovači VZ nezhaslo modré svetlo. Riadiaci kontrolér som prestavil do polohy nula a zabrzdil som rušeň prídavnou brzdou. Keď rušeň zastavil, tak toto mohlo byť vzdialené od momentu pohybu asi 80 metrov, tak potom som zašiel do strojovne k panelu vlakového zabezpečovača, kde som prepol prepínač z polohy do polohy ‚Prevádzka‘.“

     Rušeň T 478.1118 sa oddelil od vlaku a zostal stáť na staničnej tretej koľaji asi 100 metrov pred staničnou budovou.

     Výpravca Peter sledoval odchod rýchlika normálne spred dopravnej kancelárie a preto mu neuniklo, že koniec vlaku síce prešiel, avšak bez postrkového rušňa, ktorý zostal stáť opodiaľ. Neváhal preto ani chvíľu a bežal k telefónu do dopravnej kancelárie v tej snahe, aby odchádzajúci rýchlik zastavil ešte v obvode stanice, pretože jazda do kopcov bez druhého rušňa mu spôsobí problémy a k tomu aj primerane veľké meškanie. Použíjúc jeho slová: „Toto som urobil z toho dôvodu, že som chcel zistiť prečo postrkový rušeň nejde za súpravou a že až po odstránení poruchy na lokomotíve potom vypravím celú súpravu s postrkom zo stanice.“

     Výhybkár Michal na stanovišti St. I sa ihneď prihlásil a pohotovo prevzal naliehavý príkaz na zastavenie rýchlika, ktorého postrk zostal v stanici: „Ja som sa vyklonil cez okienko a baterkou som dával znamenie na zastavenie rýchlika, no toto moje znamenie nevedel som či ho niekto postrehol, tak ja som zo stanovišťa vybehol von a takto aj vonku som dával znamenie na zastavenie.“

     Vlakový rušňovodič na rušni T 478.1059 bol počas odchodu zo stanice Lipany pozorný a návesť 'Stoj, zastavte všetkými prostriedkami' dávanú zo stanovišťa výhybkára včas zaregistroval. Jeho reakcia bola celkom správna, keď pri rýchlosti 32 km/h použil rýchločinné brzdenie a vlak prudko zastavil v priestore medzi výhybkou č. 1 a priecestím. Zrejme všetci cestujúci do jedného sa razom prebudili s nevyslovenou otázkou čo sa deje...

     Výpravca Peter konal iba s tým najlepším úmyslom, no prepočítal sa: „V čase, keď som dával príkaz výhybkárovi na zastavenie súpravy, som predpokladal, že ak rušňovodič na postrkovom rušni odstráni závadu, tak pri jazde s rušňom okolo kancelárie sa zastaví, kde sa na ďalšom postupe dohodneme.“ V tom momente však popod okná buráca motor rozbiehajúceho sa rušňa, ktorý rýchlo naberá rýchlosť a trieli si to za odchádzajúcim vlakom.

     Rušňovodičovi Jozefovi trvalo prestavenie VZ približne 20 sekúnd, teda len toľko, kým vbehol do strojovne a opäť sa náhlivo usadil na sedačke. Pravdaže to úplne stačilo na to, aby sa mu koniec rýchlika vzdialil na nejakých dvesto metrov. Netušil vôbec nič o aktivite výpravcu a sústredil sa na jediný cieľ – čím skôr dohoniť odchádzajúci vlak, opäť sa čo najcitlivejšie dotknúť posledného vozňa a začať plniť svoju postrkovú funkciu. Z miesta sa rozbehol za veľmi krátky čas a za mohutného burácania motora, až sa okenné tabule roztriasli na celej staničnej budove, na rýchlosť až 52 km/h.

     Rušňovodič Jozef: „Ja som nevedel o tom, že súprava zastavila, lebo som sa sústredil na koncové svetlá posledného vagóna, ktoré svietili na červeno. Toto som prevádzal z toho dôvodu, aby som nenarazil na súpravu, ale aby som sa hladko na túto napojil. Ja keď som bol sústredený na koncové svetlá súpravy, tak som videl, že táto je v pohybe ... Že súprava stojí, som spozoroval na vzdialenosť asi 15 až 20 metrov, tj. na vzdialenosť na akú svietia pozičné svetlá rušňa. Po tomto zistení som okamžite použil prídavnú brzdu.“

     Hoci Jozef i výpravca Peter to mysleli dobre a každý svojim vlastným spôsobom chceli vyriešiť náhle vzniknutý problém, situácia sa zvrtla celkom opačne. Rušeň T 478.1118 sa valí po tretej koľaji rýchlosťou vyše 50 km/h a rušňovodič Jozef pozorne sleduje koncové svetlá posledného vozňa, do ktorých sa mu scvrkol celý okolitý svet. Tie sa však začali približovať nečakane rýchlo! Rušeň prudko brzdí avšak dokáže už iba zmierniť rýchlosť na 34 km/h a tou naráža na stojaci rýchlik.

     V poslednom vozni (PKP) sa okrem zopár cestujúcich nachádzali aj sprievodca Vladimír spolu so zácvikárom Igorom. Títo dvaja po vypravení vlaku stáli na chodbičke vozňa, Vladimír asi z úrovne tretieho kupé odzadu pozdravil cez otvorené okno výpravcu a potom išiel na požiadanie podávať jednému z cestujúcich informáciu o príchode vlaku do Plavča. Sotva sa však nadýchol, vlak sa ocitol na odchodových výhybkách a začal prudko brzdiť po tom, ako mu výhybkár dával návesť zo svojho okna. Vladimír spolu so zácvikárom pristúpili k oknu na chodbičke, aby sa pozreli čo sa deje, keď vtom nasledoval prudký náraz.

     Vladimír: „Po zastavení som sa oknom pozrel vonku a vtedy som pocítil náraz a hodilo ma na podlahu chodby. Tak som vstal, hneď som išiel po jednotlivých kupách, či sa niečo nestalo cestujúcim. Asi v piatich prípadoch som našiel osoby, ktoré mali tržné rany asi od črepín na hlave, batožiny boli popadané. Tak som zišiel dole z vozňa a šiel som smerom dopredu za vlakvedúcim s tým, že treba niektorým cestujúcim poskytnúť pomoc alebo volať záchrannú službu.“

     Odvoz sanitkou napokon využili iba traja cestujúci poľskej národnosti, ktorí takto ako jediní oficiálne figurujú medzi zranenými. Aj v ich prípade však išlo iba o ľahké zranenia a po ošetrení na chirurgii v Lipanoch sa stihli vrátiť ku vlaku R 210 a pokračovať vo svojej ceste do Poľska.

     Neslávny to koniec služby Jozefa dňa 1. septembra, roku 1984. Od miesta vypravenia prešiel s rušňom iba 420 metrov a nasledovala havária. Jemu samotnému sa nestalo nič, ale čelník jeho rušňa sa porúčal smerom k zemi a tiež posledný vozeň v súprave sa deformoval podobne, ako starý pán, ktorého začne lámať v chrbte. Poškodenie vozňa PKP 51 51 20-80 830-5 bolo posúdené ako vážne a hoci sa jednalo o nové vozidlo (rok výroby 1982), ČSD sa dohodli s PKP na jeho zrušení. Pohľadávka voči PKP tak bola vyčíslená na 56 667 rubľov. Škoda na rušni bola odhadnutá na 9000 Kčs.

     K prerušeniu prevádzky nedošlo. Postrkový rušeň a za ním aj vlak R 210 sa po určitom čase stiahli späť na koľaj č. 3, aby umožnili príchod opačného rýchlika R 209. Poškodený vozeň bol v stanici odpojený a vlak pokračoval v ceste so siedmymi vozňami a bez postrkového rušňa s meškaním 117 minút. Po príchode do stanice Plaveč nechal vlakvedúci odborne prehliadnuť celú súpravu rýchlika, pričom vozmajster zistil poškodenie aj na ďalšom vozni PKP 51 51 59-80 217-9, hoci iba ľahké.

     V rámci disciplinárneho konania bolo navrhnuté rušňovodiča Jozefa preradiť na inú prácu (mechanik koľajových vozidiel) na obdobie jedného roka.