Ako sme do Myjavy cez Břeclav cestovali, alebo osemdesiatka na koniec prázdnin

V nedeľu ráno 30. VIII. sme sa vo štvorici zišli na bratislavskej hlavnej stanici v zložení: Víchrica, Uragán, M@jo a Pio. Usadili sme sa hneď v prvom vozni za rušňom. Expres s číslom 276 a menom František Křižík, ťahaný pomerne špinavou tristopäťdesiatkou sa pohol presne o 9:07 hod. Cestou po Břeclav som skúšal decká zo železničného zemepisu. Našťastie DNV, Zohor, Malacky a Kúty spoznali. M@jo zatiaľ zápasil s bagetami a obrovskou fľašou urýchľovača. On to však nazval acidofilným mliekom. Prehrkotali sme cez most na štátnej hranici a už sme sa pomaly dvíhali. Nasledovalo Shalomkovo alebo v normálnej reči Břeclav.

Shalomek salutuje M262. 30. 8. 2009 © Peter Wlachovský

Shalomek ako správny kamarát vzorne čakal na vynovenom nástupišti břeclavskej stanice. Po všeobecných uvítacích úkonoch sme sa rozleteli po stanici. M@jo išiel striehnuť na z Brna prichádzajúcu súpravu historického motoráku, ktorý mal pokračovať do Lednice. Ja som sa presunul do výpravnej budovy ŽST a útokom vzal informačné centrum ČD. Na moje veľké sklamanie som nedostal to, po čom som šiel. Turistické známky. Vyšla totiž jedna výročná železničiarska pod názvom „170. výročí příjezdu prvního vlaku na Moravu“. Bohužiaľ ČD centrá také voľačo nepredávajú. Presunul som sa na perón, práve včas aby som stihol príchod lednického motoráčku. Prapodivná súprava zložená z M262 + Balmák + M131 práve pristávala na nástupišti. Rýchlo som pochopil, že Balm je tam kvôli cyklistom. Vystúpilo ich neúrekom.

Presunuli sme sa na štvrté nástupište, kde nás už čakal osobný vlak 4209, ktorým sme sa plánovali odviezť do Moravského Písku. Doplantal sa ku nám aj M@jo s fotoaparátom v ruke. Podľa jeho blaženého výrazu v tvári sa mi zdalo, že niečo ulovil. Nastalo bozkávanie sa so Shalomkom, ktorý bohužiaľ musel ostať v meste zvanom Břeclav. O 10:39 sme sa pohli v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Nalepení na oknách sme pozorovali ubiehajúcu trať. Tesne pred Moravským Pískem je mimoúrovňové križovanie dvoch dvojkoľajných tratí. Nenápadné, ale zaujímavé miesto. M@jo nás poučil, že sme práve križovali jedinú neelektrifikovanú dvojkoľajku v Česku. V Moravskom Písku nás už čakala vygľančená 810.663 spoločnosti ČD s menom Kačenka. Tri minúty na prestup a už sme aj uháňali do Bzenca. Za 6 minút sme sa opäť hrabali von z vlaku.

V ŽST Bzenec ma zaujali hneď dve veci. Pevná návesť stoj vo forme tabule a záhadný kovový krúžok s nápisom KND, ktorý bol na pevno zasadený do štrku nástupištnej hrany.

Čo to je? Bzenec. 30. 8. 2009 © Peter Wlachovský

Pevne zabudovaná tabuľa s návesťou STOJ v ŽST Bzenec. 30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Polhodinka v Bzenci bola plodne strávená. Preliezli sme staničku od A do Zet. Pekne, čisto, ale čakáreň by už súrne potrebovala stavebný zásah. Bolo mi trochu smutno, keď v ŽST nebolo vidno žiadny nákladný vozeň. Osobný vlak 4109 smerovaný od Brna prišiel ťahaný Rakvou radu 842 ČD načas. Vliezli sme si do posledného vozňa. Bol to vlastne rekonštruovaný Balm, ktorého nové označenie som si nevšimol. Nové sedačky, priestor na lyže a bicykle sa mi ozaj páčili.

ŽST Bzenec, čakáreň by potrebovala opravu. 30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Iba 10 minút a už sme boli v prvom cieli našej cesty ŽST Veselí nad Moravou. Ja osobne prvý krát. Od vystúpenia z vlaku bolo jasné, že sa tu deje niečo nezvyčajné. Na nedeľný obed nezvyklé množstvo ľudí. Pri prvom nástupišti už stála súprava zostavená z historických vozňov MDC. Chlapci z KPHŽD Bratislava východ sa okolo nej zvŕtali. Zrazu sa privalila hromada známych tvárí na čele s Mircom, Terčíkom a Tomášom Kobrom.

Krátka chvíľa na pózovanie pre fotografov. 30. 8. 2009 © Marián Rajnoha

Nás však už gniavil hlad. Vediac, že máme na ukojenie hladu iba 1 a pol hodiny, vyrazili sme do mesta. Hladní sme blúdili a blúdili z krčmy do krčmy, ale nikde neboli schopní zahnať náš hlad. Nie, že by nevarili, ale všade bolo natrieskané. Dali sme si aspoň po zmrzline. Nakoniec nás zachránili v jedálenskom vozni historického vlaku. Ušlo sa nám po klobáse. Týmto vyjadrujem nekonečnú vďaku obsluhe a pohostinnosti posádky z KPHŽD Bratislava východ. Kým sme sa stihli najesť, zistili sme, že už si vlastne nemáme kam sadnúť. Vláčik bol naplnený do posledného miestečka. Vtom mi padlo oko na služobno - poštový vozeň. Mimochodom vozeň DF bol vyrobený v roku 1902 ako kombinovaný služobný a poštový vo vagónke Studénka. V časti služobnej bafkala elektrocentrála, ale poštová časť vozňa sa na nás usmievala svojou prázdnotou. Netrvalo dlho a už aj sme sa nanominovali dovnútra. Pribrali sme ešte Laciho a Taxa.

M@jo a Uragán sa ukladujú v DF-ku. 30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Presne 13:25 sa vlak v zložení 331.037 + 4 Ci/Ce + 1 DF pohol smerom k masívu Poľany. Prekrásne staničky, trať po čiastočnej rekonštrukcii. Čo Vám budem hovoriť. Blatnice pri Svatém Antonínku. Prekrásna budova.

Blatnice pri Svatém Antonínku. 30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Nasledoval Lipov, krátky pobyt (došli sme s náskokom). Nasledoval exkluzívny viadukt, ktorý som si zapamätal ako miesto, kam treba opäť prísť. Nasledovala Louka u Ostrohu. Zo svojho miestečka na konci vlaku sme sledovali až neuveriteľné množstvá fotografov a filmárov, ktorí nás neustále stíhali. Samozrejme aj množstvá obyčajných náhodných divákov, ktorým para pripomínala zašlé časy. Uhranka zdolávala neustále 12 – 15 ‰ stúpanie úplne bez problémov. To už sme vošli do ŽST Velká nad Veličkou. Čakal nás 34 min. pobyt. Tesne na odhlášku došiel požiarny vlak vedený Karkulkou KPHŽD T444.060. V stanici už stála Regionova 814.218 spoločnosti ČD.

ŽST Velká nad Veličkou.  30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Pani výpravkyňa rýchlo upratovala vlaky tak, aby sa jej na 3 koľaje vošli štyri. Vo Velkej sme mali ešte križovať s vlakom zo smeru Slovensko. Dav cestujúcich sa neustále tlačil pri Uhranke. Posádka zatiaľ sedela pri rušni v tieni a bolo na nej vidieť, že toho majú „plné tenisky“.

Časť posádky KPHŽD Bratislava východ. 30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Polhodinka ubehla ako nič, zo Slovenska dobehla sólo motorka radu 811. Pani výpravkyňa vyšla z dopravnej kancelárie a dala pokyn na odchod. Uhranka odpovedala kúzelnou návesťou jedna dlhá a dve krátke. Vlak sa pohol smerom k poslednej zastávke na území ČR Javorník nad Veličkou. Pohľad z okna nám vravel, že v diaľke už vidno cestný hraničný prechod Vrbovce. Vlak však zastal pri vchodovom návestidle ŽST Vrbovce. Chvíľka napätia a mechanické návestidlo sa „zdvihlo“. Návesť dovoľujúca chod nám dala pokyn na vchod do ŽST Vrbovce.  Vo Vrbovciach sa stretli dva historické vlaky. Ten „náš“ a proti vlak Společnosti železniční Výtopna Veselí nad Moravou v zložení T 478.1002 + Baa-k. Chvíľočka pobytu a už aj sme uháňali hore kopcom cez zastávku Vrbovce zastávka do tunela M. R. Štefánika. Zhruba v strede tunela je aj lom nivelety trate. To, že zrazu ideme dole kopcom bolo až fyzicky cítiť. Na zastávke Brestovec nás opäť čakali davy ľudí. Letmo sme zahliadli pamätník obetiam stavby tunela a už sme hrkotali cez Devánsky viadukt. Po pravej strane tesne pred Myjavou sa ukázala bývalá továreň, dnes neuveriteľne zdevastovaná. Dlhým pískaním vlak vošiel do Myjavy. Cestujúcich čakal pred ďalšou etapou hodinový pobyt. Bolo vidieť, že Myjava žije víkendovými parojazdami.

Naberanie vody v Myjave. 30. 8. 2009 © Marián Rajnoha

Bohužiaľ, tu naša cesta s Uhrankou končila. Prestúpili sme do motoráčiku skladajúceho sa z jednej osemstojedenástky a privešáku. Obsadili sme zadnú chodbičku pri otváracích okienkach a vydali sme sa smerom do Starej Turej. Medzi Myjavou a Starou Turou sa nachádzajú tri prekrásne viadukty a jeden tunel. Mosty sú v poradí Myjavský, Lipovecký a Papradský, ktorý je zároveň najdlhší na celej trati. Pokiaľ chcete tip na výlet, tak to je určite tip, ktorý nesklame.

V Starej Turej nás vítala muzika a krojované dievča, ktoré nalievalo slivovičku. My sme však odolali lákadlám a pokračovali ďalej popod Čachtický hrad do Nového Mesta nad Váhom.

Stará Turá a slivovička. 30. 8. 2009 © Ivan Wlachovský

Tešiac sa na jedálenský vozeň v R 608 Avízo (nejako sa mi to aj hnusí napísať) sme doň nastúpili. Vlak bol neuveriteľne preplnený. Našu radosť schladil čašník v jedálenskom vozni. „Už nevaríme“ bola jeho odpoveď na našu žiadosť o jedlo. Samozrejme, že nám ponúkal nápoje... Čo už, hladní a unavení sme došli do Bratislavy. Našťastie nás Doktorka čakala s teplou večerou.

Foto: Marián Rajnoha, Peter Wlachovský a autor.