Švajčiarske železnice po francúzsky (2)

 

 

 

 

 

Je to dosť známe vysokohorské sídlo 1604 mnv a jazdí tam Matterhorn Gotthard Bahn (MGB, pred zlúčením FO+BVZ). Trasa vedie dolinou rieky Vispa, v niektorých úsekoch používa ozubnicu Abt a bola tu už patrične prezentovaná. Zaujímavosťou je úsek medzi Breitmatten-Randa, kde trať pomocou ozubnice obchádza zľava gigantický zosuv z roku 1991, široký odhadom 1 km. Značne veľký kus hory- cca 10 mil m³ v doline zrušil rieku, cestu, trať a niekoľko stodôl, obišlo sa to bez obetí na ľudských životoch, na poistné plnenie však bolo nahlásených 7 koní, 20 oviec, zato ale kupodivu žiadna kravička.

 

Trať je tadeto vedená s úctivým odstupom po náprotivnom svahu, miesto je vidno z družice vskutku jasne V rámci ochrany prostredia mesta Zermatt je vlak jediná doprava, v obci Täsch musíte zaparkovať svoje uhľovodíkové vozidlo a z nezvykle veľkej stanice na dedinu jazdia vlaky MGB. Výnimky na vozidlo sa asi dajú vybaviť, dajaké sme predsa len zazreli, hlavne stavbárske. V rámci stavebnej činnosti kombinovanej s ochranou prostredia sa však veselo používajú na stavbách vrtuľníky a tie s príjemným prostredím dokážu úplné divy. Kto niekedy býval v Zermatte, vám to, ako aj mne, porozpráva. Počas našej návštevy to vypadalo tak, ako sa pôvodne mienilo, po opustení stanice treba sledovať hustú premávku elektro-kadečoho a koníkov, inak je kľud.

 

 

To, o čo tu hlavne ide, je Matterhorn 4478 m. Ak už ho nechceme priamo zdolať, aspoň sa priblížime najbližšie, ako sa to v mestskej obuvi dá a ideme lanovkami s dvomi prestupmi na Klein Matterhorn 3882 mnv. To je aj maximum, kam sa v sandálkoch v Európe dostanete, vyššie lanovka nejde Vrcholová stanica je pribetónovaná na značne nepríjemnom brale, ktoré je prevŕtané zovnútra kompletnou infraštruktúrou, ako je tu zvykom, na priľahlej zjazdovke sa lyžuje. To ale spolu s Matterhornom nevidno, dohľad máme 10m, fotografie sa dajú robiť len v nižších polohách.

Po návrate späť absolvujem sám jazdu na Gornergrat zubačkou, ktorá sa hrdí titulom najvyššie povrchovo vedenej dáhy v Európe, za ktorý vďačí Jungfrau Bahn vedenej síce vyššie, ale tunelom. Dráha je od stanice Riffelberg dvojkoľajná a v tomto úseku v zime vyváža lyžiarov zo zjazdovky vedenej popod a okolo trate. Rozchod je 1000mm, 200 ‰ sklon max, napájanie trojfázové 750V 50Hz, to znamená napájanie dvomi trolejami vedľa seba. Vrcholová stanica Gornergrat je vo výške 3089m.

 

 

Taktiež je to prvá elektrifikovaná zubačka vo Švajčiarsku. K technickému zážitku zo svižnej jazdy (na zubačku) býva po iné dni priložený aj neskutočný výhľad na Matterhorn. Z trate odbočuje zo stanice Riffenalp ku rovnomennému hotelu niečo ako sezónna hotelová tramway, moja footografia je snímok elektrotaxíku, na vlastné oči som danú vec nevidel. Vlaky nie su počas mojej návštevy Gornergratu nijak veľmi obsadené, môžem si medzi oknami, otvárateľnými, voľne pobehovať, to sa mi vždy páči.

Po zjazde do Zermattu mierime späť na základňu v Montreux osobným vlakom do Visp-u. Vlak je síce osobný, ale tvorí ho zrejme vracajúca sa súprava Glacier Expessu, vezieme sa na vysokej štábnej úrovni. Cestou si ešte robím záber na vytypovaný kamenný most v Neubruck, pekne zovnútra nášho uzavretého panoramic vozňa.

 

 

Na ďalší deň sa zúčastňujeme výletu, ktorý spája hneď niekoľko obľúbených činností našej výpravy. Vec sa volá Chocolate Train, prevádzkuje ho MOB a dá sa dopredu rezervovať, ale aj priamo zakúpiť lístok. Je to vlak, ktorý má za úlohu previezť vás krásnou krajinou za čokoládou a syrom. Vlak tvorí GDe 4/4, dva secesné pullmanove vozne a riadiaci vozeň hranatejšieho prevedenia z Golden Pass Panoramicu, ktorý rieši 2x zmenu smeru jazdy súpravy bez nutnosti posunu v odbočovacích staniciach. Prvá časť trasy je Montreux- Montbovon- (tu opúšťame MOB a vchádzame na TPF) Gruyeres, kde je odstavený na kusú koľaj, pretože Gruyeres je v obore syrov názov ako Eidam, Gouda a iné.

Hneď naproti stanici je miestna mliekáreň/múzeum/centrum a točí sa to okolo syra. Po exkurzii nás autobus premiestni na vrch, na ktorom stojí samotné historické mestečko tohoto mena a je dosť času na prehliadku a posedenie. Po tomto sa naša súprava samovyposunuje z kusej koľaje a pokračujeme cez Bulle do Broc. Všetok posun, výhybky, telefonáty zo staníc, skúšky brzdy, si rieši s občasnou asistenciou pani sprievodkyne sám rušnovodič, ktorý sa hojne presúva medzi lokomotívou a riadiacim vozňom (t.zn. kabína na 1.poschodí). Napríklad v Bulle pri zmene smeru si urobil skúšku brzdy špeciálnou okovanou Eisenbahn-metlou, žiadne kladívko.

 

 

Naša konečná stanica sa volá Broc-Fabrique podľa umiestnenia vedľa fabrique fy. Cailler - náš druhý cieľ. Firma u nás nie je príliš známa (patrí pod Nestlé), je to priama konkurencia napr. Lindt. Tu prebieha exkurzia, po ktorej je vám oveľa jasnejšia výroba čokolády, ukončená ochutnávkovou miestnosťou s pobytom nelimitovaným, kde sa čokoláda (asi 20 typov) nikdy neminie. Veľký útok na zuby a brucho. Továreň má aj vlečku v miestnom metrovom rozchode kam TPF vozí podľa potreby na podvalníkoch normálne rozchodné vozne. Cesta späť už prebieha priamo, ak nerátam odbočné stanice, do Montreux prichádzame podvečer.

Nasledujúci deň je na programe doobedná prechádzka na hrad Chillon. (pre znalcov literatúry: "The Prisoner of Chillon“ by Lord Byron) Nevyužívame možnosť ísť tam trolejbusom, vlakom, ani autom. Hrad stojí na skale pri brehu Ženevského jazera, od pevniny je oddelený vodnou priekopou, v modernej dobe čiastočne aj železnicou. Ku prehliadke je k dispozícii aj brožúra v češtine. Pre dodržanie dopravnej tradície ideme späť linkovým parníčkom, platí naň SwissPass a zastávky má úplne presne, ako potrebujeme. La Suisse je vykurovaný niečím ekologickým nepáchnucim a na svoj pôvod zo začiatku dvadsiateho storočia jazdí stále pekných 29 km/h.

 

 

Po tomto tématickom odbočení už dodržiavame líniu a hor sa na ďalšiu miestnu pamätihodnosť- zubačkou na Rochers de Naye. Ako som minule spomínal, odchádza z posledného nástupišťa v Montreux, ktoré je pod galériou. Dráha má rozchod 800mm, dvojitú ozubnicu Abt, sklon do 250‰ a tiež patrí pod MOB. Pôvodne začínala v teraz medziľahlej stanici Glion, ku ktorej sa dá dostať pozemnou lanovkou a je tu možno vidieť pomerne veľké depo a iné prevádzkové budovy zo starých čias, momentálne nepríliš používané.

Súprava dosahuje svoju maximálnu rýchlosť v tuneli hneď po odjazde z Montreux, teda 21km/h podľa rýchlostníku, potom už pocitovo toľko neriskuje. Jej technické maximum sa uvádza 22km/h. V dolnom úseku je podľa zastávok chápaná aj ako mestská dráha. Hlavný grafický motív zubačky je Marmotes Paradise – raj svišťov, ktorý sa nachádza hore na konečnej stanici a funguje ako spoľahlivé lákadlo nielen na detičky, ale aj na oveľa dospelejších jedincov.

 

 

Je tu o nich múzeum a sú tu aj osobne vo výbehoch. Za púpavu zabudnú, že majú predstavovať plaché tvory. Okrem nich je pri stanici nastúpený melancholický sob. Ubytovať sa tu možno v naozajstných mongolských jurtách, rezervačný formulár je na stránkach MOB, najesť sa dá v areáli stanice, prípadne v reštaurácii na druhej strane brala s výhľadom na Montreux, kam zo stanice vedie asi 300m tunel , kde mrzne. Inak je Rochers de Naye v zime určite príjemné lyžiarske stredisko. Táto dráha tu bola nazvaná „raj FIPkárov“, určite to ale nie je najzávažnejší dôvod, prečo sa oplatí vidieť.

Akoby pomimo, v rámci voľného dopoludnia navštevujeme jednu z horských dráh v našej oblasti, Bex – Villars – Bretaye. Zatial čo s nami cestujúca výprava stredošvajčiarskych tínedžeriek vyslovuje zanovito Bex ako „bex“, my, čo poučení vysielaním neinternacionálneho vlakového rozhlasu hovoríme správne „bé“. BVB je jedna z dráh pod spoločnosťou TPC, ktorá v oblasti prevádzkuje viacero železníc a autobusovú dopravu. Rozchod je 1000mm, v stúpaniach používa dvojitú ozubnicu Abt. V Bex aj Villars sa tvári dosť mestsky, čo sa jej s pôvodnými starými vozidlami darilo určite aj vizuálne, trať je vedená striktne poulične. Niektoré uličky v Bex sú dosť úzke, vlak s autami sa musia dohodnúť. Náš musel kvôli autoškole trochu cúvnuť.

 

 

Medzi Barbouleusaz a Villars je trať vedená po ceste aj mimo obec. Cesta je značne serpentínová a vlak si v neprehľadných zákrutách zaberá celý svoj jazdný pruh, preventívne ide okolo 20km/h a píska takmer neustále, príliš bezpečne to pre autá nevyzerá. Vo Villars sa prestupuje v zvláštne riešenej úvraťovej staničke skoro priamo na ulici podchodom do druhej, oplotenej časti „koľajiska“, do iného vlaku smer Bretaye. Podchod na prekonanie dvoch úzkorozchodných koľají stanice, pôsobiacej dojmom zastávky, vypadá trocha prehnane, ale bolo treba niekam umiestniť turnikety na lístky. A v zime je tu asi značne odlišná premávka, Villars je odpohľadu pekné lyžiarske stredisko. Míňame desiatky horských hotelov, v zime musia byť vlaky značne nabité.

Náš vagón je tiež nabitý- indickou výpravou, polovica v sandálkoch, takže v Bretaye sme skoro jediní, kto opúšťa v tom počasí vlak. Chrániac bundou fotoaparát urobím niekoľko záberov typu „Boli sme tu“ a radšej sa vrátim k našej indickej výprave vagón neopustivšej a ide sa do Bex. Cestou na základňu máme Aigle, kde je ponuka úkorozchodného jazdenia veľmi široká, na čo ale nemáme čas. Nespadať všetky tri pod TPC, dalo by sa povedať, že spred stanice SBB jazdia spoločnosti AOMC (Aigle-Champéry), ASD (Aigle- Les Diablerets) a AL (Aigle- Leysin). Niektoré ich pôvodné vozidlá robia kariéru v Musee Blonay Chamby. Každá má svoje nástupište, svoje vozidlá, svoj design. Na moment sa k nim pristavilo u SBB už tretí rok stále ešte testované Cisalpino Due, ETR 610.

 

 

A to je z nášho výletu viacmenej všetko. Ďalší/posledný deň sme v Montreux na stanici podali kufre na check in na lietadlo, aby nám ich dali až vo Wien na letisku (dali) a vyrazili vlakom cez Simplonský tunel do Domodossoly. Miestenky sa v tomto spoji naozaj zídu (ako skoro na všetky vlaky smer Italia), ale v talianskom bufetwagene sa to pri kávičke dalo zvládnuť tiež dobre. V Domodossole sme prestúpili na Centovalli Bahn do Locarna, čo je opäť železnica bez otvárateľných okien a to je náramná škoda, svojich 1000mm rozchodu používa na prudké serpentíny prekonávajúce značné prevýšenia, všetko v úžasných scenériách.

 

 

Tu by sa dalo visieť z okna viacmenej celú cestu, ak nerátam posledných zhruba 5km pod zemou v Locarne - napriamenie a urýchlenie trate, pôvodne vedenej tradične poulične. Trať z Locarna nach Zűrich cez Gotthard som tu už popísal nielen ja, zasa bola veľmi na pozeranie.

Na záver prehlasujem, že žiaden zo spomínaných vrcholov nebol našou výpravou zdolaný v sandálkoch.