Letné vlakové šialenstvo 2009 (3)

3. deň, piatok 24.7.2009 – Švajčiarsko (Engelberg,Titlis)

Ranný budík nás hlasitým tónom zobúdza v penzióne v Interlakene ráno o 6:30. Dosť skoré vstávanie, nie? Dnešný deň máme na pláne výlet na ľadovec Titlis, ktorý je od nás vzdialený 3 hodiny cesty vlakom. Čas, ktorý sme zvolili, bol primeraný nášmu výletu. Ešte si dávame výdatné raňajky a krátko pred ôsmou hodinou sa vydávame na stanicu. Regionálnym vlakom smerujeme do stanice Hergiswil, kde bude prestup do ďalšieho vlaku - smer Engelberg. Presne na čas opúšťame Interlaken a znova ideme po trati, ktorou sme včera prišli z Luzernu. Počasie je slnečné a my po niekoľkých minútach zastavujeme v stanici Brienz. Stojíme tu dlhšie a je tu hneď niekoľko možností, ako spoznať časť tohto regiónu.

Ozubnicová železnica Rothor Bahn vás vyvezie do nadmorskej výšky nad 2000, odkiaľ sa môžete kochať alpskými velikánmi ako sú Monch, Eiger a Jungfrau. Plavba loďou je tiež veľkým turistickým lákadlom. My však pokračujeme v ceste a zastavujeme až v stanici Meiringen. V Meiringene prebieha výmena lokomotívy a po nej pokračujeme v obrátenom radení, čím sa ocitáme v poslednom vozni súpravy. Začíname prudko stúpať na Brunig pass. Vlak si pomáha ozubnicou a takto sa po 10 minútach dostávame do stanice Brunig-Hasliberg. V stanici máme dlhšiu prestávku, ktorá sa navyše predlžila z dôvodu opravy železničného priecestia, ako oznamuje vlakový rozhlas.

Znova sa dávame do pohybu, prudko schádzame dolu a vlak sa rozbehol väčšou rýchlosťou. Zrazu vlak prudko zabrzdil, div že nás nehodilo zo sedadiel dopredu. V najstrmšom úseku stojíme niekoľko minút. Nikto nevie, čo sa deje, ja sa však neviem zbaviť pocitu, že nám snáď odišli brzdy. Predstava, že sa ďalej vlakom už nepohneme a pôjdeme pešo nebola práve najkrajšia. Nakoniec sa ale všetko obracia na dobré a my pokračujeme v ceste. Cesta ubieha rýchlo, zastavujeme v tých istých staniciach ako pri včerajšej ceste do Interlakenu. Po takmer 2 hodinách vystupujeme v stanici Hergiswil, ktorá je našim prestupným bodom.

Zhruba 20 minút čakáme na náš ďalší vlak - už priamo do Engelbergu. Vlak prichádza načas, je to opäť súprava spoločnosti Zentrall Bahn. Obsadzujeme si miesta a za pár sekúnd sme v dlhom tuneli. Vlak ide poloprázdny, čo nám veľmi vyhovuje, keďže fotografujeme z každej strany vozňa. Stále sa točíme v hlbokom údolí, pričom v diaľke už vidieť vrchol Titlisu, ktorý je naším dnešným cieľom. V jednej zo staníc sa odpája časť našej súpravy. Vydávame sa na posledný úsek trate, ktorá hneď zo stanice začína prudko stúpať – pomáhame si ozubnicou. Za nami ide ďalšia súprava, vytvorená z časti, ktorá sa od nás odpojila. Dôvod je zrejmý: aby zvládla stúpanie.

Okolo poludnia prichádzame do konečnej stanice Engelberg. Pešo sa presúvame k údolnej stanici lanovej dráhy na ľadovec Titlis. Po tom, ako sme predložili naše Interail passy, dostali sme na spiatočné lístky 50% zľavu. Prvá časť úseku je tvorená kabínkovou lanovkou s jednou medzistanicou. Dva nasledujúce úseky sú už v réžii veľkých kabínových lanoviek, pričom ten posledný úsek je pre turistu asi ten najkrajší. Lanovka, ktorá končí vo vrcholovej stanici, je zaujímavá tým, že počas svojej cesty rotuje (toči sa s pasažiermi). Nachádzame sa vo výške okolo 3000 m a pod nami sú ľadovcové rokliny a večný sneh. Po vystúpení z lanovky si robíme spoločné fotografie.

Zakupujeme si lístky na sedačkovú lanovku a po niekoľkých minútach jazdy sa ocitáme v lyžiarskom areáli. Je tu aj adrenalínová atrakcia a tou je divoká jazda na gumenom kolese. Ako prvá sa ide zviesť moja priateľka po tom, ako som ju prehovoril nech to vyskúša. Nakoniec prichádza rad na mňa a behom pár sekúnd som nabral neskutočnú rýchlosť a tak som bol šťastný, že to prežil môj žalúdok.

Čas už pokročil a počasie začalo byť nevľúdne - viac sme nevideli, ako videli. Nízke mraky a hustnúca hmla nám zabránili pozrieť si panorámu okolitých hôr. Po menšom občerstvení si ešte robíme krátku vychádzku do ľadovcového múzea. V popoludňajších hodinách sa vraciame lanovkou späť dolu do Engelbergu. Vonku začala riadna búrka. Nastupujeme do vlaku a ideme až do Luzernu. Celou cestou, ktorá trvá hodinu, prší. Rýchlo presadáme do IR vlaku do Bernu. Cesta ubieha rýchlo a zväčša ideme v tuneloch. V Berne hneď nastupujeme do nemeckého ICE a ideme ním až do Interlakenu. Plný zážitkov z dnešného dňa zaspávame, aby sme nasledujúci deň vstali a vydali sa za ďalším dobrodružstvom.

4. deň, sobota 25.7.2009 – Švajčiarsko (Lötschberg Bahn, Matterhorn, Zermatt)

Prvý víkendový deň sa prebúdzame do krásneho slnečného počasia. Ranná hygiena, raňajky a môže sa vyraziť na výlet. Možností bolo veľa. Samotný Jungfrau región ponúka veľa atrakcií vrátanie Jungfraubahn. Jungfrauská železnica patrí medzi najkrajšie atrakcie vo Švajčiarsku, ale aj najdrahšie. 113 EUR za osobu – to je pre mňa príliš veľa. Keďže pred ôsmimi rokmi som tam už bol, pre tento deň som zvolil radšej horské stredisko Zermatt. Hlavným cieľom nášho výletu je lanovka na Klein Matterhorn, končiaca vo výške 3883 m, čím patrí k najvyšším lanovkám v Európe. Na stanici v Interlakene je na poslednom nástupišti je už pristavená súprava IC vlaku, ktorým ideme do stanice Spiez.

Cesta ubieha svižným tempom a už po 20 minútach zastavujeme v spomínanej stanici. Zo Spiezu ideme regionálnym vlakom až do koncovej stanice Brig. Pred nami je nádherná horská trať, ktorú poznáme pod názvom Lötschberg Bahn. Regionálna jednotka spoločnosti BLS prichádza na čas. Vlak je slušne obsadený a my sa vydávame na vyše hodinovú jazdu čarokrásnou alpskou prírodou. Trať spočiatku vedie hlbokým údolím a končiare zasnežených hôr pôsobia fakt úchvatne, obzvlášť, keď vonku panuje riadne leto. Po 12 minútach jazdy vlakom prichádzame do stanice Frutigen. Vlak sa vyprázdnil a my pokračujeme ďalej - smer Brig. Frutigen je stanicou, kde vlaky vchádzajú do nového Bassis Lötschberg tunela, ktorý je v prevádzke už 2 roky a skrátil tak jazdné doby medzi Bernom a Brigom.

Hneď za stanicou začíname mierne stúpať a trať pod nami vchádza práve do nového Lötschberg tunela. My sa však točíme horským údolím. V železničnej stanici Kandersteg máme kratšiu prestávku, pričom táto stanica je poslednou pred vstupom do 15 km dlhého starého Lötschberg tunela. Tunel prekonávame za 12 minút a už stojíme v stanici Goppenstein. Od nej trať naberá ten pravý vysokohorský charakter. Tunel strieda viadukt, viadukt strieda tunel ... a takto ideme až do stanice Brig. V Brigu čakáme na regionálny vlak, ktorým sa presunieme do Vispu. Krátko po jedenástej opúšťame Brig a po pár minútach vystupujeme v stanici Visp. Pred sebou máme ešte poslednú časť našej cesty a to je trať Visp-Zermatt, prevádzkovaná súkromnou spoločnosťou Matterhorn. Interail tu platil iba pre priateľku s tým že dostala 50% zľavu Visp-Zermatt-Visp. Ja som si však už musel cestu zaplatiť v plnej výške cestovného. Netrpezlivo čakáme na vlak.

Presne načas prichádza k nástupišťu nízkopodlažná jednotka. Vlak je dosť plný a my opúšťame na niekoľko hodín mesto Visp a smerujeme do horského strediska Zermatt. Trať mierne stúpa, pričom miestami prechádza horskými údoliami, prechádzame aj cez viadukty, tunele a prekonávame niekoľko stúpaní za pomoci ozubnice. Poslednú zastávku máme v stanici Täsch. V stanici je vybudovaný nový terminál pre taktovú vlakovú dopravu Täsch-Zermatt-Tasch. V tejto dedinke je aj veľké záchytné parkovisko, keďže do Zermattu sa autom jednoducho nedostanete – nie, že by tam nešla cesta, ale z ekologických dôvodov. Znova sa dávame do pohybu začíname prudšie stúpať. Pred nami sa v diaľke hrdo týči majestátny Matterhorn, čo je znamenie že o pár minút budeme v Zermatte. Po hodine jazdy vystupujeme priamo v centre Zermattu. Ako bolo spomenuté, autom sa sem nedostanete a jedinou možnou dopravou priamo v meste sú miestne elektromobily. Naše kroky smerujú k lanovej dráhe na Klein Matterhorn, ktorý je naším hlavným dnešným cieľom. Po menšej pešej prechádzke sa dostávame k údolnej stanici lanovky.

Zisťujeme si cenu lanovky a samozrejme overujem, či nám nedajú zľavu na náš Interail pass. Odpoveď znie zamietavo, a tak už je vopred jasné, že pekne zacvakáme plnú cenu a to teda nie je málo. No keďže túžba vyviesť sa touto najvyššie položenou lanovkou je priveľká, premýšľanie dlho netrvalo už aj preto, že na oblohe nebolo ani jedného mráčika. A tak, predstava o neskutočnej alpskej panoráme z výšky 3883 m dostávala reálnu podobu - kupujeme si lístky a v zápätí už sedíme v kabínkovej lanovke. Vystupujeme na medzistanici a nastupujeme do veľkej kabínovej lanovky, ktorá nás vezie až do výšky 2929 m. Tam je posledné prestupné miesto - Trockener Steg, ktoré je odrazovým mostíkom na Klein Matterhorn. Posledný úsek cesty hore je fakt nádherný: všade na vôkol sú ľadovce , horské pláne, proste pravá švajčiarska príroda.

Vystupujeme z lanovky a podzemnou chodbou vychádzame von na snežnú pláň. Nekonečná panoráma alpských štítov je ohromujúca a cítiť, že sme v nadmorskej výške 3883 m. Miestami sa mi už točí hlava, zmena tlaku je už výrazná. Robíme si spoločné fotografie a po menšom občerstvení sa ideme pozrieť do ľadovcového múzea. V popoludňajších hodinách sa vraciame späť do Zermattu. Dávame si prechádzku mestom, pričom v miestnej čokoládovni si kupujeme pravú švajčiarsku čokoládu. Ideme si ešte pozrieť zubačku na Gornergrath. Následne sa presúvame k stanici. Veľkým nečakaným prekvapením je súprava Glacier expressu, ktorá ide ako klasické Régio do Vispu. Spočiatku nemôžem uveriť tomu, že sa povezieme v panoramatickom vozni.

Sen sa stáva realitou a my opúšťame toto nádherné horské stredisko. Cesta je to fakt super, porovnajúc ju sa našimi skromnými slovenskými pomermi je priam až luxusná. Všade je dôkladná čistota, to isté platí aj o WC. Jednoducho povedané, švajčiari vedia, ako sa robí cestovný ruch. Zvyšok cesty ubieha rýchlo, až nakoniec brzdíme v železničnej stanici Visp. Zisťujem, že o malú chvíľu ide CIS do Milána a to patrične využívame - odvezieme sa ním do Brigu. Vlak pôsobí skutočne komfortne. Z Brigu už ideme IC vlakom priamo do Spiezu cez nový Lötschberg tunel. Presne načas prichádzame do Spiezu a odtiaľ pokračujeme do našej cieľovej stanice Interlaken Ost. Znova máme šťastie na nemecké ICE a tak si plnými dúškami užívame jazdu týmto super vlakom. Plní zážitkov zaspávame.

5. deň, nedeľa 26.7.2009 – Švajčiarsko (Pilatus, Luzern)

Ranné slnko nás prebúdza do nového dňa. Zároveň je to aj dňom posledným, našej dovolenky vo Švajčiarsku. Počasie bolo opäť nádherné a bola by škoda toho nevyužiť na nejaký pekný výlet. Včerajší výlet bol riadnou skúškou našich finančných zdrojov a tak som volil menej náročný výlet, čo sa peňazí týka. Chcelo to riadnu ozubnicovú železnicu. Spolu s priateľkou sme sa rozhodli podniknúť výlet zubačkou s najvyšším stúpaním na svete, známou ako Pilatus Bahn. Krátko po 8:30 smerujeme ako vždy na našu už známu stanicu Interlaken Ost. Nasadáme do ICE a ideme až do Bernu.

Cesta ubieha rýchlo a behom hodiny sme v stanici Bern. Rýchlym tempom prestupujeme do IR a vezieme sa až do Luzernu. Po príjazde nasadáme do S-bahnu smer Alpnachstadt a zakrátko vystupujeme priamo pár metrov od stanice zubačky na Pilatus. Ostali sme prekvapení, keď sme uvideli pred nami dlhú radu na lístky. Tu zrejme žiadna hospodárska kríza nevystrája. Pri kúpe lístkov sme dostali na zubačku 30% zľavu po predložení našich Interail passov. Museli sme si ešte riadnu hodinku postáť, než sme sa dostali do zubačky.

Hneď od stanice prudko stúpame hore. Neuveriteľné, ako toto mohli vôbec vybudovať. Na trati je aj zopár menších tunelov. Cesta je to neskutočne krásna, stále je čo fotografovať. Po 30 minútach vchádzame k vrcholovej stanici Pilatus Kulm. Počasie nám praje a to využívame pre ďalšie fotografovanie. Zakupujeme si ešte zopár suvenírov a chystáme sa na cestu späť – tentokrát sa zaraďujeme do radu na lanovku. Do Luzernu ideme lanovkou, ktorá je v prvom úseku kabínová a v poslednom už klasická 4 miestna kabínková. Na jednej medzistanici si dávame menšiu prestávku.

Po návrate do Luzernu, kam nás doviezol autobus z Kriensu (tu je údolná stanica lanovky na Pilatus) sme sa ocitli opäť na stanici. V rezervačnom centre si zakupujeme miestenky na zajtrajší presun do Talianska. Na spiatočnú cestu do Interlakenu využívame regionálny vlak spoločnosti Zentrall bahn. Vlak však ide len po stanicu Meiringen. Odchádzame presne na čas. Cestu už poznáme naspamäť a ubieha celkom rýchlo. V stanici Meiringen presadáme do S-Bahnu a smerujeme až do Interlakenu. Stojíme na každej menšej zástavke. Po príchode do Interlakenu sa zvezieme jednu zástavku ICE-čkom na Westbahnhof, čo je stanica priamo v centre mesta. Večerná prechádzka mestom a šup rovno do postele. Pomaly zaspávame a tešíme sa na cestu do Talianska na Ligúrsku Riviéru. Ale o tom až v 4. časti nášho vlakového šialenstva.

Titulná snímka: Zubačka stúpa na Pilatus © Mária Gebhardtová