S Lidlenkou cez štyri štáty

Veď čo na to povie rodina, ktorá poväčšine takéto zvrhlé cestovateľské chúťky nechápe. Preto som aj po druhý krát s využitím ponuky ČD váhal. Nakoniec sa našiel človek, ktorý bol ochotný so mnou stráviť deň vo vlaku a moje rozhodnutie zúčastniť sa, mi uľahčil. Ďalším problémom sa ukázal výber trasy. Počas sviatočných dní veľa vlakov nechodí a neprecestovaných tratí v Českej republike je ešte veľa. K rozhodnutiu nám nepomohol ani R 476 Metropol, ktorý týždeň pred akciou zarúbal viac ako 4-hodinovú sekeru. Tak takto by sme sa ďaleko nedostali! Zvolili sme preto ako východiskový bod Žilinu a Ex 424 Slovakia. 26. decembra teda o pol ôsmej vyrážam z Galanty a v Trnave nastupujem na R 707 Strážov.

V Žiline, kde sa stretávam so svojim spolupútnikom, nás čaká najťažšia časť cesty. Dvojhodinové čakanie. Kamarát už má jednu hodinku za sebou. Ďalšie si krátime nočnou prechádzkou mestom i obhliadkou odstavenej „poľskej pomsty“ (poľské jednotky zachádzajúce do Žiliny) čakajúcej na svoj výkon na druhý deň. Ex 424 Slovakia prichádza načas a vzhľadom na čas vianočný je frekvencia minimálna. Hneď teda zaľahneme do kupé a nechávame sa unášať do krajín koruny českej. Pred Prahou nás definitívne budí prechádzanie po spojkách, skrz ktoré sa cez Vršovice dostávame na hlavnú stanicu z opačnej strany. Naša premiérová cesta Novým spojením sa teda o niečo posúva. Vďaka náskoku, s ktorým sme na „hlavák“ dorazili (-20 minút) máme o to viac času na obhliadku zrekonštruovaných priestorov a kontrolu Sira Wintona na prvom nástupišti.

O štvrť na osem už je pripravený rýchlik R 1138 do Tanvaldu. Na čele je 854.021, ktorá ma na boku ešte staré označenie M 296.1021 bez súčasného (to je v ČR bežné?). Vezieme sa polabskou nížinou smerom na Všetaty. Vonku je pod nulou, na rastlinstve je srieň, otváranie okien radšej ohľadom na spolucestujúcich ani neskúšame. Fotografií z cesty je preto poskromne. V Mladej Boleslavi sa vlak zaplní do posledného miestečka. Nám to až tak nevadí, keďže sedíme a o chvíľu v Bakove nad Jizerou nás aj tak čaká druhý prestup. R 1108 z Kolína do Rumburka v čele s 854.213 je už zaplnený podstatne viac, miesto pri okne sa nám už neušlo. V Českej Lípe sa ale do vlaku nahrnie snáď polovica mesta a už sa v ňom nedá ani pohnúť. A to chcú ešte v Novom Bore nastúpiť ďalší. Nakoniec sa pomestia, veď dobrých cestujúcich sa všade veľa zmestí. Vlak sa vyprázdni v Jedlovej. Turisti smerujú na rovnomenný kopec alebo na hrad Tolštejn. My opúšťame vlak v Rybništi.

Presadáme do sólo 810-ky. Cesta do Varnsdorfu je krátka. Obrovská ošumelá stanica rozpráva o tom, že rekonštrukcia staničných budov ešte do tohto kraja nedorazila. Nasledujúca cestu peážou cez Zittau a Porajów do Liberca je vlastne pomyselným vrcholom našej cesty. Tento kus trate na území dvoch cudzích štátov, na ktorý si nemusíme kupovať zvláštne cestovné doklady. Musím priznať, že tento kraj predčil moje očakávania. Naozaj príjemná krajina s pomerne hustým osídlením. Rozdiely medzi Nemeckom, Poľskom a Českou republikou takmer nie je vidieť. Ako vnútrozemec si neviem predstaviť ako v tomto kraji fungoval život v časoch, keď tieto miesta križom-krážom delila hranica. Veď z takého Porajówa do Poľska ani nie je vidieť, no ČR a Nemecko majú ako na dlani.

Cestou do Liberca sa už prejavuje únava. Na tamojšej hlavnej stanici ale máme dosť ostrý prestup. Škoda, pretože stanica a určite aj mesto stoja za prehliadku. No ale aspoň máme dôvod sa sem ešte vrátiť. R 989 do Pardubíc je vedený Rakvou 843.013, takže pre mňa ďalšia premiéra. Krátke mikrospánky nás chytajú aj cestou ďalej. Po opustení Turnova ale otvárame oči dokorán. Z tejto stanice až do Semil vedie železnica naozaj prekrásnym údolím rieky Jizera. Najmä úsek Železný Brod – Semily stojí za to. Kaňon, v ktorom okrem železnice, rieky a úzkeho turistického chodníka už nie je miesto nazvyš. Ešte aj ten turistický chodník musí viesť tunelom. Ďalšia cesta labským údolím už nie je taká zaujíma a podriemkávame.

V Pardubiciach máme konečne čas na posilnenie sa a na kávu. Tá ma celkom preberie, takže pobehujem po nástupištiach kde aj napriek nedeli panuje čulá prevádzka, vlaky chodia jeden za druhým, hore-dolu. Bratislavská hlavná stanica môže len závidieť. Na zmeškanej EC 170 Hungaria zvečňujem Peršing 163.241, ktorý zaskakuje za zdochnutého ľudoopa 350.016. Spolucestujúci opúšťa Pardubice 15 minút predo mnou na EC 129 Hradčany so slovenskou súpravou, ja sa uvelebujem v nemeckej súprave EC 175 Jan Jesenius na čele s ďalšou Gorilou 350.002.

Tá vydrží až do Bratislavy, kde bleskovo prestupujem na R 707 Strážov, aby som po vystúpení v Trnave po 24 hodinách uzavrel kruh. Nasledujúcu polhodinku v osobáku do Galanty uzatváram (ne)náročných 1 364 kilometrov v 11 vlakoch počas 25 a pol hodín. No ale čo človek neurobí za 149,- korún českých?

Poznámka editora: