Železničné nehody na Slovensku - Bernolákovo 7.8.1959

     Rušňovodič Emil (31) z rušňového depa Bratislava hl. v roku 1959 vozieval s parným rušňom 477.034 osobné vlaky. Jeho ambície však siahali o čosi vyššie. U svojich nadriadených sa pri každej príležitosti dožadoval preradenia do rýchlikového turnusu, avšak bezúspešne, keďže ten bol obsadený tými najlepšími pracovníkmi. Rýchliky vozila vždy elita, do ktorej Emil, vzhľadom na svoje predpoklady a skúsenosti, podľa názoru vedenia depa ešte nepatril. Okrem iného aj preto, že za roky 1953 až 1959 mal na svojom konte 6 disciplinárnych trestov, pričom dvakrát mu bola predpísaná aj náhrada materiálnej škody.

     Známosti však hýbu svetom a po „lobbingu“ z vyšších miest (zo strany štátnej polície) ho dňa 2. 7. 1959 námestník náčelníka, napriek svojej nevôli, predsa len zaradil na rýchliky Bratislava – Žilina. O mesiac neskôr, 3. augusta 1959, došlo k zlúčeniu turnusových skupín, pričom námestník do novej skupiny Emila nezaradil, ale spravil tak hneď na druhý deň, opäť na naliehanie z „vyšších miest“.

     Rušňovodič Emil sa vďaka reorganizácii ocitol aj na rýchlikoch smerujúcich do Nových Zámkov a mohol sa tešiť zo svojho osobného úspechu. Na zlých základoch sa však dobrá stavba buduje ťažko, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Jeho namáhavo vybojovaná pozícia totiž vydržala príliš krátko. Keď dve hodiny po polnoci v piatok 8.  augusta 1959 zachádzal s rušňom 475.1109 na súpravu rýchlika R 4, ešte netušil, že pôjde o jeho poslednú jazdu.

     Zhruba v tom čase sa v stanici Bratislava východ zberal na odchod nákladný vlak Pn 6228, ktorého púť sa neskôr s Emilovým rýchlikom bytostne spojila. Na jeho čele dymil rušeň rovnakého typu, s číslom 475.1145, riadený rušňovodičom Viliamom. Vlak odišiel z východného nádražia o 01.55 h s náskokom oproti GVD o celých 96 minút.

     Podľa pôvodného predpokladu mal Pn 6228 vďaka svojmu náskoku stihnúť pred rýchlikmi R 4 a R 20 434 dôjsť až do Senca. Na dnešné pomery gigantickú súpravu, pozostávajúcu zo 67 vozňov, 134 náprav a 716 metrov, však sprevádzali problémy už v prvom úseku po stanicu Bratislava-Vajnory, kde prekročila cestovný čas o 11 minút. Pri takej dĺžke a neutešenom technickom stave nákladných vozňov však nič neobyčajné.

     Cez Vajnory prechodil vlak 6228 po prvej koľaji o 02.15 h a uberal sa ďalej smerom na Bernolákovo. Vajnorský výpravca síce uvažoval nad možnosťou ponechať tento vlak u seba a poslať ho až za oboma rýchlikmi (druhý z nich, mimoriadny R 20 434, mal prechodiť o 02.47 h), ale v tom prípade by už Pn 6228 „chytil“ meškanie, keďže odchod z Vajnor mal stanovený na 02.46 h.

     Jazda dlhočizného nákladného vlaku sa zlepšila a v úseku do Bernolákova sa mu už cestovný čas podarilo dodržať. Stratené minúty však niesol so sebou ako nesplatený dlh a časový rozdiel medzi ním a očakávaným R 4 sa povážlivo krátil. V Bernolákove činil rovných 8 minút a tamojší výpravca Eugen si už vopred ľahko spočítal, že vlak do Senca nestihne dôjsť bez toho, aby neobmedzil jazdu rýchlika. Ten by potom musel kvôli pomalšie idúcemu vlaku na hradle Veľký Biel zastaviť.

     Eugen teda nechal Pn 6228 nasmerovať na vedľajšiu koľaj č. 3, kde zastavil o 02.30 h a mal vyčkať na predchodenie rýchlikmi R 4 a R 20 434. Jeho rušňovodič Viliam však vytvoril prvý prešľap, séria ktorých napokon vyústila do nešťastného konca. Počas zastavovania v stanici totiž nedošiel s vlakom až celkom ku odchodovému návestidlu S3, tak ako by správne mal, ale zastavil už o 150 metrov skôr – pred trpasličím zriaďovacím návestidlom Se1 s návesťou ‚Posun zakázaný‘, ktoré však slúži výhradne pre posun a jeho návesti pre vlaky neplatia. Koniec vlaku stál tak, že neuvoľnil zadný námedzník a ani izolovanú koľajnicu Ik9.

     Hneď po zastavení vlaku preto spoločne starší sprievodca, signalista St. 2 a výpravca dávali smerom k rušňu návesť ‚Vpred‘, na ktorú spočiatku Viliam ani jeho pomocník nereagovali. Čakali totiž na návesť ‚Posun dovolený‘ (pre nezabezpečený posun) na návestidlách Se1 a S3. Tie však nebolo možné obslúžiť dovtedy, kým vlak neuvoľnil izolovanú koľajnicu Ik9 a signalista zo St. 2 nedal súhlas obsluhou zabezpečovacieho zariadenia.

     Medzitým je už v Bratislave pripravený na odchod prvý zo spomínanej dvojice rýchlikov – 18-vozňový R 4 na čele s rušňom 475.1109 a rušňovodičom Emilom, ktorý od výpravcu práve obdržal písomné rozkazy. Medzi nimi aj ‚V‘ rozkaz o zapnutí nových svetelných návestidiel v stanici Bernolákovo.

     Po riadnej výprave o 02.24 h sa aj skutočne rozbiehal od nástupišťa, avšak hneď v zárodku ho zastavilo prudké brzdenie a opätovné zastavenie. Príčinou bolo stiahnutie záchrannej brzdy starším sprievodcom. Presný dôvod jeho konania sa z dostupných dokumentov zistiť nepodarilo, zrejme však nešlo o nič vážne, keďže toto zdržanie trvalo iba 4 minúty, po ktorých bol vlak znova vypravený. Potom sa už bez komplikácií rozbehol za cieľom svojej cesty, pričom stanicou Bratislava-Vajnory prechodil o 02.37 h.

     V Bernolákove sa v tom čase snažia uvoľniť cestu pre rýchlik, v ktorej zavadzia zadná časť vlaku 6228. Keďže na ručnú návesť sa vlak nehýbal, výpravca Eugen zavolal na stavadlo St. 1 (na odchodovom zhlaví) a signalistovi nariadil, nech rýchlo „zbehne“ za vlakvedúcim s tým, aby sa vlak posunul dopredu, okolo návestidiel Se1 a S3 bez ohľadu na ich návesti.

     Až po tomto vyrozumení, keď musel signalista odšliapať cca 200 m od svojho stanovišťa a pretlmočiť vlakvedúcemu požiadavku výpravcu, prišla opäť ku slovu ručná návesť ‚Vpred‘ a vlak sa pomaličky vtiahol do stanice. Svojim čelom presiahol až za odchodové návestidlo S3 a zastavil najďalej ako mohol – asi 2 alebo 3 metre od predného námedzníka.

     Tento jednoduchý, ale napriek tomu zdĺhavý proces trval až do 02.39 h, kedy rýchlik R 4 prechodil popri hradle Ivanka pri Dunaji. Keď výpravca Eugen pohľadom zistil, že koniec nákladnej súpravy už uvoľnil zadný námedzník medzi 3. a 1. koľajou, a uvoľnená je aj izolovaná koľajnica, prestal dávať ručnú návesť ‚Vpred‘, rýchlo preliezol cez nákladnú súpravu a skontroloval voľnosť vlakovej cesty po 1. koľaji.

     Po návrate do dopravnej kancelárie mu signalista zo St. 2 potvrdil, že Ik9 je už voľná – o čom sa mohol i sám presvedčiť na koľajovej doske, kde mu prestala svietiť červená kontrolka. Bezprostredne nato, o 02.40 h, telefonicky oznámil obom signalistom: „Vlak R 4 po prvej“, avšak záver výmen ešte neuvoľnil, hoci tak už v tejto chvíli nielen mohol, ale aj mal urobiť, a umožniť tým stavanie výmen na vchodovom zhlaví.

     Signalista zo St. 1 odpovedal, že rozumel, pričom dodal, že sa ešte ide presvedčiť o voľnosti predného námedzníka (pre smer Senec). Nato mu výpravca povedal, že mu uvoľní odchodovú návestnú vložku z 1. koľaje, aby mohol po svojom návrate hneď uzavrieť záver odchodových výmen a obslúžiť odchodové návestidlo S1. Čas potrebný na cestu signalistu zo stavadla až k námedzníku, späť a točenie kľukou na induktore bol po nehode komisionálne zmeraný a trval 1 minútu a 55 sekúnd.

     Zatiaľ, kým sa signalista St. 1 vracal od námedzníka koľají č. 1 a 3, druhý signalista (na St. 2), ktorý sa pokúšal telefonicky spojiť s výpravcom a žiadať uvoľnenie svojho záveru výmien, zbadal, že R 4 prešiel vchodové návestidlo a rúti sa do stanice. Akokoľvek rád by teraz prestavil výmenu na voľnú koľaj, no nedá sa! Schytil preto návestný lampáš, vybehol von a naproti rýchliku, ktorý bol vtedy od neho vzdialený iba asi 25 metrov, dával krúžením lampáša návesť ‚Stoj, zastavte všetkými prostriedkami‘.

     Výpravca Eugen len krátko predtým ešte vybehol von, kde zavolal na staršieho sprievodcu vlaku 6228, aby zmenil koncovú návesť, pretože ich budú predchodiť dva rýchliky. Potom sa vrátil do dopravnej kancelárie a až teraz stavadlu 2 uvoľnil záver výmien po vlaku 6228 a stavadlu 1 vložku odchodového návestidla pre vlak R 4 z prvej koľaje smerom do Senca. Následne sa postavil do dverí dopravnej kancelárie, odkiaľ netrpezlivo hľadel na riadiaci prístroj a čakal, kedy mu St. 1 uzavrie záver výmien a dvojitým zazvonením oznámi, že odchodové návestidlo je postavené do polohy ‚Voľno‘.

     K tomu však už nedošlo, pretože rýchlik aj napriek návesti ‚Stoj‘ na vchodovom návestidle vošiel do stanice a nabehol na koniec vlaku Pn 6228. Nocou sa ozvala veľká rana a vykoľajené vozne v jednom okamihu zatarasili stanicu, ktorá sa po poškodení osvetľovacieho stožiara a výpadku elektrického prúdu razom ponorila do tmy. Chýbalo málo a vozne mohli zrovnať so zemou i časť staničnej budovy, nebyť statného stromu priamo v ich ceste (pekne to vidno na prvej snímke).

     Chýbali iba sekundy, aby si stihol signalista na St. 2 všimnúť uvoľnenie svojich výmen a vďaka tomu mohol prestaviť výmeny na voľnú koľaj č. 1. Chýbali sekundy, aby udalosť aj napriek pochybeniu rušňovej čaty zostala bez akýchkoľvek následkov. V tomto prípade sa ale Šťastena odvrátila a došlo k prudkému nárazu na prekážku rýchlosťou 72 km/h.

     Presne v okamihu nabehnutia signalista St. 1 uzatváral záver výmen na odchodovom zhlaví. Vypovedal, že práve keď skončil točenie kľukou induktora, zhaslo svetlo na celej stanici a zhasli mu aj kontrolky na koľajovej doske. Asi po dvoch sekundách, keď „naskočil“ náhradný zdroj – teda vlastne už po nehode, o ktorej však ešte nevedel – rozsvietil odchodové návestidlo na ‚Voľno‘.

     Dramatické chvíle prežil okrem zúčastnených osôb aj osobný pokladník, ktorý z Vrábiel chodil zastupovať do Bernolákova a kvôli náročnej dochádzke zostal i tentoraz cez noc. Okolo polnoci si ustlal na stole v čakárni pre matky s deťmi. Keďže bolo príjemne teplo, nechal otvorené vrchné okno, cez ktoré dovnútra prenikal dopravný ruch:

     „Počas tohto spánku som bol prebudený, čím však neviem, a podľa mojho úsudku pravdepodobne nejakým ruchom v stanici. Ako som precitol zo spánku, počul som jasne ako niekto zakričal: ‚Rýchlo prestav výmenu, lebo rýchlik je u vchodu‘ ... Potom som počul ako po maďarsky zahrešil a nejasno povedal, že sa mu nedá postaviť – prestaviť. Komu toto hovoril, uviesť neviem, lebo som sa von nepozeral a počúval som toto ležiačky.

     Hneď za krátku dobu som počul zakričať inú osobu: ‚Ježišmária, pomoc,‘ alebo ‚rata‘. Hlas prichádzal z ľavej strany, od východu zo stanice a dosti blízko okna. Tento hlas bol prenikavý, ako volanie o pomoc. Hneď nato som počul silný náraz a rachot lámania vozňov. Pritom začali i kamene lietať a jeden mi na okne rozbil sklo. Toto všetko ma tak vyplašilo, že som ani nevedel čo mám robiť. Keďže som nevedel čo sa robí, stal som si na stôl a cez okno som pozrel von. Vonku bola tma a v šeru so spozoroval rušeň a nejakú veľkú hromadu, ktorú som pre tmu nevedel rozoznať.“

     Zaujímavosťou je, že bezprostredne po zrážke sa vyšetrovania ujal kontrolór dopravy ČSD, ktorý zhodou okolností cestoval v postihnutom rýchliku. Vracal sa z Bratislavy, kam doprevádzal opačný R 3, kde bola nutná jeho prítomnosť, pretože ním cestoval minister dopravy. Po skončení tejto úlohy sa už len ako radový cestujúci vracal do Nových Zámkov, avšak teraz, ako kontrolný orgán ČSD ihneď preberá zodpovednosť a skúma stav zabezpečovacieho zariadenia a polohu jednotlivých prvkov.

     V stanici však bolo všetko v naprostom poriadku a zistenia nasvedčovali tomu, že rýchlik vošiel do stanice po prejdení vchodového návestidla v polohe ‚Stoj‘. Hradlo Ivanka pri Dunaji míňal o 02.39,5 h, pričom tamojšia predzvesť i oddielové návestidlo preň ukazovali návesť ‚Voľno‘. Svetelná predzvesť vchodového návestidla do Bernolákova bola v polohe ‚Výstraha‘ a vchodové návestidlo v polohe ‚Stoj‘, ako vieme, kvôli zdĺhavému posunu s nákladným vlakom 6228.

     Rušňovodič Emil si zrejme svetelnú predzvesť do Bernolákova v polohe ‚Výstraha‘ nevšimol, ani pri nej nedal píšťalou návesť ‚Pozor‘. Dodatočne pripúšťa, že si ju snáď retrospektívne zmýlil s oddielovým návestidlom na hradle Ivánka pri Dunaji, ktoré krátko predtým ukazovalo ‚Voľno‘.

     Emil tvrdí, že pomocník mu hlásil: ‚Vchodové a odchodové voľno do Bernolákova‘ a trvá na tom, že sám videl zelené svetlo, hoci s určitosťou nemôže potvrdiť, či sa jednalo o predzvesť alebo vchodové návestidlo do Bernolákova. Vchodové návestidlo vraj zaregistroval až potom, keď spozoroval, ako sa mu na odchodovom návestidle zmenilo zelené svetlo na červené.

     Pomocník rušňovodiča až pri druhom vypočúvaní priznal, že hlásil rušňovodičovi polohu predzvesti do Bernolákova ‚Výstraha‘, a to v momente keď vošli do oblúka za hradlom Ivánka pri Dunaji. Nato sa rušňovodič údajne otočil a bez toho, že by bol túto informáciu opakoval, spýtal sa: „Čo je?“ a on mu zopakoval: „Výstraha je“ (pri konfrontácii každý trval na svojej verzii). Rušňovodič sa potom vraj vyklonil von z rušňa, aby na návesť lepšie videl a pomocník sa ho pýtal: „Ako je to v tom rozkaze?“ – čím myslel „V“ rozkaz, ktorý obdržali pred v Bratislave hl. n. vo veci aktivácie svetelných návestidiel v Bernolákove.

     Rušňovodič si teda vzdal do rúk dotyčný „V“ rozkaz, do ktorého sa začítal, pričom ale nechal vlak ísť ďalej rýchlosťou približne 85 km/h. Zatiaľ pomocník pozrel von a zbadal, že vchodové i odchodové návestidlo ukazujú ‚Stoj‘. V tom momente však i rušňovodič zakričal: „Drž sa, ideme na červené!“, zapískal výstražnú návesť ‚Pozor‘ a začal brzdiť.

     Rozbor rýchlomernej pásky prezradil, že vlak začal rýchločinne brzdiť z rýchlosti 85,5 km/h vo vzdialenosti 30,4 m za vchodovým návestidlom - tj. asi 250 m pred nabehnutím na koniec vlaku 6228. Na zastavenie z uvedenej rýchlosti pri uvažovanom spomalení 6 m/s2 by však podľa výpočtu potreboval dráhu s dĺžkou minimálne 480 m.

     Z výpovedí rušňovodiča, pomocníka rušňovodiča a vlakvedúceho je zrejmé, že návestidlá nesledovali riadne a včas. Bezprostrednou príčinou nehody bolo prejdenie vchodového návestidla stanice Bernolákovo v polohe „Stoj“ kvôli nepozornosti vlakového personálu. Následkom nehody však mohol predísť výpravca Eugen, keby včas uvoľnil záver výmen po vlaku 6228 a umožnil tak signalistovi St. 2 prestaviť výmenu č. 9 do základnej polohy na voľnú 1. koľaj. Začal robiť prípravu vlakovej cesty pre R 4, hoci ešte nemal skončený úkon po vlaku 6228 – tj. zrušenú vlakovú cestu a uvoľnený záver výmen, i keď mu signalista St. 2 uvoľnenie zadného námedzníka zvlášť telefonicky ohlásil.

     Previnenie rušňovodiča Emila a vlakvedúceho bolo prejednané súdne. Podľa rozhodnutia poradného zboru náčelníka Bratislavskej dráhy nesmie byť Emil už nikdy zaradený späť do  funkcie rušňovodiča. Bola mu predpísaná náhrada škody vo výške 3-mesačného platu, vlakvedúcemu vo výške 2-mesačného platu a pomocníkovi rušňovodiča taktiež vo výške 2-mesačného platu. Pomocníkovi rušňovodiča, rušňovodičovi Viliamovi a výpravcovi Eugenovi, ktorí si tiež nekonali správne svoje povinnosti, bol uložený disciplinárny trest „pridelenie k inej práci s nižším mzdovým ohodnotením“ na dobu 3 mesiace.

     Napriek rozsiahlym následkom, ktoré dokumentujú priložené fotografie, sa pri tejto vážnej nehode iba ľahko zranilo 7 osôb. Za túto vynikajúcu bilanciu možno vďačiť najmä tomu, že súprava rýchlika pozostávala z moderných celokovových vozňov. Ich pevná konštrukcia odolala veľkému tlaku a tak sa vozne za rušňom iba poskladali do „harmoniky“ krížom cez koľajisko, avšak bez vážnejších deformácií.

     Vo vlaku R 4 vykoľajil a poškodený bol rušeň 475.1109 (škoda 200 900 Kčs) a 6 vozňov (škoda 932 000 Kčs). V nákladnom vlaku 6228 sa vykoľajilo a poškodilo 9 vozňov, z toho 8 v rozsahu na zrušenie (škoda 290 713 Kčs). Škoda na železničnom zvršku a oplotení stanice predstavuje 80 000 Kčs, na zabezpečovacom zariadení 30 000 Kčs, na elektrickom stožiari 1250 Kčs a na prepravovanom tovare 800 Kčs. Celkové priame materiálne škody boli vypočítané na 1 535 663 Kčs.

     Celé bratislavské zhlavie muselo byť z prevádzky vylúčené do 14.10 h, kedy bola uvoľnená koľaj č. 4. Počas tohto prerušenia boli osobné vlaky nahradené autobusmi a rýchliky presmerované odklonom cez stanicu Sereď.

Použitá literatúra:
- Bezpečnost na kolejích č. 1
- Spisový materiál ŽSR
- Spisový materiál MV SR, V/R 011 inv.j. 32
- Pamätná kniha žst. Bernolákovo