Za kopcom

 
     Filip opäť privrel oči. Ešte mal čas. Schúlený na rozpadnutej lavičke počúval ruch rannej staničky. Veľa sa tu toho o pol šiestej nedialo. Blikajúca neónka zalievala perónik matným svetlom, ktosi nervózne klepkal opätkami po betónových štvorcoch a tety si vzrušene rozprávali novinky z víkendu. A raz za minútu staničné hodiny s námahou posunuli svoje ručičky na iné miesto... zo striešky stanice kvapkala voda, všade vôkol bola hmla, hustá ako kondenzované mlieko. Človek by sa bál, či by sem bez koľajníc vôbec potrafil...
     Vlak... kdesi v mliečnej hmle sa ozvalo húkanie. Už je blízko... za zákrutou, za kopcom... Hmla dotvárala to tajomno, ktoré so sebou prinášala nerovnosť terénu. Tajomstvo umocnené netrpezlivosťou, fantáziou a zvedavosťou. Kdesi tam sa rozbieha malý motoráčik, svietiace tykadlá rozrážajú tmu a hmlu. Opúšťa neznámu staničku, kolesá hviždia v zákrute, za prechodom sa začína stúpanie...
     Rovnomerný klepot kolies sa niesol celou dolinou. Vytrhol Filipa z driemania i zadumania. Cestujúci sa začali zbierať na peróniku. Pridal sa k nim, sťažka si vzdychol a očami hľadal svetelné kužele. Vynorili sa spoza zákruty a spomalili. Pískanie bŕzd definitívne odzvonilo svitaniu...
     „Kto tu narobil taký bordel?“ oslovil driemajúceho blonďáka.
     „Spravilo sa to samo,“ napriek rozospaniu mu s úsmevom odpovedal Samo.
     Filip si zložil ruksak a dosadol na pevné hnedé sedadlo oproti nemu. Okno sa rozvibrovalo a motoráčik sa dal do pohybu. Rovnomerný klepot kolies ich oboch vohnal do driemot. Rozumeli si už aj bez slov. Spánok bol vzácny pri každodennom dochádzaní do školy. Čoskoro ich aj tak zobudí sprievodca alebo ďalší spolužiaci. 

     Deň v škole ubehol ako voda. Filip sedel opäť v motoráčiku. Čelo mal opreté o sklo a pozoroval jesennú krajinu. Keď prestal zaostrovať, pred očami sa mu mihali len farebné šmuhy stromov. Trošku sa mu krútila hlava, dal si so spolužiakmi na stanici pivo. Svoje prvé. Stále si ho doberali, pretože je z dediny a tak im chcel ukázať, že nemá problém dať si jedno pivo. V duchu sa modlil, aby vyprchalo čo najrýchlejšie, lebo piť nebol zvyknutý a keď mama doma niečo zacíti, zabije ho...
     Väčšina spolužiakov už vystúpila, v staniciach i staničkách, ktoré zdobili cestu z okresného mesta na vidiek. Mal rád vidiek. Pre svoju jednoduchosť, krásu prírody a úprimnosť ľudí. Aspoň tak to dnes napísal do slohu. Samo sedel oproti nemu a zúrivo niečo čmáral do zošita.
     „Čo to stále píšeš?“ opýtal sa ho.
     „Úlohu! Čo asi? Chcem mať doma pokoj. Aj tak ma otec hneď zapriahne do roboty. Ako koňa...“
     Vlak zastavil na ďalšej staničke. Ľudia vystupovali a nastupovali. Filip ich polovedome pozoroval a vtedy si to uvedomil. Veď táto stanica je konečná. Pre ľudí, čo tu žijú je táto stanica koncom sveta, ich konečnou, ich vlastnou hranicou... Oni vôbec netušia, čo sa skrýva za poslednou výhybkou tejto stanice. Oni netušia kam sa stráca a odkiaľ sa vynára tento vláčik. Možno pár ľudí prejde celú trasu a rušňovodič so sprievodcom ju berú ako jeden celok. Ale pre nás ostatných je to len časť, kus nášho dňa... Aj Filipova stanica je pre Sama iba priebežnou...
     Hneď sa podelil so Samom o svoj myšlienkový pochod. Zdalo sa, že ho to trochu nadchlo a prestal čmárať domácu úlohu.
     „Vždy ma to facinovalo... vždy som chcel vedieť, kam sa ten vlak stratí... Aké to je prichádzať na moju staničku z tej strany... lebo ja to poznám iba z mojej... stále tá istá trať... ja tam vystúpim a vy idete ďalej... ty, ľudkovia, sprievodca a rušňovodič, každý deň iný a predsa stále tí istí, vytŕčajúci svoju hlavu z okienka kontrolujúc, či niekto nezabudol na svoju konečnú... preňho je to iba akási slučka... o chvíľu sa bude zase vracať späť... on už tuší, čo bude za kopcom, za zákrutou, za ďalšou stanicou....“ rozplýval sa Filip a vďaka zvedavému Samovmu pohľadu by svoje filozofovanie asi nikdy neukončil.
      „Ale veď som ti už predsa opisoval, čo je za vašou stanicou,“ prerušil ho Samo. „Vlak prejde ľavotočivou zákrutou, mierne stúpa do kopca a vybehne na takú rovinku, samé polia... a o chvíľu zbehne dole, prejde cez prechod a nepoužívané výhybky a vystupujem.“
     „A čo je za tvojou stanicou?“ opýtal sa ho Filip.
     Samo sa zamyslel a nevýrazne pokrčil plecami.
     „Veď keď ťa to tak zaujíma, tak sa tam choď pozrieť,“ navrhol Filipovi a nadšenie v jeho hlase stúplo. „Jasné, poď so mnou o stanicu ďalej... aspoň to tam uvidíš a ukážem ti, kde bývam.“
„Keď ja neviem... lístok mi platí iba po moju stanicu...“ pochybovačne zatiahol Filip.
     Samo sa tajuplne poobzeral: „Neboj sa, sprievodkyňa si to nevšimne. A keby niečo, tak si zaspal,“ jeho nadšenie bolo chytľavé. Filip mal síce isté pochybnosti, či by im to sprievodkyňa zhltla, ale keďže sa bál, že pivo ešte nevyprchalo, nakoniec súhlasil.
     Blížila sa jeho stanica a rovnakou rýchlosťou rástol Filipov strach. Samo bol v pohode, on len pokračoval domov, navyše mal platný lístok. Motoráčik zabrzdil pri peróne, z ktorého ráno nastupoval. Srdce mu búchalo, mal pocit, že všetky oči pozerajú naňho, prečo nevystupuje. Obzvlášť susedky, ktoré sa aj druhýkrát obrátili, aby skontrolovali, či vidia dobre. Toto nepremyslel. Určite požalujú mame.
     Vlak sa dlho nehýbal, asi si nadbehli... Alebo je to signál, že má predsa len vystúpiť? Preboha, toto ešte nikdy neurobil, že by nešiel rovno domov. Tá stanica ho priam volá. Samo naňho spiklenecky mrkol. Okná sa roztriasli a vlak sa horko-ťažko pohol. Akoby bol prilepený. Ale asi to bude len to stúpanie. Snažil sa do toho pocitu vžiť poriadne. Prvýkrát sa ide pozrieť, čo je za kopcom. Vlak sa naklonil doľava a dozadu. Za ďalšou zákrutou sa končil les a pred očami sa zjavila rovina s poliami. Kolesá opäť klepali svoju melódiu, akoby to boli tie isté koľajnice ako doteraz. Hnedá oráčina bola prerušená cestou. Vlak zatrúbil na prechode a hrkanie výhybiek zaniklo v syčiacom zvuku.
     Samo vzal svoju tašku a chystal sa vystúpiť. Vo vozni už boli takmer sami.
     „A teba naozaj nezaujíma, čo je ďalej?“ rypol si Filip a zahľadel sa cez okno do diaľky. Za Samovou stanicou nebol žiadny kopec, ani zákruta. Cesta pokračovala rovno ako podľa pravítka. Samo pokrútil hlavou a naznačoval mu, že vystupujú.
     Filip sa vzoprel. „Keď už som tu, chcem sa ísť pozrieť aj ďalej,“ povedal rozhodným tónom.
     Samovi sa rozšírili oči: „Neblázni. Veď nemáš lístok. To si už sprievodkyňa všimne. Tam ďalej nie je nič zaujímavé.“
     Ale Filip si založil ruky na hrudi a posadil sa. Bol tvrdohlavý ako „Johny V.“ keď hľadal „informace“. Samo zaváhal. Vlak už stál na jeho stanici. Tiež vždy chodil priamo domov, ale Filipova odvaha a náznak dobrodružstva ho lákali. Čakal, či Filip niečo nepovie, či ho nebude prehovárať. Ale nič sa nestalo, akurát sa dal vlak zase do pohybu.
     „Sakra, ty debil, kvôli tebe som nestihol vystúpiť,“ hneval sa na Filipa.
     „Ja som ťa nezdržoval,“ odpovedal tvrdo Filip a už pohľadom skúmal krajinu za Samovou stanicou.
     „Pristúpili?“ ozvalo sa z dverí vozňa a chalanom sa strachom stiahli zadky. Pozreli na seba a takmer nedýchali. Vlak prešiel cez ďalšie výhybky a vydal sa na rovinku. Sprievodkyňa okolo nich prešla, podozrievavo si ich obzrela (aspoň im sa to tak zdalo) a sadla si na voľné miesto. Chlapci si nečujne vydýchli. Prešli popod most a ďalší prechod. Na ľavej strane sa črtala ďalšia dedinka a na pravej les. Opäť zastavili. Samo naznačoval hlavou, že by už mali vystúpiť a vrátiť sa. Filip už nemal v tvári taký odhodlaný výraz, ale vystúpiť ešte nechcel.
     „Ozaj, koľko staníc je vlastne ešte týmto smerom?“ šepky sa opýtal Sama.
     Samo opäť pokrčil plecami. Vlak sa opäť rozbehol. Náhle sa zotmelo, akoby vošli do tunela, ale bol to iba hustý les, cez ktorý sa kľukatila modrá stužka. Les sa za oknom rýchlo míňal, prudko sa menil, riečka, ktorá tiekla popri trati sa približovala a vzďaľovala, kľukatila a ďalšia stanica akosi v nedohľadne. Prešlo aj osem minút, kým motoráčik zastal pri nejakom peróniku. Nikto nenastúpil ani nevystúpil, veď už ani nemal kto, vo vozni ostali už len oni dvaja. Opustili stanicu a rozbehli sa cez dedinku, cez záhrady, cez hučiaci most ponad rieku. Opäť zazneli výhybky a vlak pomaly zastal.
     Ostalo ticho, len motor akosi čudne vrčal. Zrazu začal hučať, ako keď sa rozbieha, ale stále stáli na mieste. O chvíľu im popred okno prebehol motoráčik. Asi križovanie. To poznali aj z cesty do školy.
     Ostalo úplné ticho. Chalani si uvedomili, že ich motor už vôbec nevrčí. Vyzreli z oboch okien a pochopili, že toto je už naozaj konečná. Za stanicou sa koľajnice končili. A čakal ich aj ďalší koniec, lebo do vozňa vstúpila sprievodkyňa a prísne na nich pozerala. Čakali krik, nadávky i bitku, výčitky, pokutu alebo verejnoprospešné práce, ale nič z toho sa nestalo. Teta sprievodkyňa iba zahlásila mierne burácajúcim hlasom: „Konečná, vystupovať.“
     Chlapci sa nehodlali škriepiť, zbalili si svoje švestky a vybehli na stanicu. Na veľkej nástennej tabuli ich ale čakalo nepríjemné prekvapenie. Ten vlak, s ktorým „križovali“, bol ich vlak späť. Ďalší, teda tento keď sa otočí, išiel až o tri hodiny. Tak toto naozaj nedomysleli. Sadli si na staničnú lavičku a pozorovali. Na stanici sa nič nedialo. Ešte menej ako ráno na tej Filipovej. Len rušňovodič sa hlasno smial pri káve u výpravcu. Povieval jesenný vetrík a začínalo sa stmievať.
     „Bol si tu už niekedy?“ položil zbytočnú otázku Filip, ale musel niečo povedať. Narastalo v ňom zúfalstvo z toho, že ho doma už čakajú a on jednoducho nepríde. Mal by zavolať a niečo si hlavne vymyslieť. Samo neodpovedal, ale zjavne mu tiež hlavou vírili podobné myšlienky.
     „Máš drobné na lístok späť?“ opýtal sa Samo, „je to len pár zastávok, snáď toľko naškrabem.“ Filip namiesto odpovede zalovil v nohaviciach a spolu si išli kúpiť lístky. Opäť nasledovalo ticho, ktoré prerušil Samo výbuchom: „Sakra, na čo som sa to dal nahovoriť? Doriti, čo tu budeme robiť? Načo som sem liezol? Filip, ty si blázon... čo poviem doma?“ hlas mu miestami prechádzal akoby do plaču.
     „A nemáme ani foťák, aby sme mali nejaký dôkaz, že sme tu boli,“ odveci riekol Filip.
     „Ostane ti spomienka...“ Samo si uvedomil, že pre Filipa tento výlet veľa znamená. A hoci ho kvárili pochybnosti, či sa po dnešku ešte niekedy uvidia, keď mu to doma zrátajú, prestal už rýpať.
     Motor naskočil a to bol signál, že tie strašné tri hodiny sú na konci. Nasadli k ostatným ľuďom do vozňa a odrátavali stanice, kým budú zase doma. Filip zakýval Samovi, keď vystúpil. Motoráčik vyrazil, mierne do kopca, cez výhybky, cez prechod, popri poliach a lese a spustil sa do jeho stanice. Ešte nikdy do nej neprichádzal z tejto strany a tak neskoro. Vystupoval so zmiešanými pocitmi.
     Už vie, čo je za kopcom, čo je za zákrutou. Dokonca aj čo je za rovinkou vychádzajúcou zo Samovej stanice. Čo bude teraz robiť? To, čo si len predstavoval, konečne zažil. Keď bude ráno počuť húkať vláčik, už bude vedieť, cez ktorý prechod práve prechádza. Ale tajomno sa stratilo. Za kopcom je vždy nejaký ďalší kopec, za zákrutou iná... Svet je obrovský a krásny a on je len dedinský chlapec stratený na stanici v šírom poli.
     Z myšlienok ho prebudila silná facka. Až sa mu pred očami zablyslo. „Ty debil, vieš ako som sa o teba bála,“ mama mu vyšla oproti. „Opováž mi... ešte.... raz..... niečo také... urobiť,“ neprestávala ho mlátiť, čím mala po ruke. Skoro vždy trafila. Nepýtala sa, kde bol. Nepýtala sa ani, čo objavil. Bol zase v bezpečí, vo svojom známom prostredí a napriek bitke sa tu cítil doma. Hrial ho pocit dobrodružstva aj istej rebélie. Konečne sa sám rozhodol urobiť niečo navzdory ostatným. A tajomno tu bude stále. Veď ten svet za kopcom videl iba raz, na jeseň, za pekného počasia... a čo zajtra? V zime? V daždi? A čo druhý koniec trate?
     Doma dostal teplú večeru. Mama otcovi radšej nič nepovedala, inak by dostal ďalšiu bitku. Najhoršie bolo, že zajtra ho opäť čakal všedný deň. Skoré vstávanie, čakanie na peróne, škola a návrat do tej istej dedinky. Keď zaspával, predstavoval si, aké to asi bude zajtra... veď za kopcom už bol.