Zastávkový

Zdvihol som hlavu. Nejaký zvuk. Ešteže sa zo spánku preberiem tak rýchlo. Striaslo ma. Vybehol som na cestu. Nič. Len šum lístia. Šuchot prefukovaného snehu po ceste. Zuniaca pouličná lampa, ale to nebol ten nový zvuk. Sluch mám predsa výborný...
Vpravo v diaľke niečo cinklo a škríplo. Predsa sa len niečo deje. Priložil som hlavu ku koľajnici. Áno. Je to ona. Prvá električka. Predzvesť rána, ako keď zakikiríka prvý kohút. Presne. Je ešte len kdesi za zákrutou. Prvý spoj, sem na sídlisko. Väčšinou prázdny. Veď kto by vstával tak skoro?
Vrátil som sa k lavičke a štuchol do Milana. Strhol sa a z ruky mu vypadla fľaša. Bola prázdna... ani sa nerozbila. Ale sídlisko ešte spalo a fľaša narobila poriadny buchot. Milan preľakane zažmurkal. Deka, ktorou bol zakrytý, z neho skĺzla. Oplzlo zahrešil a kopol ma do nohy. Kašľať naňho. Neurobil to prvýkrát... aj tak ho mám rád. Za chvíľu sa začnú trúsiť prví pracanti. Je zima, ale čo by sme chceli v januári? Ortuť teplomera sa určite už schovala v zásobníčku.
Začalo sa blýskať. Zaliezol som pod lavičku. Búrka v januári? Alebo nás zase fotia do novín, ako znečisťujeme zastávku? Paparazzovia nikdy nespia... Aj minule som sa videl v Košickom Večerníku. Vyzeral som tam celkom fajn, pekne som zapózoval. Milan sa chcel schovať za kartón, ale nestihol. Takže na tej fotke vyzeral ako posledný bezdomovec. A on určite nie je posledný...
Väčšina cestujúcich čítava noviny. Skracujú si dlhú chvíľu v električke. Neuvedomujú si, že s tými obrovskými novinami zavadzajú. Neuvedomujú si, že v električke sú zaujímavejšie veci na pozorovanie. Ja viem, odsudzujem čítanie len preto, lebo sám nečítam... Veď nech si čítajú, knihy či časopisy... vozia sa denne, stále tie isté tváre, zastávky, rovnaký hlas z označovača...
Ja mám rád električky. Rád sa v nich vozím. Je v nich teplúčko a voňavo. Teda väčšinou. Porozorujem ľudí, ako sa ksichtia, ako frflú, ako ničomu nerozumejú... Ale nesmie ma zbadať vodič. Inak sa moja jazda skončila. Väčšinou však vybehnem skôr ako ku mne príde. Mám na to nos...
Opäť sa blyslo. Prišla prvá električka. Túto poznám. Je žltá... teda aspoň prvý vozeň. To bude štyristodesina alebo štyri-dva-tri. To ona tak blýska. V tomto mraze jej odskakuje zberač a pekelne to iskrí. Vyliezam spod lavičky. Súprava nezastavila. Ako som spomínal, prázdna, ale o chvíľu pôjde na Rku, tak sa zaplní. Aha, v zadnom vozni niekto je. Zase nejaký roboš, čo sa mu nechce polhodinku v električke stáť. Tak si privstane a prevezie sa na konečnú, aby si mohol sadnúť... že sa mu chcelo kvôli tomu vstávať skôr.
Aj Milan robieval v železiarňach. To sme sa ešte nepoznali, ale rozprával mi o tom. Už veľakrát. Keď si vypije, máva rečí ako koza bobkov. Väčšinou stále dokola to isté. Neverím mu ani slovo. Vraj ho vyhodili nespravodlivo. To určite. Určite už vtedy chlastal. Ale to si neprizná... to si nikto neprizná. Ani naši ďalší kamaráti z pancierovej štvrte... alebo vlastne bezpancierovej... nemáme ani len tú ulitu nad sebou...
Milan sa nikdy ráno nevozil na konečnú, aby vo voze sedel. Stačilo mu pristúpiť cestou... postojačky hrával s ostatnými karty. Aj to mi rozprával... akoby nevedel, že v električke sa karty hrať nesmú. Ani korčule, ani bicykel, ani zmrzlina, ani karty... ani ja.
Prichádza ďalší voz, nejaké KTčko. Pribrzďuje, ale šmýka sa. Načo vlastne? Na tej strane nikto nestojí. Na našej strane... ozaj, kiežby bol niekto na našej strane... sa zbiehajú prví Steeláci. Vypaľujú zobáky cigaretami. Okolo úst to oranžové svetielko a biely dym. V tomto mraze je aj okolo mojej huby biely dym. Aj Milana môžem takto kontrolovať, či nezamrzol. Vďaka Bohu za mráz a vlhko v hube....
Ešte sa nepôjdem voziť. Ešte je skoro. Vozy ešte poriadne nekúria. A na rýchlodráhu sa mi nechce, poriadne tam prefukuje. Zaspatí roboši nie sú pre mňa zaujímaví. Počkám si na mestské linky. Moja klasická výhovorka.
Prichádza ďalšia súprava, modré T6ky, to musí šesťdvadvojka. Milan sa prebudil. Z úst mu odfrkla slina. Keby zamrzla, visel by mu z brady slinný cencúľ. Idem k nemu, ale jeho oči ešte vravia nie. Nechávam ho tak, nech sa preberie. Usádzam sa zatiaľ v rohu zastávky. Mám odtiaľ dobrý výhľad. Je lepšie, keď sme od seba... cestujúci majú roztrieštený terč... na mňa samého si netrúfnu.
Prichádza prvý spoj zo sídliska. Rka ale nemala byť prvá. Roboši sa rozostavili ako na pošte. Len zabúdajú na diskrétnu zónu. Rovnomerné hlúčiky. 6 okienok. Vypočítané miesto, kde budú dvere. Uškŕňam sa... nielen nad tými hlúčikmi. Štyristodesine sa šmyklo, takže všetky hlúčiky sú mimo dverí. Tvária sa, akoby s tým počítali, ale chvíľu zmätene pozerajú, čo to pred nimi je. Musia sa posunúť. Zo zívajúcich dverí sála trošku tepla. Ani to mnou nehne. Ľudí je málo. Vyhodili by ma skôr, ako by som sa šmykol na schodíkoch.
V tesnom závese päťstotridsaťsedmička. Veľké žlté písmená a obrázok vláčika. Smer Staničné námestie. Poza jej chrbát prihrmela ďalšia súprava, ale nevidím na ňu. Od zastávkovej steny ťahá, mením polohu. Zastávka ostala prázdna. V diaľke sa striedajú červené svetielka s bielymi. Doprava sa rozbieha. Prebieham na druhú stranu. Len tak, cvične, či tam náhodou nie je teplejšie... nie je... ťahá tam od cesty... a nemám výhľad na Milana. Už sa zobudil, ale stále sedí v deke a hľadí... kým si neľupne niečoho, nebude s ním reč.
Prebieham späť. Zvoní na mňa nízkopodlažka. Sa nezblázni... ostatní sa tu veselo premávajú po trati. Aj minule, Milan. Spitý už bol ako činka. Boli sme na návšteve na vedľajšej zastávke. Tak nás Števo pohostil... jedla veľa nebolo, ale zato bolehlavu, za dve fľašky... A cestou domov, poďho po trati. A stretli sme ľudí ako niekde v kúpeľoch na korze. Kolobežka, bicykel, prechádzka, ženy aj muži, dôchodcovia i deti. Obzerám sa, veď tu snáď ani nieto chodníka... ani prechodu... Alebo to len ja zle vidím? Hlavne, že celým sídliskom vedú cesty, i chodníky, bezbariérové prechody... Ja tým ľuďom nerozumiem. Snažil som sa ísť poza kríčky, ale nemohol som v tom Milana nechať samého. Motalo ho to z koľaje na koľaj, mohlo ho niečo zraziť.
Najlepší sú ale aj tak tí, čo vystúpia z električky a tak strašne sa ponáhľajú, že nevydržia ani, kým súprava odíde. Budú o dvadsať sekúnd skôr doma... je tam toho... dúfam, že majú aspoň sračku, nech to ponáhľanie stojí za to... ešteže sa ja môžem vysrať, kde len chcem... len nech sa nikto nepozerá... nemám to rád.
Električka má cestovný poriadok a má právo sa aj ponáhľať... to ich nenapadne... a že je tu dvojkoľajka, že by oproti mohol ísť iný voz... to ich ani vo sne... stred vesmíru... človek-cestujúci... a človek-vodič pred infarktom... systolický tlak ako pri ľadovom kúpeli po saune... veď nejako bude, cinkne si a bude... tohto fúzkatého na nízkopodlažke poznám... minule sa na mňa pekne usmieval a nechal mi svoju desiatu... ale teraz je ešte asi prispatý...
Vodiči tu jazdia rôzni. Vysmiati i zachmúrení. Machovia i sraľovia. Vidieť to z toho, ako sa pohýnajú aj ako brzdia. V opatrnosti je krása, ale cestovný poriadok tu tiež nie je na parádu. Extroverti s otvorenou kabínou a a introverti so zatvorenou. Alebo sú to tí zimomravejší? Jednoducho ľudia... takí istí ako tí, ktorých vozia, len si to obidve strany nie vždy uvedomujú.
Zjavuje sa prvá mládež. To už bude aspoň šesť. Ale ešte nesvitá. S mladými je otrava. Mal by som sa niekde skryť. Ak budú mať náladu, tak si zase užijem. Srandičky, nadávky, pokušenie... najprv sa líškajú a potom ubližujú. Hádžu po mne odpadky, kamene, čo im príde pod ruku. Voľakedy nosili aspoň desiaty, teraz len dostanú peniažky a nakúpia v bufetoch... keď vedeli, že desiatu nezjedia, nechali mi... mne bolo jedno čo... chlieb s masťou, maslá, salámy, šunky... lekvár nebol bohviečo a ani niektoré paštiky nestáli za veľa... ale keď je človek hladný, nevyberá... rožok či žemľa... mladá či stará... aj ovocie sa dalo...med, syr, skvelá kombinácia... dnes je ale zima, tak ani nevytrčia ruky z vrecák. Bavia sa o strašne tajných veciach, kde im v stánku predajú cigarety a porno, ako podvádzať na prďáku, kedy nebudú naši doma... teda ja nemám našich, ale tí ich... ako sa dostať do ďalšieho levelu, ako upgradnuť mobil... pre mňa to tajné nie je, ja mám uši dobré. Počujem ich, akoby mi šepkali do uška.
Niekedy som sa chcel podeliť s Milanom o tú desiatu, ale nechcel odo mňa... vraj mi nebude žrať z papule... pekne... dal by som mu aj z posledného a ešte bude vyberať. Hlavne, že má chlast... to by mu nevadilo, ani keby to už raz bolo premyté... Ešteže mne nechutí. Nemusím sa o to biť. Minule sa do seba pustili so Števom. Musel som medzi nich skočiť.

Električky začínajú byť plné. Prichádza moja chvíľa. Už sa trošku rozvidnieva. Ideálny čas, vodič vtedy v zrkadle nevidí práve najlepšie. A ak si navyše bude niekto kupovať lístok... skočím niekam do zadného voza. Veď ľudia nevedia, že električka má viacero dverí. Aj tak sa vždy pchajú len do jedných. Stratím sa v dave...
Prečo chcem vlastne dnu? Veď nechcem nikam cestovať. Mám svoju zastávku rád, doma je proste doma, ale chcem vidieť aj svet. Čo ak je tam za tou zákrutou lepšie. Lepšie žrádlo, krajšia lavička, milší ľudia... Aj tak sa zase neodvážim. Ako kopu dní predtým. Nevozil som sa už mesiac.
Možno deň D je dnes... spievajú IMT Smile... no a keď nie, tak nie. Možno deň D bol dnes, nikto nič nezbadal, možno je viac takých...
Teraz!!! je to síce KTčko, ale nevadí, keď sa skryjem za predely medzi dielmi, tak sa stratím z dohľadu. Sedmička, 501ka. Naskočil som, pomedzi ľudí. Jedna pani skríkla... obtrel som sa jej o nohu... sa nezblázni, babizňa... sklapni už... už som preč... to je krása, vykúrená električka. Usadil som sa na podlahe. Ľudia po mne vystrašene pozerajú... nebojte sa, nehryziem... Niektorí sa o mne rozprávajú. Dajte mi pokoj... ja som sem prišiel špehovať vás a nie vy mňa.
Už sme na ďalšej zastávke. Príjemne to vibrovalo podo mnou. Všade je mokro, ľudia sem vnášajú kusy snehu. Obúchaj si to trochu... nestrkajte sa ľudkovia... sadni si, keď je voľné... nie, ty si chceš sadnúť inam... prosiť ťa treba...keď stojíte, držte sa... keď nechcete byť okradnutí, držte si... tamten sa podozrivo pozerá na tú kabelku... ale vidí aj mňa, tak si netrúfa...
Ďalšia zastávka... teta to zahlásila... pri dverách to žije, pár nôh dnu, pár von... zabáčame... opúšťame sídlisko... nevidím, kde sme, len cítim, že ideme hore a zase dole... stmieva sa... to sme len pod mostom...
Ale stojíme tu akosi dlho... signál tu skáče relatívne často, tak čo sa deje? Počujem hlasy... poďte ho vyhodiť... kde, ja nič nevidím... tu za tým predelom leží... sakra, krava jedna, išla bonzovať vodičovi... pracem sa radšej sám... dole schodmi sa mi ide ťažšie... Obzerám sa, kým sa dvere zase nezavreli.
Čo teraz? Chcel som sa previezť až do mesta... za kamarátmi... usádzam sa na zastávke... nepoznám to tu... všetko je tu cudzie a studené... nie je tu Milan, ani nikto iný... sedmička zabočila na Južnú triedu a klepot podvozkov ustal... prišla nejaká deviatka... mám sa vrátiť späť? Alebo to skúsim s niekým iným? Prichádza súprava T3ok. To zelené súkno vpredu pri vodičovi som už niekde videl... s týmto si neradno zahrávať... asi to nejdem ani skúšať... otvorili sa iba niektoré dvere... žeby mráz? Nie, svietia tam gombičky... ja uschnem... už aj T3ky majú dopyt na dverách? Popod most chodia sóla do Barce. Tam nemám šancu, na zastávke by som bol príliš nápadný.
Prichádzajú ďalšie T3ky. Nejaká trojka na stanicu, ale má nejakú podivnú žltú tabuľu. Jasné, veď je to štyri-dva-tri. Nikto nenastupuje ani nevystupuje. Dvere sú otvorené, podídem k vozu. Stojím pri dverách a váham. Pozerám k prednému vozu. V zrkadle vidím vodičove oči. Hovoria mi: ani to neskúšaj. Určite nemáš ani lístok. Ušla mu už jedna zelená. Uniká mu teplo z voza. Niekto na mňa zakričal: Heš.
Trhni si... poodstúpil som od voza... dvere zazvonili a zatvorili sa. Oči v zrkadle ma stále sledujú, ale usmievajú sa. Sa ti smeje, keď si vyhral... ale to len preto, že nie som na svojej zastávke. Z opačnej strany modré T3ky, teta na mňa blikla smerovkami... to je signál? Je to šanca? To určite, zaiste blikala na kolegu... načo ťaháš až k označníku? Ľudia to budú mať ďaleko... aj tak vedia, kde sú... a tí noví počujú tetu hlásateľku...
A ty blázon, kde sa to otáčaš? Na križovatke? Mal si odbočovať doľava a takto skrížiš cestu električke... tak hlboko ty ale nerozmýšľaš... ešteže nič nejde... Ten vodičák už dajú hocikomu. Ale mne nedali... je pravda, že som sa ani nikdy nepokúšal... veď načo... také auto ešte nevyrobili... pre mňa... keď som mal ešte svoju rodinu, vozil som sa s nimi... na predné sedadlo ma nepustili, len na zadné... ale v lete som mohol mať hlavu z okna von... preto sa v tom trošku vyznám... A keď bolo auto, nechodilo sa električkou... a to mi chýbalo... aj keď som tam musel mať zavretú hubu...
Čo to počujem? Cinkot električky. Ďalšej električky... novej šance. To sa mi na nich tiež páči, že keď ma nevezme jedna, príde iná... ďalšia... lepšia... Vždy je tá ďalšia lepšia, nech sa to zdá hoci aj absurdné... Asi nie som tak náročný. Nová šanca vždy poteší. A ak to nevyjde, ďalšia je len o pár zastávok ďalej a blíži sa ku mne. Netreba nič robiť, len čakať, na správnom mieste a ono to príde. Len treba trpezlivosť. Vzhliadol som v ústrety novej šanci. Čo to za posero, tak pomaličky cez tie výhybky? Veď ony vydržia...
Vydržali... sedmička, bordová, asi 392 alebo 404. Plná, tam sa ani nezmestím. Kam sa všetci zase trepú? Dôchodcovia vyrazili na nákupy? Čas by už na to bol, aj keď oni majú radšej špičku... vzadu sú nejaké decká... asi škola na výlete, alebo na exkurziu alebo do divadla? Mávajú na mňa. Nejaká dievčička mi niečo podáva. Zavoňalo to dobre, vyšiel som jej oproti, ale dvere sa už zatvárajú. Ďalšia sedmička sa stráca v nedohľadne.
Deviatka zhora... na Alejovej som dávno nebol... Čo budem robiť? Nikto tu nenastupuje, nemám sa ako dostať do voza. Zľutujte sa niekto. Chcem ísť ďalej alebo aspoň naspäť. Čo je toto za život? Keď sa nemôžem pohnúť. Ani tam, ani nazad.
Prichádza nízkopodlažka. Devina. Teraz alebo nikdy. Predposledné dvere sa otvorili, niekto vystupuje. Vyštartoval som zo zastávky, prebehol cez jednu koľaj a vybehol po schodoch. Nikto ma asi nevidel. Svedkom mi bol iba zvírený sneh. Dvere sa zatvorili. Nikto nekričí, nikto sa nepozerá. Ľudí je tu pomenej, asi už ustúpila ranná horúčka. A tie deviatkové intervaly teraz...
Zaliezam na neviditeľné miesto. Aspoň chcem, aby takým bolo. Pozorujem. Päťtrijednotka vyrazila. Tá trať pod mostom je strašná, vibruje mi celé telo. Zastávka na znamenie. To zas niekto pochopil... nestačí sa postaviť ku dverám, moja... ten gombík aspoň zatlač. Alebo zamávaj. Ten preboha nie... to je záchranná brzda... á, našli moji rádcové, našli správny gombíček? Zdá sa, že nie. Máš jediné šťastie, že niekto stál na zastávke, už by si sa vyviezla ku Carrefouru. A ušetríš si navyše jedno rozčúlenie.
Zdvihol som hlavu. V zrkadle som zhliadol vodičku. Už mi je jasné, prečo ma nevidela. Telefón nacapený na uchu... a služba veselo ubieha. Len aby si niekoho nezrazila, lebo bláznov je po cestách dosť. Brzdíme pred kruhovým... to bol tiež nápad s takou križovatkou. Prečo by nemohla mať električka prednosť? Lebo všetci sa ponáhľajú a vezú dôležitých ľudí na dôležité miesta presne podľa cestovného poriadku. Električka to tu len tak nenápadne a nedôležito križuje. Keby s tým sekla uprostred, nikam sa nedostanete, vandráci. Tak netrúb a neblikaj, ty truľo, pár sekúnd snáď zvládneš... aj tak si postojíš na ďalšej križovatke.
Kruháč sme zvládli. Ľudí pribúda. Prestávam byť neviditeľný. Niektorí na mňa pobavene pozerajú. Deti ukazujú prstom. Na chvíľu zabudli, že idú k lekárovi a že im teta sestrička pichne veľkú injekciu. Chcú prísť ku mne bližšie, ale zafungovala ochrana, rodičovské potiahnutie za vetrovku a sú späť na svojom mieste. Prešli okolo mňa veľké bagandže. Tak tými by som do brucha dostať nechcel.
Čo tu chce?... asi nemá kam ísť... je tu sám. Čo sa staráte? Otáčam sa k nim zadkom. Nepotrebujem váš súcit ani pozornosť. Pozorujem mladíka, stojí neďaleko mňa. Papá nejaký keksík, ej, či by som sa podelil... aj ho dopapal... a kam zahodil papierik? Prečo nie sú vo vozoch smetné koše? Ani sa mu nečudujem, sopliakovi, aj keď zobrať si ho so sebou mohol. Ale to je tak, takto sa narába s odpadom... čo najrýchlejšie sa ho zbaviť. Aj mňa sa takto zbavili. Bol som doma prebytočný, nevládali ma už živiť. Nebol zo mňa žiadny osoh. Nezarábam, nepracujem, doma nepomôžem. Bol som len rozptýlenie, tvár plná porozumenia v ťažkých časoch a oštara v tých ľahších. Našťastie Milan má teraz práve tie ťažšie časy... tak sa ma snáď tak ľahko nezbaví. Je to odo mňa sebecké, ale za jeho časy fakt nemôžem... Sebecky pozerám aj na zahodený papierik pod stoličkou a chystám sa ho odpratať. Mladík vystúpil, zmocnil som sa papiera a zlízavam zvyšky krému, čo tam ostali. Len aby mi nezabehlo... tieto papieriky do papule nepatria.
Dvere sa zatvorili, ale opäť sa nehýbeme. Dvere sa opäť otvorili, zatvorili a otvorili. Sakra... ak sa niektoré zasekli a mladica vybehne zo svojej kabínky, musím sa zase pratať. Našťastie na tretí pokus sa všetko zatvorilo, ale uvidíme, čo prinesie ďalšia zastávka. Pár ľudí stojí pred kabínkou a krásne jej zacláňajú vo výhľade. Nevidí na mňa, ale ani ja na ňu. Tak sa pohnite chmuľovia... máte otca sklenára? Rútime sa dole kopcom... brzdi moja... jedna električka sa tu už rozbehla a nedala sa zastaviť. Aj pomníček jej urobili.
Električka sa opäť vyprázdňuje, zliezli sme z Terasy. Prepravná kontrola... nenápadní ľudkovia, ktorých spoznáš na kilometer... kapsičky prevesené cez telo... Ja tu nie som. Som neviditeľný. Zalezený v kúte pre čiernych pasažierov. A fakt... ani si ma nevšimli. Podpisujú vodičke papierik... aj spolu komunikujú o niečom, veď práve netelefonuje. Krútime sa cez námestie. Signál sme nestihli... babky a dedkovia dobiehajú, aby sa odviezli jednu zastávku... keď ste už boli v tom rozbehu, mohli ste tú jednu zastávku už dobehnúť... viem, som hnusný a vráti sa mi to, keď budem starý... ale teraz budeme meškať... Aj keď ja sa teda nikam neponáhľam. Dúfam, že na konečnej nebude kontrola voza a odveziem sa zase späť. Takto ďaleko som sa dávno nedostal... možno deň D je dnes...
Blížime sa k Lokomotíve. Nie skutočnej... deviatka nechodí na stanicu. Osadenstvo voza zredlo. Blíži sa konečná. Máte tu čierneho pasažiera... kričí na vodičku a ukazuje na mňa prstom... Ty chuj, čo nemáš dosť vlastných starostí? Dvere sa zatvorili, som za vodou. Ale nie... dvere na kabínke sa otvorili a počujem kroky. Skláňa sa nado mnou... a ty tu čo chceš? Chúlim sa k stene. Ako si sa sem dostal? Čo sú to za sprosté otázky, veď sem sa dá prísť iba dverami. Múdro na ňu pozerám, snáď sa nejako dohodneme. Šušle na mňa, baví sa so mnou ako s deckom. Ale tu nemôžeš ostať? Musíš von... Zdvihla sa a išla otvoriť dvere. Nie z kabíny. Nadvihla dekel nad dverami , otočila vypínačom a dvere sa otvorili. Zľakol som sa. Stála mi v únikovej trase. Spomenul som si na toho chlapíka, čo ma chcel chytiť. Mal v ruke takú slučku a mieril ňou na mňa. Skoro som sa vtedy od strachu... ale zvládol som to, rýchlo som sa mu prešmykol pomedzi nohy. Aj teraz mám strach. Očami sledujem striedavo dvere a ju. Uši mám nastražené, chlpy naježené. Pochopila a trošku mi ustúpila. Aj tak sa bojím. Zapínam pohon na všetky štyri a vyletím z dverí. Na ostrovčeku je kopa snehu a ľadu, ani nebrzdím. Rútim sa rovno cez cestu k zastávkovému prístrešku.
Nedobehol som. Zatmelo sa mi pred očami. Sprava som pocítil ostrú bolesť. Odhodilo ma to bokom, jedno koleso mi prešlo po chvoste. Šmýkam sa po ceste a pod sebou zanechávam krvavú šmuhu. Na snehu sa dobre vyníma. Potíšku kňučím... snažím sa postaviť, ale nejde to. Neposlúchajú ma ani nohy ani telo ani hlava. Ten blázon na tom tereňáku išiel aspoň osemdesiat. Ani nezastavil, veď načo... môj život tu nemá takú cenu. Len to trošku ťuklo, ak mal pustené rádio, ani to nezačul. Nikdy som nerobil veľa hluku. Ten chumaj z električky sa nado mnou skláňa. Teraz mi už môžeš fúkať, môj zlatý... keby si na mňa v električke neupozornil... Ale chápem ťa, niekedy sa dobré úmysly vymknú spod kontroly.
Kde je Milan? Určite už nasáva, na našej zastávke... Keby tu teraz bol, asi by mi už veľmi nepomohol... aj keď kúsok za chrbtom je veterina... možno nejaký doktorko... alebo jeden vodič, čo sa v tom vyzná... ale čas hrá proti mne... neznesie žiadne meškanie... ale keby tu predsa len bol ten Milan... možno by aspoň slzu za mňa vypustil. Ty a ten tvoj psí život... tak mi hovorieval... kto sa má lepšie? Nuž najlepšie sa práve necítim, aj chladno mi začína byť.
Tí hajzlíci, čo ma vyviezli za mesto a mysleli si, že netrafím domov, sa môžu hanbiť. Ja som sa vrátil, aj som našiel náš byt, ale tvárili sa, že nie sú doma. Presedel som pred vchodom celú večnosť. Občas ma susedia pustili do vchodu a tak som zohrieval rohožku pred bytom. Išli na dovolenku a zabudli sa vrátiť. Mohli ma dať aspoň k strýcovi Fridolínovi, naháňal by som mu zase sliepky. Občas som odbehol na zastávku a čakal na ten správny spoj, ktorý ich privezie. A keď mi došla trpezlivosť, vbehol som do prvej električky a náhodne vystúpil. Dlho sme na seba vtedy s Milanom pozerali. Tiahol z neho chlast, ale inak voňal dobrácky.
Pohladkal ma po chrbte, poškrabal za ušami. Vraj mu pripomínam jeho predchádzajúceho. Ten ale štekal na každú električku. A nemal rád kamaráta Števa. Ani som sa mu nečudoval. Nikdy som sa nedozvedel, čo sa s ním stalo. Ostal som s Milanom, jeseň vystriedala leto. Padajúce lístie rozšmýkalo električky. Neštekal som po nich, chcel som ostať sám sebou... 
Teraz tu ležím, podo mnou rastie krvavá mláčka. Zavolajte aspoň smetiarov, nech ma odpracú. Je mi to už jedno. Jedným okom ešte sledujem premávku. Cez zorné pole mi prebehli dve dvojky, museli vyzváňať... aké to prekvapko pre vodičov... tu jazdia električky... a majú prednosť. Na ňufáku mi pristala snehová vločka. Počujem veľký hrmot. Blíži sa niečo veľké, cítim v tom nebezpečenstvo. Pohnúť sa mi však stále nedá. Hluk silnie, niekto niečo kričí. Vari si ma niekto všimol? Dostanete ma odtiaľto? Možno zachraňujú len samých seba.
Pluh... frkot... tma... zavalila ma kopa špinavého snehu. Krásny hrobček... o mesiac ma tu pozametajú verejnoprospešní. Veď Milan mi to hovorieval... nelez do tých električiek, lebo sa ti to stane osudným... ach tie opilecké reči... veru... električky sú môj osud. Ale ležím neďaleko slučky... príjemný pocit... môj posledný... Možno deň D bol dnes...