Okolo Slovenska vlakom za 16 hodín

Určite mnohí z vás už túto alebo podobnú cestu absolvovali a preto by som sa nechcel ani tak zamerať na jej opis, ako skôr na vyrozprávanie mojich zážitkov, poznatkov a skúseností z nej a navnadiť tak aj mnohých ďalších, aby takúto cestu absolvovali.

Začnime tým, že pochádzam z Rimavskej Soboty a keďže toto mesto bohužiaľ neleží priamo na žiadnej hlavnej trati, mal som to s výberom vhodných spojov ťažké. V prvom rade som sa musel rozhodnúť, či ráno ísť smer Bratislava a večer sa vrátiť zo smeru Košice alebo naopak. Rozhodovanie však nebolo ťažké, uľahčil mi ho totiž súčasný cestovný poriadok, podľa ktorého by som už večer z Košíc domov nemal spoj a preto bol smer cesty jasný, musel som ísť ráno do Košíc a vrátiť sa večer z Bratislavy, naopak to proste nešlo.

Som spachtoš, a preto som chcel do Košíc ísť až o 7:01 ráno prípojom na rýchlik Ipeľ, ktorý má príchod do Košíc o 9:20. V Košiciach by som stihol rýchlik Liptov s odchodom 10:01 a príchodom do Bratislavy o 16:03, no opäť sa tvorcovia cestovného poriadku vyznamenali, keďže týmto spojom by som do Bratislavy prišiel tri minúty po odchode posledného spoja z Bratislavy naspäť domov, aj to len v prípade, že by nemal meškanie. No úžas! Celý môj plán stroskotal na troch minútach. Nemal som teda na výber a musel som si ráno privstať a odísť o 4:20 prípojom na rýchlik Poľana, ktorý dorazil do Košíc už o 6:46.

V Rimavskej Sobote bol prípoj do Jesenského spočiatku prázdny, no tesne pred odchodom doň pristúpilo pár ľudí a ako som aj predpokladal, všetci v Jesenskom prestúpili na Poľanu. Ani som nečakal, že stanica a vlak budú tak zavčasu ráno plné, ako to zvykne byť počas dňa, no v Jesenskom už na Poľanu čakalo dosť veľa ľudí, z čoho som bol mierne prekvapený. Ešte v prípojnom spoji z Rimavskej Soboty do Jesenského mi pri kontrole lístku oznámila sprievodkyňa, že ak nie som v maturitnom ročníku, tak si môžem môj preukaz predĺžiť aj na prázdniny. Skvelé! Kebyže toto viem skôr, idem na túto cestu až v lete, no keď už som bol raz rozhodnutý a sedel vo vlaku, nebudem sa už predsa vracať naspäť domov, no nie? Do Jesenského dorazila Poľana včas, tak som nezaháľal a nastúpil do nej. Na môj údiv a súčasný stav slovenských železníc bol tento vlak moderný, ale nečudo, veď je to jediný priamy rýchlik z Bratislavy do Prešova, ak by nebol taký moderný, Prešovčania by sa asi urazili. Poľana bola pomerne plná, teda nepraskala síce pod náporom cestujúcich, ale žiadne kupé nebolo prázdne a tak som si prisadol k jednej pani, ktorá však na ďalšej stanici vystúpila. Cesta ubiehala pomerne rýchlo a postupne, ako sa vlak blížil ku Košiciam, pribúdal aj počet cestujúcich a tak som do Košíc dorazil už v plnom kupé. Vlak dorazil včas a tak som mal v Košiciach dobrú hodinku k oddychu, to som ešte vtedy netušil, že to bol za ten deň posledný vlak, ktorý nemeškal.

Desať minút pred odchodom som nastúpil do rýchlika Dargov, ktorý ma mal zaviesť severom Slovenska do Bratislavy. To, čo som tam však uvidel ma však totálne dostalo! Vlak bol totálne napráskaný a ľudia stáli na chodbách, nedalo sa ani prejsť cez vozeň, pri hľadaní miesta som musel tri krát vystúpiť a po nástupišti prejsť do druhého vozňa. Bolo tam hlavne veľa detí, ktoré šli zo školou na výlet a to ma dosť nahnevalo, keď som ja šiel zo školou na výlet vlakom, železničiari nám zabezpečili vlastný vozeň, prečo si to tieto školy nevedeli zabezpečiť tiež?! Kvôli nim som teraz len dúfal, aby som počas cesty nestál. Niekedy sa hovorí, že človek má viac šťastia, než rozumu a to bol asi aj môj prípad, lebo pri štvrtom nastúpení do vlaku som natrafil na kupé, v ktorom bol len jeden pán, tak som teda s otázku „Máte tu prosím voľné?“ vošiel dnu a sadol si k oknu.

Dargov je rýchlik, ktorý ide z Humenného do Bratislavy a v Košiciach má prestávku niekoľko desiatok minút, zarazilo ma teda, že z Košíc sme sa pohli už s vyše 5 minútovým zbytočným meškaním, no to som ešte ani len netušil, že to najhoršie ešte len príde. Po Košiciach nasledoval Kysak, kde pristúpilo množstvo Prešovčanov a moje šťastie sa mi tentoraz obrátilo chrbtom a musel som svoje pohodlné miestečko pri okne uvoľniť panej, ktorá si naň zakúpila miestenku. Až vtedy som si uvedomil, že som bol veľmi naivný, keď som v Košiciach predavačke lístkov na otázku „Chcete aj miestenku?“ odpovedal jednoducho „Nie, ďakujem“. Pohli sme sa z Kysaku a ja som už nesedel pri okne, no napriek tomu som stále sledoval dianie za oknom, hoci som už nemal taký perfektný výhľad. Chodba bola plná deciek, nakoľko ďalšie pristúpili v Kysaku a tak vám hádam ani nemusím hovoriť o tom hurhaji, čo tam bol.

Cesta ubiehala, prešli sme pár staníc, keď tu zrazu náš vlak nečakane zastal v Markušovciach (asi) a v rozhlase sprievodkyňa zahlásila „Vlak zastal z dopravných dôvodov, prosím nevystupujte z vlaku“. Takto sme tam stáli približne 15 minút a tak meškanie pekne pribúdalo, no veril som, že si to na koridore nadbehneme. Prišli sme do Popradu, kde všetky tie decká vystúpili a vydali sa smer Tatry, ktoré však ani nebolo vidno a s veľkou pravdepodobnosťou tam poriadne lialo. Pršalo aj na pár úsekoch cesty a vlastne celou cestou bolo zamračené, nevybral som si práve najvhodnejšie počasie, no ale čo už. Vlak odišiel z Popradu a keďže Tatry nebolo vidno, všímal som si hlavne novovybudovanú severnú D1 a dediny vôkol trate. Niekde pred Liptovským Mikulášom som sa musel veľmi premáhať, aby som nezaspal, no našťastie ma táto únava hneď prešla a tak som mohol ďalej sledovať dianie vôkol vlaku ale aj vo vlaku.

Prešli sme Ružomberok, keď tu zrazu, pred Kraľovanmi opäť náš vlak zastal a stál, tento krát však do rozhlasu nič neoznámili, no tak sme teda len stáli a čakali, nič iné nám predsa ani neostávalo. Meškanie sa už prehuplo cez polhodinu, no stále som dúfal, že na koridore sa zníži a do Bratislavy prídem včas. Dorazili sme do Vrútok, kde sa konečne ozval z rozhlasu hlas sprievodkyni, ktorá však oznámila samé zlé správy. Okrem toho, že nás prípoj do Hornej Štubne a expres Hradčany nečakali ešte povedala, že vo Vrútkach budeme stáť ďalších 12 minút. Neviem, či si tá sprievodkyňa zabudla vymeniť baterky v hodinkách, no z 12 minút bolo nakoniec skoro 20. Po dlhom čakaní sme vyrazili do Žiliny, kde sme prišli s vyše 45 minútovým meškaním. Aby toho však nebolo málo, tu sme si ešte postáli ďalších 15 minút a tak pekne s hodinovým meškaním sme konečne vyrazili smer Považská Bystrica. V Žiline vystúpil pán sediaci pri okne a tak sa mi uvoľnilo perfektné miesto s perfektným výhľadom, aspoň nejaká dobrá správa.

Cestou som urobil pár fotiek a už som sa nevedel dočkať, kedy za Púchovom nabehneme na koridor a rýchlik si to bude frčať 160kou až do Blavy. Mimochodom, po každej stanici prišla do nášho kupé sprievodkyňa s otázkou „Pristúpili?“, hoci už od Kysaku nikto do nášho kupé nepristúpil no a keď už prechádzala pri našom kupé asi piaty krát a mala ruku na kľučke, že otvorí dvere a opäť sa nás spýta tú jej zrejme obľúbenú otázku, len som jej pokýval hlavou a tak sa už u nás nezastavila. So spolu sediacimi sme sa na tom len pousmiali. Za Púchovom sme konečne nabehli na koridor, bolo to skôr počuť, než vidieť, nakoľko na koridore som už ani nemal pocit, že cestujem. Namiesto 160ky však vlak šiel asi len 60kou kvôli opravám a nakoľko touto trasou necestujem skoro vôbec a o koridoroch iba čítam, tak ma totálne dorazil fakt, že ten koridor nie je celý hotový z Bratislavy po Púchov, ono totiž sú hotové len niektoré úseky, no úžas! V Trenčíne sme v kupé ostali len dvaja, no pristúpili k nám ďalší ľudia a vlak bol tak plný, že jedna pani musela stáť na chodbe. Žeby fakt nikde nebolo miesto, alebo sa len dôchodcom nechcelo prejsť od dverí trošku ďalej? Každopádne, v takto preplnenom kupé a s dôchodcovským dialógom o dnešnej „skazenej mládeži“ som strávil cestu z Trenčína do Nového Mesta nad Váhom, kde sa opäť zmenilo zloženie nášho kupé a priemerný vek osôb sa prudko znížil. Bolo poobede a tak sa zrejme študenti chceli dostať domov, len nechápem, či sa im chcelo na náš vlak čakať hodinu. 

Za Novým Mestom nad Váhom bol už celý koridor spravený, no keďže na čele nášho vlaku nebola gorila, tak som o tej 160ke mohol len snívať. Počas tejto poslednej časti cesty až po Bratislavu sa v kupé a zrejme aj v celom vlaku vystriedalo najviac ľudí a našťastie sa už žiadne vyhadzovanie z miest kvôli miestenkám nekonalo. To asi len východniari sú tak rozmaznaní, že im treba miestenka. Ale nie, samozrejme, že len žartujem a určite by som si ju nabudúce kúpil aj ja. Dorazili sme teda do Bratislavy s hodinovým meškaním, čo mi ukrátilo čas v Bratislave z pôvodných dvoch hodín len na jednu. Pochopil by som, kebyže má vlak meškanie tak 20 minút, ale hodina?! To si teda fakt dali železničiari veľa práce s tým, že náš rýchlik musel stále čakať na iné spoje, keďže všade tam na severe opravujú trate a vlaky sa nemôžu kdekoľvek križovať. Takto obetovať jeden spoj, ktorému postupne nabehlo až hodinové meškanie, to som ešte fakt nezažil a dúfam, že už ani nezažijem, no aspoň mám skúsenosti.

O 16:00 mal z Bratislavy odchod expres Hron smer Banská Bystrica, no to by samozrejme neboli slovenské železnice, keby už tento vlak z Bratislavy neodišiel s 5 minútovým meškaním, opäť sme len tak zbytočne stáli v stanici a čakali. Vlak bol pomerne plný a opäť mi nevyšlo miesto pri okne, no a ešte k tomu oproti mne sedel nejaký pán, z ktorého som nemal práve najlepší pocit. Už som po celom dni mal dosť pozerania sa na takéto znudené ksichty, no tak som si teda odtiahol záves na okne, ktorý on zrejme zatiahol aby ho nič nerušilo a pozeral som sa raz jedným oknom a potom oknom na opačnej strane von. Tento expres nestojí na všetkých staniciach, kde stoja rýchliky a skráti tak dobu cesty o cca 20 minút, neviem či by nebolo pre železnice lepšie, kebyže stojí všade, aby ním cestovalo viac ľudí, no mne osobne to bolo jedno, lebo ja som aj tak vystupoval až vo Zvolene.

Ak to už bolo v tento deň u mňa zvykom, vlak postupne naberal meškanie. Najprv sme v Podhájskej čakali na zmeškaný rýchlik Devín, potom sme len tak zastali na 5 minút uprostred lúky a ešte, aby toho nebolo málo, tak pred stanicou Levice sme zastali pred semaforom, na ktorom bola zelená. Takto sme teda získali meškanie 20 minút a ja som dúfal v to, aby vo Zvolene čakal na tento spoj rýchlik Gemeran. Pred Zvolenom nám bolo cez rozhlas oznámené, že Gemeran a aj ďalšie spoje vo Zvolene čakajú, to mi teda odľahlo. Určite však začalo zvierať žalúdky tým, ktorý Gemeranom šli do Košíc a mali tam prestúpiť na nejaký iný vlak, ktorý by s takýmto meškaním asi len ťažko stihli. Po príchode do Zvolena sa drvivá väčšina cestujúcich z Hrona presunula do Gemerana, kde už čakali cestujúci, ktorý doň nastúpili z prípojného expresu Detvan, ktorý prišiel z Prahy do Zvolena niekoľko minút pred Hronom. Opäť a zas som nechápal, prečo nemôžu byť priame spoje z Bratislavy do Košíc aj cez Zvolen, nakoľko aj tak väčšina cestujúcich cestuje priamo, no železnice to rozdelili na dva úseky, prvý z Bratislavy do Banskej Bystrice a druhý zo Zvolena do Košíc, cestujúci tak musia zbytočne vo Zvolene prestupovať. Iba jeden spoj má priame vozne z Bratislavy do Prešova a tak netreba prestupovať, no to je žalostne málo! Aby som nezabudol, Hron bol tiež jeden z tých modernejších spojov, ale to sa aj dalo čakať, keďže je to jediný expres z Bratislavy do Banskej Bystrice.

Vo Zvolene som teda prestúpil na Gemeran, ktorý vďaka Hronu ale aj Detvanu získal tiež 20 minútové meškanie a tak som si bol už vedomý toho, že domov prídem o niečo neskôr, než som plánoval. Našťastie som si bol istý, že prípoj v Jesenskom do Rimavskej Soboty na rýchlik počká a tak som už len pokojne oddychoval. Gemeran už nebol tak moderný, ako Poľana, no keďže ním cestujem často, už som si zvykol a vôbec som sa nad tým nepozastavil. Ako obvykle, bol preplnený a skladal sa len zo štyroch vozňov. Opäť veľké uznanie železniciam! Ak by doň zaradili viac vozňov a spravili by z neho priamy spoj z Bratislavy do Košíc, prípadne až do Prešova, zisky by sa im zvýšili, no ale nejdem sa nad tým pozastavovať, už som si bohužiaľ zvykol na to, čo máme. V Jesenskom som prestúpil na môj prípoj a domov som dorazil niečo okolo trištvrte na deväť, unavený, no plný zážitkov.

Som veľmi rád, že som túto cestu absolvoval, a už sa teším na mnoho ďalších, ktoré absolvujem cez leto ale aj neskôr. Každému odporúčam absolvovať takúto trasu, nakoľko takto môžete vidieť celé Slovensko za jeden deň. Mimochodom, celý tento špás ma stál len niečo cez 18€. To je jedno z mála pozitív na našich železniciach, sú lacné, teda aspoň ak máte študentský preukaz.