Cesta vlakom okolo Slovenska

Pôvodne som plánoval túto akciu využiť čisto len na vozenie sa vlakom, no napokon som sa rozhodol spojiť príjemné s užitočným. Keďže doposiaľ som nebol v Košiciach a Bratislava ani Tatry ma vôbec nelákali, cieľ cesty bol jasný, avšak nechcel som tam cestovať po hlavnej trati, ale 170-kou ktorou som nikdy nešiel ďalej ako do Turčianských Teplíc. No ostali nám ešte ďalšie dve možnosti, buď ísť do Košíc 160-kou cez Zvolen alebo sa do Košíc nejak dostať 172-kou cez Banskú Bystricu a Červenú Skalu. Napokon sa mi 2. alternatíva viacej zapáčila kvôli nádhernej prírode, ktorou táto trať prechádza. Navyše v Bystrici nám ostávali ešte necelé 3 hodiny na obzretie mesta. A tak už bolo jasné, kde sa bude cestovať a kadiaľ sa tam pôjde.

Na ráno 5.7. som si budík nastavil na 4:10, pretože vlak z Kraľovian mal odchod už o 5:38. Do Kraľovian ma musel doviezť oco, pretože cez sviatky a nedele mi z Dolného Kubína do Kraľovian skôr ako o 5:32 nejde žiadny vlak. Adam nasadal do toho istého vlaku už v Ružomberku. Veľmi som sa obával toho, že vlak bude meškať a nestihnem prestup vo Vrútkach, a preto som mal aj alternatívny program a to nastúpiť na Excelsior a ísť do Košíc, odtiaľ naspäť do Banskej Bystrice a vrátiť sa 170-kou do Vrútok . Ale ako sa neskôr ukázalo, moje obavy boli zbytočné a žiadny alternatívny program neprichádzal do úvahy. Do Kraľovian ma ocko priviezol asi v 25 minútovým predstihu, a tak som stihol sledovať aj príchod rýchlika 736 Lomnica, ktorý nejavil ešte žiadne známky preplnenia.

Banská Bystrica - ešte relativne prázdne nástupište © Adam Švidroň

O pár minút som už však nasadal do vlaku, ktorý mňa a Adama mal dopraviť do Vrútok. Vlak nemal žiadne meškani,e a tak sa zdalo, že naše dobrodružstvo už nič nepokazí. No v tom sa objavila sprievodkyňa a vyžiadala si moju Lidlenku. Bezstarostne som jej ju podal, no o chvíľu mi oznámila, že môj doklad je neplatný, lebo vraj nemá pečiatku. Darmo som jej mohol vysvetľovať že to neni moja chyba. Sprievodkyňa bola neoblomná. Napokon kdesi odišla aj s mojou Lidlenkou a o chvíľu sa vrátila a povedala, že po Vrútky môžem cestovať, no na lístok mi nedá podpis a bez neho je lístok ďalej neplatný. Nevedel som, čo mám ďalej robiť, a tak som len ticho sedel vedľa Adama a čakal až dorazíme do Vrútok.

Červená Skala - "Horehronec" obieha motorový osobný vlak
 © Adam Švidroň

Tesne pred Vrútkami si ma sprievodkyňa mávnutím prsta zavolala k sebe a vypýtala si môj lístok. Pomaly som jej lístok podal a netrpezlivo som čakal, čo s ním urobí. Nakoniec mi ho podpísala a vrátila. Trochu sa mi uľavilo. Dorazili sme pekne načas. Vo Vrútkach nás už čakali Betka a Sára. O chvíľu na to dorazil aj Zr 1847 Šturec, do ktorého sme prestúpili. Bol takmer prázdny napriek tomu, že za dieselovou 754-kou boli radené len tri vozne. Všetci štyria sme nasadli do novučkého veľkopriestorového vozňa. Nanešťastie vo vlaku sme zistili, že pečiatku nemala Betka ani Sára, ktorá kupovala lístok aj pre Betku. Baby nenechali nič na náhodu a vybrali sa vo vlaku hľadať sprievodcu, aby mu vysvetlili že na ich Lidlenke nemajú pečiatku a že či by im hu napriek tomu nepodpísal. O chvíľu nato sa obe vrátili vysmiate od ucha k uchu a zamávali podpísanými Lidlenkami. Opäť sa raz ukázalo že najlepší sprievodcovia sú na vedľajších trasách.

Blízko žel. zástavky Telgárt penzión - pohľad na
 telgártsky viadukt © Adam Švidroň

Do Banskej Bystrice sme dorazili asi o 7:15 a keďže rýchlik Horehronec mal odchod až o 10:16, bolo jasné kam sa ešte pôjde. S menšími problémami sme sa dostali do centra mesta, kde sme si na pamiatku spravili pár fotiek. Neskôr sme sa vybrali hľadať najbližší Lidl, aby nám v ňom opečiatkovali naše nádherné Lidlenky. Asi o polhodinku sme sa už s opečiatkovanými Lidlenkami vracali smerom na námestie, kde sme si ešte asi hodinku posedeli a užili si slniečka, ktorého bolo za posledné dni veľmi málo. Cestou na stanicu sme zvažovali, či si kúpiť miestenku na Horehronca. Nakoniec sa Sára sa odhodlala spýtať pokladníčky, že čí býva tento rýchlik natoľko preplnený, aby sme si kúpili miestenku. Keď nám povedala, že nám ju netreba, pobrali sme sa smerom k nástupišťu 2, ku ktorému mal Horehronec prísť. Na nástupišti bolo však poriadna hromada ľudí a tak nás pomaly začalo mrzieť, že sme si nekúpili miestenky. V diaľke už dieselelektrický rušeň 754.055 „Renátka“ čakal na preprahovanie.

R 811 Horehronec zastavuje v stanici Dedinky © Adam Švidroň

Onedlho sa z rozhlasu ozvalo, že rýchlik 811 Horehronec prichádza do stanice, no trvalo ešte dobrých 10 minút, kým naozaj prišiel. Keď vlak zastavil v stanici, neveril som vlastným očiam, aký je preplnený. Vtedy som v duchu preklial tu pani pri pokladni, ktorá nám neodporučila kúpiť si miestenky. Naveľa-naveľa sme sa nejak natlačili do vlaku a netrpezlivo sme čakali na odchod. Medzitým ešte odpojili nejaké vozne a zapriahli „Renátku“ namiesto 242-ky. Pri nastupovaní vznikal menší chaos, a tak sme získali asi 10 minútové meškanie. Napokon sa z „Renátky“ zadymilo a vlak sa pohol. Vo vlaku sme nemali kde sedieť a keď sa aj nejaké to miesto uvoľnilo, prišla akási mamička s detičkami a miesto sme museli uvoľniť, nakoľko sme boli vo vozni pre mamičky s deťmi. Po stanicu Červená Skala ma cesta vychýreným Horehroncom nejak nenadchýnala, no potom sa začala skutočná „podívaná“.

Niekde za stanicou Červená Skala - pohľad na R811 na čele
 s „Renátkou“ 754.055 © Adam Švidroň

Otvoril som si okno na chodbičke a vyklonil som hlavu z vlaku a začal som si naplno užívať tu krásnu prírodu navôkol. Vo vlaku bol aj veľmi milý sprievodca, ktorý pomáhal mamičkám s deťmi prenášať ich batožinu. Úprimne povedané, prekvapilo ma to, pretože ešte nikdy som nemal takú skúsenosť, že by sprievodca tak ochotne pomáhal. Vlak išiel dosť rýchlo, miestami až 80 km/h. Občas, keď to bolo možné, som sa pokúsil dotknúť rukou nejakého konáru, ktorý dostatočne vytŕčal. Cestou sme míňali rôzne významné železničné objekty ako Telgártsky viadukt či Telgártsku slučku. Z okna som bol vystrčený neustále, dokonca aj v tuneloch čo sa mi neskôr vypomstilo. Vlak prechádzal cez rôzne stanice či zastávky, no najviac mi utkvela v pamäti stanica Nálepkovo. Adamovi nedalo neodfotiť ju.

Nálepkovo - stanica s vtipným názvom, kde Horehronec
 taktiež zastavil © Adam Švidroň

Po nejakom čase sa náš vlak opäť dostal pod troleje, a to v Margecanoch, kde ma už omrzelo pozerať sa vyklonený z otvoreného okna, a tak som si išiel sadnúť k Adamovi a babám do kupéčka. Adam sa na mňa divne pozrel a neskôr prepadol do nezastaviteľného smiechu. Netrvalo dlho a baby sa od smiechu váľali po zemi. Vôbec som nerozumel, na čom sa tak smejú. Potom mi Adam vysvetlil, že sa mám pozrieť do zrkadla. Keď som sa pozrel do zrkadla, skoro ma odvalilo. Z neustáleho vykláňania sa v tuneloch bola moja tvár celá čierna od dymu a moje oči boli krvavo-červené. Skratka vypadal som jak upír alebo kominár. Tvár sa mi podarilo čiastočne umyť Sárinou minerálkou.

Niekde za Margecanmi - takto som dopadol po 3 hodinách 
neustáleho vykláňania sa z okna © Adam Švidroň

Asi za 25 minút sme dorazili do Košíc, čo bol náš cieľ. Tentokrát sme nič na náhodu nenechali a na spiatočnú cestu sme si kúpili miestenky. Keďže sme mali málo času, išli sme iba na hlavné námestie a posedeli sme si tam trochu. Naspäť domov sme sa vracali už po hlavnej trati. Keď sme sa vrátili na stanicu, pri 3. nástupišti už bol pristavený medzištátny rýchlik 440 Excelsior, ktorý vyzeral spočiatku prázdny. No ako sa blížil čas odchodu, rýchlik sa začínal napĺňať, až kým nebol beznádejne preplnený, a vtedy som mal konečne príjemný pocit, že sme si kúpili miestenky. Cestu vlakom naspäť som už nejak nevnímal. V neklimatizovanom, starom vozni bolo hotové peklo. Bolo tu strašne horúco.

Blízko stanice Dedinky - R 811 prechádza okolo vodnej
 nádrže Palcmanská Maša © Adam Švidroň

A opäť raz sa aj ukázalo, že na hlavnej trati sú sprievodcovia nepriateľský a chcú človeka len buzerovať a znepríjemňovať mu inak príjemnú cestu vlakom. Výnimkou nebola ani sprievodkyňa v Excelsiore, ktorá si okrem lístku vypýtala aj občiansky preukaz. To sa fakt nemôže stať inde ako v rýchliku na hlavnej trati. Našťastie všetci sme ho mali po ruke, a tak sprievodkyňa mohla len bez slova odísť. Adam vystúpil v Ružomberku a ja o stanicu ďalej, v Kraľovanoch, kde som ešte asi hodinu čakal na prestup na „Oravku“. Baby pokračovali až do Vrútok. Som veľmi rád, že som sa mohol zúčastniť takého výletu, a veľmi ma prekvapilo koľko ľudí využilo túto akciu. Dúfam že sa do budúcnosti chystá niečo podobné.

Poznámka: Prepáčte, že som pofotil (teda kamarát a ešte iba mobilom) iba cestu Horehroncom a taktiež mi prepáčte moje subjektívne hodnotenia sprievodcov.