Maniakálny úvod, pohodičkový koniec alebo Z Trnavy do Trnavy s Lidl lístkom

Ešte bolo treba kúpiť lístok do Nového mesta nad Váhom, veď Lidl lístok platí až od polnoci.

Dlhočizný Zemplín sa prerezal cez tmavú noc a s päť minútovým meškaním zastavil krátko po pol dvanástej na stanici. Vlak bol takmer celý zamiestenkovaný, no predsa mi starý známy, čerstvo vyštudovaný geograf Juro cestujúci už z Bratislavy obsadil miesto na sedenie. Super, nakoniec aj do Popradu budem sedieť! V Trenčíne pristúpil s trpiacim pohľadom Martin a v tomto pohľade som zachytil jemnú výčitku adresovanú mne: načo si ma to nahovoril!! Martina som musel na túto akciu dlhšie spracovávať, vadil mu najmä tento nočný Zemplín, táto prebdená noc, ktorá sa zas mne páčila, pretože dodávala celej akcii lesk vlakového šialenstva. Nakoniec sa však dal prehovoriť, rozhodujúcim bol najmä plán záveru cesty o ktorom sa dočítame neskôr.

Plán cesty © Martin Dian

Cesta do Popradu prebehla v znamení rozhovoru, ktorý bol dlhou variáciou na témy geografia, vlaky a fyzika. Juro vo vlaku stretol známych cestujúcich na Sibír, samozrejme po hranice s Lidl lístkom. Inak v našom kupé mali všetci Lidl lístky a čo sa týka počtu cestujúcich tak v našom vagóne stálo asi zo desať ľudí na chodbičke, takže pokojne sa človek mohol dostať na WC. Horšie to bolo asi v predných vagónoch. Ani neviem ako a zrazu vystupujeme v Poprade. Zamračené a sychravé počasie znemožňovalo pohľad na naše majestátne veľhory. Po hodine čakania bola konečne k nástupišťu pristavená pýcha slovenských železníc a kráľ regionálnej motorovej prepravy v jednom, motorová jednotka radu 840 prezívaná tiež delfín.

„Delfín“ čaká v Poprade na svoju rannú jazdu do Lipian © Martin Dian

Maniaci sa prezradili hneď od začiatku, s plamienkom v očiach vyťahujúc kamery a fotoaparáty zachycovali delfína z každej strany a v každom detaile. O 4:47 sa tento poloprázdny zázrak pohol a všetci sa tešili, keď sa mračná zahaľujúce Tatry pomaly rozdúchavali a obnažili časť Lomnického Štítu, ktorý sa však cestujúcim z delfína poodhalil len do pol pása nadol, kúsok nad Skalnatým plesom sa mraky tvrdošijne usadili a zabraňovali nám uvidieť vrcholovú stanicu lanovej dráhy, ďalší objekt, pri ktorom sa srdce fanatika zachvie. Čo sa týka fanatikov okrem našej skupinky tu boli minimálne dve. Jednu tvorili dvaja mladí Česi, ktorí chceli ísť až do Humenného a odtiaľ aspoň po prvú zastávku „Cirochovej“ trate do Sniny, potom do Košíc a naspäť asi Horehroncom a bohvie ako ešte. Tomu už vravím výkon. Druhú skupinu tvorilo niekoľko šesťdesiatnikov a jeden z nich mal v ruke kameru a každú zastávku vystupoval.

Zatiaľ, čo som si vychutnával nádhernú hru oblakov a vychádzajúceho slnka, spolupráca bzukotu motora a môjho spánkového centra začala fungovať na plné obrátky. Takáto spolupráca nastala zrejme i u Martina a Jura, takže sme si nakoniec pomáhali, a ak daktorá hlava priveľmi padala, starostlivo sme ju okríkli, aby opäť mohla pozorovať ľúbeznú krajinu Zamaguria, Staro ľubovniansky hrad, nádherné staničky i nemalebnú obrovskú stanicu Plaveč so svetelnou tabuľou. To už sme sa ale plynulo napojili na elektrifikovanú trať. Krajina sa mení a doslovne nás fascinuje pohľad na Bradlové pásmo pred pohorím Čergov, o ktorého existencii som predtým vôbec nevedel. Vyzerá to tu veľmi sviežo, všetko krásne zelené, určite tu bývajú lesné a lúčne víly, trpaslíci a nebezpečné vedmy. Dúfam, že sa sem raz vyberiem na viacdňovú turistiku. Pred stanicou Krivany trať prudšie klesá a pôsobivo sa kľukatí na zelených lúkach a naviac celú atmosféru dokrášľuje farebná dúha.

Dúha medzi Krivanmi a Lipanmi © Martin Dian

V Lipanoch zastavujeme a všetci železniční fanúšici sú už nažhavený na prestup do prázdneho elektrifikovaného osobáku so štyrmi vagónmi na čele s peršingom. Vyberáme si prázdne kupé a konečne si môžeme otvoriť okno a ochladiť hlavy čerstvým a studeným vzduchom. Všetko ide veľmi rýchlo, krajina sa zvoľna industrializuje a o 40 minút zastavujeme v Prešove, kde osobák stojí 18 minút. Vystúpime, ale ošarpané predstaničné priestory nás neveľmi zaujmú a po pohľade na nákupné centrá, špinavú ulicu a stĺpy trolejbusového vedenia si to namierime opäť do vlaku. Ten sa značne zaplnil ale aj tak miesta na sedenie je viac než dosť. Nasledujúci úsek do Košíc ma v porovnaní z tými predchádzajúcimi neveľmi zaujal, i keď i tu sa nájdu prekrásne zákutia najmä v blízkosti Kysaku. Práve v tejto stanici väčšina cestujúcich vystúpila a s ňou i Juro, ktorý pôjde do Gelnice, odtiaľ si spraví túru na Kojšovu Hoľu a domov do Bratislavy pocestuje Horehroncom. (Juro je veľký turista a je to práve on, ktorý si našiel frajerku na turistickom pochode Trnavská stovka, čo mu všetci v tichosti závidíme.)

Do Košíc prichádzame o 8:27, ale máme pocit akoby už bolo dávno popoludní. Do odchodu rýchlika Domica ostáva viac ako hodina a pol, čo je nesporným dôkazom toho, že sa nevozíme len preto aby sme sa vozili, ale aj preto aby sme niekam prišli. Košice nás vítajú čistým a na slovenské pomery upraveným predstaničným priestorom, električkovou a autobusovou zastávkou a celkom vkusným parkom, ktorý slúži ako vstupná brána do historického jadra mesta. Obzeráme si známy gotický kostol, divadlo, hrajúcu fontánu, umelý potôčik a starú električku. Únava sa podpísala pod našu nevnímavosť a ochabnuté duševné schopnosti. V praxi to vyzeralo tak, že ak sme si chceli niečo povedať museli sme to zopakovať aspoň dva krát aby si to ten druhý vôbec všimol a tretí krát, aby to vôbec pochopil. Po krátkom kultúrnom spestrení nášho výletu sa vraciame späť na stanicu, kúpime v supermarkete trocha jedla a Martin si pochutnáva na svojom prvom obligátnom hotdogu.

Rýchlik „Domica“ pred odchodom z Košíc © Martin Dian

Rýchlik Domica z Košíc do Zvolena (vozne idú až do Bratislavy) bol v zložení: motorový rušeň - okuliarnik, štyri klimatizované vozne a na konci bezkonkurenčne najväčší šrot aký jazdí pod hlavičkou ZSSK, takzvaný vozeň pre matky z deťmi a cestujúcich na vozíčku. Tieto vozne zväčša špinavé a neudržiavané majú pre nás však jedno veľké plus, ktoré je nad všetky možné plusy, a síce otvárateľné okná. Výber vagónu bol jednoznačný, navyše sme sa usadili do priestoru pre vozíčkarov, ktorý predstavuje obrovské kupéčko s troma pofidérnymi sedačkami. Nedá sa vôbec hovoriť o kultúre cestovania ale neexistuje ideálnejšie miesto vo vlaku pre rýchly presun od pravého k ľavému oknu, aby to zároveň neotravovalo spolucestujúcich. Táto cesta nám dodáva energiu a z troch hodín sedíme dokopy menej ako polhodinu, zvyšok sa vykláňame a pozeráme na úžasnú južnú krajinu. Vlak krátko po opustení Košíc prechádza popri ozrutných stavbách železiarní. Mimochodom, kto sa už viezol tadeto ranným osobákom, ten mal určite silný zážitok pri zastavení vlaku v zastávke Hutníky, vidiac vystúpených robotníkov vchádzať za polotmy do areálu železiarní bránou č. 6. Človek má vtedy pocit ako pri sledovaní filmu Jerguš Lapin, krutá a nemilosrdná fabrika...

Vlak zastaví v stanici Moldava nad Bodvou, pričom nastupujú dvaja a vystupujú traja ľudia. Potom sa rozbehne a nasleduje turniansky hrad a prefrčíme stanicou Turňa nad Bodvou (názvoslovný vtip, pretože Turňa aj Bodva sú rieky). Tu začínajú aj nádherné rozsiahle planiny pre nás západniarov vec nepoznaná a nevídaná. Pri obci Zádiel sa skaly hlboko zarezali do planiny a vytvorili čarovnú dolinu so žblnkotajúcim potôčikom. Planiny sa tiahnu až do Plešivca, preto si naše nohy postávajúce pri okne nemajú čas oddýchnuť, okrem iného nás upúta hrad Krásna Hôrka a Hrhovské rybníky. V Plešivci sa nostalgicky dívam na odbočku trate do Muráňa, ktorá po prudkom stúpaní mizne v planine. Hory sa znižujú a krajina nadobúda rovinatý charakter. Blížime sa k hraniciam s Maďarskom, na čo nás upozorňuje jednokoľajová odbočka trate, pripomínajúca skôr vlečku, do Bánréve.

Turniansky hrad stráži planiny © Martin Dian

Zádielska dolina © Martin Dian

Uháňame južnou krajinou © Martin Dian

Nasledujúce dve stanice, Číž kúpele a Jesenské sú asi jediné dve zrekonštruované staničné budovy na tejto trati. Za Jesenským začne naša trať oblizovať zo severu Cerovú vrchovinu a pohľad na nekonečný pokoj tohto zeleného kraja, v ktorom ako keby zastal čas, na lúky a lesy ma ukľudňuje a ani početné obrovské a zanedbané rómske dediny na mňa nepôsobia rušivo. Domica si to uháňa cez tichú a zalesnenú krajinu, inak je zaujímavé, že tento motorový rýchlik má na svojej trase z Košíc do Zvolena vyššiu priemernú rýchlosť ako koridorové rýchliky medzi Trnavou a Popradom. Po vyčerpávajúcom množstve oblúkov nás privíta Fiľakovo so svojim známym hradom a neskôr Lučenec so smiešnymi činžiakmi srbského štýlu, vďaka ktorým toto mesto možno spoznať už z diaľky. Doma som zistil, že najvyšší činžiak má 22 poschodí, celkovú výšku 64, postavila ho 1. Európska silikátová spoločnosť v roku 2000 a z tohto dôvodu má pripomínať tvar kryštálu kremíka. Zaujímavosťou je, že podľa pôvodných plánov mal mať až 40 poschodí a mal sa stať najvyššou budovou v SR.

Trať začína prudko stúpať a nasleduje stanica Kriváň, ktorá ma prekvapuje svojimi veľkými rozmermi a dokonca podchodom, čo na trase medzi Zvolenom a Košicami predstavuje unikát. Ešte krátke zastavenie v Detve a o chvíľu sme s drobným meškaním vo Zvolene, to už ale sedíme a pod sedačkami a nohami máme obrovského bieleho milého psa, patriaceho náhodným spolucestujúcim, ktorý pĺzol, a tak celý vagón ostal plný bielych chumáčov srsti. V Zvolene nás čaká ďalší fyzik Robo, ktorý cestoval vlakom z Nitry cez Šurany do Banskej Bystrice a odtiaľ späť do Zvolena, aby sa k nám mohol pripojiť. Do odchodu osobáku nám ostáva čosi vyše hodiny času, tak si teda traja matfyzáci vykračujeme centrom Zvolenu, počúvajúc Robov výklad o zvolenských pamiatkach. Tiež si kúpime niečo drobné na jedenie a nechýba ani Martinov druhý obligátny hotdog.

Motorový osobák zo Zvolena do Vrútok cez Kremnicu bol zložený z troch krabíc. Na čele autobus 812 a za ním poslušne nastúpené dve zrekonštruované 012. Nastupujeme do posledného vozňa a sklamane zisťujeme, že na rozdiel od 011 sa tie bočné okná v predsienke nedajú otvoriť. Tak si aspoň vychutnáme pohľad cez zadné sklo 012. Vlak je poloprázdny a mám dojem, že nikto okrem vlakových maniakov v ňom nie je. Tí spolu s naším Martinom nadšene natáčajú ubiehajúcu krajinu, niektorí vystupujú na každej zastávke, dôsledkom toho náš vlak naberá asi šesť minútové meškanie, čo je dosť prúser lebo na prestup v Hornej Štubni máme len dve minúty, ale zatiaľ som pokojný, pretože trať je veľmi nádherná.

Človek, pozorujúc dve tenké železné koľaje zarastené trávou, sa nemôže ubrániť rozhorčeniu pri pomyslení na súčasné kolosálne gigantické stavby diaľnic, ktoré rušivo zasahujú do prírodných krás. Trať prechádza vysoko nad ľudskými sídlami, zarezáva sa do hory a vchádza do mnohých tunelov. Pod nami sa rozprestiera ako na dlani starobylá Kremnica s kostolom a klopačkou. Ako sa blížime k Hornej Štubni naberáme meškanie, ktoré je na úrovni ôsmych minút. Vtom, pri spomienke ako nám vlani v Tatranskej Lomnici utiekla električka, ktorá sa práve pri zastavovaní nášho motoráku začala rozbiehať, pričom náš vlak meškal iba minútu a pol, ma chytí stres a mierna panika. Pri nestihnutí spoja do Prievidze by nám hrozil severný ťah alebo možno ešte Horehronec. Obe alternatívy však vylučovali možnosť pohodlnej cesty domov, pokiaľ sa človek nevyžíva v státí na záchodíkoch. Prípojný osobák by teraz síce mal čakať, ale čo si budeme hovoriť...

Malebná trať v okolí Kremnice © Martin Dian

Prichádzame do Hornej Štubne a dychtivo pátrame po koľajach, hľadajúc čakajúci motorák do Prievidze. A ten tam našťastie bol v spoločnosti dvoch nákladných vlakov. Rýchlo vysadáme a nastupujeme do jednej z dvoch bagiet tvoriacich osobný vlak do Prievidze. Vlak bol tento krát vcelku plný, hoci sme si mohli sadnúť, nemohli sme tu len tak pobehovať, aby to niekomu nevadilo. Po všetkom tom strese okolo prestupu som si vydýchol uistením sa u sprievodkyne, že rýchlik Bojnice z Prievidze do Bratislavy na nás počká. Výsledkom celého tohto zmätku bolo, že v predošlom spoji ostala moja kockovaná mikina a na stanicu Horná Štubňa mi ostali len hmlisté spomienky, navyše som bol zmätený z odbočky do Prievidze a len doma som zistil, že táto trať križuje nadjazdom dvojkoľajnú trať do Vrútok. Poskakujúce bagety sa hnali zalesnenou krajinou. V dlhočiznom tunely som skoro zaspal, čo sa nedá povedať o Robovi, pri ktorom môžeme slovíčko skoro vynechať. Banské mesto Handlová sa nám otváralo ako na dlani a o čosi neskôr sme sa už strmhlav dole rútili do železničnej stanice Prievidza.

Rýchlik Bojnice na čele z okuliarnikom a siedmimi vagónmi netrpezlivo čakal na príchod nášho osobáku. Bežíme do posledného vagóna, nájdeme si miesto na sedenie a v duchu si gratulujeme, že to opäť zas vyšlo, veď už sme nejakí tí skúsení cestujúci, ktorý sa nenechajú zlákať nejakým preplnením rýchlikom do Popradu. Na ceste Hornou Nitrou nás strážia vrchy Vtáčnik a Inovec spolu s nepodplatiteľnou družinou, svojimi pohoriami. Hornú Nitru opúšťame a spolu s ňou sa lúči aj Robo, ktorý v Zbehoch nasadá na vlak do Nitry. Chvíľu uvažujem o možnosti ísť s ním a predĺžiť si výlet až k hraniciam polnoci, ale nakoniec si poviem, že napriek oceneniu takéhoto činu zo strany nadšencov železníc, si zvolím predsa len pôvodný kratší variant a dôstojne ako v slušnej reštaurácii, nevyžmýcham Lidl lístok nadoraz.

Zo Zbehov vlak uháňa takmer stále 100 kilometrovou rýchlosťou do Leopoldova, kde sa lúčim s Martinom, ktorý pôjde do Trenčína rýchlikom Turiec. Martin bol nakoniec rovnako ako ja veľmi spokojný s dnešným výletom a ďakujem mu, že sa dal prehovoriť a precestoval so mnou stovky kilometrov po našej vlasti. Po prepriahnutí okuliarnika za našu milú laminátku, vlak vyštartuje po koridorovom úseku rýchlosťou 120 km/h. Touto obrovskou rýchlosťou vstupujeme do Podunajskej nížiny, nekonečného priestoru, ktorému zo severozápadu vládnu Záruby a kráľovské mesto Trnava, v ktorom o 18:53 zastavujeme a ja si vravím pohodičkový koniec!

Vypravenie „Bojníc“ z Leopoldova © Martin Dian

Rekapitulácia nášho výletu na trase Trnava - Trnava cez Poprad, Plaveč, Košice, Lučenec, Zvolen, Hornú Štubňu, Prievidzu a Leopoldov je takáto: 885 km, 19 hodín 26 minút, 94 zastavení, priemerná rýchlosť 45,5 km/h. A na záver by som chcel by som pochváliť ZSSK a jej zamestnancov za skvelú akciu, čakanie prípojov a za moju nájdenú mikinu.