Moje jesenné LIDL výlety (2)

V sobotu 19. novembra som teda ráno prvým spojom, ešte za tmy, opúšťal moje rodné mesto Rimavskú Sobotu a šiel som smer Brezno. Ešte unavený po skorom vstávaní som driemal, rozvidnievať sa začalo až pri Zbojskej, a tak dovtedy som sa len fyzicky aj psychicky pripravoval na celodenný výlet, ktorý bol predo mnou. V Pohronskej Polhore som si pri desať minútovej prestávke aj vyšiel trochu do tej zimy, čo bola vonku, aby som sa ako-tak prebral a nabral nové, čerstvé sily. Spoj bol takpovediac poloprázdny, ľudia sa dosť striedali, ale tak čo iné sa aj dá čakať v sobotu tak skoro ráno, vtedy ešte všetci spia. V Brezne som prestúpil na osobák smer Banská Bystrica, pozostávajúci z troch prázdnych krabičiek, ktoré sa po Bystricu akosi až priveľmi naplnili.

„Laminátka“ na čele rýchlika Tekov v stanici Banská Bystrica © Martin Vojtek

Banská Bystrica, to bol pôvodne môj cieľ cesty, no toto mesto už poznám veľmi dobre a nakoľko patrí k turisticky nezaujímavým (bez urážky, ale pozerať tie isté historické budovy a múzeá už nikoho nebaví) a nie som ani nákupný fanatik, rozhodol som sa, že nastúpim na pristavený rýchlik Tekov, ktorým som sa chcel odviezť do Hronskej Dúbravy. Naň som si však musel kúpiť osobitný lístok, nakoľko s Regiom by ma asi odtiaľ vyšupovali. Kúpil som si teda lístok Banská Bystrica – Hronská Dúbrava, samozrejme v prvej triede, nech mám aspoň raz za deň komfortnú jazdu, a tak som sa v rozheganom Apeerku (áno, naozaj bol rozheganý a musel som niekoľkokrát naprávať sedadlá, aby nehrkotali) odviezol do Zvolena, kde k nám pripojili Ipeľ. Prvý krát som zažil toto pripájanie „z pohľadu“ Tekova, nakoľko doteraz som vždy cestovával v Ipli. Keďže prvý vozeň v poradí bola prvá trieda, tak sa doňho nasáčkovali špinaví posunovači, ktorí samozrejme neváhali ani sekundu a usalašili sa na čistých sedadlách, nehovoriac o tom, že som si vypočul časť ich rozhovoru, v ktorom bolo každé tretie slovo vulgárne a nezabudli opomenúť aj to, že im pridali prácu tým, že posilnili vlaky, takže aj akcia Vlak a LIDL označili za ***** (nebudem citovať radšej) Potom rýchlik pokračoval do Hronskej Dúbravy, kde som sa tešil, že tam uvidím tú povestnú diamantovú krabičku, o ktorej bol aj článok, ktorá ma mala odviezť do Banskej Štiavnice.

Interiér vozňa 1. triedy Apeer v rýchliku Tekov © Martin Vojtek

Namiesto diamantovej krabičky ma však čakala bordová kraksňa klasickej značky 810, v akej som sa naposledy viezol asi pred desiatimi rokmi z Rimavskej Soboty do Poltára. Za toto by som udelil vyznamenanie tým, čo robia radenia vlakov. Táto kraksňa bola totiž preplnená a okrem domácich tam boli aj anglicky hovoriaci turisti, ktorým sme sa takto ukázali určite v najlepšom svetle. Kde sú tie delfíny?! Veď na túto trať by sa perfektne hodili a určite by nielen domáci, ale aj cudzinci boli nadšení. Kedysi som sa delfínom viezol aj z Brezna do Zvolena, teraz už ani neviem, že kde jazdia, isto niekde tam okolo Starej Ľubovne alebo inej diery, kde sú evidentne potrebnejšie, lebo je tam „väčší nával turistov“, než do Banskej Štiavnice, do mesta, ktoré je zapísané v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO. Ale nechajme tak...

Socha Andreja Kmeťa na dolnom konci rovnomennej ulice v Banskej Štiavnici © Martin Vojtek

Banskú Štiavnicu som navštívil po prvýkrát v živote, nemal som čas ísť pozrieť nejakú baňu a tak som si teda šiel pozrieť len centrum mesta. Dosť som sa našliapal, kým som tam zo stanice dorazil (tiež by sa tu hodila nejaká pravidelná MHDčka) a v centre som videl to, čo znalci považujú za architektonické skvosty, hoci pre mňa, antiumelca, to nebolo ničím zvláštne a ohromné. Urobil som tu mnoho fotiek, objektív som však nezameriaval len na historické budovy ale aj na rôzne iné zákutia, ktoré dosť extrémne kontrastujú s históriou, no žiaľ, taký je svet. Zastavil som sa aj v jednej reštike (vyzerala najviac nóbl zo všetkých), no nebolo to nič moc, opäť som ostal len pri kuracom mäse a len som zalamoval rukami nad tým, že dve tretiny taniera boli tvorené „oblohou“ á la pokrájaná uhorka a postrúhaná kapusta. Mám rád šaláty, no toto bolo na mňa príliš. Veľa ľudí chodieva na výletoch do pizzérií, no ja preferujem radšej normálne jedlo v reštike, veď pizzu si môžem dať aj doma, ta ňe? Ale v Banskej Štiavnici už nabudúce radšej pôjdem do pizzérie, než opäť zažiť také sklamanie.

Zachovalý vozeň 810 na stanici Banská Štiavnica © Martin Vojtek

Pred odchodom vlaku som sa vrátil na stanicu, pofotil som si ju zvnútra aj zvonka (bola zaujímavá a nevšedná) a potom som sa opäť kraksňou, tentoraz už skoro prázdnou, odviezol do Hronskej Dúbravy, kde som počkal na druhý osobák a ním som sa zviezol do Zvolena. Tam sa práve schyľovalo k pravidelnej rýchlikovo-prípojovej nádielke, ktorá sa začínala príchodom Uprína, pokračovala príchodom Domice a jej spojením s Urpínom, ktoré potom pokračovali do Bratislavy spolu a zavŕšil to prichádzajúci Tekov, ktorý ešte pokračoval do Banskej Bystrice. A samozrejme od každého rýchlika išli prípoje všetkými smermi, ja som bol v jednom z nich, konkrétne v osobáku smer Fiľakovo, ktorý pozostával z dvoch 812 a bol dosť napráskaný. Cestou som opäť ešte driemal, jazda bola totiž monotónna a nudná nakoľko som touto traťou prešiel už veľmi veľa krát.