Vlak a LIDL 2/3: S pani Vlastou až k oblakom a do kráľovstva slovenských Rómov

Táto etapa však bola poznačená spestrením vyplývajúcim z „výplatného termínu“ sociálnych dávok...

Hneď na začiatok sa musím so sklonenou hlavou priznať, že prostriedkom pre moju prvú jazdu v piatok 18.11.2011 bol náš osobný automobil, ktorý mi pomohol skrátiť cestu z domu na stanicu v PB z 25 na ca. 5 minút. Doteraz ľutujem, že som musel vyhodiť starú Esku po dedovi, ktorá ma v takých ťažkých časoch, ako v to ráno, dokázala zachrániť pred platením prirážky vo vlaku :)

Osudové stretnutie

V pekárni som si však stihol kúpiť sladký proviant na cestu, aby som nebol celý deň len na „nemastných-neslaných“ sendvičoch. Na stanici som pri okienku očakával ležať už tradičnú cicu-micu, ale v to ráno práve bola zrejme ešte kdesi na poľovačke alebo na „zácviku“ s kocúrmi. S lístkom a miestenkou som sa teda pobral na nástupište 1 koľaj 3, odkiaľ majú pravidelne odchod vlaky smerujúce do Žiliny a Košíc. Výnimkou nebol ani piatkový R 601 Ružín, ktorý prišiel ťahaný obligátnym Esom 362.012.

Miestom môjho pobytu počas jazdy do stanice Poprad-Tatry mal byť vozeň č. 4 – oddielový vozeň typu Beer s „lukratívnym“ miestom pri okne v smere jazdy, ktoré sa mi podarilo zabezpečiť kúpou miestenky už v nedeľu 6. 11.2011. To však nezabránilo tomu, aby moje miesta neokupovali všadeprítomní dôchodcovia, ktorým sa ústa nevedeli zatvoriť počas celej jazdy. To by však ešte nebol až taký problém. Oveľa nepríjemnejšia bola pointa ich siahodlhých rozhovorov – aktuálna politická a hospodárska situácia doma i vo svete. Keďže som týchto naslovovzatých odborníkov na politickú ekonómiu nechcel vyhadzovať z ich vyhriatych sedadiel, musel som si vybrať medzi miestom v strede v smere jazdy alebo pri chodbičke v protismere. Samozrejme, že som si zvolil druhú možnosť, a to najmä preto, lebo som nemal chuť byť akýmsi „dutým mediátorom“ v rozhovore medzi tromi náruživými diskutérmi, ktorí kritizovali skazenosť nielen súčasného režimu, ale aj manažmentu ŽSR (namysli však samozrejme mali ZSSK).

Náladu mi však výrazne pozdvihla v ten deň hneď prvá kontrola cestovných lístkov, ktorej hlavným aktérom bola pani Vlasta, ktorá bola "hrdinkou" môjho prvého článku. Zdalo sa mi, že dotyčná sprievodkyňa ma začala akýmsi nedopatrením považovať za skutočného kolegu, čo mi však len lichotilo ;-) Na bločku z Lidla mi pribudol dátum cesty, číslo vlaku a nečitateľné číslice, zrejme čas 08:15 hod, čo je však ešte minútu pred pravidelným príchodom vlaku do PB. Po krátkej debate s ňou som sa rozhodol preskúmať situáciu v celej súprave, pričom som prišiel na viaceré zaujímavé zistenia. Na konci vlaku bol radený jeden klasický koženkový posilový vozeň, v ktorom bolo asi 25-30 cestujúcich. Po Žilinu však bola obsadenosť vlaku asi na úrovni 65%.

Invalid ako kráľ

Zatiaľ čo sme míňali v poradí už druhú pomalú jazdu z dôvodu opravy koľajového zvršku vo Varíne (prvá v Predmieri), policajti vo vlaku riešili napomenutím istého maloletého chlapca, ktorý si užíval jazdu v rýchliku s nohami vyloženými na sedadlách. Vo Vrútkach sa kapacita vlaku pre sediacich naplnila takmer na 90%, a tak si k nám do kupé prisadla mladšia pani so synom, ktorá však neváhala nadviazať na nekonečné rozhovory ostrieľaných diskutérov – seniorov. V súvislosti s tým, že som nemal k dispozícii poriadny stolík na písanie poznámok k tejto reportáži a nemožnosti koncentrácie na podstatné veci, ma táto situácia rozpálila až natoľko, že som si šiel hľadať iné miesto, keďže v Ružomberku sa vlak čiastočne vyprázdnil. Zvyšok cesty som tak strávil na mojom obľúbenom mieste pre invalidov vo vozni Bdghmeer 002, ktorého prvé kupé so svojím praktickým veľkoplošným stolíkom pri okne je priam stvorené pre prácu s PC či ručné písanie.

Prvýkrát som sa vo vlaku na tejto trase stretol s automatickým ohlasovaním staníc, ktoré sa však sprievodca z východu snažil občas všemožne prekričať. „Pani z 840-ky“ nás však okrem toho pozývala do reštauračného vozňa, ktorého služby reprezentoval aj palubný mobilbar. Vlakvedúci s rusínskym priezviskom mi vo svojej služobnej „samotke“ prezentoval fungovanie panelu ovládania automatického hlásenia, od ktorého však  na rozdiel od „IC-čkárov“ nemajú podľa jeho slov „rýchlikári“ kľúče... Zarážajúcejšie však bolo vytrhnuté tesnenie na jedných z poloautomatických interiérových dvier, „vykoľajená“ spodná časť prvých oddielových dvier, ako aj rozbitá (!) vonkajšia výplň prvého ľavého okna (voči smeru jazdy) na vozni zrekonštruovanom v roku 2010.

Ružomberok nás privítal svojím tradičným priemyselným snežením spôsobeným prevádzkou tamojších fabrík, v synergickom efekte s pretrvávajúcou inverziou. Nekonečná hmla sa začala rozplývať až kdesi okolo Východnej, kde sa nám v krátkych okamihoch zjavujú tatranské velikány v celej svojej kráse. V Štrbe sa vlak ďalej vyprázdňuje, no približovanie sa k Svitu so sebou prináša opätovný „comeback“ hmly, teraz už však s omnoho kratšou vodorovnou dohľadnosťou (ca. 100-150 m). To však nezabránilo tomu, aby sme do Popradu prišli presne načas.

Na vrchol s Delfínmi

V čerstvo zrekonštruovanej stanici som mal takmer 45 minút čas na prehliadku budovy. Treba skonštatovať, že dolná hala pre cestujúcich vyzerá veľmi seriózne, čo sa však nedá povedať o hornom vestibule, ktorý je vstupnou bránou k nástupišťu TEŽ. Súčasné predstavy konfortu stanica nenapĺňa ani absenciou reštaurácie, nieto nefunkčnými výťahmi pre „cestujúcich s obmedzenou schopnosťou pohybu“.

Čo však turistov, ako aj bežných cestujúcich poteší najviac, je zabezpečenie vozby osobných vlakov v smere do Starej Ľubovne jednotkami radu 840. Tieto podľa mojej mienky krásne stroje (na rozdiel od novej 861-ky) sú síce čo do jazdných parametrov využité na tejto trati len čiastočne (max. 60 km/h v úseku PP-Podolínec, odtiaľ miestami 80 km/h až do Plavča), ale určite sú atraktívne pre oko (ale nie zadok) zahraničného turistu. Os 8311 v podaní 840.001 tak využívam, doslova v obkľúčení Rómami, po stanicu Studený Potok. Vo vlaku dostávam dierku do lístka a v Studenom Potoku prestupujem na Os 8407 mimoriadne v podaní 840.004, ktorá bola v tento deň pre očakávaný zvýšený nápor cestujúcich nasadená v neprospech 812-ky na jazdy do Tatranskej Lomnice a späť. Cestovný lístok bol podrobený len vizuálnej kontrole, keďže gazda sa so mnou oboznámil ešte mimo svojej služby už v Os 8311 z Popradu.

Prekvapivou však bola nízka obsadenosť (ca. 35%) tohto spoja. Zastávky na znamenie sme prefrčali bez zastavenia a nám sa začali skrz rozplývajúcu sa hmlu ukazovať tatranské velikány vo svojej najkrajšej podobe – bez akéhokoľvek obláčika.“ Obláčiky“ sa však pravdepodobne zaťahujú nad modernými vlakmi nezávislej trakcie pod Tatrami. Pán majster z Os 8407 tvrdil, že od nového GVD budú všetky 840-ky presmerované do Fiľakova! Neskôr som sa však kdesi dozvedel, že skončia pravdepodobne vo Zvolene, kde začínali svoje pôsobenie na slovenskej železnici. Namiesto Delfínov si tak Tatranci budú musieť údajne vystačiť nie s Bagetami, ale dokonca len s jednoduchými 812-kami. Osobne si ale aj tak myslím, že v technickom kontexte je to rozumný krok, pretože v okolí Zvolena je dosť traťových úsekov pre rýchlosť 100 km/h a vyťaženosť spojov takisto dosť vysoká, bez ohľadu na sezónne vplyvy. Len aby niekoho nenapadlo voziť nimi (ako 3-člen) opäť rýchliky do Košíc a späť...

Tatranská Lomnica nás privítala nádherným počasím tohtoročného nekonečného babieho leta, čo mi umožnilo po prvýkrát vidieť naše veľhory bez akejkoľvek pokrývky, či už snehovej alebo oblačnej. Temnejšou stránkou tohto krásneho počasia je pretrvávajúci zrážkový deficit, čo nedávno dokonca vyústilo do akútnej hrozby evakuácie jedného z hotelov v Tatranskej Lomnici.

Barónkami späť do hmly

Po ďalšej trištvrte hodine, ktorú som využil na kochanie sa tatranskou prírodou a suchými zjazdovkami okrášlenými pokusmi o technické zasnežovanie z obdobia mrazov, som sa pobral na ďalší vlak helvétskeho pôvodu. Vozbu vlaku Os 8215 mali na starosti až dve Barónky – 425.959 spolu s 425.962, ktoré sa ledva zmestili na tamojšie nástupište.

Tento osobáčik, tak ako ostatné tatranské „električky“, bol vybavený SVS (samoobslužným výpravným systémom), čo v praxi znamená len veľmi zriedkavé náhodné kontroly zamestnancami ZSSK. Rozhlas vo vlaku však po každej zastávke v troch jazykoch ako papagáj hlási, že si máme cestový lístok označiť v označovači. Avšak v nemeckom jazyku je hlásenie trošku nezrozumiteľné, najmä pokiaľ ide o kľúčové slovo „Entwerter“, ktoré veľmi pripomína slovíčko „Entwerfer“, čo už neznamená označovač, ale (v prenesenom význame) vyhadzovač ;-) Lidl okrem toho akoby vedel, že jeho bločky sa na šírku presne vojdú do tohto označovača... Alebo žeby sa Stadler prispôsobil Lidlu...?

Pokiaľ ide o samotnú jazdu Barónky, tak po desiatich rokoch služby sa počas jazdy ozývali z „Powerpacku“ dosť divné zvuky, najmä rezonancia počas "rekuperačného" brzdenia. Ale aby som bol objektívny, podobné „sprievodné javy“ sa vyskytujú už aj u niektorých FLIRT-ov vo Švajčiarsku. Možno by stálo za úvahu vybaviť tieto jednotky dverami (ale o niečo ľahšími než v 840-ke) izolujúcimi motorovú časť od priestoru pre cestujúcich.

V Starom Smokovci ma čakal ostrý prestup na Os 8119 v podaní 425.958 a 425.960, ktoré boli využité odhadom takmer na 90% kapacity sedadiel. Okolo Dolného Smokovca sa začali Barónky opäť zahrýzať do hmly, ktorá ma sprevádzala po celý zvyšok, čo do počasia, inak pokojného dňa. Cestovný lístok som si samozrejme nezabudol označiť v označovači.

Skutočný počet cestujúcich sa naplno ukázal až v Poprade, kde opustilo súpravu celé jej osadenstvo. Niekoľko z nich sa však namiesto do budovy stanice vybralo po vlastných rovno do koľajiska, odkiaľ vlak prišiel. A to napriek viditeľne umiestnenej tabuli so zákazom vstupu do železničného obvodu. Pre niekoho je evidentne dôležitejšia kratšia cesta domov než bezpečný priechod, hoci aj tu možno hovoriť o mimoúrovňovom priechode. Aj na tomto príklade je vidieť, že v čom sme ako národ dokonalý, je nerešpektovanie predpisov a nájdenie akejkoľvek medzery v zákonoch.

Cigánskym krajom v prvom Béčku

Zakrátko som sa pobral na prvé nástupište, kde som si poobzeral vzácny exemplár v slovenskom vozňovom parku – lôžkový vozeň WLABmee pre režim RIC 200. Opticky som identifikoval štandardné podvozky GP 200, ktoré však pre zvýšenie maximálnej rýchlosti boli obohatené o magnetickú koľajnicovú brzdu používanú pri núdzovom brzdení, resp. pri „parkovaní“. Obďaleč som si všimol žltý školský autobus a za ním horiacu Karosu, do ktorej sa hrnuli davy cestujúcich...

Ako sa neskôr ukázalo, u autobusu išlo zrejme len o nedokonalé spaľovanie počas zahrievacej fázy motora. Z fotenia ma však vyrušilo pískanie bŕzd môjho Os 7811 zo Žiliny (!) do Košíc vedeného zelenožltým Peršingom 163.102. Štyri vozne sa však stihli naplniť skôr než som stihol nastúpiť ja, preto som sa musel uspokojiť s miestom v zrejme prvom vyrobenom Béčku, ktoré disponovalo tradičnými koženkovými sedadlami, prázdnou časťou horizontálne rozdelenými medzi „driekovú“ a „hlavovú“ opierku.

Osadenstvo vlaku bolo tvorené najmä mládežou vracajúcou sa zo škôl s vidinou búrlivého piatkového večera. Ach, tu som sa vo svojej mysli vrátil do mojich mladých čias plných ideálov, naivity a nerealistických povolebných očakávaní. :-) V Spišskej Novej Vsi však nasledoval korporatívny nájazd našich „opálených spoluobčanov“, ktorí boli okrem nemotorizovaných detských kočíkov plných detí vyzbrojení aj hromadou igelitiek s detskými pliekami, čučom a cigaretami. Niet sa čo čudovať, veď ak 20. deň v mesiaci pripadá na sobotu, sociálne dávky sú spravidla vyplácané už deň vopred, aby si mohli Rómovia užiť „predĺžený víkend“...

Táto "elitná" posádka zahltila všetky nástupné chodbičky súpravy kočíkmi, ktoré tak znepríjemňovali prechádzanie medzi vozňami. V Smižanoch, ako obyčajne, došlo takmer ku kolíznej situácii medzi vystupujúcou cestujúcou verejnosťou a prechádzajúcim IC 10504. Šedivejúci sprievodca takisto nebol nadšený celou touto neutešenou situáciou, ale ako-tak som to do Spišských Vlachov v tom neuveriteľne prekúrenom kupé, a neskôr radšej v chodbičke, vydržal.

Šukafónom pod Spišský hrad

V Spišských Vlachoch som sa po opustení osobáčika podujal zdokumentovať tamojšie dianie, no svetelné podmienky mi neumožnili hodnotne odfotiť prechádzajúci R 610. Os 8607 do Spišského Podhradia bol už pristavený a vyhriaty, no čo s vyše polhodinou do odchodu? Na odporúčanie pána majstra som si šiel aspoň zdokumentovať čerstvo namaľovaný most cez (ešte len riečku) Hornád, ktorý bol však sakramentsky šmykľavý. Počasiu kontinuálne vládla mrznúca hmla.

Zásoby potravy mi pomaly začali dochádzať, ale obchod by som bol pri „hlavnej stanici“ v Spišských Vlachoch hľadal len márne. K dispozícii bol len tradičný staničný bufet, lepšie povedané krčma, ale tam ma to z dobre známych dôvodov nelákalo. Majster, ktorý manuálne uzamkol zadné dvere na svojej 812.018, púšťal cestujúcich len cez „svoje“ dvere, tak aby (podľa jeho slov) „nikto cez neho neprešiel“, ma však upokojil, že v Podhradí sú potraviny vzdialené len pár minút pešou chôdzou od stanice. Cestovný lístok stačilo opäť len ukázať a spolu v zložení cca 10 ľudí sme sa vybrali na jazdu po tejto malebnej trati. Traťová rýchlosť v celom úseku neprevýšila 50 km/h, a tak som si mohol vychutnávať primrznutú spišskú krajinku, aj keď bez panorámy Spišského hradu. Aké je to Slovensko aj v hmle krásne ;-)

Po príchode do Spišského Podhradia som si skutočne bez problémov stihol odbehnúť do neďalekého obchodu, ale domy v bezprostrednej blízkosti hlavnej cesty vedúcej stredom obce boli v dosť dezolátnom stave, čo dávalo tušiť dosť intenzívnu frekvenciu ťažkej tranzitnej dopravy. Naspäť sme sa vracali už ako vlak číslo 8608.

IDS Spiš

Ad hoc zmenu plánu som uskutočnil v Spišských Vlachoch, kde ma prekvapil takmer súbežný príchod nášho vlaku a Os 7813 v čele so 163.050 v unifikovanom nátere "po vzore" monackej vlajky. Krásna to integrácia! Pôvodným plánom mal byť prestup na Os 7810 do Popradu, kde prestúpim rovno na IC 10500 Kriváň, ale keďže by som bol musel čakať v Spišských Vlachoch takmer 40 minút, rozhodol som sa využiť túto príležitosť a odviezť sa do Krompách, kde som dovtedy ešte nikdy nebol. Tento úsek som z titulu veľmi krátkeho pobytu vo vlaku cestoval bez kontroly Lidlenky. Na stanici v Krompachoch ma prekvapila dosť veľká staničná plocha, ako aj počet koľají. Okrem odfotenia staničného vestibulu som si stihol aj nahrať prejazd R 612 Ružín, ktorý mi na popradskom zhlaví na rozlúčku aj pekne zaiskril ;-)

Po dlhej dobe som konečne zmenil smer jazdy, t. j. na západ a mojím ďalším spojením bol Os 7810 ťahaný opäť tradičným zelenožltým Peršingom 163.104. Na sedenie som si vybral vozeň Bdt radený ako prvý za rušňom. Pri týchto vozňoch ma najviac vyrušuje netesnosť okien a WC s umývadlom, v ktorom celoročne netečie voda. Myslím si, že bolo rozumným krokom podrobiť modernizácii práve tieto vozne. Súprava zložená zo 4 vozňov bola takmer prázdna a preto nebolo problémom prejsť do posledného vozňa – bývalého Áčka, kde som si dovolil urobiť dostatočné pohodlie a roztiahnuť sedadlo do takmer „ležadlovej“ polohy. Cestovný lístok bol predmetom len vizuálnej kontroly sprievodcu.

Poprad ma prekvapil slabým snežením, pri ktorom sa na prechladenom zemskom povrchu vytvárala súvislá vrstva poprašku. Na nástupišti TEŽ som si ešte stihol zdokumentovať Barónku 425.958, ktorá ma v kooperácii s 425.960 popoludní viezla zo Starého Smokovca do Popradu. Rušňovodič tohto vlaku však ako naprotiveň vypol svetlá, a tak mi prekazil pre mňa typické viacnásobné fotenie a zostala mi k dispozícii len táto jediná fotografia.

Kriváňom spod Tatier až po Horné Považie

Predposledným spojením dňa bola vlajková loď ZSSK – IC 10500 Kriváň, ktorého na moje počudovanie ťahala Gorila 350.007 „KUBO“ vybavená systémom ETCS umožňujúcim využiť rýchlosť 160 km/h v úseku NM – Svätý Jur (s drobnými obmedzeniami cez nácestné stanice PN-150 km/h, esíčko za stanicou Leopoldov-140 km/h a TT-100 km/h). Vlak bol posilnený až o 3 vozne – Bpeer v čele súpravy, do ktorého som si cielenú rezerváciu 2 týždne pred jazdou ani nemohol kúpiť, keďže vtedy ešte nebol aplikovaný na plán radenia vlakov a 2x Bmpeer. Súprava nebola vyťažená snáď ani na 20%, takže ťahať krížom cez republiku ca. 150 ton „mŕtvej váhy“ sa mi zdalo skôr zbytočným než účelným. Ja som však silou mocou chcel byť v 1. vozni, no z mnou vybraného miesta ma hneď za Popradom „vypudila“ istá atraktívna dáma, avšak ja som mal v pláne počúvať spev Gorily, a nie hudbu z jej slúchadiel ;-)

Plány však boli prekazené, a tak som sa pobral na miesto, pre ktoré som mal platnú miestenku. Vozeň č. 7 bol napokon až 4. v poradí, no išlo o Bmpeer 2. generácie s vizuálnym informačným systémom, takže som mal k dispozícii okrem praktických rozkladacích stolíkov aj aktuálne informácie o jazde vlaku. Deja vu som však zažil, keď boli moje miesta opäť obsadené, a to 3 z 5 ľudí (!), ktorí sa okrem mňa vo vozni viezli. Myslím si, že keď si niekto kupuje miestenku s takým predstihom ako ja, malo by byť jeho miesto aj patrične označené (alebo sa inšpirovať Railjetmi a všetky nové osobné vozne pre diaľkovú prepravu vybavovať elektronickým rezervačným systémom). Lenže v celej súprave boli len prázdne políčka pri číslach miest. Teplomer bol naopak príliš optimistický. V Poprade pri reálnych mínus 3 stupňoch (vediem si vlastné štatistiky) ukazoval plus 4 stupne Celzia.

Mladý pán sprievodca mi opečiatkoval lístok (ako jediný v ten deň), ale nepožadoval moju legitimáciu. No poinformoval ma o tom, že údajne od 4.11.2011 už aj IC 10500 jazdí rýchlosťou 160 km/h, čo mi veľmi nesedelo, keďže jazdné časy sú stavané na 120 km/h a Gorila je v čele tohto vlaku skôr výnimočným zjavom a tento fakt jazda v nasledujúci deň len potvrdila. Cesta ubiehala vcelku príjemne a so značnou dávkou komfortu, za čo možno vďačiť najmä rozmerným a nie príliš mäkkým sedadlám vozňa Bmpeer a praktickým umiestnením smetných košov nie pri kolenách cestujúcich sediacich pri okne, ale medzi sedákmi v spodnej časti sedadiel. Popracovať by bolo treba podľa mojej mienky naopak na vykurovaní, ktorého telesá dosť uberajú z miesta pre nohy cestujúcich sediacich pri okne. Verím však, že premiestnenie košov bolo prvým krokom k dokonalosti ;-) Zišlo by sa tiež pridať po páre elektrických zásuviek na jednu „štvorku“, keďže dnes už takmer každý využíva počas dlhších jázd vo vlaku svoj notebook či iné elektrospotrebiče.

S Mirkou až domov

V Žiline som po opustení Kriváňa stretol istého kolegu z konkurenčného webu, ktorého, ak číta tieto riadky, týmto pozdravujem. Zakecali sme sa však natoľko, že som potom len tak-tak dobehol na Os 3758 zo Žiliny do Púchova. Ten mala na starosti Bageta 813.016 „Mirka“, v ktorej ma po nastúpení doslova omráčila masa cestujúcich už v chodbičke pri cyklohákoch. Obsadenosť bola teda niečo vyše 105%, no ja som si predsa len jedno miestečko našiel, a to pri 2 gazdoch cestujúcich do služby v Púchove, ako aj jednom „Cargákovi“, ktorý šiel na výkon do PB. Cesta tak ubiehala v príjemnej spoločnosti počúvaním železničiarskych historiek veľmi rýchlo. Do rytmu koľajových stykov však vstupovali akési divné animálne zvuky z motorového priestoru, čo vzbudzovalo podozrenie na pašovanie sliepok ;-)

Spolu s hromadou cestujúcich som sa v PB svižne pobral na neďaleké parkovisko. Auto stojace pred nočným klubom Bajkal pri stanici v PB som našťastie našiel celé na svojom mieste a po namrznutej ceste som sa pomaly vybral domov, čím sa moja dnešná cesta plná nevšedných zážitkov šťastne skončila.

V poslednej časti lidlovskej trilógie sa spolu pozrieme do najvýchodnejšej železničnej stanice Slovenska, „obodríme“ sa vo WRRmeer a v hlavnom meste Slovenska tak symbolicky zavŕšime úspešnú šnúru tohtoročnej akcie Vlak a LIDL.