Ako som (ne)docestoval domov

Je piatok. Prichádzam na internát, úplne prepotený a vyšťavený, nielen z májového slniečka, ale aj z našej cvičiacej z dynamiky. Dnes preberala posledné zadania, ktoré na mieste bodovala. Ako už je zvykom, poriadne nás všetkých preskúšala, či sme ich aj sami zrobili. Koniec hodiny postrašila hrôzami skúšky. Na izbe sa zvítam s Jarom, s ktorým sa hneď aj lúčim a s batohom na chrbte utekám na 29-tku. Zastávka je priamo pred internátom. Chvíľu čakám a autobus už vychádza spoza zákruty. Sadám na prvé voľné sedadlo a oddávam sa slastnému pocitu odchodu domov mysliac pri tom na Janku, moju priateľku, ktorá ma dnes bude čakať v Bardejove.

Vo vestibule stanice až hypnoticky sledujem hodiny, úplne prestávam vnímať všetko naokolo. Hlavné je pre mňa dostať sa domov, k mojej milej. Už vidím, ako spolu beháme po lúke plnej jarných kvietkov.
Keď zrazu niekto kričí: „Ďalší prosím!“
Ja sa len horko-ťažko preberám zo svojej vízie a teta za okienkom už netrpezlivo na mňa: „Mladý muž! Budete tam len stáť ako rýchlik počas výluky, alebo chcete aj niekam cestovať?“
Preplesknutý ako malé dieťa odpovedám: „Jeden študent, domov.“
Pani za okienkom len neveriaco krúti hlavou a ironicky pridáva: „Takúto stanicu vo svojej databáze nemám. Skúsila som zadať aj „DOMOV K MAMKE“, ale ani tú nenašlo...“
Už som pochopil jej výraz tváre a hovorím: „Bardejov.“

Lístoček starostlivo odkladám. Chvíľku lúštim pragotron, je úplne plný, samé osobáky, rýchliky. Konečne nachádzam môj vlak smer Prešov a Lipany, ktorý je už aj pristavený. Prepchám sa cez davy študentov s ruksakmi a ľudí s taškami.
Stojím pred dverami môjho vlaku. Pretlačím sa nimi s ruksakom na pleciach a idem si pohľadať miestečko niekde pri okne, aby som mal dobrý výhľad. Veľmi rád pozorujem prírodu mihajúcu sa okolo trate. Tobôž teraz na jar, keď sa všetko začína zelenať, všade samé kvety. Pohodlne usadený začínam snívať o mojej jedinej láske, čo ma čaká doma, ako spolu pôjdeme po lúke za mestom, naháňať sa medzi kvietkami. Možno budú aj prvé čerešničky.
Zrazu ma opäť preberá z môjho snívania čosi.
„Prepáč, máš tu voľné?“ pýta sa ma nejaké dievča. Kúsok sa pousmeje a ja prikyvujem. Sadajú si s kamarátkou oproti mne, čosi si šuškajú, chechtajú a sem-tam po mne pokukujú. Zvlášť tá s tými modrými očami. A to jarné oblečenie. Ani si nevšímam a už opúšťame Košickú stanicu.
Moje pokušenie už nemá hraníc a tak sa ich pýtam: „Čože vám je také smiešne?“
„Ale nič, to nám len slniečko takú radosť robí,“ odpovie tá modroočko a znovu sa zasmejú.
Stále mi vŕta v hlave, čo také veselé si tam šuškajú. Musím to nejako vypátrať.
A tak sa s nimi dávam do reči: „Ale predsa, veď povedzte aj mne, nech sa zasmejeme spolu“.
Modroočko sa obráti ku kamarátke: „Povieme mu to?“
„Môžeme,“ potmehúdsky sa usmiala.
„V piatok nikdy nechodíme v škole na obed, aby sme stihli vlak čím skôr domov. Len si kúpime rožky a zjeme ich cestou na stanicu. A tak bolo aj dnes. Keď sme došli na stanicu, hneď sme si aj pýtali lístky. No a moja zastávka sa vola Stará Voda, len s tým suchým rožkom v ústach som dokázala povedať tetuške len nezrozumiteľné „STA-A VOVA“. Ona tam hľadá a hľadá, nemôže nájsť nič také. Ja už mám studený pot na čele, či mi nezrušili moju stanicu. Konečne som dožula a prehltla zvyšok rohlíka a pomaly sa pýtam, či fakt nevie nájsť zastávku Stará Voda. Na to tetuška vybuchla smiechom a vraví, že celý čas mi rozumela „STARÁ VDOVA!“
A tak sa už smejeme všetci traja. Ja o to viac, že som od tej istej pani za okienkom pýtal lístok „DOMOV“.
Rozprávame kopec ďalších zážitkov. Cesta sa rýchlo ubieha, stromy, mosty, tunely len tak míňame až zrazu mi hovoria: „My už musíme vystupovať.“ A tak sa lúčime.

Ešte ich sledujem z okna, ako si vykračujú po nástupišti a vlak už znovu ide. Sadám opäť na svoje miesto, kúsok zadumane sedím.
Po chvíli začínam byť veľmi nespokojný, nervózny, niečo nie je v poriadku. Pozerám von oknom a rozmýšľam, čo to môže byť, či tie dve ma úplné očarili, či to bude tým slnkom? Míňame ďalšie zastávky, pomaly čítam Kluknava, Richnava. A stále mi niečo nesedí.
Až zrazu vyskakujem, beriem ruksak na plecia a bežím ku dverám.
Cestou míňam sprievodcu: „Kde stojíme najbližšie?“
„Krompachy,“ odpovedá.
Ešte ani vlak nezastavil a ja už vyskakujem z otvorených dverí, šiniem si to na stanicu, pýtať sa na najbližší vlak do Kysaku.

Mám dobrú hodinku času a tak premýšľam, čo som to zas porobil. Pomaly ako z hmly sa mi vybavuje pragotron, s odchodmi vlakov: na prvom mieste svietil osobák s cieľovou stanicou Žilina s odchodom z Košíc o 14:25 z nástupišťa 3, koľaj 3a. Hneď pod ním osobák s cieľovou stanicou Plaveč a odchodom 14:33 a nástupišťa 3, koľaj 1.
Kto pozná Košickú stanicu, vie, že tieto koľaje sú hneď vedľa seba a je veľmi ľahké si ich spliesť. Sprievodca si myslel, že prestupujem v Kysaku, preto ma ani neupozornil, že sedím v nesprávnom vlaku.
Schuti som sa zasmial, až všetci cestujúci na mňa divne pozerali. Teraz som vedel len ja, prečo mi je tak do smiechu.
Ako je dobre zvykom, po smiechu prichádza plač. Už zo mňa vyprchal všetok smiech a aj eufória zo stretnutia vo vlaku a do mojej mysle sa vkráda nepokoj.
Moja milá ma čaká v Bardejove na stanici. Beda mi beda, už mám po čerešničkách.

Záverečné slovo editora

Ako ste iste pri čítaní tohto silvestrovského príspevku všetci pochopili, nie je to ani aktualita ani reportáž, ale poviedka. A v textu vložené fotografie majú ilustračný charakter. To zdôrazňujem pre tých, ktorí by tento autorský výtvor chápali inak a rozvíjali diskusiu smerujúcu do výšin odborných. Tie by navyše v tento posledný deň roku, tradične venovaný predovšetkým zábave, mali vo všeobecnosti odpočívať v pokoji (-zz-)

Titulná snímka: Kvitnúce čerešne, máj 2003, Košice © Peter Bačík