Vlak a LIDL 3/3: S dvoma Kriváňmi do najvýchodnejšej stanice na Slovensku a Prešporku

Na východziu, ako aj spiatočnú cestu využijem prémiové spojenie v podaní IC Kriváň, ktoré dokáže aj z takmer 500-kilometrovej cesty naprieč Slovenskom urobiť radosť z cestovania.

Hore Váhom – Katarínou a Kriváňom

Štartovacou pozíciou posledného dňa akcie „Vlak a LIDL“ bola pre mňa opäť PB, avšak s tým rozdielom oproti 2. dňu, že auto ostalo už v garáži. Dôvodom bolo to, že večerná spiatočná cesta bude pokračovať až do Bratislavy. Pre tento deň som sa rozhodol „potiahnuť to“ až do Stakčína, kde som doteraz nikdy nebol a ani tam tak skoro zrejme nezablúdim.

Považskobystrická maskotka stanice – cica-mica – je tak ako minule nezvestná, a tak mi zostáva už len nastúpiť na „zrýchlený“ Os 3317 v podaní 671.001 Katarína. Tento vlakový spoj je oproti bežným osobákom špecifický tým, že v úseku TN-ZA nezastavuje v Opatovej nad Váhom, Košeci, Dolných Kočkovciach, Nosiciach, Milochove, Pov. Teplej, v Dolnom a ani Hornom Hričove, čím plní úlohu rýchleho ranného regionálneho spojenia určeného najmä pre študentov a ľudí s neskorším začiatkom (resp. koncom) pracovnej doby.

Vždy, keď cestujem poschodovou súpravou, či už na Slovensku alebo v zahraničí, a umožňuje to obsadenosť vlaku, vyberiemm si miesto na spodnom podlaží, ktoré podľa mojej mienky umocňuje dojem z dynamiky jazdy. Poskytuje totiž lepšie precítenie rýchlosti vlaku. Nehovoriac o tom, že v teplých dňoch sú oči cestujúcich v tejto časti vlaku tesne pod úrovňou väčšiny minisukní na normovaných (55 cm) nástupištiach ;-)

Horné podlažie síce poskytuje o niečo lepší výhľad na okolitú krajinu a izolovanosť od vibrácií z podvozku, ale na druhej strane, bočné okná majú taký sklon, že v prípade dažďa po ňom stekajú vodopádiky z dopadajúcich kvapiek vody, čo znemožňuje neobmedzený výhľad von. Každopádne, preferujem vozne klasickej stavby, ktoré poskytujú omnoho viac slobody pre končatiny a najmä hlavy vysokých cestujúcich než dvojpodlažné vozne.

Vo vlaku ma už vítala vlaková čata vracajúca sa z nočnej služby, na ktorej nástup cestovali v predošlý deň akcie takisto so mnou, avšak v opačnom smere – zo Žiliny. Ich tváre boli o poznanie zmordovanejšie než v predvečer, pričom jeden gazda to dokonca nevydržal a v pokoji a teple Jánošíka väčšinu cesty do Žiliny prespal. Mladší sprievodca však opäť vyrozprával niektoré z pracovných príhod, ktoré sa mu udiali dávno či prednedávnom. Obsadenosť vlaku bola na sobotňajšie pomery solídna, a to práve vďaka Lidlenkám – teda ca. 50%. Na svoj cestovný lístok (bloček) som dostal od „čerstvejšieho“ gazdu pečiatku s dátumom cesty a číslom vlaku.

Bezprostredne po opustení Kataríny v Žiline na 5. nástupišti bol už ohlasovaný príchod IC 10501 Kriváň na 2. nástupište. Ako vždy, pri cudzojazyčnej verzii hlásenia ma išlo takmer roztrhnúť z anglickej „číselnej logiky“ (one-O-five-O-one), v ktorej býva nula nahradená veľkým „O“. Pre upokojenie si radšej zavše spomeniem na nemecky hovoriaceho pána (volám ho ujo RExo) z BA hl. st. To však nič nemenilo na situácii, že Kriváň dofrčal s takmer 3-minútovým náskokom, za čo mohol dozaista vďačiť aj „samolepke“ Thales na Gorile 350.006, ktorá na V. koridore hnala 10-vozňovú súpravu k „magickej hranici“ 160 km/h. Bola to súprava z piatkového IC 10500, avšak už bez posilového Bpeer na konci súpravy.

Moje miesto sa nachádzalo vo vozni č. 4 na mieste č. 51 v strede vozňa Bmpeer priamo pod informačným displejom. Miesto pri okne, na ktoré som mal nárok, však bolo opäť obsadené, tentokrát mladou pani, ktorú som však nemal v úmysle obťažovať, najmä vzhľadom na nemnoho voľného miesta medzi sedadlami a rozkladacími stolíkmi, ktoré obmedzujú manévrovateľnosť pri sadaní/vstávaní z miesta. Sú však veľmi praktickým doplnkom pre cestujúcich s notebookmi, prípadne pre tých, ktorí si potrebujú niečo napísať aj vlastnoručne alebo sa jednoducho niečím zasýtiť. Nedomysleným detailom v týchto vozňoch sú naopak el. zásuvky s počtom jeden kus na celú „štvorku“, čo je na súčasné pomery žalostne málo. Umiestnenie je však logickejšie než vo vozňoch Bmeer, kde šnúra k PC prekáža spolucestujúcim, ktorí sedia pri okne a nie sú práve tým používateľom elektrospotrebiča, ktorý sedí v strede kupé či pri chodbičke.

Ďalším relatívne sporným objektom sú nálepky na košoch separovaného odpadu na vstupnej chodbičke, ktorých význam si bežný človek (mimo environmentálnych aktivistov z radov ŽOS Vrútky) musí len domýšľať. Ja som dodnes nepochopil význam jednotlivých nálepiek, a to ani po kostrbatom vysvetlení mladým službukonajúcim vlakvedúcim, ktorý slúžil aj na včerajšom IC 10500.  Keďže si moju tvár hneď vybavil, dali sme sa veľmi rýchlo opäť do reči a oznámil som mu, že večer týmto vlakom pocestujem opäť na opačný koniec Slovenska. On údajne tiež, a tak by sme sa mali stretnúť aj po tretíkrát v tom istom spoji :-)

Obsadenosť súpravy bola opäť nerovnomerne rozložená, ale priemer bol podľa mojich odhadov kdesi tesne nad hranicou 50%. Okrem toho som sa v IC- vlaku po prvýkrát stretol s automatickým hlásením staníc v troch jazykoch (počiatky takéhoto hlásenia siahajú kdesi do obdobia, kedy 840-ky ešte jazdievali na Zr vlakoch zo ZV do ZA/KE a naspäť). Na miestenku, príplatok a bloček z Lidla som dostal opätovne len pečiatku, pričom chcem zdôrazniť fakt, že napriek tomu, že mám ISIC preukaz, som si musel zaplatiť príplatok na vlak IC v plnej výške, a to 1,50 € namiesto „obvyklých“ 100 centov.

Počasie bolo, tak ako po iné dni tohtoročnej druhej polovice novembra, reprezentované hmlou či nízkou oblačnosťou, ktorú sme „nadbehli“ len na úseku Kráľova Lehota-Svit. Práve tak, aby sme si Vysoké Tatry mohli vychutnať v plnej paráde. Z môjho vozňa bolo pojazdné korzo, keďže nablízku bol WRRmeer, čo je zrejme jedinou nevýhodou (okrem spomenutých „múch“, ktoré vyplývajú len z krátkeho prevádzkového obdobia od zahájenia výroby takéhoto typu vozidiel na Slovensku) veľkopriestorového konceptu usporiadania interiéru.

Impérium 1'A'

Pri ceste do Stakčína som mal dve možnosti – využiť IC Kriváň až po Košice a tam nasadnúť na osobáčik do Humenného premávajúci južnou trasou cez TV a MI, alebo prestup na osobáčiky v Kysaku a Prešove opäť do Humenného. Ja som si vybral druhú možnosť, keďže pri spiatočnej ceste bola na výber len jediná možnosť (tak, aby som stihol priame spojenie z KE do BA ešte pred polnocou), a to jazda cez MI a TV. Nemám totiž rád jazdu dvoma rovnakými trasami pri ceste tam aj späť, keď sú k dispozícii viaceré alternatívy.

V Kysaku na stanici pózovala pekná dvojička 131.041+042, ktorá dotvárala „jednosmernú“ kulisu typickú pre východné Slovensko, ktorej sa po pár rokoch už napríklad v Púchove nemusíme dožiť. Vozbu Os 8744 do Prešova bez zastavenia mala dnes mimoriadne na starosti 812.021, namiesto obligátnej 810-ky vo všedné dni bez Lidla. Vo vlaku cestovalo presne 30 ľudí (s výnimkou gazdinej a majstra), z ktorých len 9 vrátane mňa disponovalo Lidlenkou, ktorá bola v mojom prípade kontrolovaná len vizuálne. Pani vlakvedúca však pripomenula, že naopak 17.11.2011 bola „Lidlenkárov“ na tomto úseku hromada.

V Prešove som využil 36-minútový prestoj na obed vo vynikajúcej staničnej reštaurácii (u mňa je zatiaľ na 1. mieste spomedzi staničných reštaurácií v SR, čo do kvality jedla), zatiaľ čo sa na svoju jazdu do Humenného pripravovala súprava zložená z 810.535+011+812.051+011. Po výdatnom obede som teda nastúpil do chladnej súpravy a uvelebil sa na úplne krajnom mieste 810-ky vpredu naľavo. Druhá časť súpravy bola tradične odvesená v Kapušanoch pri Prešove, odkiaľ pokračuje ďalej do Bardejova. V „mojej“ 810-ke zaujali staré závesy z éry netransformovaných ŽSR na oknách a látkou čalúnené sedadlá. Vôbec však netuším, či toto vozidlo jazdí v takejto „úprave“ už dlhšie alebo je predmetom akejsi obdoby humanizácie á la ČD, o ktorej rozšírení sa v súčasnosti v súvislosti s jednoosovými „motorkami“ pošuškáva.

Počas jazdy vo vlaku Os 9109 (PO-HE) opäť stretávam vlakvedúcu z Os 8744, takže lístok „očekuje“ opäť len vizuálne. Pri stanici v Kapušanoch som si všimol rušník (budem rád, ak mi niekto prezradí jeho prezývku) ešte s pôvodným Kryšpínovým označením T238.0016 posunujúci na vlečke patriacej Slovnaftu.

Po 25 minútach jazdy na hranici technických možností „motorky“ sa motor konečne zahrial na takú teplotu, aby dokázal uspokojivo vyhriať „starostlivo predchladený“ interiér. Využívam palubné WC, ktoré je plne funkčné (takmer ako vo vlakoch SBB) a od únavy v dôsledku deficitu spánku neskôr takmer zaspávam. Z driemot ma okrem zbesilého zavýjania vetra cez netesnosti dverí vytrhlo až vytrvalé húkanie na prenádhernom Hanušovskom viadukte, na ktorého konci (v koľajisku) hazardovali so životom traja fotografi s iPhonmi... ;-)

Ďalšími spoločníkmi tejto jazdy bola nekonečná hmla a prenikavá tma vo vlaku pri prejazde Nemcovským tunelom a ďalším jeho mne menej známym. Po vyprázdnení súpravy v cieľovej stanici Humenné som si dovolil zdokumentovať „prémiový“ interiér 810.535. Vzdialene vo mne evokoval interiér 812.008 „de luxe“ premávajúcou zväčša po „cigánskej“.

Paliho Vassa som bohužiaľ opäť nezazrel (ako v marci tohto roka, keď som mal v tomto kraji iné „povinnosti“), a tak som sa pobral do Os 9411, ktorý ma v zložení 812.012+011 doviezol až do Stakčína. Obsadenosť motorového vozňa hneď od východovej stanice oscilovala okolo 60%. Hneď som si povedal, že som hlupák, lebo z „motora“ sa predsa nedá fotiť, a tak som celú cestu presedel len s nosom prilepeným na okne...

Stakčín ma, samozrejme, privítal inverzným počasím a pustou stanicou. Zo súpravy vystúpilo asi len 5 ľudí, z ktorých som sem šiel zrejme ako jediný v ten deň za účelom (foto-) dokumentácie tunajšej prevádzky. Na „ukrajinskom zhlaví“ – na konci stanice – som zazrel nákladné vozne Eas/Eanos v bližšie nezistenom počte naložené drevnou hmotou. Neodvážil som sa ísť po koľajisku bližšie k nim, keďže ako všetci vieme, Železničná polícia nikdy nespí... Preto som sa radšej pobral na exkurziu do neďalekej „staničnej“ Reštaurácie pod brezou lokalizovanej oproti budove ŽST. Otvorená bola len neveľká zafajčená bufetová miestnosť, kde som si dal kvapku Kofoly s veľmi výraznou príchuťou. Vzhľad a aróma WC bola naopak omnoho odpudivejšie...

Späť na ďaleký západ

Pred odchodom spiatočného Os 9426 do Humenného som sa predsa len odvážil vstúpiť do koľajiska a urobiť si aspoň zopár „pamätných“ záberov z najvýchodnejšej železničnej stanice na Slovensku. Spiatočná cesta prebiehala bez akýchkoľvek komplikácií. Jediný „rušivý element“ pristúpil v Dlhom nad Cirochou. Mladá pani pretelefonovala nielen celý prestoj v tejto stanici, kde sme sa križovali s Os 9425 do Stakčína, ale aj kompletný zvyšok svojej cesty do zastávky Humenné mesto. Myslím si, že nielen v tichých zónach by ľudia mohli zvážiť, nakoľko vhodné na cestu vlakom sú ich súkromné hovory, kde môže byť siahodlhé telefonovanie rušivé aj pre ostatných cestujúcich, nehovoriac o zdraviu nie veľmi prospešnom elektromagnetickom žiarení vychádzajúcom z mobilných telefónov.

Vcelku zaujímavá bola jazda cez Sninu – Snina, Snina mesto a Snina predmestie. „Veľká stanica“ v Snine je čo do veľkosti významnejšia než jej „chudobné príbuzné“, no zďaleka najvyťaženejšia (zrejme kvôli ľahko dostupnej polohe) je zastávka Snina mesto, čo ilustroval aj slušný prílev cestujúcich do nášho vlaku (ca. 30). Zastávka Snina predmestie je zas charakteristická praktickou polohou pre miestnych samovrahov, keďže trať vedie na niekoľko stometrovom úseku súbežne s cintorínom (-:

Po Snine konečne nadišli traťové úseky s rýchlosťou prevyšujúcou magických 50 km/h, čo bolo poznať najmä pri jazde oblúkmi a podľa dvoch čerstvo zrazených psov ležiacich v koľajisku. Slušne naprataná súprava (ca. 80%) a nechutne prekúrený vozeň (011) sa sčasti vyprázdnili až po zastávke Humenné mesto. V Humennom nás už čakal Zr 1904 Ondava prichystaný na odchod. V čele vlaku bolo Okuliarnik 754.032 v tradičnom zeleno-sivom nátere s výstražnými pásmi nad svetlami. Do tohto vlaku prestúpili takmer všetci cestujúci z Os 9426, takže aj v prvom vozni – Bee (reko z Bc) – sme sa už od Michaloviec tisli v jednom 6-miestnom kupé štyria. Atraktívnosť mladých „spolujazdkýň“ agilne kompenzoval mladý pán vracajúci sa z nákupov z Ukrajiny. Toto indivíduum takisto pretelefonovalo takmer celú cestu, ale tentoraz s minimálne 5 rôznymi „poslucháčmi“ na druhej strane linky, ktorým sa pochválil svojím lacným cigaretovým úlovkom a inými atraktívnymi exportnými artiklami nášho suseda spoza Schengenskej hranice...

Dehonestujúci preprah

V mojej obľúbenej stanici Bánovce nad Ondavou bola tradičná 11-minútová prestávka na preprah z nezávislej na závislú trakciu, ktorú v ten deň mimoriadne reprezentoval Peršing 163.111, ktorý zaskakoval za nefunkčný Banán, ktorému údajne vypovedal službu jeden z trakčných motorov. Náročnú nočnú službu so Šíravou na háku si tak musel „odskákať“ slovenský stroj údajne až do Bohumína. Rušňovodič od Peršinga s ochrannou helmou na hlave si pri vešaní háku na rušeň (mimochodom, v Poľsku som si všimol, že sa vešia rušeň na súpravu) poctivo zanadával na rozhodnutie kompetentných o zrušení posunovačov pri vešaní súprav v niektorých staniciach. Vôbec sa rušňovodičom nečudujem, že mnohí z nich sú takto demotivovaní, keďže napr. v motorových vozňoch/jednotkách zodpovedajú po novom už aj za čistotu interiéru vozidla, a to aj vrátane WC. Skutočne dehonestujúce pre kedysi prémiovú a rešpektovanú pracovnú pozíciu! Uvidíme, ako sa táto situácia bude vyvíjať po presunutí preprahov do Trebišova od nového GVD...

Dynamický koniec dňa

V Košiciach už na cestujúcich čakal pristavený IC 10500 Kriváň, no ja som si musel stihnúť odbehnúť do „staničného“ Lidla po nejaký pokrm, keďže stav mojich zásob sa nebezpečne blížil k nule. Napriek množstvu zákazníkov v obchode som posledné komfortné spojenie tohto dňa do hlavného mesta SR stihol s párminútovou časovou rezervou. Moje miesto bolo tentokrát vo vozni typu Beer pri chodbičke v protismere, ale nie v tichej zóne, ktorá je paradoxne lokalizovaná prevažne nad podvozkami s vŕzgajúcimi otočnými čapmi. Osadenstvo môjho oddielu bolo tvorené 4 dámami v rôznom veku, ktoré cestovali až na konečnú. Jedna si dokonca neváhala vyzuť obuv a nohy si vyložiť na stredné sedadlo vedľa mňa. Oproti piatkovej rannej ceste v R 601 s dôchodcami – politickými analytikmi – sa však tieto dámy správali oveľa distingvovanejšie.

Zaujímavé bolo, že táto súprava bola v sobotu o dosť viac vyťažená než deň predtým, a to aj napriek 4 posilovým vozňom radeným za rušňom. Mimochodom, vozbu vlaku IC Kriváň si v tento deň „užívalo“ Eso 362.015 s reklamným náterom Coca-Cola, čo vo mne hneď vyvolalo pochybnosti o údajnej maximálnej rýchlosti vlaku 160 km/h od 4.11.2011, o čom sa ma ešte v piatkovom Kriváni v čele s 350.007 snažil svojimi argumentmi presvedčiť už vyššie spomínaný vlakvedúci. Svojej nevedomosti si zrejme bol zrejme vedomý, a tak do služby napriek rannému prísľubu radšej nenastúpil :-) Cestovný lístok bol iným vlakvedúcim opečiatkovaný, dokonca s predvianočným dátumom 19.12.2011 (!). Občiansky preukaz kontroloval len druhý sprievodca, čo som si všimol pri obligátnej obchôdzke súpravy.

Súprava bola okrem iného zložená aj z 2 novučičkých vozňov Bmpeer (inventárne č. 244 a 245), ktoré ešte voňali novotou, a to  aj vo WC-bunke. Dokonca ani na sedadlách nebolo vidieť žiadne svetlé vysedené/ošúchané plochy. Okno na WC sa však nedalo poriadne zatvoriť ani s použitím sily. Zatváranie á la Bmeer je oveľa jednoduchšie a človek si vystačí i s oveľa menšou silou. Nelogické piktogramy na košoch so separovaným odpadom okrem toho pretrvávajú aj naďalej... Keďže mne „pridelené“ miesto v jedinom vozni Beer v celej súprave mi veľmi nevyhovovalo, počas pobytu v medzičasom zasneženom Poprade som sa behom cez nástupište a dav (ca. 150) pristupujúcich cestujúcich presťahoval do vozňa Bdghmeer 010, v ktorom som mal počas zvyšku jazdy celé kupé len pre seba. Treba konštatovať, že tieto vozne sú vyriešené skutočne veľmi prakticky. Najmä čítacie lampičky LED dokážu vytvoriť na jednej strane intímnu svetelnú atmosféru a na druhej, v prípade potreby, výkonné bodové osvetlenie pre čítanie, čo som využil predovšetkým na písanie poznámok k tejto reportáži. Negatívne možno hodnotiť jedine ľudský faktor – minimálne 2x počas jazdy som totiž zacítil zápach cigaretového dymu. Pre niektorých cestujúcich mohlo byť nepríjemné aj spomaľovanie na hranici núdzového brzdenia pri vchádzaní do stanice Liptovský Mikuláš.

Zarazili ma však pružiny sedákov predierajúce sa pomaly na povrch. Nie veľmi bezpečný úkaz akurát vo vozni pre matky s deťmi, ktorých bolo naokolo v ten večer skutočne hojne. Tieto milé stvorenia mi v pravidelných intervaloch „spríjemňovali“ cestu nakúkaním do kupé cez presklené dvere, takže som bol donútený zahrnúť si závesy a pustiť si do ucha nejakú muziku, keďže na chodbičke napriek pokročilej večernej hodine pretrvával čulý detský ruch s prímesou ostatných cestujúcich korzujúcich do/z reštauračného vozňa radeného hneď za mojím vozňom.

Samotná jazda bola veľmi dynamická, čo dokazovali aj jazdné časy, vďaka ktorým sme do každej stanice dorazili s niekoľkominútovým náskokom. Veľmi som tak ľutoval, že som sa „oficiálne“ nemohol dostať do 1. vozňa, kde by som si bol mohol okrem detského štebotu vychutnávať aj pôžitok zo spevu trakčných motorov rušňa :-)

V Žiline som sa šiel prevetrať na čerstvý vzduch, no prekvapujúci bol fakt, že z vlaku tam vystúpilo max. 10 ľudí a pristúpilo snáď ešte menej. Písanie poznámok som dokončil kdesi okolo Ilavy. Na zvyšok cesty som sa teda presunul do WRRmeer, ktorý bol až podozrivo prázdny (v pomere k množstvu „migrujúcich“ cestujúcich cez Bdghmeer). Tradičnú atmosféru podobnú staničnej reštaurácii dotvárali len dvaja východniari. Ich najlepším sprievodným komentárom k jazde vlaku bolo: „Páni, držte si klobúky, teraz to rozbehneme na 160 km/h“, keď sme sa blížili k NM. Ja som ich však rýchlo vyviedol z omylu, pretože „Gorila nemá takéto zrýchlenie, tobôž nie na vlhkej trati.“ Predsa len je škodou, že na tomto zmodernizovanom úseku nie je inštalovaný autoblok, ale až ETCS 1. Vlaky už dávno mohli jazdnými časmi konkurovať individuálnej automobilovej doprave, tak ako je tomu napr. medzi Bohumínom a Břeclavou/Brnom aj u bežných rýchlikov či medzi ZA a Krásnom nad Kysucou. Na krajnej koľaji v ŽST Trnava som napriek hmle a tme zazrel odstavený rušeň (myslím, že bol čierno-modro-zelený), ktorý nápadne pripomínal rušne niekdajšieho konzorcia ASEA a ktorý som opäť videl aj počas mojej poslednej jazdy cez Trnavu začiatkom decembra.

V konečnej stanici Bratislava hl. st. som utekal k čelu vlaku ku „Coca-Cole“ poďakovať majstrovi za majstrovský výkon a pobral som sa ďalej smerom do Mlynskej doliny na internát konečne po väčšej časti predĺženého víkendu si oddýchnuť. Vo vestibule som však zachytil volanie svojho mena kdesi od radu pri pokladni. Bol to kamarát Braňo a ďalší kolegovia s provláčikovským zmýšľaním, ktorých týmto pozdravujem. Spolu s Braňom sme sa pobrali na MHD č. 32 v podaní plynového HCV (hnacie cestné vozidlo) TEDOM C 12 G, ktorý ma doviezol až k ZOO, kde som prestúpil do nabitej 31-ky v podaní SOR NB 18 City smerujúcej na zastávku Cintorín Slávičie údolie.

Na záver tejto tematickej série reportáží by som sa chcel poďakovať všetkým kompetentným aktérom, ktorí participovali na príprave a realizácii tejto vydarenej akcie. Dovoľte mi vysloviť presvedčenie, že evaluácia (hodnotenie dopadov – zamýšľaných aj nezamýšľaných) tohto projektu pomôže pri koncipovaní podobných akcií do budúcnosti a snáď aj pri dolaďovaní organizácie železničnej dopravy v priestore Slovenskej a Českej republiky.