Lidlenka alias Setuptrip (3)

Môj nekompromisne presný budík mi zazvonil presne o 4:45 ráno a konečne sa mu po dlhom čase podarilo zobudiť ma. Tradične po rýchlom poľudštení sa som putoval na autobusovú zastávku, aby som chytil spoj 32 smer Bratislava hlavná stanica. Na "Hlaváč" som prišiel necelú hodinu pred odchodom vlaku, tak som sa ešte zastavil v miestnom bufete a chvíľu som sa túlal po stanici, či nenájdem nejaký vhodný objekt na foto. Nakoniec som sa pobral k môjmu vlaku, ale najprv na jeho čelo, aby som odfotil jeho hnacie vozidlo. V tomto prípade to bol Plecháč 242.

Pantograf 560 v Galante © Oliver Dučák

Po jeho zdokumentovaní som sa pobral hľadať moje miesto. Sadol som si na svoje miesto pri okne a čakal na odchod vlaku. Po chvíli si ku mne prisadla istá Bratislavčanka (dalo sa to usúdiť z dosť výrazného prízvuku). Čakanie som strávil rozhovorom s ňou a z ktorého som sa dozvedel, že cestuje na Sliač so svojím psom. Celá cesta bola sprevádzaná rozhovormi s cestujúcimi a mojím ustavičným otváraním okna a vykláňaním sa z neho kvôli záberom.

Zrazu - ani neviem ako – sme došli do Zvolena. Miesto, kde som mal prestup pred dvoma dňami. Na moje počudovanie som tam nenašiel nič nezvyčajné a tak som len vybehol na chodbu a naradostene som očakával, kedy odbočíme namiesto do Lučenca do Banskej Bystrice. Počas toho sa mi podarilo urobiť pomerne pekné zábery zámku. Po krátkom pobyte na zastávke Zvolen mesto sme si to už nabrali plnou rýchlosťou na Banskú Bystricu. Na zastávke Banská Bystrica mesto ma zaujala budova (očividne výpravná a už dávno nepoužívaná).

Michaela 2 preberá Horehronca v Banskej Bystrici. © Oliver Dučák

Po príchode na stanicu Banská Bystrica som vybehol zo súpravy a utekal na čelo vlaku sledovať preprah. Tam sa už zhromaždilo niekoľko fotografov. Medzi nimi som stretol Hrošíka, ktorého týmto pozdravujem. Prehodili sme reč počas toho, ako sme fotili. Po napojení 754 Michaela 2 sme sa rozišli do svojich kupé, aby sme neostali v Banskej Bystrici. Keď sme sa pohli, tak som sa potešil, pretože cesta sa dostala do štádia, na ktoré som čakal.

Kochal som sa krasnou prírodou Horehronia. V kupé som si trošku robil srandu čo sa týkalo najkrajších stromov (pre neznalých, ide o jednu pieseň, kde sa spieva, že najkrajšie stromy sú na Horehroní). Jednej mojej cestujúcej, ktorá sa k nám pripojila v Banskej Bystrici moje vybehovanie na chodbu očividne liezlo na nervy, tak som od toho na chvíľu upustil a nechal som aj batériu vo foťáku odpočívať. Podotknem, že v tejto časti cesty už počasie vôbec nebolo také hmlisté ako na juhozápadnom Slovensku. V Podbrezovej sme dokonca natrafili aj na sneh. také bolo naše počasie. Pri Brezne som čakal na legendárny nadjazd, kde sa stetáva normálna trať s traťou ČHŽ. Keď prišlo na lámanie chleba, tak sa mi akurát nestihol zapnúť foťák. Mierne sklamaný som sa hodil do sedadla a sledoval miestami zamrznutý Hron.

Zastávka Brusno-kúpele © Oliver Dučák

Prvé slnečné lúče sa ukázali až o trištvrte na dvanásť v okolí Novej Máši. Netrpezlivo som čakal na ďalšie lákadlo mojej cesty: telgártskú slučku. Z mapy čo som mal po ruke som vyčítal, že slučka sa má nachádzať v mojom smere niekde za stanicou Červená Skala. V Červenej Skale som to už nevydržal a išiel som sa opýtať sprievodcu, že kedy tam asi budeme. Ten mi povedal približný čas a ja som sa už len pripravil. Bol som veľmi potešený, keď som si už neskôr v kupé prezeral fotky. Potom som si už dal fotografickú odmlku po Margecany, aby mi batéria vydržala na preprah v Margecanoch. Po zvyšok cesty som už len sledoval krajinu okolo a pri niektorých obciach som si zaspomínal na časy, keď som sa tam zastavil, ako napríklad v Prakovciach, keď som tam bol hrať s orchestrom, alebo Jaklovce, kde mám známych.

Možno najkrajšia scenéria telgártskej slučky © Oliver Dučák

Príchod do Margecian vo mne prebudil inštinkt a vyskočil som za súpravy. Išiel som na koniec vlaku (budúce čelo vlaku), aby som odfotil Peršinga 163, ktorý od Margecian po Košice preberal súpravu. Odfotil som ešte Polomáčanú zapriahnutú do Bagety a nejaký rýchlik, ktorý mal pred nami prednosť v smere do Košíc, ktorý bol ťahaný Gorilou 350 a pobral sa sadnúť si na miesto. po zvyšok cesty mi hrozil spánok po vyčerpaní z osemhodinovej cesty. Horko-ťažko som to vydržal až po Košice. Na nástupišti som mal prekvapenie v podobe Braňa, Maťa a Mareka, ktorí ma prišli čakať a ktorí to mali namierené domov smerom na západ našej vlasti po lidlenkovej jazde východom Slovenska. Chvíľu sme ešte pobudli na kus reči pred stanicou a potom sme sa pobrali každý svojom cestou – oni na Horehronca, ktorým išli na západ a ja pešo domov.

Peršing, ktorý nás ťahal z Margecian do Košíc © Oliver Dučák

Moje zhrnutie akcie: dovolím si povedať, že bola oveľa vydarenejšia ako tá z júla. Páčilo sa mi na nej hlavne to, že trvala 3 dni, čím sa znásobili možnosti cestovať. Jediný zlepšovák, ktorý by som navrhol by bol, aby sa to zjednotilo pod jednu československú akciu Vlak a Lidl a určite by som to situoval na letné ročné obdobie, pretože som si užil maniere počasia pomerne poriadne. Čo ma zarmucuje (aj keď sa to už netýka Lidlenky) je, že zmenou cestovného poriadku sa výrazne obmedzilo spojenie Horehronia a východu krajiny. Dovolím si povedať, že som bol jedným z posledných, čo sa viezli Horehroncom tak, ako už možno nikdy nepôjde.