Čísla pána Kryšpína

     Témou bude dielo pána Kryšpína, teda písmenkové značenie, ktoré zo štátnych železníc zmizlo už pred peknými pár rokmi a dnes je nostalgickou spomienkou na minulosť. Zatiaľ sa síce udržalo na našich vlečkách, avšak je predpoklad, že aj na nich časom zanikne.

     Táto oblasť je zaujímavá tým, že hoci existovali normy na označovanie hnacích vozidiel a jednotný vzhľad tabuliek, každý z výrobcov alebo dielní pre opravy vozidiel si spracovanie robil po svojom. Veľké rozdiely tak nachádzame nielen v použitom materiále, rozmeroch, ale aj pri reze a veľkosti číslic, druhu podkladu, atď.

     Snáď žiadna iná železničná správa na svete nemala na rušňoch súčasne toľko rôznych druhov a typov tabuliek s číselným označením ako práve ČSD! Pestrý svet, ktorý mnohých tak fascinuje. Vedenie dráh túto „anarchiu“ mlčky tolerovalo a nariadilo zmenu vzhľadu iba vo výnimočných prípadoch.

     Všetko sa začalo vznikom Československa v roku 1918 a spolu s ním aj Československých štátnych dráh – ČSD. Nová železničná správa potrebovala zjednotiť číslovanie svojich rušňov vytvorením vlastného systému. S riešením prišiel konštruktér rušňov Ing. Vojtěch Kryšpín (1897-1959), ktoré sa následne používalo od roku 1921.

     Nový systém číslovania rušňov pozostával z trojice veľkých číslic označenia typu, stredne veľkej číslice podtypu (konštrukčnej skupiny) a dvoch, resp. troch malých invetárnych číslic. Jeho zaujímavosťou bolo, že v sebe zahŕňalo aj základné technické údaje: počet hnacích náprav, maximálnu rýchlosť a hmotnosť na nápravu - čomu sa podrobnejšie venuje starší Zbyňkov článok. Článok, ktorý práve čítate, tak možno považovať za jeho malé doplnenie.

     Kryšpínovo číslovanie malo pestrý „život“ a za 66 rokov svojho oficiálneho pôsobenia u ČSD prešlo menšími obmenami. Jeho princíp síce zostal rovnaký, ibaže časom k nemu pribudlo aj písmenové označenie nových trakcií: M, T, TU, E, S, ES, EM, EMU, SM ... A ako sme už spomenuli, jeho pestrosť spočívala najmä v prevedení, ktoré sa rodilo u výrobcov rušňov a jednotlivých dielní pre opravu vozidiel, tzv. ŽOS-iek.

     V počiatkoch, od roku 1921, sa používali najmä samostatné číslice z mosadze, ktoré sa montovali na kabínu parných rušňov radu 365.0, 445.1, 534.0, 423.0 a 354.1. Riadna tabuľka s číslom trónila iba na čele, spočiatku bez rámika, neskôr aj s rámikom. Samostatné číslice však nemali dlhú existenciu, keďže výrobcovia rušňov od nich upustili už v roku 1923. Výnimočne sa však objavili ešte aj v neskoršom období, napríklad pri motorových vozňoch M 274.0, tzv. Modrých šípoch, z rokov 1934-1936. (snímka PhDr. Zbyněk Zlinský)

     Budúcnosť však už jednoznačne a neotrasiteľne patrila klasickej tabuľke, obdĺžnikového tvaru, odliatej z kovu, s rámikom po obvode a štyrmi otvormi pre skrutky v rohoch. Parné rušne si po celú dobu udržali štandardný rozmer tabuliek s výškou 20 cm a dĺžkou 55 alebo 61 cm (resp. 60 cm), a to v závislosti od počtu číslic v inventárnom čísle. Veľké číslice mali výšku 14 cm a malé 10 cm.

     Materiálom, z ktorého sa tabuľky odlievali, bola v období Prvej republiky mosadz. Tá sa však počas II. svetovej vojny stala žiadanou pre zbrojársky priemysel, preto v tom čase výrobcovia hľadali alternatívu v hliníkových zliatinách (tie sa u motorových vozňov uplatnili už aj pred vojnou). Svoje využitie našiel napríklad zinkal, tj. zliatina hliníka a zinku. Na sieti Českomoravských dráh bola mosadz hromadne odoberaná aj z vozidiel v prevádzke, iba na Slovensku zotrvávala na svojom mieste aj počas vojny.

     Po vojne síce ešte nakrátko došlo k renesancii mosadze, ale už po pár rokoch ju na strojoch 475.1, 476.1, 477.0, 556.0 a 498.1 opäť nahrádza hliník alebo železo (liatina). Z hliníka sú tiež tabuľky motorových vozňov M 131.1 a M 262.0, vyrábaných od roku 1949.

     Následne, od začiatku 1950-tych rokov, vstupuje na scénu ďalší materiál, a to tabuľky vo forme smaltovaného plechu. Inak jednotnú farebnú kombináciu (biele číslice na červenom podklade) narúšali atypické smalty M 131.1 inventárnych čísiel 349 až 549 s „prehodenými“ farbami – bielym podkladom a červenými číslicami.

     Iný nezvyklý druh zas predstavujú tabuľky, ktoré dostali do vienka hnacie vozidlá z produkcie maďarskej továrne Ganz. Či už išlo rušne T 455.0 alebo motorové jednotky M 498.0 (M 298.0) - dostávali kovové číslice prinitované na hrubý plech.

     Druhovú rôznorodosť dotvárajú priesvitné - „na skle maľované“ čísla Hektorov, Bardotiek, Čmeliakov a Pomarančov, ale tiež plechové, ktoré sa niekedy len dočasne, inokedy natrvalo stávali súčasťou celých rušňových typov (napr. T 334.0 ČSD dostávali od roku 1977 v dielňach iba plechové čísla).

     Podstatnou zmenou, ktorá zasiahla do "života" číslovania, bola zmena počtu inventárnych číslic, platná od spomínaného roku 1977. Dovtedy sa štandardne používalo poradové číslo dvojmiestne (napr. T 435.004) a až keď počet rušňov zaplnil jeho kapacitu, menilo sa na trojmiestne (T 435.099, T 435.0100). V snahe o zjednotenie bolo nariadené, aby všetky hnacie vozidlá (aj nižších čísiel) mali na tabuľke trojmiestne inventárne číslo (T 435.0004). Opäť však nájdeme výnimky, či už jedným alebo druhým smerom. Tak trebárs posunovacie Prasiatka T 211.0 dostávali takéto čísla už od roku 1958 alebo T 458.1 od roku 1963, avšak ozubnicové T 426.0 sa s dvojmiestnym "inventárom" dočkali prechodu na nové číslovanie v roku 1987.

     V tejto súvislosti stojí za zmienku zaujímavý, takpovediac obrátený proces, ktorý je spojený s typom T 212.0 dodávaným pre ČSD z Turčianskych strojární v Martine v rokoch 1967 až 1971. Staršie stroje totiž obdržali "pokrokové" 3-miestne čísla, ale novšie kusy sa museli uspokojiť s "archaickými", 2-miestnymi.

     Ako vidno aj na snímkach vyššie, dávnejšie sa na odlíšenie podtypu od inventárneho čísla bežne používala stredne veľká číslica, obľúbená najmä na elektrických rušňoch od výrobcu Škoda Plzeň, kde sa tento špecifický prvok používal asi do roku 1974.

      Čo sa týka rozmerov, vraveli sme si, že parná trakcia ich mala viac-menej jednotné. O to väčšia kreativita vládla v radoch moderných trakcií. Pamätníci si možno spomenú na malé zelené tabuľky na bočnici Žabotlamov EM 475.1 (14 x 74 cm), netradičné aj svojim uchytením na dve skrutky, ale nešlo o rekordéra.

     Ak totiž máme porovnať dva extrémy – teda najmenšiu a najväčšiu tabuľku, musíme spomenúť motorové vozne M 232.0 a M 130.1 (inv. č. 01 až 81) z medzivojnového obdobia. Na ich skriňu totiž výrobca montoval „miniatúrne“ odliatky z mosadze s výškou cca 10 cm a dĺžkou cca 35 cm. Naproti tomu Pantografy EM 488.0 a SM 488.0 sa mohli pýšiť parádnym rozmerom 20 x 92,5 cm.

     Zaujímavou témou sú však aj rezy číslic na týchto malých „umeleckých“ dielach. Na sieti ČSD sa to len hemžilo rôznymi variáciami, pričom najviac ich pripadalo na číslicu ‚1‘. Tučná, tenká, so zobáčikom či bez neho, no skrátka na výber ich bolo požehnane. Takmer ako schizofrénia však pôsobili niektoré tabuľky pri použití číslice ‚4‘. Podnik ČKD, ale aj Škoda Plzeň používali odlievaciu formu, v ktorej mala veľká číslica ‚4‘ zatvorenú formu, ale malá ‚4‘ zas otvorenú. Naproti tomu presne opačnú verziu produkovali v ŽOS Šumperk.

      Milým doplnkom je bodka, ktorá sa príležitostne objavila na tabuľkách, hoci tento prvok nemal oporu v tradícii z minulosti. Ako sa výrobca rozhodol, tak bolo, a vďaka tomu okrúhla bodka oživila smaltové čísla na Sergejoch T 679.1026 až cca 1066, bodka štvorcového tvaru zas všetky M 240.0, EM 475.1, ale aj niektoré vlečkové Rosničky z TSM Martin.

     Voľnú ruku, čo sa týka kreativity, poskytoval výrobcom rušňov aj samotný podklad tabuľky. Celkom hladký alebo málo výrazný šikmo rastrovaný povrch (použitý napríklad na parných rušňoch - pozri foto 534.0401) sa mohol zdať fádny, preto Tatra Kopřivnice alebo Škoda Plzeň odlievala čísla s hlbokým šikmým rastrom, ktorý si ponechala aj po roku 1987. Turčianske strojárne Martin si osvojili zvislo-vodorovný raster a ČKD Praha zas vzor, v ktorom sa striedajú zvislé a ležaté čiaročky, s trochou fantázie pripomínajúce bájne klinové písmo.

     Druhovú pestrosť si však asi najlepšie predstavíme na konkrétnych typoch rušňov. Preborníkmi sú známe Sergeje radu T 679.1, na ktorých sa počas ich pôsobenia na ČSD vyskytovalo až 5 základných typov tabuliek. Medzi nimi aj úplne atypické tabuľky, ktoré ruský výrobca dosadzoval na čísla 1001 až 1025 (a tiež na T 679.5), inšpirovaný vzorom od Maďarských železníc, kam dodával Sergeje ešte skôr, než do Československa.

     Na päty Sergejom pomyselne šliapu elektrické šesťkoláky alias Rakane E 669.1. Tie dostávali z výroby smaltované čísla, ktoré neskôr ŽOS Vrútky príležitostne nahrádzalo odlievanými - najprv s jednotkou vo forme paličky, neskôr so zobáčikom, až sa napokon prešlo na univerzálnu odlievaciu formu, ktorá však tiež neostala celkom jednotná. Ak sa totiž pozrieme na nasledujúce obrázky, tak celkom dole vidíme jedno číslo zo štandardnej formy a nad ním jej mierne modifikácie. Stačí si na nich všimnúť iventárne číslo vycentrované viac vpravo alebo otvory vo veľkých čísliciach 6 a 9, ktoré sú na tabuľkách zhora dolu usporiadané takto: malý-malý-veľký, veľký-veľký-malý a malý-veľký-veľký. Proste, ako prišlo pod ruku, tak sa ukladalo.

     Posledné rušne dodané ČSD s kryšpínovskými tabuľkami boli v roku 1988 zahrnuté v sérii T 457.0013 až 0017 z ČKD Praha, aby sa potom ešte "písmenká" udržali na strojoch dodávaných do priemyslu: T 419.15, T 238.0, T 239.1.

     A hoci nové označovanie hnacích vozidiel vstúpilo do platnosti 1. 1. 1988, prechodné obdobie na výmenu tabuliek sa v niektorých prípadoch pekne predĺžilo. Na sieti ŽSR sme tak ešte v roku 1997 mohli vídať so starými tabuľkami napríklad M 153.0022, E 458.0035 alebo viacero strojov T 466.2. Takú T 466.2235 v Nových Zámkoch dokonca aj v roku 1998!

     Skončila sa jedna éra. Drobný symbol, ktorý pohltila fádna informatizácia, keďže počítačom „chutí“ viac kontrolná číslica, než všakovaké písmenká.

Použité fotografie sú zozbierané z rôznych zdrojov, sčasti z internetu a od neznámych autorov, ktorým sa týmto ospravedlňujem a verím, že sa nenahnevajú. Išlo mi len o malú - a snáď aj milú - ukážku jedného typického symbolu z éry ČSD.