Železnica pod hladinou Ružínskej priehrady

3.5.2012 8:00 Marek Guspan

Prielom Hornádu v Slovenskom raji pozná asi každý z vás. Už ale málokto vie, že rieka Hornád mala kedysi ešte jeden prielom. Nachádzal sa medzi obcami Margecany a Ružín. Rieka tu pretekala hlbokým a kľukatým údolím, oddeľujúc od seba masívy Volovských vrchov a Čiernej hory. Údolie bolo tak neprístupné, že sa vraj cez neho nedostali ani Turci pri svojich nájazdoch do našich krajín a na Spiš sa dostali až cez horný tok Torysy.

Začiatkom sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia bola týmto nepriechodným údolím postavená Košicko-bohumínska železnica (KBŽ). Pre ľudí tej doby, to už nebolo také zložité ako pre Turkov. Vlaky tadeto premávali až do začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Prepravné nároky na železnicu si však vyžiadali vybudovanie novej dvojkoľajnej Trate družby, ktorá už dolinu medzi Ružínom a Rolovou Hutou obchádzala v tuneli. Stará trať KBŽ osirela. O desať rokov neskôr sa ale v doline Hornádu začali diať iné veci. Bolo rozhodnuté o stavbe priehrady Ružín, ktorá rovnako ako blízky Bujanovský tunel, nesie nejaké tie slovenské aj československé prvenstvá.

Priehradná nádrž zatopila celý druhý prielom Hornádu spolu s piatimi obcami, z ktorých tri už neboli nikdy opätovne vybudované. Malý Folkmár zmizol z mapy úplne, po Ružíne ostal aspoň názov, z Rolovej Huty sa stala osada patriaca pod Margecany. Tie, spolu s Jaklovcami, mali to šťastie a existujú dodnes. Voda zatopila aj pôvodnú trať KBŽ. Lenže nejaké tie pamiatky na ňu predsa len ostali. Najznámejším je starý Margeciansky tunel, ktorý dnes slúži motoristom a peším. Hneď za tunelom sa nachádza skalné bralo, ktoré nevzniklo prirodzenou cestou, ale prácou človeka pri stavbe KBŽ. Ďalšie artefakty sú schované pod vodou alebo z nej iba trochu vykúkajú. A práve tým sme sa venovali pri našom výlete, o ktorom vás chcem informovať.

Prehľadná situácia našej výpravy; zdroj: Google Earth

Podnetom pre výpravu na východ bol príspevok v diskusii, ktorý hlásil nízky stav vody v Ružíne. Pretože pochádzam z toho kraja, poslal som do tých končín brata, aby mi zistil, ako to tam naozaj vyzerá. Správa znela, že stav vody je naozaj „extrémne nízko“. Signalizovalo to, že „na suchu“ by mohol byť aj Druhý ostrov, ktorý k takémuto stavu potrebuje naozaj poriadne vypustenú priehradu. Dodatočne sme zistili, že hladina priehrady bola asi 12 metrov pod maximálnym stavom, ktorý je 326,6m.n.m. Zburcoval som teda kamarátov, železničných „archeológov“. Voľno si ale našiel iba Kamil. Vybrali sme sa tak na východ vo dvojici. Na mieste sa k nám pridal aj môj brat. Aj jeho zaujímalo, ako to pri Druhom ostrove vyzerá. (Prečo píšem Druhý s veľkým písmenom, vysvetlím o chvíľu.)

Mnohé veci o Bujanovskom tuneli a starej KBŽ už boli popísané inými bádateľmi v predchádzajúcich reportážach. Zameriam sa teda iba na nové zistenia, prípadne doplnenie dohadov a nejasnosti nastolených v spomínaných článkoch a diskusiách pod nimi. Prvú zastávku sme si urobili pred portálom Bujanovského tunela. Bol by to hriech nevyfotiť si tam nejaký ten vláčik a keď je to nová 671.007, je to bonus navyše. Priestor pred reléovým domčekom je vkusne upravený, možno traťováci mysleli na železničných fotografov a vytvorili im tam úmyselne zaujímavý fotoflek. Ďalšia zastávka bola pri zelenom kontajneri pod skalným bralom na opačnej strane Margecianského tunela. V týchto miestach sme už fotili aj v minulosti, nevediac, že nám uniká jedna zaujímavosť.

Zelený kontajner pod bralom © Marek Guspan

Dohady okolo vyústenia dopravnej štôlne Bujanovského tunela nás primäli venovať sa jeho hľadaniu. Ak sa teda postavíte na breh priehrady pri spomínanom zelenom kontajneri, určite ho neuvidíte. Bude totiž priamo pod vami. Až keď sa posuniete niekoľko desiatok metrov doprava a budete vedieť čo hľadáte, určite ho neprehliadnete. Na svojom zábere má zamurované vyústenie štôlne aj autor jednej z predchádzajúcich reportáži, bez toho, aby si to uvedomil. Rovnaký záber je aj v galérii objektov s nezodpovedanou otázkou a pritom je tam ústie štôlne perfektne vidieť. Vyústenie je tesne pod hladinou priehrady a je tak viditeľné aj pri oveľa vyššom stave vody ako tomu bolo v čase našej výpravy.

Splýva však so šedým brehom priehrady, ľahko tak unikne pozornosti náhodného, nič netušiaceho pozorovateľa. Po skalnatom brehu sa dá bez problémov z ľavej strany k štôlni dostať a vyfotografovať si detaily. Skalná rímsa z pravej strany mizne pod nohami, tak som to ďalej radšej neskúšal. Štôlňa bude naozaj zavalená, pretože iba v jednej medzere medzi kvádrami bolo cítiť slabučký vánok, keď tunelom prechádzal vlak. Presúvame sa ďalej k opustenej chate Marici (pri návrate už taká opustená nebola), odkiaľ je už viditeľný Prvý ostrov. Ten je ľahko prístupný a viditeľný a teda aj dostatočne preskúmaný, zmapovaný a odfotografovaný. Spod vodnej hladiny priehrady Ružín vystupujú dva zárezy pôvodnej KBŽ, ktoré pri plnom stave vodnej nádrže vytvárajú ostrovy.

Prvý ostrov a dve ďalšie vyvýšeniny © Marek Guspan

Prvý z nich nazývajú ľudia rôzne, napr. Robinsonov ostrov, Ostrov lásky, pre druhý z nich som sa stretol iba s pomenovaním Malý ostrov. Za čias mojej mladosti sme ich ale nazývali Prvý a Druhý ostrov a týchto názvov sa budem držať aj teraz. Počas celého putovania nachádzame miestami zvyšky po železničnej trati. Kýpte telegrafných/telefónnych stĺpov, sem-tam aj výložník a izolátory z nich, či podval. Autentickosť z čias KBŽ je viac menej istá, na čo iné by slúžili v miestach, kde preniknú akurát tak vodáci a rybári. Jedine tie podvaly tam mohol niekto doniesť na stavbu rybárskych chatrčí na brehoch priehrady.

Za Prvým ostrovom je tiahly oblúk bývalej trate, Tá kvôli strmým brehom viedla v týchto miestach na odreze opatrenom oporným múrom. Jeho konštrukcia s vytŕčajúcimi kameňmi pôsobí určite monumentálne. Len tak mimochodom, nerozlúštili sme otázku, načo tie vystupujúce kamene slúžili? Pri pohľade zboku sa zdá, že sú umiestnené chaoticky, ale zhora je vidieť, že sú vždy presne nad sebou. Pred ďalším ohybom priehrady viedla trať kúsok na násype, nepriliehala k brehu rieky. Hladina priehrady sa k nám postupne približuje, sme už iba niekoľko metrov nad ňou, terén sa stáva viac a viac blatistý. Na ohybe sa pred nami otvára niekdajší kameňolom a tak si myslíme, že už vieme odkiaľ pochádzajú kamene na opornom múre.

Bývalý kameňolom © Marek Guspan

A to už pred sebou vidíme Druhý ostrov. Je naozaj na suchu! Druhý ostrov sa v skutočnosti skladá z ostrovov dvoch. To platí ale iba pri maximálnom stave vody v priehrade, pri čo i len minimálnom poklese sa z nich stáva ostrov jeden. Ten menší, miniatúrny, nemá v súčasnosti možno už ani meter štvorcový a predpokladám, že postupom času zmizne úplne alebo sa z neho stane iba holá skala. Pred dvadsiatimi rokmi bol totiž podstatne väčší. Zaujímavé zábery nájdete aj na Google Earth, ak si zapnete zobrazovanie fotografii Panoramio. Pred ostrovom sa nachádzajú neidentifikované kopy kamenia. Zvršok to určite nie je. Kde sa tam vzali, netušíme.

Pôvodný zárez trate je zaprataný náplavovým drevom a vzhľadom na polohu voči slnku, je v ňom ešte aj dostatok ľadových krýh pokrytých listami. Jedno aj druhé nám sťažujú postup, sem-tam sa nám noha niekam prepadne. Nakoniec sme ale šťastne na druhej strane zárezu. V týchto miestach som ja už raz v minulosti stál, ďalej však bolo už blato a voda, nechcel som preto vtedy svoj bicykel trápiť. Ani fotoaparát som vtedy pred pätnástimi rokmi nemal, preto som sa do týchto miest teraz tak hrnul. Za ostrovom nachádzame kus koľajnice, či je pôvodná alebo nie sa nám zistiť nepodarilo. Komu by sa ju chcelo vyťahovať z toho blata?

Koľajnica zapustená v blate © Marek Guspan

Prídel blata na našich topánkach sa zväčšuje. Sme už iba niekoľko desiatok centimetrov nad hladinou priehrady. Pred nami je ale ešte pekný kus trate vytŕčajúcej z vody. Miesta, kde nie je ľad, sú už takmer nepriechodné, pretože v nich stojí voda. Využívame teda strmý breh priehrady. Asi sto metrov za Druhým ostrovom natrafíme na priepust s jasne čitateľným rokom 1938. Pokračujeme ešte asi tristo metrov, až kým sa teleso bývalej KBŽ nezačne strácať v ľade pod vodou. Vtedy zamierim svoj objektív aj do diaľky, kde ma zaujala akási čierna škvrna. Po priblížení vidím, že je to ďalší zárez vykúkajúci z vody!

Po tom, ako podídem ešte ďalej, zisťujem, že pred ním je ešte jeden. Doteraz sa maskoval farbou brehu a tak s ním dokonale splýval. Ktovie koľko takých zárezov by sa ešte ďalej našlo? O týchto dvoch som doteraz nemal ani tušenia. Nie sú totiž také veľké, aby trčali nad hladinu pri jej menšom poklese, aj keď úplne miniatúrne asi nebudú. Vraciame sa späť k Druhému ostrovu. Tentoraz vylezieme aj naň, aby sme mali aj trochu iné zábery ako pred chvíľou. Na oslavu 140. výročia otvorenia KBŽ a na úspech výpravy padol aj nejaký ten kalíštek. Vracať sa späť po blatistom povrchu bývalej KBŽ sa nám už nechce. Vyliezame teda po strmom brehu až na lesnú cestu vedúcu ponad priehradu.

Je to makačka, sme udýchaní ako kone po pretekoch. Čas ale máme dobrý, tu hore bude ešte hodnú chvíľu svietiť slnko, vydávame sa preto ku kruhovému úkazu, ktorý nás zaujal pri prezeraní satelitnej mapy. Nie je to síce blízko, ale po suchej ceste napredujeme pomerne rýchlo. Kruhový útvar nemá žiadny súvis so železnicou a už vôbec nie s UFO. Podľa tabuľky na bráne je to proste lesná škôlka takéhoto zaujímavého tvaru. Je ale celá ohradená a obchádzať sa nám ju už nechcelo. Možno keby sme sa od nej spustili opäť k brehom priehrady, našli by sme ešte ďalšie zaujímavosti. Ale to si necháme nabudúce, keď bude vody ešte menej...