Po stopách Roztockej banskej železničky

Začiatok môjho výletu boli hnilčícke Roztoky, kde sa mi pomerne ľahko podarilo lokalizovať stanicu úzkokoľajky- tzv. Štación. Kedysi to bola veľká murovaná budova s triediarňou („Rajty“). Dnes sa po Štacióne zachoval len jeden kamenný múr a plošina pri ceste na Roztoky.

Tu stál Štación (Roztoky)

Odtiaľto som sa vybral po bývalom železničnom telese údolím Železného potoka cez obec Hnilčík. Prvé výrazné pozostatky trate na seba nenechali dlho čakať. Už po niekoľko sto metrov som narazil na pozostatky železničného mosta. Priestor medzi piliermi bol po demontáži trate vyplnený kamením aby sa trať mohla využívať ako lesná cesta pre lesné stroje ťažiace drevo v hustých lesoch nad Hnilčíkom. Rôzné úseky trate sa ešte aj dodnes využívajú ako cesta pre automobily a lesné stroje, čo spôsobuje narušovanie už aj tak poškodeného železničného telesa.

Najzachovalejší most, Hnilčík.

Míňam kameňolom na Prostrednom vrchu a pokračujem ďalej. Ešte jeden takýto most sa mi podarilo lokalizovať tesne pred prvým mohutným skalným zárezom nad Hnilčíkom. Aj v tomto prípade bol priestor medzi piliermi mosta vyplnený naukladaným kamením.

Druhý najmohutnejší skalný zárez pri Jerohute na Hnilčíku.

To už ma železnička vedie ďalej mierným stúpaním na druhý kilometer trate. Tesne za kilometrom dva dokumentujem nepatrné zvyšky prvého strážného domčeka, ľudovo zvaného „vartechyžka“. Po domčeku sa už nič nezachovalo.

Tu stál 1. strážny domček.

Asi osemsto metrov za týmto strážnym domčekom vidím pod telesom trate mne už veľmi dobre známu starú štôlňu Jonáš (Rinnergang Jonas stollen), ktorej počiatky siahajú až na začiatok 19. storočia. Jej ústie bolo v čase budovania úzkokoľajky prebudované na akýsi most popod trať. Kedže bolo spevnené maltou, vydržalo v dobrom stave dlho po demontáži trate. Ťažké autá a lesné stroje jazdiace nad štôlňou spôsobili zával banskej chodby vo výstuži (v okolí obce unikátnej) a následne aj nebezpečný zosuv kamenného obloženia svahu medzi štôlňou a železničkou. Padajúce kamene zavalili vchod do štôlne a znemožnili prístup do nej. Ústie sa ale podarilo odkryť a stabilizovať natoľko, aby nedošlo k ďalšiemu závalu vo vchodovej časti. Je možné, že ďalšie jazdenie áut ponad trať spôsobí úplný zával bane a prepadnutie železničného telesa do bane. Tým sa bývalá trať stane neprechodnou.

Štôlňa Jonáš pod železničkou.

Za touto štôlňou  vidno úžasné kamenné zárezy a násypy. Podľa mňa je to jeden z najkrajších úsekov na železničke. Za posledným zárezom sa cesta nasmeruje do údolia na hlavnú obecnú cestu. Trať sa ďalej (až po Šuferland) nevyužíva. Takže od posledného skalného zárezu si to trať namierila poza kostol a následne do veľkého zemného zárezu za farou a potom vybieha z tohto zárezu na násyp železničného viaduktu.

Viadukt nad Železným potokom predstavujú dva kamenné piliere, ktoré sú ešte aj dodnes v dobrom stave, avšak južný pilier (kde boli okrem kameňa použité aj tehly) je silne poškodený vzhľadom nato, že niekto sa z neho pokúšal vytiahnúť tehly. Dokonalá práca robotníkov z čias minulých ale nedovoľuje z piliera vytiahnúť čo i len jednu tehlu bez poškodenia. Severný pilier je v lepšom stave, aj napriek tomu, že je hojne obrastený stromami a rastlinami. Stromy neušetrili ani južný pilier a veselo na ňom rastú už od druhej svetovej vojny.

Piliere viaduktu

Potom pokračujem po nevyužívanom úseku úzkokoľajky až na sedlo Šuferland - najvyššie položené miesto na úzkokoľajke. Cestou míňam viaceré skalné steny a násypy, dokonca aj dva zasypané mosty. Pri Šuferlande (5. kilometer) ma ale čaká nemilé prekvapenie. Pri rozširovaní obecnej cesty na Bindt bolo teleso trate (ktoré sa nachádzalo v tesnej blízkosti cesty) odstrelené výbušninami a skopané bagrami. Kým teleso trate mi už zmizlo spod nôh, pokračujem v myslenej dráhe železničky ďalej. Po štyridsiatich metrov sa objavuje znovu a tiahne sa v dobrom stave ďalej.

Tesne za šiestym kilometrom trate hľadám zvyšky druhého strážného domčeka a blízko ležiaceho mosta. Podľa fotografie tohto miesta lokalizujem miesto, kde domček stál a pokračujem ďalej. Miestami nachádzam aj zvyšky podvalov a častí železničného zvršku.

Bývalá medzistanica pod sedlom Šafárka na kilometri 7,5 je dnes v podobe ruín budov triediarne a lanovkovej stanice lanovky Nová štôlňa – Šafárka. Jediná zachovaná budova je trafostanica, ktorá je dnes ako víkendová chatka. Trať od Šafárky pokračuje ďalej cez les.

Trafostanica a ruiny medzistanice Šafárka.

Teleso trate na úseku za Šafárkou bolo využívané najdlhšie a sčasti je využívané dodnes (medzi kilometrami 8 – 9) kvôli ťažbe dreva. Za deviatym kilometrom je teleso už čoraz viac zarastené a menej využívané, od desiateho kilometra takmer vôbec. Napriek tomu je dobre čitateľné v teréne.

Násyp pri 3. strážnom domčeku.

Asi sto metrov pred tretím strážnym domčekom je násyp v oblúku a popod neho vedie jeden z najlepšie zachovaných priepustov na celej trati. Má z kameňa vybudované boky a zhora je krytý pieskovcovými doskami. Priepust je funkčný dodnes ale z druhej strany je už značne zanesený naplavenou zeminou.

Jeden z priepustov pri 3. strážnom domčeku.

Po treťom strážnom domčeku sa už takmer nič nezachovalo. Jediný pozostatok z domčeka je nízký kamenný múrik asi meter od trate. Bývalá železnička ďalej pokračuje zarasteným telesom až po dvanásty kilometer. Cestou vidno niekoľko podvalov a aj zvyšky telefónných stĺpov. Na 12. kilometri trate je priesmyk na konci lesa a následne sa teleso trate stráca v lúke. Kedysi tam bolo pole a to zahladilo stopy po úzkokoľajke. Nepodarilo sa mi lokalizovať ani 4. strážny domček. Napriek tomu sa mi pri 14. kilometri podarilo teleso trate znova lokalizovať.

Prvý náznak trate predstavoval násyp s malým priepustkom a krovinami zarastený násyp popri lese. Ten viedol asi kilometer a potom sa trať prudko stočila doľava okolo kaplnky a viedla popri domčeku s kravínom. Potom trať sa zarezala do plytkého zemného zárezu a následne urobila elegantný oblúk na násype na 16. kilometri. Teleso trate je odtiaľto poľnou cestou, ktorá vedie pomedzi chatky na Rybníkoch. Tu stál aj posledný, piaty strážny domček železničky. Úzkokoľajka prešla cez potok a potom pri ľavotočivom oblúku prichádzala na markušovskú, konečnú stanicu. Tu stáli pražiace pece, remíza lokomotív, sklad uhlia, domčeky pre zamestnancov a vodná veža. Z budov sa zachovala len výtopňa (remíza lokomotív) a nocľaháreň pre strojvodcov. Pražiace pece sú v ruinách, dnes sa po nich zachoval len betónový múr pod rampou.

Markušovská stanica, kedysi a dnes.

Markušovská stanica je koniec úzkokoľajky Roztoky – Markušovce. Jej zvyšky sú zaujímavejšie ako úzkokoľajky Bindt – Markušovce (hoci tam sú tiež niektoré pozostatky pozoruhodné, ale teleso trate je u roztockej oveľa zachovalejšie). Banská železnička Roztoky – Markušovce skončila prevádzku medzi rokmi 1961 – 1964. Posledné lokomotívy ČKD CP 760/90 a dve Škoda 750 DP 150 (alebo tiež Kč-4) boli predané do Košíc a  koľajisko sa začalo rozoberať.

Mapka trate.