Leto na Ukrajine, na horách aj vo vlaku

Keďže vlak bol vcelku prázdny a nás čakali ťažké dni turistiky, po zjedení výborných koláčov sme sa uložili spať, aby sme sa ráno mohli zobudiť v stanici Michalovce. Mne ako vlakovému nadšencovi trhalo plecom pri pomyslení na to, že nepôjdeme do Ukrajiny cez Čop, ale z časového dôvodu sa to vraj nedalo stihnúť - čert to vem!

19.7.2011 – Železnica prispela k zblíženiu ľudstva viac,
ako k nemu od stvorenia sveta prispeli filozofi,
proroci a básnici. H. Bockle © Lukáš Tomek

Príchod

V Michalovciach vystupujeme a ja si idem kúpiť dôležité artikle, na ktoré som počas balenia zabudol, a síce lyžičku (po maďarsky: kanál) a záchodový papier. Po tomto zaujímavom nákupe sa poberáme do autobusu smer Užhorod, je to stará Karosa, hrkotajúca na míle ďaleko, ale mierne obnovená, s klimatizáciou. Na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom nás privíta obrovská socha vojaka a slovenská hraničná kontrola, ktorá, v tomto smere a na pomery tunajšej hranice, bola vcelku rýchla a bezproblémová. Na ukrajinskej strane si po zobratí pasov všetkých cestujúcich predvolajú na prezretie batožiny práve nás, teda len chlapskú časť našej výpravy tvorenú šiestimi, zrejme pre Ukrajincov pofidérnymi osobami.

Colník, ktorý nás kontroloval, bol starý vtipkár a kontrolu začal slovami: „Teraz uvidíte, čo ste si doma zabudli“. Pretože sme nemali cestovné tašky, ale turistické batohy, museli sme vyťahovať všetky veci z vrchu batoha, čím sa kontrola značne predĺžila. Colník sa ale očividne bavil a po otázkach typu „marihuanu páliš?“, si vzal jednu z našich plastových fliaš na vodu a názorne predvádzal pálenie marihuany z vodného bonga. Po nejakej tej polhodinke kontroly sa veselí vraciame späť do autobusu a vidiac unudené tváre ostatných cestujúcich, ktorých dokopy viac ako jedenapolhodinové státie na hranici značne otrávilo, si šťastne pomyslím: „Ako dobre, že ma kontrolovali“.

19.7.2011 – Interiér užhorodskej stanice © Jakub Imriška

V Užhorode si ideme zameniť peniaze, vekslákov pre istotu odmietneme a hľadáme zmenáreň. Tú objavíme v neďalekej železničnej stanici, ktorá svojou čistotou a veľkoleposťou paláca značne prevyšuje tie slovenské. Pri pohľade na sochy a starobylo vyzerajúce lustre, človeka prekvapí, že do takejto podoby ju vybudovali len v roku 2004. Na to si treba zvyknúť, Ukrajinci aj dnes budujú historicky vyzerajúce kostoly s naleštenými modro-zlatými kupolami, ktoré našinec považuje za gýč. Bohužiaľ, my musíme ísť maršrutkou (malým autobusom), pretože do Rachova, východiskového mesta do najvyššieho Ukrajinského pohoria Čiernej hory sa dá vlakom dostať len cez Ľvov a to je teda poriadny kus cesty, ktorý našťastie ešte absolvujeme cestou nazad. Kedysi sa dalo dostať do Rachova, v niektoré dni aj peážnou južnou traťou cez Rumunsko, ale od roku 2006 je tu, žiaľ, osobná preprava zastavená.

Mapa Zakarpatia

Do Rachova chodia maršrutky zhruba každú hodinu, aspoň okolo obeda. Na autobusovej stanici sme ešte podarovali rezeň a obloženú žemľu dvom žobrákom bez nôh a o polhodinku sme nastúpili do žltej maršrutky s usmievajúcim sa mladým šoférom. Maršrutka sa zaplnila a pomaly sa začala kývavými pohybmi do všetkých strán uvádzať do pohybu. Cesty na Ukrajine to je samá jama ale vozovky na autobusových staniciach sú na tom ešte o dosť horšie. Cesta dĺžky zhruba 250 km trvá maršrutke zhruba 5,5 hodiny, čo je pri neustálom sa hrkotaní a teplote 39°C, ktorá bola dosiahnutá vďaka neotvárateľnosti väčšiny okien ako i zväčšujúcim sa počtom cestujúcich a v neposlednom rade pekným slnečným počasím v Potiskej nížine, doslova pecka. Našťastie vo väčších staniciach zastavujeme, môžeme sa ísť vydýchať na čerstvý vzduch a kúpiť si vychladený kvas. Kvas je nealkoholický nápoj (alebo len s minimálnym obsahom alkoholu), ktorý spĺňa na Ukrajine funkciu našej kofoly a má chuť ako sladšie čierne pivo bez alkoholu. Obdobne ako pri našej kofole, existuje tu viacero značiek, z ktorých mne najviac chutil Kvas Taras (čapovaný kvas neodporúčam).

Po prekrižovaní celej zakarpatskej Potiskej nížiny, sa dostávame cez prvé výbežky Karpát do Rachova. My však potrebujeme ísť až do dedinky Luhy, vzdialenej zhruba 18 km, z ktorej sa dá ísť priamo na hrebeň Čiernej hory, to už nás ale oslovuje ziskuchtivý taxikár, plynule hovoriaci češtinou, ktorý chce za 1 auto zhruba 150 hrivien (1euro=11hrivien). Nakoniec sa s ním dojednáme na 115 hrivien, pri zmienke o nižšej cene na nás vystrúha taký smutný psí pohľad, že nám je vôbec ľúto s ním ďalej zjednávať. Avšak neskôr zisťujeme, že bežná cena na takýto úsek je 70 hrivien na auto.

Naše dva taxíky sa rútia údolím rieky Bielej Tisy, cez Rachov a jeho priľahlé osady a dediny. V rieke je množstvo kúpajúcich sa detí, niektoré sa ležiac sušia na slnkom prehriatej ceste a lenivo uvoľňujú cestu naším autám. Na konci asfaltovej cesty vystupujeme a onedlho nás oslovuje istý človek, asi typ etnického Hucula (Rusína), pretože podobný typ človeka s veľkými ušami a nosom a s oválnou tvárou, sme tu videli pomerne často, s tým, že treba zaplatiť vstup do národného parku. My sme predsa len obozretní, nič mu nezaplatíme a vydáme sa peši popri rieke Biela Tisa. Avšak po polhodine cesty nádhernou dolinou, plnou starých chalúpok, zelených pokosených lúk a hrajúcich sa detí, nás zastavuje rampa a vojaci, vraj treba povolenie do tejto oblasti (žeby kvôli hraniciam s Rumunskom?), ktoré sa vybavuje v nejakej dedine 8 kilometrov odtiaľto a vraj dnes nám ho už nedajú. Znechutení sa vraciame na miesto, kde nás vyhodili taxikári. Opäť stretáme Hucula, ktorý sa smeje: „Veď som vám vravel, že treba zaplatiť. Neochotne sa mu podrobujeme a platíme dokopy 705 Hrivien ako vstupné na tri dni strávené v národnom parku pre osem ľudí, čo potvrdzuje nie veľmi dôverčivý papierik miniatúrnych rozmerov.

Aby sme nevyšli úplne na ocot, tak ho donútime, aby nás aspoň previedol cez vojakov, s čím ochotne súhlasil a už aj pristavil svoju modrú Ladu, že vezme dvoch ľudí k vojakom. Po nastúpení do Lady som si reflexívne išiel zapnúť bezpečnostný pás, na čo sa ozval Huculov smiech „Ne náda!“ a ja uvedomiac si, že sa nachádzam v lone hôr, pánu bohu za chrbtom, som sa musel nad svojim činom pousmiať tiež. Do auta ešte nastúpil Jano, ktorého svaly mali uistiť Huculove dobré úmysly. Zo všetkých ciest bola táto najbláznivejšia, za čo sa podpísal 0 % obsah asfaltu na ceste ako i nie veľmi romantický vzťah majiteľa k svojmu autu. Počas necelých desiatich minútach jazdy sa neustále otváralo a zatváralo všetko, čo sa len v interiéri tohto vozidla dalo a moja hlava tiež pohladkala strop auta najmenej dvakrát. Auto zastavuje a na Huculov povel ostávame v aute, ale vidíme ako so šťastnou tvárou dáva dvom mladým vojakom a českému tlmočníkovi do rúk peniaze. Hucul odchádza a my čakáme pri rampe na zvyšok partie, kým peši dorazí k nám. Počas čakania sa vojaci zahanbene pozerajú do zeme a mne je ľúto, že sme ich nepodplatili hneď a priamo, mohli sme nejaké peniaze ušetriť. Po prechode cez rampu, rozložíme stany na neďalekej lúke pri ceste, uvaríme večeru a umyjeme sa v Bielej Tise.

19.7.2011 – Údolie Bielej Tisy © Lukáš Tomek

Na horách 1

Ráno balíme stany a pokračujeme v putovaní pozdĺž doliny Bielej Tisy. Onedlho zbadáme početné rúbaniská, holoruby aj na strmých ochranných svahoch, navyše staré lesnícke stroje kúdolia smradľavý dym. V duchu si vravím „Toto má byť to panenské Zakarpatie?“, Ukrajina ešte za tento čin, rovnako ako i my na Slovensku, draho zaplatí veľkými povodňami. Po hodine cesty dolinou stúpame nahor nie veľmi lákavým chodníčkom, ktorý sa nám občas kvôli rúbaniskám stráca. Našťastie na obed dorazíme už do hustého pekného lesa a pri drevenej turistickej útulni sa naobedujeme. Nasledovná cesta je už podstatne malebnejšie, pri blízkom salaši si naberáme z prameňa vodu a pokračujeme lúkami, lesmi a kosodrevinou na vrch Pop Ivan, odkiaľ sme chceli ísť hrebeňom až na najvyšší vrch Ukrajiny Hoverlu (2061 m.n.m.).

20.7.2011 – Na hrebeni Čiernej Hory tesne za Pop Ivanom © Lukáš Tomek

Z Popa Ivana je výhľad široko ďaleko a nachádza sa tu aj bývalé poľské observatóriom, ktoré však fungovalo len rok, pretože na začiatku druhej svetovej vojny bolo vypálené a už ho nikdy nesprevádzkovali. Dnes vyzerá ako zrúcanina nejakého moderného hradu. Trochu rušivo pôsobí búrka v diaľke, ale Jakub s Lukášom ma uisťujú, že sa od nás vzďaľuje. Po posilnení sa čokoládkou zostupujeme z tohto tretieho najvyššieho vrchu Ukrajiny po hrebeni Čiernej hory, ktorý bol súčasne za 1. ČS. republiky hranicou medzi ČS. a Poľskom, na čo ešte stále upozorňujú zachovalé hraničné kamene. Búrka ale prichádza aj z opačnej strany a mne sa zapínajú alarmy paniky a apelujem ostatných na skorý zostup z hrebeňa. Našťastie aj iní majú pud sebazáchovy, a tak o chvíľu rozkladáme stany 150 výškových metrov pod hrebeňom v spoločnosti ukrajinsko - rusko - bieloruskej výpravy. Stany sme postavili v hodine dvanástej a prvá búrka už ukázala svoju silu, netrvala však dlho a mohli sme ísť variť večeru. Pop Ivan so zrúcaninou observatória sa týčil nad nami až sa jedného zmocňoval strach.

Vymysleli sme príbeh o popovi Ivanovi, ktorý bol čarodejom Zakarpatia a na hrade uväznil princeznú, lebo sa v mladosti nechcela zaň vydať, a dodnes posiela na turistov hromy a blesky. Marek tento zlovestný štít načrtol na papier, čo sa mu asi nepáčilo, lebo po dojedení večere, na nás nahnevaný Pop Ivan poslal čierňavu tmavú ako noc a s ohlušujúcim rachotom sa nás snažil zasiahnuť bleskami. Rýchlo sme zaliezli do stanov. Prvotný nápor vetra bol ohromujúci a myslel som si, že nám roztrhá stan na kúsky. Trasúc sa ako osika (všimnime si použité učebnicové slovo v praxi) som dúfal v skoré skončenie búrky, ktorá trvala a trvala. Našťastie sa nikomu nič nestalo, aj keď ešte pršalo celú noc, aspoň už tak nefúkalo a neblýskalo sa. Ako veľký trúfalci sme sa ráno rozhodli, že napriek všadeprítomnej hmle a občasnému dažďu predsa len budeme pokračovať po hrebeni bývalej ČS. hranice, veď orientovať sa dá ľahko pomocou hraničných kameňov a možno sa tá hmla predsa len rozfúkne. Ako čas ukázal, bolo to naivné rozhodnutie. Síce sa miestami hmla skutočne rozfúkala a my sme mohli čiastočne nazrieť do hlbokých dolín, lejak, ktorý prišiel neskôr spolu so silným vetrom a krupobitím, hmla a úplná odrezanosť od sveta, urobili aj z chlapov zúfalcov. Preto obdivujem naše baby Veronču a Denisu, že to vôbec tak v pohodke zvládli.

21.7.2011 – Prechod nehostinným hrebeňom Čiernej hory © Lukáš Tomek

V čase najväčšej fujavice a beznádeje stretáme poľský párik, päťdesiatnikov usmievajúcich sa od ucha k uchu. (Žeby preto, že stretli ľudí, alebo sa len vyžívajú v náročných klimatických podmienkach?) Chcú vraj stanovať kúsok odtiaľto pri jazere, čo sa mi zdá neuveriteľné. Našťastie za vrcholom Rebrá sa nám podarí odbočiť na bočný hrebeň, ktorým zídeme dolu do turistického strediska Zarosľak, kde je chata a možnosť stanovať na trochu menej veternom mieste. Zaujímavosťou na hrebeňoch sú pozostatky zákopov z 1. sv. vojny, niekde aj s ostnatým drôtom. Človeka pochytí hrôza pri pomyslení na boj v týchto podmienkach, my máme dosť už z vody v topánkach, nie sa ešte zabíjať a vláčiť zbrane po horách.

Pri zostupe z hrebeňa sa vyčasí(lepši pojem vymiestni, pretože na hlavnom hrebeni sú stále mračná). Po príchode k nie veľmi vábivej chate Zarosľak postavíme stany a pri ohni sa pokúšame vysušiť naše zmoknuté topánky a iné malichernosti. Na druhý deň ráno prší a my sa vzdávame pokusu o výstup na Hoverlu a volíme strategický ústup do civilizácie, najprv si však objednáme v miestnom bufete boršč (zeleninovú polievku s cviklou, kapustou, mrkvou, zemiakmi, niekedy aj s mäsom) a palacinky so zakysankou. Po obede sa zbalíme a pokračujeme dolinou do Vorochty, kde je vlaková stanica. Keďže osobné vlaky smer Rachov, kam sme chceli ísť, idú len dva denne a obidva doobeda, rozhodli sme sa zakempiť na upravenom mieste zopár km pred železničnou stanicou.

23.7.2011 – Vlakový presun z Vorochty do Rachova

Vlakové intermezzo

Nasledovné ráno bolo slnečné, aj keď nad Hoverlou sa stále černelo. My sme však išli v sprievode bieleho potulného psa opačným smerom na železničnú stanicu Vorochta. Keďže bola sobota, banky boli zavreté a vekslákov nikde, nemali sme kde zameniť peniaze. Mali sme však šťastie, že lístok do Rachova pre ôsmich stál zhruba 66 hrivien, čo sme ešte s odretými ušami našli vo vlastných zásobách.

23.7.2011 – Železničná stanica Vorochta © Lukáš Tomek

Stanica Vorochta bola veľmi pekne upravená a na to, že tam jazdia len dva páry osobákov a jeden rýchlik denne, enormne veľká. Horšie to však bolo, ako je na Ukrajine zvykom, so záchodmi a ich červími obyvateľmi.

23.7.2011 – Manipulačný vlak na stanici Vorochta © Lukáš Tomek

Široká dieselová jednotka dorazila s päťminútovým meškaním. Na jej drevených laviciach sa našlo miesto aj pre nás a tak sme si mohli spokojne vychutnávať ubiehajúcu krajinu ukrajinských Karpát pri rýchlosti 15 km/h, ktorou sa dízelka snažila bojovať s náročným stúpaním. Množstvo tunelov a viaduktov, ktoré strážili vojaci z každej strany, panoráma na hory a pokosené lúky, kde-tu dom, kde-tu stádo, stoh slamy, cestujúci vystupujúci s kačkami v škatuli, tak toto je Zakarpatie ako si ho človek doma predstavuje.

23.7.2011 – Dízelka bojuje s náročnými sklonmi © Lukáš Tomek

Po viac ako dvoch hodinách cesty a päťdesiatich prejdených kilometroch nás opäť víta Rachov a ziskuchtiví taxikári nám tento krát šikovne vybavujú veksláka, opäť ten huculský typ, s ktorým si v miestnom obchode pri vreci s bryndzou zamieňame eurá v pomerne dobrom kurze.

23.7.2011 – Príchod do Rachova © Lukáš Tomek

Očarení pekným slnečným počasím, miestnym trhom plným ovocia, zeleniny, sušených rýb, syrov, živých zajacov a husí, ktoré utiekli a teraz ich mladá predavačka naháňa, sa vrháme do bezhlavého nákupu, obsahujúceho okrem iného 2kg nebaleného syra a bryndze, 4kg sladkostí, rajčiny a nektárinky. A práve spomínané ovocie a zeleninu sme si dali k obedu, samozrejme bez umytia, veď sme ešte nikde nemali nejaké závažné problémy, a to sme už boli v Rumunsku, Bulharsku a v Čiernej hore. Oddýchnutí, najedení a hlavne konečne dôkladne vysušení, sme sa s optimizmom pobrali opäť do hôr, tentokrát do blízkeho Svidovca.

Na horách 2

Po prejdení centra Rachova sme odbočili od hlavnej cesty a prudším stúpaním, sme sa okolo bývalej skládky odpadov dostali do krajiny, ktorú sme predtým mohli obdivovať z vlaku. Áno, tento úsek našej turistiky sa mi páčil najviac, pretože najlepšie vystihoval charakter Zakarpatia, opäť chalúpky, deti, kopce, pokosené lúky, výhľad do doliny, na protiľahlé kopce i na Rachovskú železničnú stanicu.

23.7.2011 – Pohľad na Rachov © Lukáš Tomek

Zatiaľ čo som si vychutnával naplno pohľad na túto malebnú krajinu, Veronči prišlo nevoľno. Najprv sme si mysleli, že to je len slnečný úpal, ale keď prišlo zle aj Jurovi a na večer pri stavaní stanov na lúke vysoko nad Rachovom, sa už dávenie ozývalo kde-tu po lúke a nikto okrem mňa, Lukáša a Jana nevečeral, bolo jasné, že ovocie a zeleninu treba umývať. Ráno sa zobudila väčšina nášho stanového tábora značne oslabená. Po pekne vyzerajúcom ráne začalo pršať a my sme ostali ležať v stanoch až do obeda, keď sa počasie trocha zlepšilo. Potom sme sa so sklonenými hlavami, ako skupina malomocných žobrákov, vydali slimačím tempom na dve hodiny vzdialenú útulňu Perelisok. Táto útulňa učupená uprostred čučoriedkových lúk, kam staré zelené GAZy ráno privážali a večer odvážali množstvo zberačov a zberačiek, pôsobila na naše vyčerpané organizmy ako oáza v púšti.

Pohostinný ujo chatár, ktorý má dcéru vydatú v Bratislave, sa s nami rozprával dobrou českoslovenčinou, zakúril na útulni, v sprche i v kuchyni. Musím povedať, že sprcha využívajúca na ohrev vody drevo bola perfektná a omnoho lepšia ako niektoré sprchy v slovenských chatách, kde po jednom človeku už niet teplej vody. U chatára si kúpime ako dezinfekciu fľašu vodky a začíname jesť večeru, ryžu s kečupom a zemiaky s bryndzou, pre mnohých prvé poriadne jedlo od včerajšieho obeda. Celé okolie tejto chaty je veľmi romantické, je tu pes veľký ako vlk, ktorý sa dá pohladkať, mama mačka a jej tri hrajúce sa mačiatka, všetko uprostred hôr. Po výdatnej večeri a spoločenskej hre sa v čistej útulni uložíme spať, aby sme mohli dobrať stratenú energiu.

25.7.2011 – Útulňa Perelisok, chatár a naša výprava © Jakub Imriška

Nasledujúce ráno zaplatíme chatárovi aj s drobným prepitným, za čo si ale vypýtame toaletný papier a zápalky, veci, na ktoré sa pri bláznivom nákupe zabudlo. Spravíme spoločné foto a už sa plní energie púšťame dobyť hlavný hrebeň pohoria Svidovec s najvyšším vrchom Bliznica(1881 m.n.m.). Dnešný deň máme najväčšie tempo a Lukáš dáva voľnosť svojmu šarkanovi. Našim dnešným cieľom bolo pôvodne sedlo Okula vzdialené zhruba 27 km od našej útulne. Avšak asi po 20 km, svižného tempa, pekného počasia a nádherných výhľadov prišlo s dňovým oneskorením zle aj Janovi. Síce nevyhral súťaž o „Zlatú Tiku“, ktorej najcennejšiu medailu niesol Juro, venujúci sa tejto činnosti na Ukrajine 7-krát, ale predsa sme len museli zastať a utáboriť sa nablízku. Z dôvodu prichádzajúcej búrky sme zišli z hrebeňa k malému jazeru v blízkosti vrchu Trojaska. Tu s nami nocovala aj malá fenka, ktorá sa k nám pripojila pri lyžiarskom stredisku Drahobrat.

25.7.2011 – Rozsiahle poloniny na Svidovci © Lukáš Tomek

Ďalší deň sa ukazovalo pekné slnečné počasie a my sme mali ísť len 20 km dole po doline Čiernej Tisy do mestečka Jasiňa (za 1. ČS. republiky tam bola najvýchodnejšia rýchliková stanica, premával priamy rýchlik Praha - Jasiňa), avšak čoskoro nás pastieri upozornili, že ak by sme chceli ísť priamo do doliny musíme prebrodiť Čiernu Tisu aspoň po pás a to sa nám akosi nechcelo, a preto sme sa do doliny museli dostať okľukou, t.j. museli sme ísť hore do lesa. Po naobedovaní si optimisticky natieram krém s UV filtrom proti pripekajúcemu slnku. Zhruba za pol hodinu nato sa obloha zatiahla a my sme museli kráčať v rytme niekoľkohodinovej búrky po blatistej lesnej ceste, na ktorej sa tvorili hnedasté potôčiky vody.

Navečer sa premočení dostávame do dediny Čorna Tisa spolu so stádom kráv a s divokou vodou rieky Čiernej Tisy. Vo vrchnej časti tejto dediny nemajú ani asfaltovú cestu, preto táto dedina pôsobí veľmi exoticky. Do Jasine prichádzame až za tmy a po večeri v miestnej reštaurácii, pozostávajúcej z boršču a placiek sa z partie oddeľuje trnavská časť, tvorená mnou a Lukášom. Ostatní pôjdu zajtra domov maršrutkou do Mukačeva, odtiaľ vlakom do Užhorodu, kde však nestihnú autobus na Slovensko, preto musia ísť taxíkmi a ďalej stopom naháňať rýchlik Zemplín do Bratislavy, pričom niektorí ho stihnú až v Ružomberku. Tak riekla múdra budúcnosť.

Vlaková mánia

Po smutnej rozlúčkovej scéne sa v dvojici náhlime cez nočné, blikotajúcimi svetlami prezdobené centrum Jasine na železničnú stanicu. Našim najbližším plánom je totiž pocestovať nočným rýchlikom do Ľvova. Je úžasné, že na takejto rozbitej trati, najmä v úseku Vorochta - Rachov, vôbec jazdí šesť vagónový rýchlik na čele s motorovou dvojičkou Sergejom.

26.7.2011 – Stanica Jasiňa v noci © Lukáš Tomek

Na zvyčajne rozľahlej čistej železničnej stanici spí zopár ľudí a my si musíme kúpiť najdrahší lístok do kupéčka so štyrmi lôžkami, pretože ostatné miesta sú už vypredané. Ten stojí 57 hrivien (5 eur), čo je na 252 km jazdy vcelku slušná cena. Na Ukrajine sú v rýchlikoch radené (v drvivej väčšine prípadov) len vagóny s lôžkami a to dvoch typov: takzvaný kupejnyj: kupéčko so štyrmi lôžkami a plackartnyj: otvorený vagón s lôžkami, doslova masová nocľaháreň, ktorý je zhruba o polovicu lacnejší. Prekvapuje ma výdaj lístka z počítača, čo je na takýto zapadákov vec nevídaná i v niektorých častiach európskej únie (napr. v Bulharsku). Do tmavej noci zhruba o jednej hodine, prichádza rýchlik z Rachova smer Ľvov a my nastupujeme do prvého vagóna za lokomotívou. Je celý prázdny, akurát v našom kupéčku spí veľká Ukrajinka, čo sprievodca okomentuje slovami: „Dávajte pozor na devušku.“

Keďže je tma ako v rohu, z výhľadu by sme nič nemali, tak sa ukladáme spať. Ukrajinským dekám a prikrývkam nedôverujeme, preto si ľahneme na tvrdé koženkové lôžko v bundách. Zatváram oči. Musím sa priznať, že som v živote nemal taký strach z vykoľajenia vlaku ako teraz. Vlak stúpal a pritom sa mikal zo strany na stranu takým spôsobom, že kebyže neviem, že som nastúpil do vlaku, skôr by som uveril príbehu o plavbe v rozbúrenom Tichom oceáne, kupéčko by bola kajuta a ja úbohý námorník snívajúci o novom živote v neznámej zemi. Horšie to však začalo byť, keď o chvíľu začal vlak klesať a rýchlosť sa z počiatočnej hodnoty 15 km/h zvýšila na zhruba 50 km/h.

To som mal pocit, že padáme do priepasti, do samotných hlbín zeme, do nekonečného pekla a aby som sa uistil, že tomu tak nie je, že ide len o pocit, každú chvíľu som sledoval svetlá priľahlých staníc a dedín. Takto som z okna dohliadal na to, aby vlak šiel svojou správnou cestou po koľajniciach, kým sa neozvala milostivá pani únava a ja som nezaspal sladkým vlakovým snom.So stŕpnutým telom som sa zobudil až v okresnom meste Ivano-Frankivsk. Bolo zhruba päť - šesť hodín ráno a babuška už upratovala s metlou nástupné plochy stanice. Náš vozeň bol teraz celkom zaplnený a my sme striedavo spali a striedavo z chodbičky pozorovali okolitú rovinatú krajinu, kým sme okolo deviatej hodiny neprišli do Ľvova, ktorý sa najprv ohlásil elektrifikovanou traťou a neskôr nádhernou monumentálnou stanicou.

27.7.2011 – Rýchliková stanica Ľvov © Lukáš Tomek

Vystupujeme a náš nasledujúci plán je takýto: Pozrieť si Ľvov a potom ísť vlakom cez Sjanky a Užhorod, traťou blízko slovenských a poľských hraníc do Solotvina, dediny preslávenej ťažbou soli a slanými jazerami na kúpanie, na juhu Zakarpatia blízko hraníc z Rumunskom. Keďže chceme ísť osobákmi, aspoň časť tejto trasy, musíme ísť do stanice prímestských vlakov, ktoré vo veľkých mestách bývajú striktne oddelené od tých rýchlikových. Tie Ľvovské sú od seba oddelené zhuba 7 minút chôdze. Po príchode na moderne vyzerajúcu Ľvovskú stanicu prímestských vlakov hľadáme odchody vlakov.

Všeobecne platí, že na Ukrajine sú odchody vlakov písané veľmi neprehľadne a na staniciach chýbajú komplexné cestovné poriadky, našťastie Lukáš našiel na internete cestovné poriadky Ľvovskej železnice, tak sa vieme lepšie zorientovať. Pôjdeme po druhej hodine vlakom do mesta Sambir, dve hodiny vzdialeného od dediny Sjanky, ktorá je poslednou stanicou, kam zachádzajú vlaky prímestskej Ľvovskej dopravy. Teraz máme čas zhruba štyri a pol hodiny na pozretie si Ľvova, čo nám ako kultúrnym ignorantom bohato postačuje.

27.7.2011 – Ľvovský trh © Lukáš Tomek

Pri ceste do historického centra prechádzame cez neorganizovaný trh na chodníku - babky predávajúce rôznu zeleninu, ovocie, sirupy a rôzne drobnosti. Niektoré majú skromný výber, napríklad štyri repy a dve kukurice. U jednej z nich si kúpime pohár ríbezlí do vločiek. Po chvíli chôdze po práve rozkopanej ulici prichádzame do pekného zeleného parku, akých je v Ľvove viacero, kde si na raňajky dáme vločky s jogurtom, pričom s obdivom pozeráme, ako sa po úzkych cestičkách parku točí obrovský zelený GAZ vo funkcii upratovacieho auta. Po výdatných raňajkách vchádzame do čistého upraveného centra plného starých budov, kostolov a pamiatok. Na Slovensku sa môžeme hanbiť, lebo takéto pekne upravené mesto s množstvom parkov asi ani nemáme. Jediná chybička krásy je neorganizovaná a chaotická doprava.

Po zhliadnutí trhu s miestnymi tradičnými oblečeniami a suvenírmi, si povieme: „Ako dobre, že sme tu len dvaja a tomuto trhu sa vyhneme.“ No vzápätí už Lukáš kupuje pre frajerku vyšívanú dečku s ukrajinským otčenášom a mňa si odchytá predavačka s matrioškami rozkladajúc matriošku vyťahuje menšie a menšie sošky. A v tom sa to stalo. V náhlom osvietení som pochopil tú krásu a zmysel matriošiek nevypovedateľný slovom. S hlavou plnou figúriek rozličnej veľkosti zapadajúcich do seba som sa rozbehol za Lukášom, disponujúcim našimi spoločnými hrivnami, s okamžitou posadnutosťou vlastniť aspoň jednu matriošku. Nakoniec si jednu kupuje aj Lukáš, pod rovnakou zámienkou ako ja - darček pre rodinu. V lepšej reštaurácii si dávame Ľvovské pivo a fotíme sa s našimi novými spoločníčkami, s matrioškami.

27.7.2011 – Jeden z novších panťákov sa chystá do Sambiru © Lukáš Tomek

Po náročnej prehliadke mesta sa vraciame na prímestskú stanicu vlakov, kupujeme lístok do Sambiru a na nástupišti, na ktoré možno ísť len s platným lístkom, čakáme dlhočiznú elektrickú jednotku, ruský panťák. Usadíme sa na drevené lavice a s údivom pozorujeme po vlaku pobehujúce tety a babky predávajúce morozivo, pivo, vodečku, čo ohlasujú neustále a takou rýchlosťou, že by pri batlovaní zahanbili aj slovenských raperov. Vlak prechádza nížinatou krajinou a o dve hodiny vystupujeme v mestečku Sambir, kde zisťujeme, že naša súprava pôjde o polhodinu do stanice Sjanky. Trochu zanadávame na ukrajinský informačný systém, lebo si zbytočne musíme kúpiť ďalší lístok, pričom na tom prerobíme asi 0,5 eura. Po kúpení moroziva (nanuku) za 25 centov sa vraciame späť do vlaku, ktorý ešte pokračuje po rovinatej krajine, poliach s množstvom bocianov, aby sa po hodine cesty mohol pustiť hore po prvých výbežkoch Karpát, do krajiny podobnej tej okolo mesta Rachov, kde horám a pokoseným lúkam vládnu skromné chalúpky, stohy slamy, stáda a ešte väčší pokoj, nakoľko sa nachádzame v blízkosti strážených hraníc.

27.7.2011 – Naša nasledovná cesta: Ľvov - Sambir - Sjanky

Postupne sa vlak vyprázdňuje, ľudia miznú v malebných horských staničkách, vlak znižuje svoju rýchlosť, podrobujeme sa pasovej kontrole hliadkujúcich vojakov a onedlho sa ocitneme na najvyššie položenej stanici na trati - Sjanky, kam zo severnej strany prichádzajú osobné vlaky z Ľvova a z južnej z Užhorodu. Samozrejme, všetky prichádzajú tak, aby na seba nenadväzovali, čím sa vytvára ilúzia, že Sjanky sú nejakým centrom, kam prichádzajú masy ľudí z celej západnej Ukrajiny. Skutočnosť je však iná, Sjanky to je zopár domov, kde býva okolo 700 obyvateľov, Sjanky to je železničná stanica s odstavenými pantografmi a budovou pre sprievodcov, je to miesto, kde vám colníci trikrát za dve hodiny skontrolujú pas, kde končí svet a začína sa akási snová realita. A na tomto mieste končí aj náš osobák a my vystupujeme spolu so zhovorčivou babkou, ktorá nám povie zopár prívetivých slov, kým si nás neodchytí vojak na kontrolu pasov. Je zhruba sedem hodín a zisťujeme, že dnes už dole nepôjde ani jeden osobák, hoci sem ešte z každej strany príde minimálne po jednom vlaku. Našťastie pred polnocou tadeto pôjde rýchlik z Ľvovu do Solotvina, aj keď nás mrzí, že nasledujúci istotne krásny úsek pôjdeme za tmy. Navečeriame sa na stanici, v ktorej má pokladňa podľa vylepeného papieru otváracie hodiny od 23:30 do 4:00.

27.7.2011 – Konečná stanica: Sjanky! © Lukáš Tomek

Okolo ôsmej prichádza do konečnej stanice jeden z vlakov z Užhorodu a do čakárne vchádza podnapitý muž, ktorý sa po rusínsky pýta, kedy ide vlak do Veľkého Berezného. Keď mu po slovensky odpovedáme, že najbližšie pôjde až polnočný rýchlik, zanadáva na tunajšie pomery, na naše veľké prekvapenie čistou slovenčinou. Zisťujeme, že prišiel z Bratislavy, kde pracuje dvadsať rokov, v Užhorode sa stretol s bývalou spolužiačkou pri nejakom tom poháriku, z tohto dôvodu zabudol vystúpiť vo Veľkom Bereznom, kde má svoj rodný dom s mamou a doviezol sa až sem hore na konečnú stanicu. Po zistení, že ďalší vlak pôjde až o tri a pol hodiny, jeho prvá reakcia bola „A chlapi poďme niekam posedieť!“ Začalo zdanlivo beznádejné hľadanie krčmy, ale na veľké počudovanie sme ju o chvíľu našli dole v podzemí pod jedným z dvoch obchodov v blízkosti stanice s otváracími dobami siahajúcimi hlboko do noci. Náš nový známy nám kúpil dve ukrajinské pivá značky Korona a sebe vodku z džúsom. V jeho pripitosti nám začal hovoriť siahodlhé historky o vlastnom živote, ktoré ukončoval slovami „buďme ľudia“ alebo „a sme doma“. Rozprával o tom, ako ľudia na Slovensku negatívne vnímajú to, že je z Ukrajiny a pritom Veľký Berezný bol do konca Druhej Svetovej vojny súčasťou Slovenska. Jeho najväčšou myšlienkou bolo: „Keď si človek, tak si človek všade: na Slovensku, v Maďarsku, v Čechách, či na Ukrajine,.... buďme ľudia!“. Ďalej sa rozrečnil o práci na Slovensku, Rakúsku, Maďarsku, v Nórsku, že má sestry a bratov po celom svete - vo Švédsku, v Ružomberku, v USA...., že bol vojak ZSSR v Afganistane, že vyštudoval vysokú technickú školu...

Zhypnotizovaný atmosférou malej podzemnej krčmy so zákazom fajčiť na hraniciach Zakarpatia, kde sa prichádzali najesť vojaci a vlakový sprievodcovia, ako i silným pivom, som nemo s otvorenými ústami počúval tohto zaujímavého človeka so zhrbenými plecami a dívajúc sa do jeho vrások, ako do hlbokých dolín Karpát, som veril každému jednému slovu a pociťoval obdiv k tomuto ťažkému životu. Pol hodinu pred odchodom vlaku sa očarení poberáme na stanicu, ktorá je na prekvapenie plná ľudí, zväčša starších babiek a dedkov. Pokladňa sa neotvára a neotvára, prichádza vlak a my nemáme lístok. Bežíme k jednému z vagónov a sprievodkyňu prehovárame, aby nás pustila za úplatok do vlaku. Keďže je to kupejnyj vagón, teda ten najdrahší, chce za nás oboch 200 hrivien, čo je dvojnásobok bežnej ceny, ktorú odmietame, to už na nás z iného vozňa kričí náš nový známy „Chlapci kde ste!“ a my bez váhania bežíme za ním. Ten už je očividne spriatelený so sprievodkyňou tohto plackartného vozňa, pričom sa navzájom doberajú ako zaľúbení školáci, zatiaľ čo mu ona s iskričkami v očiach pripravuje kávičku.

Dohodneme sa s ňou na cene 100 hrivien za oboch, tiež dvojnásobku bežnej ceny za takýto vagón, ale keďže 280 km do Solotvina za štyri a pol eura na osobu sa nám nezdá byť veľa, ani sa nepokúšame zjednávať nižšie. Nanešťastie teraz nie je voľné žiadne lôžko a preto musíme sedieť zhruba polhodinu v uličke pred dverami do veľkej nocľahárne, kým náš známy dostáva flek v sprievodcovskej miestnosti. Neskôr vystúpi zopár cestujúcich a my si môžeme ísť ľahnúť do spoločnosti ľudí rôzneho veku a vzhľadu. Sú tu deti, starci, mladé baby, chalani, matky, otcovia, robotníci a všetci pekne ležia a spia pod posteľnou bielizňou Ukrajinských železníc, ktorú pred svojim vystúpením vyvlečú a zanesú sprievodkyni. Bielizni však nedôverujeme a navyše ju tentokrát ani nedostávame, preto opäť spíme v bundách. V noci sa zopárkrát zobudím, ako ma niekto kto má skutočný lístok na moju posteľ vyhadzuje a ja si musím rozospatý v tme a vôni ľudských tiel hľadať nové miesto na odpočinok. Raz som sa prebudil a na posteli oproti mne sedela matka so synom a dcérou. Mal som pocit, že si ma obzerajú ako nejaké zvieratko, možno bezdomovca, keďže som tam spal len tak v blatových rifliach. So slušnosti som sa posadil a s trápnym pocitom pozeral na nich, nevediac či ma opäť nejdú vyhadzovať, avšak keď išla okolo sprievodkyňa a povedala mi, že si môžem bez problémov ľahnúť, v okamihu som padol späť na lôžko ako kabela šrotu.

28.7.2011 – Masová noclaháreň bola ráno
podstatne prázdnejšia © Lukáš Tomek

Definitívne sa zobúdzam až ráno, slnko je celkom vysoko, na čele vlaku je už prepriahnutá dieselová mašina, ktorá ťahá vlak po rozbitej trati doslova krokom cez rovinatý teplý kraj Potiskej nížiny. Lôžka sú už takmer prázdne a sprievodkyňa sa pustila do upratovania vozňa. Onedlho vystupujeme v konečnej stanici Solotvino a spolu s nami si fotí zeleného Sergeja partia mladých nadšencov a my vidíme, že to musia byť Česi. Zdanie neklamalo. Zisťujeme, že sa chystajú na turistiku do Rumunska ale najprv sa pôjdu rovnako ako my okúpať do slaných Solotvinských jazier. Česi sú asi najväčší trekeri na svete a možno ich stretnúť na horách po celom svete, zvlášť tu na Zakarpatí ich stretnete často najmä preto, že zhruba v období 1918-1939 bol tento kúsok zeme súčasťou Českoslovenka, na čo sú dodnes veľmi hrdí.

28.7.2011 – Česi fotia Sergeja v Solotvine © Lukáš Tomek

Po krátkom okúpaní sa v jazerách vzniknutých po ťažbe soli, vďaka čomu je v nich voda tak slaná, že vás aj bez znalosti plávania udrží na povrchu, sa poberáme do miestnej reštaurácie, spýtame sa na prítomnosť mäsa v boršči, načo nás okamžite usádzajú k stolu a o chvíľu prinášajú boršč a ako druhé jedlo vareniky (pirohy) so zemiakmi a smotanou. Zaujímavosťou je, že v tomto pomerne čistom a dobrom podniku tvorí sociálne zariadenie kadibúdka bez akéhokoľvek umývadla. Teraz, keď sme najedení a vykúpaní, nám toto južné, rovinaté, ukrajinsko-rumunské mestečko neposkytuje žiadny dôvod pre náš pobyt v ňom. Prehliadky soľných baní pre turistov sa už nevykonávajú, preto ideme na stanicu s úmyslom opustiť Solotvino rýchlikom, ktorý tu od nášho príchodu do mesta ostal stáť, aby sa o piatej hodine poobede mohol vrátiť späť do Ľvova. Kupujeme si lístok do Baťova, ďalšieho mestečka založeného za 1 ČS. republiky podnikateľom Baťom. Toto mesto je vzdialené 140 km od Solotvina a práve tam sa napojí neelektrifikovaná trať zo Solotvina na hlavnú trať idúcu z Čopu do Ľvova a ešte ďalej. Naším zámerom je stanovať v tomto mestečku, aby sme mohli ráno vyraziť osobným vlakom do Mukačeva za účelom pozretia si miestneho hradu a historického centra, samozrejme, aj železničnej stanice. Kúpime si plackartovyj lístok za 12 hrivien, nastúpime do vozňa, kde sa tentoraz vzhľadom na skorú večernú hodinu nespí, ale sa sedí na spodných laviciach.

28.7.2011 – Zo Solotvina do Baťova

Cestujúcich postupne pribúda až počet ľudí oveľa prevyšuje počet lôžok, nakladajú sa sem kvantá prútených košíkov, ktoré tety ledva vytrepali do vlaku a pri prechode cez dvere poriadne vyskúšali ich kvalitu, čo niektoré úbohé kúsky nezvládli a polámali sa. Jeden zo spolucestujúcich, ktorý ako sme sa už predtým dozvedeli pracoval v Žiline, si z tejto situácie robí žart a prirovnáva Ukrajinu k Južnej Afrike. Nakoniec je vlak tak plný, že sprievodca k nám na lôžko posadí dve mladé Ukrajinky. Po piatich hodinách cesty opúšťame veselú a rodinnú atmosféru vlaku, kde pobehovali deti, jedla sa klobása, na čierno sa prevážalo malé šteňa (vraj sa tam zvieratá nemohli prevážať, ale zrejme po podplatení sa sprievodca nakoniec upokojil) a vystupujeme v tmavom Baťove. Tu zastanujeme v poli za poslednými domami, pričom mám strach, že nás v noci zobudia ozbrojení vojaci, nakoľko sa toto mesto nachádza pomerne blízko hraníc, naviac sa tu neustále ozýva piskot signalizácie zo železničného priecestia ako i hrôzostrašný staničný rozhlas, pripomínajúci skôr policajné hlásenie.

29.7.2011 – Robotnícky vlak do Mukačeva © Lukáš Tomek

Budíme sa o piatej ráno a vyrážame osobným vlakom spolu s množstvom robotníkov do Mukačeva. Lístky sa dajú kupovať aj vo vlakoch, sprievodcovia majú malé prístroje, z ktorých rýchlo vydajú lístky pokladničného typu. V Mukačeve si pozrieme hrad Palanok i pekne zrekonštruované centrum a poberáme sa na osobný vlak do Čopu.

29.7.2011 – Mukačevo - hrad Palanok © Lukáš Tomek

Čop je mesto plné vojakov, s dvoma obrovskými stanicami, jednou z doby sovietskej a druhou, napriek zdanlivému historickému výzoru, z doby súčasnej. V opäť slušne upravenom centre tohto malého mesta sa občerstvíme kvasom, naobedujeme sa v parku a čakáme na osobák do Čiernej nad Tisou. Lístok do pár kilometrov vzdialenej Čiernej stojí prekvapujúco veľa - 4 eurá. Pred odchodom vlaku treba prejsť cez ukrajinskú pasovú kontrolu, ktorá sa nachádza na Čopskej stanici, teraz nás však veľmi nekontrolujú zrejme tomu dopomohol aj zápach mojich premočených topánok zavesených na batohu. Stretáme tu aj dve veselé holky zo Slovenska, Adelu a Matildu, od ktorých zisťujeme, že boli na saleziánskych misiách pomáhať organizovať detský tábor pre chudobné ukrajinské deti. Jedna je klaviristka a druhá má zas bohatý železničiarsky rodokmeň. Nakoniec s nimi pocestujeme až do ich domovskej Žiliny a na znak zblíženia si neskôr v rýchliku Šírava spoločne umyjeme zuby.

29.7.2011 – Hranica © Lukáš Tomek

Nasadáme do vlaku tvoreného peršingom, osobným vagónom s električkovými umelohmotnými sedačkami, aby sa zabránilo pašovaniu, a na konci lôžkovým vozňom Ukrajinských železníc premávajúceho na trati Kyjev – Bratislava. Vlak sa pohne, o chvíľu prekračujeme hranicu a práve teraz je pri pohľade na stĺpy trakčného vedenia vidieť, že vchádzame z veľkej krajiny do neveľkého štátu. Na Ukrajine je všetko obrovské, stĺpy sú mohutné, koľaje a vlaky široké, stanice sú gigantické, kým na Slovensku je všetko také maličké, učupené, utiahnuté. Kúsok za hranicou vlak zastane a začína hodinu a pol dlhá colná a pasová kontrola. Neviem koľko cestujúcich bolo v zadnom lôžkovom vozni, ale v našom sme boli len desiati, preto sa nám toto státie zdalo neúmerne dlhé. Vo chvíli, keď už všetci cestujúci stratili nádej a vieru v akýkoľvek budúci pohyb tohto vozidla sa vlak pohne, aby o chvíľu dorazil do stanice Čierna nad Tisou, päť minút po odchode osobného vlaku do Košíc. Z tohto dôvodu musíme ešte vyše hodiny čakať na ďalší v spoločnosti miestnych indivíduí neustále hádžucich strieborné retiazky po dlážke staničnej budovy, ktoré potom chytajú a majú z toho obrovskú radosť.

29.7.2011 – Pantograf + spacák z Kyjeva © Lukáš Tomek

Za upršaného počasia sa vydávame do pristaveného vlaku tvoreného pantografom 460 s pripojeným lôžkovým vozňom na konci. Cesta ubieha rýchlo, nakoľko po viac ako dvoch dňoch strávených výhrade vo dvojici, z čoho sa už aspoň u mňa tvorila občas mierna ponorka (ale len mierna), nám teraz spoločnosť robia naše nové známe z Čopu. V Košiciach počkáme na rýchlik Šírava smerujúci do Prahy, ktorým v duchu veselosti z predošlého osobáku pocestujeme do Žiliny. Nálada graduje a po spoločnej večeri a sušení Lukášovho igelitového šarkana v kupéčku vystupujeme v Žiline, kde sa lúčime so ženskou časťou našej posádky. Za okamih sa však moje smutné srdce opäť rozbúchalo pri pohľade na štvrtý zo série Jánošíkov, najnovšiu poschodovú jednotku, ktorá v noci svietila a vyzeralo to tak, že sem bola len nedávno pristavená, nakoľko bol pri nej odstavený sprievodný vozeň s motorovým rušňom. V stanici Žilina si hodinu počkáme na rýchlik Polom do Bratislavy, v ktorom sa konečne uložíme spať. Vlak je plný mladých podnapitých ľudí a jeden nahúlenec od nás žobral peniaze na lístok. Keďže nepochodil, sprievodca ho razantným správnym hlasom vyhodil v najbližšej stanici. O pol piatej ráno sa so slinou na ústach a karpinami v očiach budíme pred našou rodnou Trnavou a mne začína byť clivo za skončeným výletom.

Epilóg

Väčšina Slovákov si myslí, že za východnými hranicami nášho štátu končí civilizovaný svet. Nie je to však pravda, čo dosvedčujú nádherné centrá a stanice miest ako sú Užhorod, Čop, Mukačevo, Ľvov. Aj keď sú tu ľudia chudobnejší, niektoré veci tu fungujú lepšie ako u nás - čisté parky, žiadny žobráci na vlakových staniciach. O dosť horšie je na tom doprava, stav ciest, vlakových súprav ako i hygiena a stav väčšiny WC, aj keď na veľkých staniciach sú vcelku slušné. Celkovo sme na Ukrajine precestovali 927 vlakových km, čo nás stálo 159 hrivien= 14 eur na osobu. V ukrajinských vlakoch sme strávili okolo 30 hodín jazdy, pričom sme v nich prespali dve noci. Prekvapivo vysokú sumu 42 hrivien = 4 eurá nás potom stál cezhraničný lístok Čop - Čierna nad Tisou. Ďalej sme precestovali okolo dvesto kilometrov maršrutkou z Užhorodu do Rachova za 67 hrivien = 6 eur ako i 30 km autobusom Michalovce – Užhorod za 3 eurá.

29.7.2011 – Čo sme precestovali na Ukrajine (modrá farba – vlak, sivá farba maršrutka)