Agrokomplex a Čangovanie

Celé to začalo večer 24.8. 2012 keď som sa pozberal a vydal na stanicu Košice, odkiaľ som na R 614 Zemplín pokračoval smerom na Bratislavu (keďže kamarát Juraj Ševčík ma poprosil, či by som sa s ním nestretol v Nových Zámkoch aj keď to pre mňa znamenalo veľkú okľuku). Skoro celú cestu som prespal, no od Žiliny sa mi už nedarilo spať a tak som sledoval okolitú krajinu, ktorá bola čoraz viditeľnejšia pri skorom letnom úsvite. Počas prechodu stanicou Bratislava-Vinohrady som z okna kútikom oka zbadal niečo bradaté s papierom a perom v ruke. Keď som už uvidel aj jeho mamu, tak som si bol istý, kto to je a myslím, že mnohým z vás ani nemusím hovoriť, kto to bol a že mal namierené tam kde ja, ale cez Leopoldov, tak o tom som nepochyboval. Na hlavnej stanici som preskočil na Os smer Nové Zámky.

Súprava bola stvorená z Push-Pullu. Tak som si sadol tradične na poschodie a čakal na odchod. Keď sme sa pohli tak sa mi nechtiac podarilo zaspať, čo ma potom trošku dezorientovalo, ale našťastie som sa zobudil ešte pred Novými Zámkami. Keď som dorazil do druhého cieľa (prvým cieľom bola Bratislava), tak som si našiel svoj vlak smer Prievidza, ktorým som plánoval aj s Jurom ísť do Nitry. Čas do odchodu som strávil čakaním na neho. Vedľa môjho vlaku stál vlak do Komárna s výpomocou od MÁV a to s V 43 (v súčasnosti 431). Juraj nedošiel a vlak vyrazil. Pomaly sme prišli do Šurian. Čakal som, že nastúpi tam, keďže bolo podľa mňa pravdepodobnejšie že pri ceste zo Zvolena nastúpi tam, ale ani tam nenastúpil (neskôr som sa dozvedel, že na jeho vlaku odišla Laminátka). Dorazili sme do Nitry a ja som sa ponáhľal pred staničnú budovu na autobus, ktorý ma mal odniesť na výstavisko. Keď som dorazil na konečnú (tuším, že to bol spoj číslo 19), tak som sa skontaktoval s kamarátom Marekom Halásom, ktorý tam vypomáhal, aby ma navigoval.

Keď sa mi podarilo dostať do areálu, tak už pre mňa nebolo ťažké nájsť koľajisko a súpravu. Na súprave som natrafil na Mareka Grófa, s ktorým som sa previezol po celej štreke a zároveň mi aj poukazoval nejaké zaujímavosti, ktoré bolo vidieť z vlaku. Samozrejme som po chvíli natrafil aj na vyššie spomenutú dvojicu, ktorú som stretol v Bratislave na Vinohradoch. Po jazde som si išiel ešte prezrieť zvyšok areálu a potom som išiel za Maťom Susedíkom a Marekom Halásom, s ktorými som po prehliadke išiel do blízkeho nákupného centra na obed. Bol som mierne sklamaný, že v tom podniku nemali pivo, na ktoré som mal po dlhej ceste poriadnu chuť a tak som sa uspokojil s Kofolou. Vrátil som sa potom s nimi ešte na chvíľu do areálu, no potom som sa už ponáhľal pred obchodné centrum, aby som sa stretol s kamarátkou, ktorú v tých končinách mám a málokedy sa vidíme. Po krátkej prechádzke popod hrad a krížom cez miestny park sme sa začali zrazu ponáhľať na autobusovú stanicu, keďže jej išiel autobus domov. S veľkou cestovnou taškou na krku sa mi utekalo famózne vo všadeprítomnej horúčave, no aspoň mám o zážitok viac. Autobus sme zastihli práve keď vychádzal zo stanice na cestu. Ešte sa nám ho podarilo stopnúť a tak som sa po kratučkej rozlúčke pobral vydychčať na železničnú stanicu, odkiaľ mi o necelých pätnásť minút odchádzal vlak na Leopoldov. Do preplnenej Bagety som dobehol spotený ako sa len dalo a tak som si iba do chodbičky vyložil tašku a čas do odchodu som strávil postávajúc v Bagetinom tieni a sledoval som prácu výhybkárov na leopoldovskom zhlaví a číhaním na rameno odchodového  návestidla (keďže tam je ešte mechanika). Ako sme sa pohli, tak som si opatrne sadol na chodbičke na moju tašku a sledoval som trať. Prišla kontrola cestovných lístkov a počas nej som so sprievodkyňou prehodil pár slov, pričom som jej nezabudol medzi rečou spomenúť, že v Košiciach sa jazdí i na Detskej Železnici a odporúčil som jej návštevu. Po chvíli prišla so zlou správou. Správa spočívala v tom, že na moste medzi Hlohovcom a Leopoldovom sa na moste cez istý vodný tok niekto hodil pod vlak, ktorý išiel proti nám a tak sme museli v Hlohovci vystúpiť a čakať na NAD.

Čakali sme (pokiaľ si to dobre pamätám) okolo dvadsať minút. Moje zhrozenie nastalo vtedy, keď k nám priblížilo vozidlo NAD. Pre cestujúcich, ktorí totálne zaplnili vozidlo 813/913 poslali obyčajnú krátku Karosu. Čakal som, že prídu dva autobusy, no bolo povedané, že poslali iba ten jeden. Tak sme sa nejako všetci natlačili do úbohého gumokolesa (úbohého, lebo muselo pojať toľko národa) a vydali sme sa smerom na Leopoldov. S cestujúcimi som na adresu vzniknutej situácie vtipkoval, keďže dostať zlú náladu bolo to posledné, čo mi chýbalo. To som už dal Alfimu vedieť o zmene času môjho príchodu, keďže plánovaný R som už nestíhal. Po príchode do Leopoldova som si prezliekol prepotené tričko a išiel som si zistiť vlak. Mal prísť akýsi Os a tak som sa do Piešťan pustil s ním.
Keď som do Piešťan dorazil, tak som chvíľu čakal na Alfiho, kým po mňa dôjde. Keď som sa u neho zložil a prezrel si jeho dvor (hlavne niečo ako dreváreň v tvare električky, no neviem to už presne pomenovať, to musí Alfi) ma Alfi zobral na prehliadku mesta Piešťany. Nikdy by som nepovedal, že v nejakom meste môže byť taký kľud ako v Piešťanoch. Veľmi ma prekvapila aj správa o akejsi kúpeľnej železnici, ktorá zvážala bahno zo dna Váhu do miestnych kúpeľov. Na jej bývalom mieste sa už dnes nezachovalo nič.
Večer sme potom ešte zabehli na železničnú stanicu privítať posádku M 131.1443, ktorí so svojim vozidlom jazdili na druhý deň do Vrbového.

Na druhý deň som sa rýchlo hodil do uniformy a ponáhľali sme sa s Alfim na stanicu. Keď sme tam dorazili, už z diaľky bolo vidno prichádzajúcich a aj čakajúcich ľudí na nástupišti, kde už bola pristavená súprava na čele s M 131.1443. Zvítal som sa so sprievodcami Bystríkom a Lukášom (ktorých by som tiež rád pozravil) a absolvoval poradu s vlakvedúcim, aby sme si rozdelili úlohy. Počas extrémne preplnených jázd som ani nestíhal poriadne sledovať krajinu a okolie, no musím povedať, že aj napriek tomu to bolo zaujímavé. Vo Vrbovom sme sa aj naobedovali grilovaného prasiatka, takže sa nám hneď pracovalo lepšie. Ešte pred prvou jazdou som opäť natrafil na starú známu dvojicu Braňa a jeho mamu. Úprimne som mu vtedy povedal (keď som mu predával lístky na druhú jazdu) že ho obdivujem. Všetci naokolo vrátane neho sa na to iba pousmiali, či zasmiali. Všetky vlaky do a z Vrbového boli beznádejne plné a to do takej miery, že sme hocikedy my sprievodcovia mali problém zatvoriť dvere. Nakoniec sme sa po všetkých jazdách rozlúčili s osadenstvom a ocitli sme sa zase u Alfiho, kde som si ja pozbieral veci, rozlúčil sa s Alfim, poďakoval za pohostinnosť (týmto ešte raz ďakujem) a pobral sa stráviť večer v Piešťanoch so známymi od môjho iného koníčka, kým sa poberiem z Piešťan domov do Košíc na R 615 Zemplín. Na rýchlik som si po príchode trošku počkal (asi hodinku) a tak som to strávil driemaním na lavičke na nástupišti (môj ďalší pre mňa nevšedný zážitok).