Letné vlakové šialenstvo 2012 (2)

15.2.2013 8:00 Martin Kóňa

Vlakové šialenstvo ešte ani zďaleka nekončí. V dnešnom poslednom diely sa opäť riadne zbláznime z vlakového cestovania. Po návšteve Štokholmu, sa vrátime vlakom späť do Kodane, kde budeme mať zhruba 3 hodiny času. Zažijeme spolu najdlhšiu nočnú cestu vo vlaku City Night Line. Nasledujúce ráno sa prebudíme vo Švajčiarsku v konečnej stanici Basel SBB.

Zvezieme sa miestnou MHD, a následne nasadneme do modernej súpravy EC vlaku smer Miláno. Nasledujúce 2 dni si oddýchneme na ligurskej riviére pri mori. Po 2 dňoch oddychu sa vrátime opätovne do zabehnutých koľají, tento krát do tých francúzskych. Čaká nás vysokorýchlostná jazda vlakom TGV zo slnečnej riviéry priamo do Paríža. Nasledujúcu noc prespíme opäť vo vlaku City Night Line. Posledný deň letného vlakového šialenstva strávime potulkami v miestnej zoologickej záhrade a zavŕšime ho cestovaním MHD v Berlíne. Nočná jazda vlakom Euronight ukončí naše tohtoročné železničné putovanie po Európe.

Náš posledný diaľkový vlak na paneli berlínskej hlavnej stanice © Martin Kóňa

Nedeľa 29.7.2012

Naša tohtoročná železnično-cestovateľská dovolenka sa prehupla do druhej svojej polovice. Ráno vstávame, balíme posledné veci. Ideme si dať naše posledné severské výdatné raňajky. Po opustení hotela sa vydávame na stanicu. Ešte si robím ranné fotky stanice. Mám šťastie vidieť lôžkový vozeň švédskych železníc v súprave nočného vlaku až z ďalekého Narviku. Vedľa k nástupišťu pristavujú súpravu vlaku X2000 Stockholm-Götteborg. Pár minút pred odchodom pristavujú už aj náš vlak do Kodane. Lúčime sa s mestom Štokholm a pred nami je 5 hodinová cesta do Dánska. Počas cesty idem minúť posledné švédske koruny do bistro vozňa. Do Kodane prichádzame na čas. Necelé 3 hodiny využívame na menšiu prechádzku mestom. Nastal čas navečerať sa, kde inde ako v Mc Donalde. Vraciame sa späť na stanicu.

City Night Line 473 „Aurora“ do stanice Basel SBB už svieti na odchodovej tabuli © Martin Kóňa

Dobu čakania na náš nočný vlak si krátim fotením miestnych regionálnych vlakov. Zväčša sa jedná o moderné poschodové alebo nízko podlažné jednotky. Náš nočný City Night Line do stanice Basel SBB práve pristavujú k nášmu nástupišťu. Tento krát budeme spať v poschodovom vozni, kde je servis zabezpečovaný DB. Obsadzujeme si naše kupé a máme šťastie. Naše miestenky boli vydané do jediného kupé ktoré je najväčšie zo všetkých oddielov pre 2 triedu. Za dažďa plnou rýchlosťou opúšťame metropolu Dánska a smerujeme do Švajčiarska, kde máme príchod na druhý deň ráno o 10:37. Plne využívame možnosť osprchovať sa. V súprave vlaku je radený aj reštauračný vozeň, ktorý bol do posledného miesta obsadený ľuďmi.

Poschodové komfortné lôžkové vozne do stanice Basel SBB © Martin Kóňa

Dávame si 2 polievky, to sme ešte netušili že ich budeme jesť až takmer o hodinu. Pri pohľade na obsluhu, ktorá zrejme nestíhala pripravovať jedlo, bolo jasné že tak skoro nám objednané jedlo neprinesú. Zvyšok večera pozorujeme nížinatú dánsku krajinu. Zaspávame, prebúdzam sa až o polnoci v Hamburgu. Po príchode do stanice Hannover sa od nás odpájajú vozne idúce do stanice Praha hlavní nádraží. Dva vozne sa odpojili a dva zase pripojili. Tento krát sa na koniec súpravy pripojili priame vozne zo stanice Minsk Passariskij a zo stanice Moskva Belorusskaja. Bieloruský a ruský vozeň dorazili do Hannoveru na vlaku EN 446 Jan Kiepura z Varšavy. Zhruba po 30 minútach sa znova rozbiehame a ja zaspávam a prebúdzam sa až ráno.

EN 447 „Jan Kiepura“ Amsterdam - Warszawa v stanici Hannover Hbf © Martin Kóňa

Pondelok 30.7.2012

Ráno dostávame „výdatné“ raňajky v zložení syr, balený cereálny chlieb, muffin a džús. Syr vyzeral byť dobrý a tak som poprosil stewarda o kúsok obyčajného chlebu. Výsledok bol že som dostal taktiež cereálny. Človek by za 60 EUR čakal výdatnejšie raňajky, aspoň také aké boli ešte minulý rok. Zrejme aj tu sa šetrí alebo sa prešlo na zdravší spôsob stravovania. Do našej cieľovej a zároveň aj prestupnej stanice prichádzame presne na čas. Mesto Bazilej nás víta slnečným počasím. Plne toho využívame a ideme na menšiu prechádzku do mesta. Keďže času je pomenej, následne sa hneď vraciame na stanicu. Bolo by hriechom neodviezť sa miestnou dopravou, a tak sa vezieme modernou električkou. Pred nástupom do vlaku si kupujeme na 4 hodinovú cestu jedlo. Prichádzame k nástupišťu, kde je už pristavená najnovšia vysokorýchlostná naklápacia jednotka.

Náš vlak z Bazileja do Milána © Martin Kóňa

Vopred máme zakúpené miestenky. Prichádza dezorientovanosť, všetko by bolo úplne super, keby ešte boli aj vozne správne označené. Po dlhšom hľadaní sme nakoniec našli naše miesta. Treba povedať, že Švajčiari neustále investujú nemalé peniaze do železničnej dopravy. Vlak je naozaj vlajkovou loďou SBB. Pokračujeme v ceste k moru do Talianska. Cesta je spočiatku menej zaujímavá. Pestrejšie to začína byť od stanice Spiez, kde sa vlak točí v údolí a neskôr sa ponára do dlhého Lötschberg bassis tunelu. Po prejdení tunelom zastavujeme v stanici Visp, tu je možnosť prestúpiť na vlak do známeho horského strediska Zermatt. Posledné státie máme v mestečku Brig. Po opustení stanice sa vnárame do útrob 19 km dlhého Simplon tunela. Celá trať medzi stanicami Brig a Domodossola prechádza mnohými horskými scenériami, tunelmi a mostmi vysoko nad údolím.

Nádherné horské scenérie je možné vidieť medzi mestami Brig a Domodossola © Martin Kóňa

Pomaly začíname brzdiť v stanici Domodossola, ktorá je prvým väčším a zároveň aj prestupným bodom. Je tu možný prestup na miestnu úzkorozchodnú železnicu Centovalli bahn končiacu na brehu jazera Lago Maggiore v mestečku Locarno vo Švajčiarsku. Opätovne sa rozbiehame a pokračujeme nádhernou alpskou talianskou prírodou. Postupne sa nám v popredí začína ukazovať alpské jazero Maggiore, ktoré sa tiahne niekoľko kilometrov. Jazero sa nám pomaly stráca z dohľadu a viac menej zvyšok cesty už ideme rovinatou oblasťou. Za plnej rýchlosti prechádzame prvými predmestiami Milána. Do stanice Milano Centrale prichádzame na čas. Presúvame sa na druhý koniec stanice, kde je už pristavená súprava IC vlaku do stanice Ventimiglia. Nastupujeme do prednej časti vlaku. Odchádzame na minútu presne.

Z Milano Centrale nás potiahnu nás dva rušne © Martin Kóňa

Po opustení stanice naberáme rýchlosť a lúčime sa s mestom Miláno. Počas cesty do stanice Genova Piazza Principe zastavujeme v mestách Voghera a Pavia. Z rovinatej krajiny sa stáva rázom horská a my niekoľkými tunelmi prekonávame prímorské hory. Ako sa čoraz viacej približujeme k Janovu, stále spomaľujeme, až nakoniec brzdíme v jeho hlavnej stanici Genova P.P. Železničná stanica v Janove je veľkým prestupným uzlom, prebieha tu aj výmena rušňov. Máme tu okolo 15 minút prestávku, čo stačilo na to aby sme dostali nový rušeň. Naberáme slušnú rýchlosť a rútime sa predmestiami Janova. Po ľavej strane vidieť obrovské prístavy a prekladiská. Začína zvyšná časť cesty, ktorá sa pre nás končí v mestečku Albenga. Po takmer 3 hodinách spanilej jazdy v „Ícečku“ vystupujeme v spomínanej stanici. Ubytovanie už klasicky máme v Pietra Ligure a tak sa regionálnym vlakom presúvame do nášho prechodného pobytu. Večer sa ubytovávame a ideme si dať opäť po roku pravú taliansku pizzu. Po výdatnej večeri plný zážitkov zaspávame.

Podvečerný pohľad na historickú časť mesta Pietra Ligure © Martin Kóňa

Utorok 31.7.2012

Dnešný letný deň sa bude niesť v čisto oddychovom duchu. Ráno vstávame, po výdatných raňajkách ideme na pláž, kde sme v podstate celý deň. Ako to už býva u mňa zvykom, stihol som sa za prvý deň dobre spáliť. Treba vymyslieť program na zajtrajší deň. Slnka už bolo dosť za dnešok, a tak celá streda bude patriť prehliadke Janova.

Streda 1.8.2012

Po včerajšom neželezničnom dni sa bude ten dnešný niesť v dopravnom duchu. Posledný deň pri mori sme sa s mojou ženou rozhodli stráviť v meste Janov. Ráno smerujeme na stanicu. Musíme si však zakúpiť tento krát lístky, keďže naše Interraily sú presne vyrátané podľa dátumov. Netrpezlivo čakáme na vlak. Nakoniec sme sa dočkali, prichádza postaršia poschodová elektrická jednotka. Obsadili sme si miesto na poschodí a tak máme počas celej cesty do Janova pekný výhľad na krajinu.

Regionálny vlak smer Genova P.P. zastavil na nástupišti v Pietra Ligure © Martin Kóňa

Dlhšie státie máme v Savone. V Janove vystupujeme v stanici Piazza Principe, konkrétne v jej podzemnej časti. Naše prvé kroky vedú k automatom na lístky na miestnu MHD. Zakupujeme si celodenné lístky. Veľkým prekvapením je pre nás zistenie, že mesto Janov disponuje aj metrom. Sieť metra je tvorená iba jednou linkou, na ktorej je do kopy iba 7 staníc. Metrom sa presúvame do centra mesta. Následne si dávame menšiu prechádzku blízko prístaviska. Nachádza sa tu stará loď a morské aquarium, odrádza nás však privysoká cena. Nakoniec teda ostalo pri prehliadke starej lode. Prehliadka je pútavá, nie však pre mňa. Slnko je môj úhlavný nepriateľ, po tom ako som sa včera spálil. Moja manželka Majka naplno obdivuje nádheru slávnej starej lode, podobnej tej na ktorej moria brázdil aj slávny Krištof Kolumbus. Ja ostávam mimo dosahu slnečných lúčov, čakajúc na chvíľu kedy sa naplno začne dopravná časť výletu. Pokračujeme v našom výlete, ktorý začína naberať čisto dopravný smer.

Stredoveká loď v janovskom prístave © Martin Kóňa

Peším presunom ideme k najbližšej zástavke. O pár minút prichádza moderný trolejbus značky Van Hool na linke číslo 20. Vezieme sa o pár zastávok a na menšom námestí prestupujeme do metra. Vystupujeme na jednej zo staníc. Opäť sa vezieme trolejbusom, snažíme sa dostať čo najbližšie k nákupným centrám. Menšie občerstvenie a oddych si dávame v klimatizovaných priestoroch nákupného centra. Úplne nám to príde vhod, keďže vonku riadne pečie. Pomaly nastal čas aby sme sa pobrali na stanicu Piazza Principe. Prichádzame na jednu zo zastávok, dlhšie nič neprichádza a tak sa pešo presúvame k ďalšej zastávke. Na stanicu sa vezieme autobusom. Prichádzame k nástupišťu a čakáme na vlak späť do Pietra Ligure. Po príchode do nášho letoviska, sa ideme ešte posledný krát okúpať a dávame si výbornú večeru v miestnej reštaurácii. Vraciame sa na naše ubytovanie, balíme si všetky veci a po dnešnom vyčerpávajúcom dni rýchlo zaspávame.

Letná pohoda na stanici Genova Piazza Principe © Martin Kóňa

Štvrtok 2.8.2012

Nadišiel časť nášho odchodu. Ráno vstávame už okolo 6:30, keďže vlak nám ide už krátko pred ôsmou. Dnešný deň bude výnimočný a ja si konečne splním svoj detský sen a tým je jednoznačne jazda vlakom TGV. Ale pekne po poriadku. Ráno sa ideme ešte naraňajkovať a následne smerujeme na železničnú stanicu. Presne na čas prichádza regionálny vlak, ktorým ideme až do konečnej stanice Ventimiglia. Vlak je celkom slušne obsadený ľuďmi idúcimi do práce. Cesta nám ubieha svižným tempom, stojíme v každej menšej stanici, keďže sa jedná o regionálny vlak. Okolo 9:30 prichádzame do nášho prestupného železničného uzla, je ním hraničné mesto Ventimiglia. Pre nás železničných cestovateľov je toto mestečko východiskovým bodom na francúzsku riviéru a do mestečka Cuneo cez horský prechod Tende.

Pomaly sa blížime do konečnej stanice Ventimiglia © Martin Kóňa

Naše TGV ide až za hodinu a tak sa ideme občerstviť do miestnej samoobslužnej reštaurácie. Na cestu si zakupujeme zásobu pizze. Prichádzame na nástupište, z ktorého nám ide naše „Train Grande Vittese“. Nedočkavosť a zvedavosť sa s pribúdajúcimi minútami zvyšuje. Ešte pred nami ide regionálny vlak do Grasse. Vlaku zatiaľ nikde, až tu zrazu v diaľke vidím ako vychádza z depa. Netrvá to dlho a k nášmu nástupišťu sa blíži poschodová súprava TGV. Ide sa nastupovať ! Hneď po nástupe do vlaku nastala menšia dezorientovanosť. Neboli totiž prečíslované vozne. My máme miestenky hore na poschodí, samozrejme opäť v protismere jazdy. Prvé momenty vo vysnívanom TGV sú neskutočné. O to viac neskutočné je menšie rozčarovanie, že medzi mestami Ventimiglia a Nice sa ľudia vezú ako v osobnom vlaku bez miesteniek.

Moderný interiér v podaní TGV © Martin Kóňa

Navyše mal som silný pocit že snáď až do Nice Ville sme šli bez vlakovej čaty, a tak nečudo že sa rôzne individuá nasťahovali do vlaku. V stanici Nice Ville máme dlhšiu prestávku. Pripája sa k nám druhá súprava a tak až do Paríža pôjdeme zdvojený. Po menšej prestávke, pokračujeme v ceste. Zastavujeme ešte v staniciach ako Antibes, Cannes. Cestovná rýchlosť ešte nepripomína jazdu v TGV, keďže neustále ideme po konvenčnej trati a tak naša rýchlosť činí zhruba tak okolo 160 km/h. Ťažko mi bolo súdiť presne ako rýchlosťou ideme. Súpravy TGV nedisponujú informačným systémom o aktuálnej rýchlosti ako to býva u ICE vlakov v Nemecku. Za mestom Cannes začína opäť pekný úsek, kedy ideme vysoko nad morom v skalných zárezoch. Po čase sa trať odkláňa čoraz viac ďalej od mora. Stále však ideme po normálnej trati a tak sotva rýchlosť dosahuje 200 km/h.

Menšie státie v stanici Antibes © Martin Kóňa

Prichádzame do stanice St-Raphael-Valescure, tu stojíme len pár minút. Aj po opustení stanice ideme neustále ďaleko od mora. Ani sme sa nestačili riadne rozbehnúť a už brzdíme v mestečku Les Arcs Draguignan. Opäť sme nabrali vyššiu rýchlosť a tak zhruba po hodinke sa nám opäť ukazuje more. Tento krát vidíme pred sebou veľké prístavy, obytné zóny, je to neklamný znak toho že prechádzame predmestiami Marseille. My však celé mesto obídeme dlhším tunelom. Po prekonaní dlhšieho tunela prichádzame do stanice Aix-En-Provence TGV. Ide o špeciálnu stanicu, ktorá bola vybudovaná výhradne pre vysokorýchlostné vlaky TGV. Stretávame sa protiidúcou súpravou smerujúcou do Nice Ville. Dávame sa pomaly do pohybu. Teraz však začíname hneď za stanicou výraznejšie zrýchľovať. Sen o TGV a jeho rýchlosti sa začína napĺňať do poslednej bodky.

Typická nížinatá francúzska krajina © Martin Kóňa

Nedá mi nespomenúť si na ten okamih, keď to TGV začalo citeľne zrýchľovať, vtedy sa mi veru zdvihol mierne aj žalúdok. Sen sa stal skutočnosťou a my letíme dobrou 300 km rýchlosťou. Trať je určená iba pre vlaky TGV. Väčšinu cesty ideme vo viaduktoch, mimo ľudských obydlí. Neustále ideme vysokou rýchlosťou, až ma to začína miestami uspávať. Krajina okolo nás je typicky francúzska, dlhé kilometre široko ďaleko nič. Obklopujú nás väčšinou polia, lúky. Občas ideme súbežne s diaľnicou, a tu začína to „pravé orechové“ Pohľad na autá idúce po diaľnici je nezabudnuteľný, idú o dosť pomalšie ako naše TGV. Neskutočným zážitkom bola pre mňa neuveriteľne silná frekvencia TGV vlakov v opačnom smere. Počas nasledujúcich 3 hodín sme s mojou manželkou napočítali odhadom asi 15 prejdených TGV súprav v opačnom smere. Dokonca by sa dalo povedať že ich bolo aj viac.

Stretnutie s protiidúcim TGV v stanici Aix-en-Provence TGV © Martin Kóňa

Veľmi by ma zaujímala zabezpečovacia technika, návestidlá a celková priepustnosť trate. Dlhšiu dobu napríklad nešlo nič ale boli chvíle keď snáď každé 2-4 minúty (je to môj odhad), prefrčalo okolo nás TGV. Počas cesty sme vo vysokej rýchlosti prechádzali aj určitý počet výhybní, ich prechod bol plynulý, že sme nič takmer necítili. Neustále ideme rovinatou krajinou, spomaľovať začíname už niekoľko kilometrov pred Parížom. Miestami sa pred nami začínajú objavovať prvé ľudské obydlia. Za pár minút už prechádzame prvými predmestiami Paríža. Po ľavej strane sa nachádza obrovské odstavné depo určené pre vlaky TGV. V diaľke vidieť stanicu Gare de Bercy. My však smerujeme na stanicu Gare de Lyon, ktorá v podstate susedí so spomínanou železničnou stanicou. Presne na čas sme zastavili na jednom z nástupíšť lyonskej stanice.

Vnútorné priestory stanice Gare de Lyon © Martin Kóňa

Zaplnené nástupište ľuďmi po príchode nášho vlaku opäť raz poukázalo na to, ako silno sa využíva železničná doprava vo Francúzsku. Po vystúpení naše kroky vedú do staničnej haly. Schádzame do podzemných častí stanice, kde si zakupujeme lístky na metro. Pokračujeme ďalej a presúvame sa metrom linkou M 1 do stanice Bastille, kde následne prestupujeme na M 5 a vezieme sa už priamo na Gare de Est. Z „estu“ nám to ide večer do Berlína. Plne vyhladnutí po takmer 7 hodinovej ceste vo vlaku sa ideme riadne navečerať do našej overenej čínskej reštaurácie. Po výdatnom jedle kráčame do staničných priestorov. Súprava vlaku CNL 451 Perseus do stanice Berlin Südkreuz je už pristavená na nástupišti. Vozne idúce do Berlína sú radené v strede súpravy.

Náš lôžkový vozeň v súprave vlaku CNL 451 „Perseus“ © Martin Kóňa

Predná časť je tvorená priamymi vozňami do stanice München Hbf ako CNL 40451 Cassiopeia a koniec vlaku smeruje do stanice Hamburg Hbf ako CNL 50451 Andromeda. Nastupujeme do nášho lôžkového vozňa. Vyrážame načas a ideme sa osprchovať. Zvyšok večera obdivujeme krajinu. V tomto vlakovom grafikone už nebol radený reštauračný vozeň. Objednávame si neskôr menšiu večeru u sprievodcu nášho lôžkového vozňa. Cesta ubieha rýchlo. Po 3 hodinách nepretržitej jazdy brzdíme v hraničnej stanici Metz Ville. Máme tu dlhšie státie a tak cez okno pozorujem nočný staničný ruch. Približne po 40 minútach sme sa dali znova do pohybu. Po prekročení hraníc zaspávam. V noci sa prebúdzam ešte v stanici Mannheim. Máme tu znova dlhšie státie z dôvodu odpájania vozňov z nášho vlaku. Pomaly zaspávam a prebúdzam sa až ráno pred Berlínom.

Piatok 3.8.2012

Ako bolo povedané, ráno sa prebúdzame až pred Berlínom. Ráno dostávame raňajky do kupé, ktoré sú rovnakého zloženia ako pri ceste do Švajčiarska. “Výdatnosť“ jedla spôsobila že sme zjedli iba sladký muffin, džús a zvyšok ostal nedotknutý. Na čas presne sme zastavili v stanici Berlin Spandau. Po opustení tejto stanice už prechádzame berlínskymi predmestiami až nakoniec brzdíme na „hauptbahnhofe“ v jeho podzemnej časti. Lúčime sa s naším „vlakovým hotelom“ Po vystúpení robím ešte posledné fotky našej súpravy. Ešte zopár fotiek tejto modernej stanice a môžu sa ísť kúpiť celodenné lístky na MHD. V Berlíne sme už s manželkou Majkou druhý krát po 2 rokoch. Dnešná návšteva Berlína bude orientovaná hlavne na miestnu zoologickú záhradu.

Samozrejme že bude reč aj o doprave. Polku dňa venujeme zoologickej záhrade. Musím povedať že je teda riadne obrovská a ponúka návštevníkom rôzne atrakcie. Vráťme sa však späť k doprave. Naše kroky po opustení ZOO vedú do útrob stanice metra. Linkou M 2 ideme do centra mesta. Do Berlína ma dosť ťahala aj história, ktorá dýcha na každom kroku, najmä jeho socialistická časť. Kdeže sa tu nachádza berlínsky múr, teda jeho pozostatky. Riadime sa miestnou mapou, nakoniec sme trafili. Záchytný bod bol symbol 80 rokov. Reč je ako inak o trabante. Zvyšok dňa už patril výhradne MHD. Tento krát sme sa dosýta povozili v poschodovom autobuse. Vystúpili sme z neho na známom Alexander Platz, niekdajší symbol bývalého východného Berlína so známymi hodinami. Alexander Platz je aj dopravným prestupným uzlom. Keďže čas dosť pokročil, ideme už priamo na stanicu na vlak. Prichádza poschodový regionálny vlak, ktorým sa zvezieme až na „hauptbahnhof“.

Jazda je zaujímavá, ideme v podstate stredom mesta, až sme nakoniec úplne zastavili na hlavnej berlínskej stanici. Ideme si ešte po naše ruksaky, ktoré sme mali odložené celý deň v batožinovej úschovni. Následne už ideme do podzemnej časti stanice, kde už čakáme na náš nočný EN 477 Metropol do Bratislavy. Čakacia doba sa nám predĺžila o vyše 30 minút. Mimochodom súprava nakoniec prišla na inú koľaj ako mala. Bežíme k nášmu lôžkovému vozňu. Nastupujeme a sprievodca nás ubytoval v našom kupé, len vám prezradíme že nebolo rovnaké ako v predchádzajúcu noc z Paríža. Nastalo nečakané veľké prekvapenie. Poslednú noc sa povezieme v „de luxe“ kupé s vlastnou sprchou a WC. Samozrejmosťou je aj viacej miesta.

Bol tu jeden menší problém a ten bol že dané kupé býva ako 1. trieda, samozrejme naše Interraily boli vydané do 2. triedy. Miestenky boli vydané pre prvú triedu, teda figurovalo tam doslovne číslo 1. S menším stresom sa dávame do pohybu. Premýšľame ako to sprievodcovi vysvetlíme, napätie sa stupňuje. Prichádza mladý sprievodca, ako inak česky hovoriaci, takže jazyková bariéra nebude žiadna. Ostávame kľudní, všetko sa nakoniec vysvetlilo. Mladý sprievodca nás ubezpečil že naše miestenky boli vydané správne. Verdikt znel nasledovne: „Máte proste šťastie, je to jediné kupé pre 2. triedu ktoré ma vlastné WC a sprchu“. Na večeru si objednávame párky s čajom. Plne využívame vlastnú sprchu v kupé, neskutočný zážitok. Zvyšok večera sledujeme rovinatú krajinu bývalého východného Nemecka. Trať medzi Berlínom a Drážďanmi je miestami pomalá na nemecké pomery.

Vidieť, že niektoré trate, po ktorých sme prechádzali, čakajú na svoju modernizáciu. Po takmer 3 hodinách prichádzame na hlavnú stanicu v Drážďanoch. Cez okno som spozoroval stojací Euronight, ktorým sme šli do Kodane. Za ten čas čo sme tu stáli, nám už stihli vymeniť aj nemecký rušeň za český. Pomaly začínam zaspávať. Prebúdzam sa až v Prahe, tu sa menia sprievodcovia nášho lôžkového vozňa. Po zvyšok cesty tvrdo spím.

Sobota 4.8.2012

Ráno sa prebúdzame. Celý vozeň ešte spí, veď nečudo keď všetci idú do Budapešti. Po našom sprievodcovi, akoby sa zľahla zem. Jediná možnosť bola zaklopať mu na jeho kupé, aby nám vydal späť naše cestovné doklady. Medzi Kútmi a Bratislavou dostávame menšie raňajky do kupé. Tento krát sa musíme uskromniť s croissantom a teplým čajom. Do Bratislavy prichádzame 20 minút zmeškaný a tak sme radi že sme stihli náš osobný vlak do Svätého Jura. Plný zážitkov prichádzame po 10 dňoch opäť domov.