Great Nitra Trip

Na začiatok by som vás chcel upozorniť, že fotografie umiestnené priamo v článku nie sú z tohto môjho výletu, sú to len rôzne momentky z ďalších mojich ciest, ktoré majú za úlohu spestriť text a vniesť trošku iný pohľad na železnice.

Dvadsiateho tretieho júna (nedeľa) som sa ráno vybral naprieč Žilinou priamo na železničnú stanicu, kde som plánoval nastúpiť na ranný rýchlik Váh, ktorým som sa mal odviezť do Leopoldova. Cestou na stanicu som sa ešte zastavil kúpiť si raňajky a džús. O pár minút som došiel na takmer ľudoprázdnu stanicu, čo ma však neprekvapilo, keďže bola nedeľa pomerne skoro ráno a v taký čas cestuje menej ľudí, než zvyčajne, keď sa treba k svojmu vlaku pretláčať cez davy netrpezlivých cestujúcich úpenlivo sa dívajúcich na pragotron, na ktorom ani dve minúty pred príchodom ešte nie je vypísané nástupište, na ktoré má prísť ich vlak – to je taká žilinská klasika.

„Gorila“ + „lamina“ + „eso“ + „plecháč“ + „lamina“ + „lamina“ – tomu sa hovorí výkon a sila
(Bratislava hl. st.)

Keďže rýchlik Váh v nedeľu vychádza zo Žiliny a ja som bol na stanici v dostatočnom predstihu, mohol som si v pokoji vybrať vozeň, v ktorom strávim nasledujúce dve hodinky. Môj výber padol, prirodzene, na vozeň typu Bmpeer, hoci to bol ten „prvogeneračný“, no každopádne to bolo to najlepšie, čo sa v tej súprave nachádzalo. Samozrejme je to len môj subjektívny názor, osobne totiž preferujem veľkopriestorové vozne pred kupéčkami, no a z nich je Bmpeer jednoducho the best, ten „druhogeneračný“.

Cestou do Lepáku som okrem pravidelného odspávania sledoval už značne pokročilú výstavbu koridoru od Púchova po Trenčín, ktorá však trvá neúmerne dlho, no teraz už aspoň je vidieť, že sa čosi robí a nebude to snáď trvať dlhšie než dva roky, kým to tam celé dokončia. Hneď ako rýchlik zastavil na stanici v Lepáku, vyletel som z neho, aby som si vypočul moje najobľúbenejšie staničné hlásenie „Stanica Leopoldov“, ktoré znie, aspoň pre mňa, strašne zaujímavo. Nejdem vám opisovať, že čím, proste ak tadiaľ pôjdete, vypočujte si to a možno sa aj vy pousmejete.

Takmer dokonalá symbióza železničnej trate s prírodou v národnom parku (Zbojská)

Z Lepáku som sa odviezol osobákom pozostávajúcim z troch bagiet, z ktorých iba jedna bola sprístupnená cestujúcim, priamo až do Nitry. Na nitrianskej stanici, či už železničnej alebo autobusovej, som nebol prvý raz, takže ich okolie mi bolo celkom známe, ja som si to však odtiaľ namieril do centra mesta, ktoré som ešte dovtedy nemal možnosť vidieť. Centrum mesta je od stanice vzdialené cca 10 minút, čiže nebolo nutné využiť MHD, navyše ja rád chodím pešo. Prešiel som si teda centrom, ktoré ma príjemne prekvapilo, keďže bolo renovované, čisté a v nedeľu dopoludnia nepreľudnené. Z centra som si to potom namieril smerom na hrad, no keďže sa mi nepodarilo nájsť cestu, ktorou sa naň dostanem, prešiel som popri hradnom vrchu do mestského parku.

Poviem vám pravdu, bol som rád, že som tú cestu na hrad nenašiel hneď, pretože mestský park v Nitre je naozaj perfektný. Nechýba tu jazierko (mŕtve rameno rieky Nitra), kúpalisko, minizoo, ihriská, promenády atď. jednoducho naozaj tu bolo všetko, čo k mestskému parku má patriť a ešte aj čosi navyše. Takto pekne som si obišiel celý hradný kopec a až vtedy sa mi podarilo nájsť cestu na hrad a vybral som sa naň.

Nepotrebuje komentár, len si predstavte, že by sa nejaký tunel volal „Vagína“
(Bratislava hl. st.)

Ja, ako antiumelecký históriou nenadšený človek, som nebol ani tak zaujatý hradom (ktorých som už videl desiatky) ako skôr výhľadmi z neho na celé mesto. Samozrejme hrad tam majú pekný, no ja fakt nie som človek, čo obdivuje historické pamäti(ne)hodnosti a chodí po múzeách, ja som radšej na nejaké zážitkovejšie atrakcie, preto ani v tomto mojom článku nenájdete nejakú informáciu takého typu a ani na fotkách nenájdete známe nitrianske pamiatky, čo by ste možno čakali. Ak máte záujem, navštívte Nitru sami a pozrite si ich.

Bolo už poludnie a poriadne pripekalo, rozhodol som sa teda, že si zájdem na obed do jednej z „reštaurácií“ v známej nitrianskej nákupnej galérii. Ledva som ten rezník natlačil do seba, už som musel utekať na MHD, keďže som si chcel ešte zájsť aj na známy nitriansky vrch Zobor a autobus naň, respektíve pod neho jazdil len každú hodinu. Vyviezol som sa teda takou okružnou linkou cez celú Nitru na zastávku Turistická, odkiaľ som plánoval vyjsť priamo na vrch Zobor.

Záchrana skapaného brata (Zvolen nákl. st.)

Zo začiatku som nevedel, či som sa vybral správnou cestičkou, pretože opäť tu chýbalo nejaké viditeľné neprehliadnuteľné značenie pre Nenitranov, ktorí chcú ísť na vrch, no po piatich minútach chôdze takou úzkou uličkou smerom na kopec som dorazil k rázcestiu, kde sa začínali dva turistické chodníky priamo na vrch. Na rázcestí bolo uvedené, že výstup má trvať 45 minút, čo ma nepotešilo, pretože som mal iba hodinu na spiatočnú túru, keďže som chcel stihnúť spiatočný bus. Napriek tomu som sa vydal rýchlim krokom naprieč hustými kriakmi smerom na vrch po modrej značke, no keďže tu bolo enormné množstvo ohromne otravného hmyzu a ja som si bol vedomý toho, že na vrch to aj tak nestihnem, tak som sa rozhodol vrátiť naspäť.

Pri čapovanej kofolke som si počkal na spiatočný autobus a tou istou linkou som sa vrátil opäť pred už spomínanú známu nitriansku nákupnú galériu, kde som si ešte šiel kúpiť zmrzku, keďže mi bolo horúco. Čas ma už začínal tlačiť, preto som sa vybral naspäť na železničnú stanicu, ktorú som si ešte stihol pofotiť a následne som sa bagetou odviezol do Zbehov. Síce nie som nejaký extra fanúšik bagiet, no bol som rád, že som sa neviezol dunihlavom, pretože ten ich indoor hluk ma dokáže priviesť do šialenstva a v okolí Nitry ich jazdí dosť, čiže som sa aj trochu obával, že ním pôjdem. Ach, tie zlaté delfíny!

Žeby nová kategória vlaku? ...alebo skôr rýchlokurz „ingliš for rejlvejmen“ (Žilina)

V Zbehoch som si niekoľko (dosť) minút počkal na rýchlik Remata, ktorým som sa zviezol do Chynorian. V stanici Chynorany bolo plno ľudí, obával som sa, že všetci čakajú so mnou na osobák do Trenčína a že ho celý zaplnia a bude tam dusno. Našťastie tomu tak nebolo a tí ľudia čakali na protiidúci rýchlik do Bratislavy. Osobák do Trenčína, ktorým som sa aj ja viezol, nebol teda preplnený, skôr len taký poloplný ale cestujúci sa priebežne menili.

V Trenčíne som mal hodinku času, pofotil som teda vlaky, čo sa tam za ten čas objavili a vyskúšal som aj čapované limonády v staničnom bufete. Rýchlikom Ružín som sa potom odviezol z Trenčína priamo až do Žiliny, kde sme na príchode meškali dve minúty, kvôli ktorým som nestihol trolejbus – to je ďalšia žilinská klasika, dať odchod troláču dve minúty po príchode rýchlika. Ako som už písal, rád chodím pešo, no unavený po celom dni som už z tejto prechádzky nedokázal pocítiť žiadnu kultúrnu katarziu.

... kedy sa už aj u nás dočkáme aspoň jedného z nich? (Wien Westbahnhof)

Na záver by som celý tento svoj výletík zhodnotil ako podarený, som rád, že už poznám a mám prejdené skutočne všetky krajské (aj iné) mestá na Slovensku. Nitra ma príjemne prekvapila tým, čo môže ponúknuť svojim návštevníkom a rád sa sem ešte niekedy prídem pozrieť a navštívim aj ďalšie mestské zákutia, mimo iného určite absolvujem aj výstup na Zobor, na ktorý už bohužiaľ nevedie lanovka, ktorá by sa tu veľmi hodila.

Úvodná snímka: „Bageta“ a „dunihlav“ v stanici Nitra © Martin Vojtek