2 x 475 = 165 (rokov železníc)

Keďže trasa viedla skutočne najkrajšími kútmi Slovenska, neváhal som ani chvíľu a víkend 10. a 11. máj som si napriek blížiacim sa štátniciam uvoľnil a do kalendára zaznačil červeným ako „Vrútocký okruh“. Na internete sa už objavilo viacero fotoreportáží z naháňačiek tohto vlaku, ja sa vám pokúsim akciu priblížiť aspoň v krátkosti priamo z vlaku. Môžem povedať, že v ňom panovala úžasná a nezabudnuteľná atmosféra.

Hlavné aktérky jazdy, 475.196 a 475.179, počas príprav vo Vrútockom depe (10.5.2013); foto: autor

Mimoriadny parný vlak dorazil do Vrútok z Prahy, cez Šumperk a Glucholazy, už vo štvrtok o pol desiatej večer, odkiaľ bol presunutý do areálu depa, kde prečkal do ďalšieho rána. Ráno sa obe „dámy“ poriadne nazbrojili uhlím a vodou, súprava vlaku sa rozrástla o  vozne určené pre cestujúcu verejnosť (Aa, Bai) a zostavil sa požiarny vlak. Na jeho čelo sa postavila naleštená 749.248. Do požiarneho vlaku bol zaradený aj osobný vozeň určený pre anglických vyznávačov zvuku motora K6S310DR. Po prestavení vlakov do obvodu osobnej stanice a nástupu cestujúcich, ktorí mali poväčšinou miesta rezervované vopred, už nič nebránilo tomu aby sa vlaky vydali na svoju púť do Červenej Skaly. Trasa vlaku viedla nádhernou traťou cez „Slovenský semmering“, po okraji Kremnických vrchov, vďaka čomu boli po celý čas „šľachtičné“ otočené komínom vpred a sprevádzalo ich množstvo fotografov. Po zdolaní vrcholu trate v Kremnických Baniach, nasledovalo v stanici Kremnica prvé dlhšie zastavenie vlaku. To bolo určené na dozbrojenie parných rušňov vodou z cisterny požiarneho vlaku. Cestujúci tento pobyt využili na fotografovanie a občerstvenie v miestnom pohostinstve. Smädní mašinkári z celého Československa ale vypili zásoby už chvíľu po príchode a tak mne neostalo nič iné, ako pohľad na rozčarovanú hostinskú, že prečo o tej akcii nič nevedela.

Spoločné pózovanie parného a požiarneho vlaku v stanici Kremnica (10.5.2013); foto: autor

Vráťme sa ale do vlaku. Ten z Kremnice pokračoval dnes už málo využívanou „Uhorskou severnou železnicou“  až do Zvolena a po križovaní v Radvani zastavil v Banskej Bystrici. Hodinové čakanie na uvoľnenie trate do Brezna mohli cestujúci využiť napríklad na obed v staničnej reštaurácii, ktorá tak dostala zarobené aj na celý ďalší týždeň, pretože hladných žalúdkov bolo neúrekom. Krásny slnečný deň sprevádzal vlak aj poobede, pri pokračovaní do Brezna. Na frekventovanej trati , ktorá vedie údolím rieky Hron, bolo jediné zastavenie v stanici Dubová, pre križovanie s protiidúcim osobným vlakom. Osadenstvo vlaku využívalo tieto zastavenia na „vyvetranie sa“ na čerstvom vzduchu a samozrejme na zhotovenie záberov. (Aby manželky a priateľky skutočne verili, že boli na parnej jazde :D) Približne o tretej popoludní vlak dorazil do stanice Brezno. Viac ako dvojhodinová prestávka na dozbrojenie parných rušňov a čakanie na uvoľnenie trate do Červenej Skaly prišla presne v čase hokejového zápasu s Rakúskom, ktorý bolo možné sledovať v baroch v okolí stanice. Železničná trať z Banskej Bystrice do Červenej Skaly v súčasnosti zažíva menší boom v nákladnej doprave. Ide o vlaky súkromných dopravcov AWT a CRW. Vďaka neustálemu rušeniu dopravnej služby v smere od Brezna jej priepustnosť počas dňa, aj napriek nízkemu počtu osobných vlakov, je ale málo atraktívna a tak súkromníci radšej tiahnu za tmy. Po príchode protiidúceho rýchlika „Horehronec“ sa parný expres mohol vypraviť na poslednú časť piatkovej trasy, do Červenej Skaly. Úsekom, ktorý vedie nádherným, no ťažko skúšaným krajom, popod Kráľovú Hoľu. Železničnú trať tu lemuje množstvo mechanických návestidiel a závor. Vlak zastavil ešte v stanici Heľpa, kde najmä zahraniční cestujúci využili možnosť ubytovania v tunajšom penzióne. Zakrátko dorazil aj do svojej piatkovej cieľovej stanice – Červená Skala. Rušňová čata sa okamžite začala venovať údržbe, zbrojeniu a podobne, cestujúci si zase užívali nádhernú tichú atmosféru. Vlaková čata tu pripravila priamo na stanici pre zainteresovaných chutný kotlíkový guláš. Bodkou za náročným dňom bolo nočné fotenie pristavených parných rušňov, v úlohe osvetľovača sa predstavila 749.248 z požiarneho vlaku.

Požiarny vlak s „cecaňou“ 749.248 vchádza do stanice Červená Skala (10.5.2013); foto: autor

Sobotný program začal veľmi skoro ráno, už pred šiestou sa spojená súprava na čele so „ zamračenou“ presunula do Heľpy. „Šľachtičné“ si na tento deň vymenili svoje pozície a na čele vlaku sa ako príprahová ukázala vrútocká 475.196. Po pristúpení ubytovaných cestujúcich, sa za ranného slniečka už rozdelené vlaky vrátil do Červenej Skaly. Na tomto malebnom úseku bolo cestou zorganizovaných viacero fotozastávok. V Červenej Skale nastalo križovanie s protiidúcim osobným vlakom z Margecian a niekoľko náhodných cestujúcich sa rozhodlo vydať na cestu parným vlakom aspoň do Mlyniek.  O deviatej hodine sa parný vlak pohol smer Telgárt, kde počkal na požiarny vlak a na predchodenie vracajúceho sa „motoráku“ do Margecian. Po uvoľnení traťového úseku, za krásneho počasia nasledoval najkrajší úsek trate naprieč Slovenským rajom. Pre cestujúcich boli pripravené tri fotozastávky. Na známej Telgártskej slučke, pred Besníckym tunelom a posledná na priehrade Palcmanská maša.

Tandem 475.196+179 na Palacmanskej Maši (11.5.2013); foto: autor

 To už je len na skok do stanice Mlynky, kde bol opäť dlhší pobyt spojený s doberaním vody. Nákladisko plné dreva predznamenávalo blížiaci sa príchod ucelenej súpravy vozňov na nakládku. Ja som prestávku využil na občerstvenie v reštauračnom vozni (pracovala tu skutočne milá obsluha ) a tak sme tu spolu s priateľmi zotrvali až do Švedláru, kde sme stáli z dôvodu križovania. V Margecanoch si bolo potrebné dobrať vodu pred náročným stúpaním do Štrby, a tak si cestujúci mohli pretiahnuť kosti prechádzkou v okolí stanice. Pre požiarny vlak tu dorazil elektrický rušeň E669.2133. So zastavením v Spišskej Novej Vsi, kde na moje prekvapenie pristupovali cestujúci, dorazil parný expres po viac ako dvoch hodinách do vrcholovej stanice Štrba, kde počkal na zbrojenie z požiarneho vlaku. Slnko už pomaly zachádzalo za okolité hory a tak nasledoval návrat do Vrútok. Ako sa vlak približoval ku Vrútkam, aj obloha dala najavo svoj nesúhlas s koncom tejto úžasnej parnej parády naprieč Slovenskom a tak sa jemne rozpršalo. Vo Vrútkach vlak spolu so mnou opustili aj poslední nadšení slovenskí cestujúci a súprava sa prestavila do depa, aby sa nachystala na nedeľný návrat do Prahy.
Na záver treba určite poďakovať chlapom z Výhrevne Vrútky, „Ďečíňákom“, Steam Story Agency, ŽSR a všetkým ostatným, ktorí sa podieľali na tejto perfektnej a nezabudnuteľnej jazde. Verím, že všetkým cestujúcim z nej ostali neopakovateľné zážitky, a že boli s touto akciou plne spokojní.

Titulné foto: Dušan Antalík - Dvojica „šľachtičných“ na Chramošskom viadukte (11.5. 2013)

Foto: Dušan Antalík, Tomáš Hornáček, Ing. Michal Melicher.