Naukograd Dubna

Dubna vo faktoch

Počiatky 70 tisícového mesta Dubna, nachádzajúceho sa v severnej časti Moskovskej oblasti, siahajú do roku 1946, keď sa vláda ZSSR rozhodla postaviť urýchľovač častíc. Miesto budovania bolo zvolené z dvoch dôvodov – kvôli blízkej vzdialenosti od Moskvy (cca 120 km) a prítomnosti vodnej elektrárne na Volge. Oficiálne získala Dubna štatút mesta v roku 1956. Súčasne s budovaním mesta sa stavala aj jednokoľajná železnica z Moskvy. V samotnej Dubne sa nachádzajú dve stanice. Denne sú vypravované 2 páry expresných vlakov a zhruba 6 párov osobných vlakov – električiek.

Stanica Bolšaja Volga - väčšia a cestujúcimi vyťaženejšia stanica v Dubne

V Ústave jadrových výskumov bolo objavených a preskúmaných mnoho častíc a ťažkých prvkov. Ako ocenenie tejto snahy dostal v roku 1997 chemický element 105 Dubnium (Db) pomenovanie podľa mesta Dubna.

Aj Slováci a Česi sa podieľali na nájdení Dubnia

Okrem Ústavu jadrových výskumov má svoje sídlo v Dubne aj továreň na výrobu raketových systémov - Raduga.

MiG-25 s raketami vyrobenými v Dubne v továrni Raduga

Nekonečná nížina

Hoci som dieťa Podunajskej nížiny a viem oceniť čaro neohraničenosti rovinatých území, predsa len rozľahlosť Ruskej nížiny ma ohromila. Z ubytovne, na ktorej som býval, som mohol počas bezoblačných večerov pozorovať, ako sa v ľadovo chladnej Volge odráža zapadajúci oranžový kotúč. Slnko tu padá rovno za horizont, nezavadzajú mu žiadne vrchy.

Nížina a Volga na sklonku dňa

Snáď ešte lepšie si možno silu nížiny vychutnať na zamrznutej priehrade, takzvanom „Moskovskom mori“. Len pri lepšom zaostrení človek vybadá akési roztrúsené bodky v snehu. Sú to rybári, ktorých je v Rusku požehnane. Chodia s vrtákmi, vyvŕtajú si do ľadu dieru a zababušení celý deň stoja v mraze na vetre...

Na „Moskovskom mori“ - človek si len malá smietočka v nekonečnom univerze

Jedným z najobľúbenejších ruských športov je bežkovanie. A keďže tu v zime podmienky na iné vonkajšie športy - okrem ľadového hokeja - veľmi neboli, hneď prvý víkend svojho pobytu som si kúpil jedny bežky aj ja. Priamo za mestom sa nachádza viacero upravených bežkárskych tratí vhodných i na korčuľovací štýl. V noci je časť tratí dokonca umelo osvetlená. Pre tých, ktorí to neberú až tak vážne a chcú len pookrievať a vychutnávať krásy zimnej prírody, alebo sa hanbia, ak ich neustále predbiehajú neúnavní dedkovia či útle dievčatá, je tu veľký 15 km okruh vedúci typickým ruským lesom tvoreným najmä borovicou, brezou a smrekom.

Na bežkárskych tratiach v okolí Dubny

Najveselším miestom v Dubne je okolie Ťapkinovho vrchu. Fyzik Ťapkin, milovník horského lyžovania si uvedomoval nevýhody nížinatého povrchu, preto aspoň na čiastočné uspokojenie svojej vášne dal doviezť do lesa v blízkosti mesta niekoľko tatroviek piesku, čím sa vytvoril kopček, ktorý dnes využívajú najmä deti na sánkovanie a iné zimné šantenie, zatiaľčo v lese opodiaľ, dospelí, ktorí už na hry nemajú čas, vo veľkom grilujú „šašliky“- bravčové mäso. Rusi radi opekajú, zima a dva metre snehu im v tom neprekážajú. Miesto pre grilovačku je vhodné kdekoľvek, či už v lese, alebo v tesnej blízkosti rušných petrohradských sídlisk. Akcií sa zúčastňujú veľké partie aj zaľúbené páriky.

Bežkárska škôlka pod Ťapkinovým vrchom

Architektúra Dubny

Keďže Dubna je veľmi mladé mesto, historickú časť mesta tu nenájdeme, aj keď neznalec by mohol niektoré budovy zo 40.-tych a 50.-tych rokov minulého storočia - z obdobia takzvaného socialistického klasicizmu - mylne považovať za historické. Táto časť mesta, tvorená pôvabnými žltými vilami a malými bytovkami, postavenými v borovicovom lese, je najkrajšia. Nachádza sa tu aj dom kultúry „MIR“, hlavná administratívna budova inštitútu, ako i vchod do samotného inštitútu.

Dom kultúry „Mir“

Typická budova v starej časti Dubny aj s nebezpečnými cencúľmi

Výstavba Dubny zo 60-tych rokov je tvorená päťposchodovými činžiakmi. V novšej časti sú činžiaky ešte vyššie, často majú viac ako desať poschodí, sú hustejšie pri sebe a v okolí majú významne menej zelene. Rusi nemajú veľmi v láske rozsiahle hladké steny, preto takmer všetky činžiaky sú zvonku obložené kachličkami alebo tehlami. Keďže stačí, aby pár kachličiek odpadlo, čo sa za pomoci tuhej ruskej zimy a horúceho leta často aj deje, celkový dojem budovy sa o poznanie zhorší. Vďaka tomu sa činžiaky zdajú byť staršími, ako v skutočnosti sú.

Čínska stena“ – architektúra Dubny 21. storočia

V Dubne možno nájsť 3 pravoslávne kostoly. Dva z nich sú murované s typickými zlatými kupolami a jeden drevený nachádzajúci sa v lesíku. Ďalší kostol nachádzajúci sa v Ratmine, v malebnom prostredí pri sútoku riek Dubna a Volga, bol zrekonštruovaný za pomoci fyzika Boguliobova v 90-tych rokoch. Každému odporúčam navštíviť ruskú pravoslávnu omšu, ktorá trvá do dvoch hodín. Pred začiatkom omše veriaci chodia po kostole a bozkávajú ikony. Počas celej omše stoja, ruky nespínajú spolu ako u nás, ale majú ich zvesené popri tele, čo vyvoláva pocit úplnej odovzdanosti a uvedomovanie si vlastnej malosti.

Jedinou vonkajšou činnosťou veriacich je neustále prežehnávanie sa, ktoré robia opačne t.j. sprava doľava, úklony a spev Otčenášu a Vyznania viery, inak sú celý čas ticho. Celá omša je spievaná v staroslovienčine, spieva profesionálny zbor a dlhovlasý bradatý kňaz. Organ nemajú. Na prijímanie idú najprv malé deti, potom ostatní. Oblátku vloží kňaz do lyžičky, tú namočí do vína a vloží do úst veriaceho, ktorý potom pobozká kalich. To, že lyžičku má v ústach celý kostol, zjavne nikomu neprekáža. Jedinou dlhšou nespievanou časťou omše bola kázeň na jej konci.

Obnovený kostol v Ratmine

Ďalšou zaujímavou stavbou v Ratmine, dedine patriacej k Dubne, je opustená konská farma, postavená Brunom Pontecorvom, svetoznámym fyzikom pracujúcim v oblasti neutrínovej fyziky, známym aj kvôli jeho emigrácii zo západu do Sovietskeho zväzu.

Dubnenské reálie

V novšej časti Dubny sa nachádza množstvo malých obchodíkov, aj tri menšie nákupné strediská so supermarketmi. V Rusku nedostanete chlieb nášho typu, iba sendviče a ťažké tmavé chleby. Avšak majú omnoho viac rýb a morských produktov. Jeden mraziaci box v obchode býva venovaný rôznym druhom pelmeňov - sú ako naše pirohy, len bývajú naplnené teľacím mäsom. Obchody sa zvyknú otvárať ráno o ôsmej - deviatej a bývajú otvorené do deviatej - desiatej večera. Víkend ani sviatok v nich nepoznajú. Takže ranostaji - ako ja - majú smolu, ak si chcú pred pracovnou dobou niečo nakúpiť na raňajky.

Ceny potravín sú porovnateľné s našimi. Určité obmedzenia panujú pri nákupe alkoholu. O deviatej večer sa zakryjú pulty s omamnými mokmi plachtou. Časy povestnej lacnej ruskej vodky sú dávno minulosťou. Ceny alkoholu v obchodoch sú síce stále porovnateľné s našimi, avšak alkohol v krčmách je podstatne drahší. Najlacnejšie pivo v nich kúpite zhruba za 2,50 €. O niečo lepšie sú na tom v Rusku fajčiari. Krabičku cigariet možno kúpiť za 1 euro, fajčí sa takmer všade, aj na hoteli. Fajčenie tu nie je považované za také zlo ako v západnej Európe, o čom svedčí množstvo fotografií v prednáškovej miestnosti inštitútu zachytávajúcich pôžitok významného ruského fyzika Boguliobova z vychutnávania si zapálenej cigarety.

Konzum preniká všade. Zavítal aj do Dubny

Verejnú dopravu v meste zabezpečujú menšie zelené autobusy ruskej výroby i súkromníci na mikrobusoch. Cena je jednotná, nezávislá od vzdialenosti, 25 rubľov (60 centov), platí sa vnútri u sprievodkyni. Ak mám porovnať mestskú hromadnú dopravu v Trnave s dopravou v rovnako veľkej Dubne, jednoznačne je na tom Dubna lepšie. Hoci sú tu autobusy o trochu menej pohodlné, nie sú zdržované zdĺhavým predajom lístkov u vodiča a na hlavných linkách premáva autobus každých 10 minút. Taktiež môžete cestovať jedným z množstva taxíkov, ceny sa pohybujú od 2 eur.

V Rusku sú zimy dlhé, snehu je veľa a preto ho odhŕňajú len na niektorých chodníkoch. Som
zvedavý, čo by povedal rozmaznaný slovenský ľud, keby sa na konci prechodu musel
štverať cez takúto zľadovatenú kopu snehu

Sídliská pôsobia živším dojmom, pripomínajú mi tie naše z detských rokov, keď boli plné hrajúcich sa detí. U nás sídliská dávno stratili svoj život, detský smiech a hry sa z nich vytratili, ostali umelo vyzerajúce, naoko pekné predzáhradky, vymaľované zateplené činžiaky, nádherné zaparkované drahé autá, ale zmizla duša života. Mladí namiesto detí vodia psov...

V Dubne množstvo mladých mamičiek chodí so svojimi deťmi na vzduch. Je bežné, že 8 ročný chlapec ide sám do lesa bežkovať. Deti si stavajú bunkre na stromoch ako my kedysi. Je tu veľa detských ihrísk a škôlok. Ruské psi nevyzerajú tak hrozivo ako tie bojové plemená u nás, zväčša sú to rôzne zmesky. Nachádza sa tu i zopár potulných psov, ale nie toľko, ako v balkánskych krajinách.

Samozrejme, typický ruský opilec je veličina, ktorá je prítomná i tu v Dubne, avšak nezdalo sa mi, žeby ich tu bolo omnoho viacej ako u nás. Neporiadok tu počas zimy nebol vidieť, zakrývala ho totiž takmer dvojmetrová bielučká vrstva snehu. V apríli vykukli spod topiaceho sa snehu prázdne fľaše ešte pred prvými kvetmi. Čoskoro ich deduškovia pozbierali – najmä na takých miestach, kde to udieralo prvé do očí. Avšak v odľahlejších zákutiach, za starými murovanými plotmi, v kríkoch vedľa ciest, v priehlbinkách ostal odpad ako nemý svedok nášho konzumného bezstarostného života.

Vlaky

Do Moskvy sa možno dostať po železnici dvoma expresnými vlakmi a šiestimi osobnými - takzvanými električkami. Interiér expresného vlaku je pomerne slušný s pohodlnými sedačkami. Miestni nazývajú tento vlak aj „ťoplyj“, keďže sa v ňom aj kúri. Každý vagón má na starosti iná sprievodkyňa, takže jeden expresný vlak s 8 vagónmi zamestnáva celkom slušný počet ľudí. Lístok sa tu kupuje aj s miestenkou a stojí 294 rubľov=7 eur. Expresnému vlaku trvá cesta do Moskvy 2 hodiny, po ceste zastavuje len v Dmitrove . Dmitrov je historické mesto s množstvom pravoslávnych chrámov. V jeho okolí sa nížinatá krajina mierne zvlňuje do pahorkatiny, preto sa tu nachádza azda jediné lyžiarske stredisko široko-ďaleko.

Expres Dubna - Moskva v stanici Dubna

Hoci sa na prvý pohľad električka, ktorá zastavuje pri „každej breze“, zvonka veľmi nelíši od expresného vlaku, vnútri je rozdiel citeľnejší - drevené lavice, ľudia oblečení v bundách, lebo pri rýchlejšej jazde sa cez plechy dostáva studený ruský vzduch, občas bezdomovci a opilci. Sprievodcovia prídu v hojnom počte do vagónu spolu s ochrankármi, ale aj tak je bežné, že niektorí ľudia stihnú z vagóna utiecť ešte pred kontrolou. Údajne sa v celej električke nachádza iba jeden záchod a počul som, že je zvykom chodiť na „malú“ do priestoru medzi vagónmi. Sám som to však nevidel ani neskúšal. Samozrejmosťou v električke je aj prítomnosť predajcov so všakovakými nepotrebnými drobnôstkami. Cestovať električkou zvykne byť „zábavnejšie“, cesta trvá dve a pol hodiny a lístok, ktorý dostanete na malinkom bločku stojí okolo 240 rubľov.

Interiér expresu Dubna - Moskva

Raz som musel ísť z Moskvy do Dubny poslednou električkou s odchodom z Moskvy 23:45. Už na začiatku som mal obavy, či cesta týmto vlakom bude bezpečná. No keď som videl, že na drevených laviciach sedí dostatok ľudí, pričom niektorí boli zahľadení do tu veľmi obľúbených tabletov, upokojil som sa. Ale potom, ako na moskovských zastávkach pristúpilo zopár opilcov a bezdomovcov, začal som byť znovu nervózny. Panika ma prepadla, keď na jednom z moskovských sídlisk vystúpila väčšina slušných cestujúcich.

Vo vlaku bolo chladno, svietilo tlmené neónové svetlo, za oknom sa mihali tmavé betónové sídliská prikryté snehom, z praskotajúceho vlakového rozhlasu hlásil rušňovodič mená zástaviek a klasické „Astarožno, dvere zakryvajetsja“. Sám v cudzej krajine, v najväčšom meste, aké som kedy videl. Hlavou mi nevdojak prehrmeli všetky tie zlé veci, ktoré som doma o Rusku počul. Na sedadlách za mnou ležali dvaja bezdomovci. Jediné, čo ma držalo ostať vo vozni, boli posledné dve cestujúce, ktoré sedeli opodiaľ. Keď vlak zastavil v stanici Dmitrov, vystúpili aj tie. Logicky som utiekol z vozňa, kde okrem jedného alkoholika a troch bezdomovcov neostal nik. Išiel som dopredu, otvoril som dvere a premkla ma hrôza.

Vozeň bol prázdny, len starecký pár si tu na jednej lavici našiel pre túto noc domov. V ďalšom vozni bola len jedna ošumelá dievčina, meravo hľadiaca do tmavého okna. Keď som videl, že aj nasledujúci vozeň je úplne prázdny, začal som vzývať všetkých svätých. Tí ma asi vyslyšali, pretože v ďalšom vozni sa zhromaždila všetka elita vlaku. Zo desať cestujúcich si tu našlo miesto zrejme aj preto, lebo tento vozeň bol čistejší a zrekonštruovaný. Zarazilo ma, že po dva a pol hodinovej jazde vlakom ani raz neprišli sprievodcovia. Zrejme je tento vlak len návozom na prvý ranný osobák z Dubny do Moskvy a bezdomovci o tom vedia a využívajú ho ako útočisko pred studenou zimnou nocou.

Dmitrovská stanica

Stanica Moskva-Savelovo. Sem prichádzajú vlaky z Dubny

Moskva

Moskva s dvanástimi miliónmi obyvateľov je najväčším európskym mestom. Človek si to uvedomí najmä pri cestovaní metrom. Tváre ľudí sa na oproti idúcich eskalátoroch menia ako na výstavnej skrini. Ľudia mladí, starí, veselí, introvertní, zaľúbení, venujúci sa svojim drobným každodenným starostiam... Po istej dobe máte pocit, že nielenže ku každému človeku existuje jeho dvojník, ale celé sady dvojníkov. Tiesnivý pocit, že som len človek milión, ma sprevádzal takmer v celej Moskve. Najradšej mám miesta, kde sa možno zvoľna nadýchnuť a poobzerať sa na šíri svet. Takéto miesta som v Moskve našiel dve – „Poklonnu goru“, kde je „Park Pobedy“- pamätník venovaný druhej svetovej vojne a „Vrabčie vrchy “, kde sa nachádza slávna Lomonosovova univerzita.

Park pobedy na Poklonnej gore

Na Poklonnej gore, ako píše L.N. Tolstoj vo svojom preslávenom historickom románe, stál pred vyše dvesto rokmi Napoleon a z výšky pozoroval ľudoprázdnu Moskvu, ktorú práve dobyl. Prázdna drevená Moskva, požiare v nej a absolútna demoralizácia armády prameniaca z hojnosti majetku, ktorý tu utekajúci Moskovčania zanechali, patrili k hlavným príčinám pádu jedného z najznámejších vojvodcov v histórii. O viac ako sto rokov si iný národ brúsil zuby na Moskvu a tiež sa mu ju definitívne poraziť nepodarilo.

Pomaly sa zabúda na slávnych vojvodcov i na milióny obetí ich „hrdinských“ činov, ostali po nich iba mramorové pamätníky. Napoleon na koni si už mocibažne neprezerá drevenú Moskvu. Teraz stojím na Poklonnej gore ja a pozorujem, ako prúdia autá okolo Víťazného oblúku a novodobých mrakodrapov. Máme ako - taký obraz o minulosti, ale čo ukrýva budúcnosť, to nik netuší. Ktovie, kto sa bude pozerať na Moskvu z Poklonnej gory o ďalších dvesto rokov...

Moskovská všehochuť – bilboardy, víťazný oblúk, stavba z obdobia socialistického realizmu
a mrakodrapy

Musím poznamenať, že zimné obdobie nie je veľmi vhodné na návštevu miest, najmä, keď vám omrznú ruky tak, že nedokážete stlačiť spúšť fotoaparátu. Okrem klasických návštevných miest v Moskve, akými sú Kremeľ, Červené námestie, Arbat a Lomonosovova univerzita, som navštívil aj múzeum kozmonautov a paleontologické múzeum.

Lomonosovova univerzita. Jedna zo siedmich „Stalinových sestier“ - monumentálnych budov
postavených v období 1948-1957. Budova má výšku 239,9 m a bola to najvyššia budova
v Európe do roku 1990. Najhrôzostrašnejšie je, že sa tam nachádza 7 000 stratených
existencií - teda doktorandov

V paleontologickom múzeu sú vystavené kostry rôznych dinosaurov z nálezísk na Sibíri a
v Mongolsku

Petrohrad

V polovici apríla sme sa počas víkendu spolu s bývalou spolužiačkou Luciou, ktorá pracuje v Moskve, vybrali navštíviť Petrohrad. Na stránke rzd.ru som vyhľadal dva najlacnejšie vlaky. Zaskočilo ma, že ak vlak prechádza viacerými oblasťami, do lístka vlaku treba udať aj číslo pasu. Cestou tam sme išli veľmi čistým a vynoveným „plackartným“ vozňom (otvorená nocľaháreň). Lístok stál okolo 22 eur, ľudia vo vlaku boli milí a vôbec som nemal dojem, že by hrozilo nebezpečenstvo krádeže. Cestou nazad sme využili najlacnejší sedačkový vozeň na trati - za 11 eur. Opäť bol vlak čistý a moderný, akurát tu bolo veľmi teplo ako vo všetkých nových ruských vlakoch.

Interiér „plackarty“

Ranný Petrohrad nás privítal v pochmúrnej daždivej skorojarnej nálade, keď už špinu ulíc nezakrýva sneh, ani ešte neokrášľuje osviežujúca zeleň mladej trávy a voňavých stromov. O to lepšie sa nám otvoril pohľad do pochmúrnej ruskej duše, opísanej v brilantných knihách F.M. Dostojevského. Náš „Sunny hostel“ s tarifou 15 eur osoba/noc, patril síce k tým najlacnejším v tomto veľkomeste, ale umožnil nám nasať pravú trúchlivú petrohradskú atmosféru.

V Petrohradskom dvore. Na samom vrchu sa nachádza „Sunny hostel“

Lucia sa zdesila už pri vstupe do dvora. Zvonka ulice boli fasády budov pekne čisté, zatiaľ čo tu vo vnútri sa všetko rozpadávalo. Väčší šok nás čakal po otvorení dverí do tmavého schodišťa. Zápach moču, mačka, odpadky, hrdzavé dvere výťahu, ktorý stál kdesi na medziposchodí zaseknutý už niekoľko rokov. Náš hostel tvoril byt na najvrchnejšom poschodí tejto typickej ruskej stavby. Hoci bol poznačený moderným západným štýlom, nedbanlivosť personálu, napríklad chýbajúce návliečky na podušky a špinavé návliečky na periny, nás presvedčili, že veru nie sme v sterilnom Rakúsku.

Výhľad z okna sme mali na steny blízkych protiľahlých budov, ktoré tu spolu s našou vytvárali akúsi malú trojuholníkovú šachtu. Aký asi mohli mať výhľad, a koľko svetla v bytoch ľudia pod nami? Pred výstavbou panelákových činžiakov žila väčšina Petrohradčanov natlačená v takýchto pochmúrnych kuticiach. Bežné bolo, že rodina obývala prechodnú izbu. K tomu pridajme dlhú a tmavú ruskú zimu a obraz obvyklého hrdinu ruských románov, intelektuála uzavretého pred svetom, sa nám objaví sám od seba.

Церковь Спаса на Крови - Chrám Spasiteľ na krvi. Bol vybudovaný na mieste, kde bol v roku
1881 spáchaný atentát na imperátora Alexandra II., ktorý na následky atentátu zomrel.
Chrám dal postaviť jeho syn Alexander III. na pamiatku zavraždeného cára

V Petrohrade sme sa zdržali necelé dva dni. Treba uznať, že na tak veľké mesto je to veľmi málo času. Preto sme interiéry okrem chrámu „Spásiteľ na krvi“ nenavštívili. Iba sme zvonku obdivovali nespočetné množstvo palácov, chrámov a túlali sa po uličkách, ktorými tečú drobné riečky, čo pripomína Benátky. V Petrohrade pôsobili takmer všetky významné ruské osobnosti, preto je tu množstvo budov s pamätnými tabuľami. V jednej budove žil počas troch mesiacov Dostojevský, ďalšia mu poslúžila ako predloha do románu, v inej budove zomrel Čajkovský, po vypití vody nakazenej týfusom, do tamtej budovy chodil na kávu Puškin...-jednoducho atmosféra Petrohradu formovala mnohých géniov.

Tu leží Kutuzov - slávny ruský generál, ktorý sa preslávil v Napoleonských vojnách

Budova Leningradskej filharmónie. Počas obliehania Leningradu tu mala svoju premiéru
Leningradská symfónia, ktorá bola vysielaná aj do vojnového frontu, ako súčasť
psychologickej vojny. Na predstavenie musel každý priniesť drevo na kúrenie.
Obecenstvo počas 83 minútovej symfónie ostalo zborovo stáť

Slovo na záver

Niektoré centrá veľkých európskych miest mi pripadajú byť umelé, všetko je v nich len na oko, aby sa turista mohol odfotiť pri takej a onakej atrakcii. Domáci v nich už dávno nebývajú, miesto nich sú tu obchody s gýčovými suvenírmi, hotelové reťazce, či siete kaviarní - takmer všetky ponúkajú rovnaké menu a púšťajú v nich sladký anglický pop, či už ste v Ženeve, či v Tirane. A tak je krása starého sveta - palácov, kremľov, kostolov často znehodnocovaná lacnými atrakciami a vidinou rýchleho zárobku. A tieto choroby veľkomiest postihli už aj ruské metropoly. Čo som sa musel nahľadať, aby som spomedzi množstva drahých „Suši barov“ a „Cofé hausov“ našiel klasickú ruskú „Stolovku“, kde možno kúpiť klasické ruské jedlo - polievku „Saľanku“ alebo „Boršč“, „Greču (pohánku)“ , rybu, šašlik, cviklový šalát...

Ale napriek tomuto konzumnému vplyvu, ešte ostalo v Petrohrade zopár kútov, kde starobylé ulice s ošarpanými omietkami nekazia tabuľky reklám, predražené obchody s pascami pre turistov, a kde sa neodváži vkročiť noha navoňaného sebavedomého západniara. Bohužiaľ mnoho starobylých ulíc a kostolov ostalo už iba múzeami, už nedýchajú svoj vlastný život. Koľko z tej nespočetnej masy turistov ešte dokáže precítiť históriu, predstaviť si svet, v ktorom Čajkovský komponoval svoje nádherné symfónie, Dostojevský zápasil s opisom ľudskej duše, v ktorom sa večer čo večer stretávali v prepychu šľachtici zabíjajúc čas nudnými rozhovormi... alebo si predstaviť svet, ktorý začal výstrelom z Aurory, svet, ktorý túžil nastoliť nový a spravodlivý poriadok, ktorý však nakoniec zaobchodil s ľuďmi rovnako ukrutne, možno ukrutnejšie a skončil fiaskom...

Pre mňa sú najkrajšími miestami také, kde môže človek spontánne prejaviť svoju radosť. Preto sa mi v Rusku najviac páčili miesta ako Ťapkinov vrch, kde sa deti s červenými vyštípanými lícami šantili na sánkach, miesta ako Moskovské more, kde rybári v tuhých mrazoch trpezlivo čakali celé hodiny na jemný záchvev prútu, a nekonečné polia a lesy, ktoré som mohol sčasti brázdiť na bežkách.

Úvodná snímka: Stanica Dubna